Choď na obsah Choď na menu
 


Záujmy

1. 4. 2008
Zbirka.jpgPoznám prvky, zlúčeniny, kovy, soli, plyn.
Študoval som vzorce vody, zásad, kyselín.
Valencie, hypotézy do zunovania,
ale všetko toto sú len zlomky poznania.
Zlomky
 
 
Štúdium chémie znamenalo v mojich predstavách z roku 1959 predovšetkým prístup k zábavnejšej pyrotechnike, než poskytovali hlavičky zápaliek nastrúhané do dutého kľúča a privádzané k výbuchu úderom klinca bez špičky alebo miniraketky z alobalu poháňané kúskami celuloidového pravítka a štartované z tabuľky pevného liehu. V čase núdze dokonca stačili na zábavu i odcvrnkávané zápalky. A práve pre ne som mal koncom základnej školy maxiprúser, pretože jedna zo zápaliek neplánovane pristála (síce vyhorená, ale ešte dosť teplá) na hornom viečku synáčika straníckej funkcionárky mestského levelu! Pokakaným učiteľom sa na moje exemplárne potrestanie málil aj ponukový list z vysvedčenia. A ten obsahuje ponuky, ktoré nemožno odmietnuť. Rodičia boli nútení, predtým ako ma výdatne zmlátili prakerom (dobový nástroj používaný pred sviatkami na rozptyľovanie prachu do okolia, využiteľný a využívaný aj na tlčenie detí), obrátiť vysvedčenie, aby do číselnej podoby previedli význam pre nich neznámeho textu uvedeného v riadku správanie.
Na druhej strane moji rodičia sem-tam aj podporovali môj záujem o akčnú chémiu. Na to slúžil taký obchod vedľa Pioniera. Myslím, že sa volal Chemodroga a mali tam, z môjho vtedajšieho hľadiska, priam poklady. Asi to znie neuveriteľne, ale na Vianoce roku 1959 som si bol v tomto obchode vybrať darčeky, ktorými boli 10-dekové množstvá K2Cr2O7, KMnO4, CuSO4, S, Zn a KNO3. Je súčasne pravdou, že KClO3 a červený fosfor nechcel drogista mojej matke predať, a to ani po ubezpečení, že ich potrebujem na vyvolávanie fotografií. Komu tieto značky dodnes nič nehovoria a má menej než 50 rokov, je zbavený možnosti pochopiť, aké pekné Vianoce mi rodičia za pár korún pripravili. A ten ani nepochopí, ako si môžem takmer 50 rokov presne pamätať napr. zvláštnu vôňu uvoľňujúcu sa pri rozpúšťaní klincov v technickej kyseline soľnej. Lebo chémia - to sú pachy, farby a zvuky. Aj v tom obchode to voňalo zvláštnou exotikou. A nielen voňalo. Mali tam krásne 3 cm kryštály modrej skalice, ktoré boli až z Chile. Pritom za socializmu bolo Chile omnoho ďalej, ako je dnes. Nezodpovedne som tieto maxikryštály rozpustil za účelom ich rekonštrukcie prípadne tajne očakávaného zväčšenia (dostihnúť a predstihnúť, ako sa po komunistoch usilujú aj magori z Európskej únie), čo sa mi prirodzene už nikdy nepodarilo (a ako sa to ani nedarí spomínaným magorom).
Chemické, ale skôr pyrotechnické, učňovské roky sme absolvovali v chemickom krúžku v záhrade pioniersko-prezidentského paláca. V ňom nás ďalšia figúrka z panoptika, Kliský, zoznámil, okrem iného, aj s účinkom olúpaného draslíka zabaleného do filtračného papiera a vhodeného do mažiaru s malým množstvom vody. Poskytovalo to veľkolepé divadlo. Nečudo, že sme neskôr v labáku priemyslovky hľadeli na hnedé fľaštičky s guľôčkami draslíka zaliatymi petrolejom pohľadom narkomana na pole makovíc. Alebo pohľadom potenciálnych alkoholikov, ktorým sme pri exkurzii v Slovliku Trenčín hľadeli cez plexisklový priezor v destilačnej kolóne na nevyčerpateľný pramienok borovičky. Aj Milan Lasica sa nedávno priznal, že chodil do tohto krúžku ktorý viedol jeden taký trochu blázon, takže moji rodičia nikdy nevedeli, či sa domov vrátim živý. Veď aj v chemických aforizmoch som našiel jeden, ktorý tvrdí, že robotník sa môže ocitnúť na dlažbe, ale chemik aj na stene.
Na priemyslovke toto moje zvláštne ponímanie chémie pokračovalo sofistikovanejšími formami. Doslova na vlastné oči som zažil excelentnú explóziu mierne nadkritického (cca dvesto násobku odporúčaného) množstva odležaného Tollensovho činidla. Aj následná injekcia do postihnutého oka vo Fakultnej nemocnici patrí k mojim nezabudnuteľným zážitkom. Keďže záchranná služba fungovala pre nás simulantov iba jednocestne, návrat do školy električkou sprevádzali uznanlivé pohľady spolucestujúcich na naše umelecky postriebrené biele plášte. Laco tvrdí, že jeden obdivovateľ na našu adresu poznamenal: Šak vy vypadáte jak malári. Vás neopere ani desat materí. Je to možné. Možné je aj to, že som túto sentenciu nezachytil pre hluk spôsobený pokračujúcimi minivýbuchmi schnúceho traskavého striebra na mojom plášti.
Pišta určite nezabudol na svoje pyrotechnické pokusy na Štrkovci, ktoré iba vďaka veľkému šťastiu neskončili jeho termickou traumatickou kastráciou. Laco, Pišta, Peter, Ľubor a ja (Rocket Dream Team)

rakety2.jpg

na miestnej raketovej strelnici Štrkovec (nachádza sa na polceste medzi Bajkonurom a Cap Canaveralom) vypúšťali svoje raketové výtvory poháňané novinami impregnovanými travexom.

Strkoveckejazero.jpg

Sem tam aj úspešne. Pišta, mi pripomenul aj jódodusíkové kauzy. Spomínam si, že túto látku s ťažko odhadnuteľnou dobou výbušného rozkladu sme vyrábali priam v poloprevádzkových podmienkach. Litrovka Erlenmayerovej banky bola jednotkovým množstvom. Výrobný postup bol jednoduchý: zliať dve zložky a získaný produkt odfiltrovať. Pravdepodobne od nás sa ho dozvedeli Američania a začali s výrobou binárnych zbraní na tom istom princípe. V každom prípade mala naša jódodusíková éra aj nezanedbateľný zdravotný účinok. Vo vzduchu bolo po výbuchoch toľko jódu, že sme nemuseli chodiť k moru, ani presáľať jedlá jodidovanou soľou a napriek tomu nikto z nás nemal najmenšie problémy so štítnou žľazou. To nevylučuje, že väčšina z nás mala problémy s úplne inými žľazami. V závere svojho e-mailu ma Pišta prekvapil nielen tým, že sa podpísal ako ŠKELO (nepamätám sa, aj keby ma mučila americká vojačka v Iraku), ale aj tým, že posiela peniaze na stretnutie a nie si je istý, či naň nezabudne prísť. Tak s tým sme naozaj nepočítali, že okrem účastníkov stretnutia budeme mať aj sponzorov. No, keby sa podarilo zohnať pár solventných externých sponzorov, mohli by sme zo stretnutia urobiť aj týždňovku.

Boris Filan ma pobavil priznaním, že v tých rokoch bola medzi jeho rovesníkmi populárna skladba, ktorú si nazvali Icbina podľa začiatku jej textu (It’s Been A Hard Days Nights). Nemožno sa tomu čudovať. V tej dobe malo iba niekoľko šťastlivcov prístup k juhoslovanskej mutácii Bravo (nie Fiat, časopis!)

Bravo.jpg

 a ešte menší počet k zahraničným platniam. Rovnako si málokto dnes vie predstaviť, aké úsilie bolo potrebné vynaložiť na zohnanie a natočenie nejakej skladby na náš dobrý a nezničiteľný magnetofón Sonet duo. A i v Brave sa človek dostal k takým čudným názvom skladieb, ako napr.: Danas nema mleka (No Milk Today) alebo Kak vi bijo drvoseča (If I Was A Carpenter). Tak sme si pomáhali tým, že sme za názov skladby prehlásili najčastejšie opakované zoskupenie slov. A basta! Ic bina! Sem-tam sa síce dalo niečo chytiť na Viedenskom rozhlase, ale bolo to iba paberkovanie. Pri cestách na exkurzie sme si aj preto pospevovali predovšetkým semaforské pesničky. Netušili sme, že tomuto obdobiu sa po čase bude s nostalgiou vravieť zlaté šesťdesiate roky. A dnes? Dnes stačí párkrát kliknúť a videoklip "Icbiny" mám v tomto texte. Vám v prípade záujmu stačí klinúť iba raz.Stačilo 40 rokov!

Zlaté šesťdesiate roky to nebola iba pop music. V kinách začínala nová vlna s Černým Petrom, Láskami jedné plavovlásky a ďalšími skvostami.

plavovlaska.jpg

Kto mal záujem mohol ísť na Winnetoua alebo na Večne spievajú lesy.

Winnetou.jpg

V roku 1963 začal fungovať Filmový klub, ktorému vďačím za celkom slušný prehľad o filmovej produkcii počas posledných sto rokov. Existuje dosť filmov, ktoré som videl iba tam a iba vtedy. Uvediem iba japonské: Onibaba,

Onibaba.jpg

Piesočná žena,

Sunnanoonna.jpg

Ostrov, Nebo a peklo,

Neboapeklo.jpg

Príbehy bledej Luny po daždi,

Ugetsumonogatari.jpg

Sedem samurajov,

7samurajov.jpg

Rašomón.

Rasomon.jpg

Na druhej strane existuje mnohonásobne viac filmov, ktoré mi v televízii predhadzujú každú chvíľu napriek tomu, že už ich prvé zhliadnutie bolo stratou času. Do kina sme chodili často nielen preto, že to bola jediná finančne dostupná kultúra, ale aj preto, že to bola jedna z možností, ako sa ocitnúť s potenciálnou frajerkou v tme bez toho, aby sme boli predtým nútení travexovou zmesou vyhodiť do luftu elektráreň. Niektorí dokonca chodili do kina aj kvôli filmom. Nechápem celkom motív ich správania, pretože obsah filmov už nikto nikdy nedokázal tak porozprávať, ako Ľubo. A dodatočná návšteva kina mohla naivnému divákovi priniesť iba sklamanie. Najmä vtedy, ak sa vybral na film s Jerry Cottonom,

Cotton.jpg

ktorého Ľubo miloval napriek tomu, že išlo o akýsi mix Jamesa Bonda,

Bond.jpg

kapitána Klosa, majora Zemana,

Zeman.jpg

podplukovníka ... atď.
Už sme tak často nechodili blicovať do kina Čas v Palacke na non-stop premietané grotesky Chaplina,

Chaplin.jpg

Lupina, Friga,

Frigo.jpg

Harolda Lloyda,

Lloyd.jpg

Laurela a Hardyho a ďalších.

LaH.jpg

Pocit viny pri opakovanom sledovaní už videného za jedno vstupné striedal pocit dusenia sa pri rozprašovaní lesnej vône uvádzačkami. Netreba dodávať, že tá vôňa bola nedýchateľnejšia, ako pôvodný vzduch. Zažili sme aj amfiteáter na Hrade s neplatiacimi divákmi na hradných múroch.

amfiteater.jpg

Tam som sa stal obeťou domino efektu dávno predtým, ako ho Henry Kissinger uviedol do zahraničnej politiky. Premietali tam Sladký život

Ladolcevita.jpg

s Anitou Ekberg.

Anita.jpg

Po Bratislave sa rozchýrilo, že vo filme vystavuje svoje obrovské prsia bez textilného krytia, čo v roku 1963 bolo neuveriteľné. Veď vtedy veľa z nás verilo, že 2 – 3 hodiny po skončení oficiálneho vysielania sa na ORF vysielajú pornofilmy. Samozrejme, že sa toho nikto nedočkal, ani keby prebdel noc, ale keďže sa nikto k tomuto zisteniu nepriznal, mýtus žil svojim životom ďalej. Dôsledkom nenaplnených očakávaní bolo, že sa teenageri zbláznili a vidieť tento film sa stalo otázkou prestíže. O trhovej ekonomike vedel vtedy málokto, napriek tomu sa našli podnikavci, ktorí predali na tento film oveľa viac vstupeniek, než bola kapacita amfiteátra. Ich šťastní majitelia sa z nedostatku iných možností natlačili aj do uličiek medzi sedadlami. To natlačenie bolo také dokonalé, že uspokojovalo aj náročných frotérov. Uličky sa mierne zvažovali smerom k premietaciemu plátnu, čím boli všetky podmienky pre vznik domino efektu splnené. Potom už stačil pomerne malý podnet diváka stojaceho na vrchole uličkového x-stupu. Jeho zavrávoranie spôsobilo, že celý x-stup (bohužiaľ aj so mnou) sa zvalil ako dominové kocky bez šance ktoréhokoľvek z účastníkov padania tento proces akokoľvek ovplyvniť.
Podobne som sa cítil začiatkom decembra 1989, keď som si po absolvovaní zasadania redakčnej rady kliesnil cestu Václavským námestím na hlavnú stanicu. Po chodníku sa valili dva prúdy: pravý smerom hore, ľavý opačným smerom. Ja, pohybujúci sa takmer v strede chodníka (typická stredopravá orientácia), som zistil, že stačí spraviť úkrok vľavo a okamžite a nezadržateľne budem unášaný opačným smerom od svojho pôvodného cieľa. Takže poučenie aj pre súčasnosť: vopred si rozmyslite každý úkrok doľava.
Aj keď súčasná doba ponúka v oblasti audio a video aj to, o čom sme predtým ani nesnívali (všetko je na webe), predsa sme na krátkom posedení s Luďom po SIAD 2004 konštatovali, že skladba Del Shannona

del-shannon.jpg

I’ll Be Lonely Tomorrow a film Jazzová revue (1963 It’s Trad, Dad) v tejto ponuke zatiaľ chýbajú. V roku 2005 v rámci x-tej revízie textu môžem s uspokojením dopísať, že Del Shannonovu skladbu už mám a zmienený film na DVD môžem mať za púhych 29 dolárov. Čo to je 29 dolárov! To zarobí kdejaký černoch za dopoludnie. A pri ďalšej, x+1 revízii môžem dopísať, že zmienené DVD som dostal k narodeninám. A to ešte nemám ani šesťdesiat. Keď som si film po mnohých desaťročiach pozrel mal som nejednoznačný pocit. Napriek tomu som rád, že ho mám (to DVD, nie ten pocit), pretože pre mňa bol míľnikom a bez míľnikov sa človek zle orientuje a jeho pes nemá čo ocikávať.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.