Ostaňme mladými aj v pokročilom veku.

Nápad, aby sme niektoré z každoročných abiturientských stretnutí usporiadali na smolenickom zámku zaznel v našich debatách dva krát. Prvý krát ticho a nesmelo, takže sme ho považovali iba za obvyklé chválenie sa možnosťami, ktorými spolužiaci disponujú. Druhý krát už bola ponuka konkrétnejšia, lákavejšia a tým, že sa spájala s jubileom, sa stala jedinou a aj najlepšou alternatívou.

Napriek tomu, že atómový Janko rezervoval potrebné priestory už pred rokom, čakalo nás pri rokovaní o konkrétnych podmienkach nepríjemné prekvapenie. Smolenický zámok využíva pre svoje potreby akademická obec a akademici, ako je známe sú tak zaujatí riešením svetoborných problémov, že im už neostáva čas ani energia na riešenie praktických otázok. Prejavom toho bolo, že sa na poslednú chvíľu natlačilo 60 VIPov do termínu nášho stretnutia, čím nám prakticky zlikvidovali možnosti ubytovania a, ako je vidno na priloženej snímke, spôsobili i značné starosti. Po krátkom zvažovaní sme sa s Jankom a Lacom rozhodli radšej ustúpiť. Jednak preto, že sme múdrejší a tiež preto, že inak by sme ťahali za kratší koniec.

Posun stretnutia z piatku na sobotu a nedeľu mi však vnukol názov tohto blogu, ktorý som si vypožičal zo známeho anglického filmu z roku 1960, teda z roku, v ktorom sme začínali svoju púť na chemickej priemyslovke. Mnohí si tiež spomenú na vydarenú scénku Felixa Holzmana a Ivy Janžurovej pred pokladnicou kina, v ktorej názvy filmov - V sobotu večer, v nedeľu ráno a Včera, dnes a zajtra - tvorili dominantný komický prvok.

Prehliadka časti zámku poskytla ďalší nápad - absolvovať prípitok na veži smolenického zámku. Vedie tam síce dosť schodov, ale keď to zvládol účastník desiatok maratónov Janko, tak by to mohli absolvovať aj ostatní. Našťastie schodište je relatívne široké, nie ako pri výstupe na vežu Spišského hradu, kde niektorí nekritickí zvedavci po krátkom čase plnili funkciu chodbovej upchávky. Fotografia dokazuje, že aj taký celoživotný odmietač telesných cvičení, akým som ja, sa dokáže na vežu dostať v primeranom čase.

Keď sme sa nedávno dozvedeli, že náš triedny profesor Adam Romančík sa kvôli zraneniam, ktoré utrpel pri dopravnej nehode v polovici minulého roka zrejme nebude môcť zúčastniť jubilejného abiturientskeho stretnutia, boli sme pochopiteľne sklamaní. Patril k pravidelným účastníkom stretnutí, dobre sme si rozumeli a už sa ani vzhľadom neodlišoval od svojich bývalých študentov. Dnes som sa dozvedel, že sa nezúčastní nielen tohto, ale už žiadneho ďalšieho stretnutia, pretože na Veľkonočný piatok zomrel. Sú z nás študentské siroty. Na pohrebe odznejú smútočné slová a v nás ostane spomienka naňho i na siedmich našich spolužiakov, po ktorých ostali prázdne stoličky.

Aziati sú, okrem iného, typickí svojou trpezlivosťou, vďaka ktorej si dokážu počkať neuveriteľných 51 rokov na to, aby sa vyfotografovali na rovnakom mieste a v rovnakej pozícii. Aj keď sa na oboch podpísal čas, sympatické črty je možné nájsť aj na zostarnutých tvárach. A prečo to vlastne píšem do blogu o stretnutí? Iba preto, že nechápem priority niektorých spolužiakov, najmä spolužiačok. Nie sme, a už nikdy nebudeme vyzerať tak dobre, ako v čase našich maturít. To však neznamená, že kvôli pár kilám navyše a tvári zbrázdenej vráskami, prípadne chýbajúcim šatám, ktoré by vyhovovali prísnym požiadavkám ich nositeľky, je správne zrieknuť sa účasti na stretnutí. Stále totiž rastie počet spolužiakov, ktorí by aj chceli, ale už im to zdravotný stav nedovolí. A to je horšie, ako keď niekto svoju neúčasť vysvetľuje nejakými pseudoproblémami.

Čas abiturientského stretnutia sa nezadržateľne kráti a je na čase spraviť predbežnú bilanciu. Napriek môjmu presvedčeniu, že ma už v dôchodku nedokáže rozčúliť takmer nič, v posledných dňoch sa ukázalo, že šetrnosť limitne sa blížiaca k lakomosti a nezodpovednosť to dokážu. Ale nie o tom som chcel. O tom, čo je pripravené. Pre účastníkov budú pripravené pagáčiky, šunkové rolky, prípitky smolenickou medovinou a dovezeným Martini, slepačia polievka, morčacia rolka, štrúdľa, káva, obložené chlebíčky a na záver dňa guľáš. Ráno premeníme vyzbierané, ale nespotrebované eurá na švédske stoly, i keď nie je zatiaľ isté, či sa jediný Švéd z našej triedy stretnutia zúčastní. Pre účastníkov stretnutia sú pripravené dva darčeky, z ktorých jeden (pamätný list) uverejňujem nižšie bez obavy z prezradenia. Budem veľmi rád, keď každá z fotografií na pamätnom liste bude mať svoju predlohu na stretnutí.

Naša jubilejná 24-hodinovka je za nami a rád by som napísal zopár slov, pokiaľ som ešte plný dojmov a alkoholu. Nepodarilo sa, pretože som nespĺňal aj tretiu podmienku - nemať spánkový deficit. A keď mi hlava opakovane klesala na klávesnicu,tak som to radšej vzdal a rozhodol sa napísať tých pár slov v lepších časoch, ergo večer. S ohľadom na priaznivý pomer medzi osobnými automobilmi a prevozuchtivými pasažiermi nemusel nikto z Bratislavy cestovať autobusom. Dokonca sa nám podarilo na autobusovej stanici odchytiť aj nášho mobiluprostého globetrottera zo Švédska a dopraviť ho do Smoleníc autom. Na nádvorí zámku, ktoré som z neznámych dôvodov párkrát označil ako nábrežie, nás už čakala skupinka nedočkavcov. Mali tam všetko, čo potrebovali, teda dobrú náladu, radosť zo stretnutia, krásne počasie a chýbali už iba kľúče od izieb, v ktorých sme mali byť ubytovaní.

Aj to sa časom vyriešilo, ale prišlo prvé nepríjemné prekvapenie. Keď som sa usalašoval na svojom pracovisku výbercu poplatkov, položil som nešetrne svoju tašku na kamennú podlahu haly. A zo štyroch prebytkových fliaš vína, ktoré som na stretnutie viezol sa v súlade so zákonom schválnosti rozbila jediná, v ktorej bolo červené víno. Bolo to síce víno z neďalekých Orešian a mohol som celú udalosť dávať k lepšiemu poukazujúc na jej podobnosť s krstením lode fľašou šampanského, ale do smiechu mi nebolo. Odniesli si to nielen všetky moje textílie, ktoré pripomínajú výtvarné dielo nejakého hodne moderného maliara (viď obrázok pôvodne snehobieleho uteráka), ale aj zelené pamätné listy. Našťastie iba na okraji, takže červená škvrna je svojráznym puncom ich pravosti.

Poľovnícky salónik, v ktorom sa stretnutie odohrávalo je pekná, primerane veľká miestnosť. Keď sme sa po usadení vrhli na pripravené pagáčky a šunkové závitky, bol to iba začiatok nášho uistenia sa, že nielen prostredie, ale aj jedlo a nápoje budú hodné výnimočnosti chvíle.

Na zámockú vežu sme sa dostali okrem držiteľky francúzskej barly všetci. Ani silný vietor, ktorý nám formoval účesy do bizarných tvarov nebránil v krásnom výhľade do okolia a vychutnávaní si miestnej medoviny. Medovina bola chutná, nadmorská výška 320 m postačujúca.

Erudovaná sprievodkyňa nám zabezpečila exkurz do histórie zámku, spojený s jeho prehliadkou, vrátane mobiliára, ktorý nebol odvezený na neďaleký hrad Červený Kameň alebo jednoducho ukradnutý. Smolenický zámok nemá bohatý interiér, pretože je to predovšetkým zariadenie SAV a časť turistov ho opúšťa sklamaná. Ale na spestrenie nášho stretnutia bola exkurzia veľmi prínosná.

Po návrate si každý našiel na mieste pamätný list zo stretnutia vyhotovený vo farbách maturitnej stužky a pohár s vyleptaným textom, pripomínajúcim toto jubileum.

Aj keď som mal ambíciu predniesť slávnostný príhovor plný nostalgických spomienok a duchaplných úvah, rozbitá fľaša červeného mi vzala vietor z plachiet a príhovor pozostával z niekoľkých viet. Napriek tomu sa všetci potešili, pretože na nich čakalo Martini s olivou, výborná slepačia polievka a chutné morčacie rolky. Po obede prinesená káva s jablkovou štrúdľou už mizla v útrobách spolužiakov pomalšie, lebo sme neboli iba plní dojmov, ale aj jedla.

Potom sa rozpútala nálada obvyklá pre naše stretnutia, do ktorej rýchlo zapadli aj naši dvaja hostia zo susedných tried. Fajčiari ocenili blízkosť terasy, na ktorej mohli holdovať svojej nezmeniteľnej potrebe. Pri sledovaní priebehu stretnutia bolo pre mňa zaujímavým zistením, že stále si máme čo povedať a rýchlo sa formujúce, zanikajúce a meniace sa skupinky napĺňali hlad ich príslušníkov po nových informáciách a starých spomienkach. Tentokrát sme nezabudli na spoločnú fotografiu na nádvorí zámku. Teda nie na jednu, ale aspoň na desať spoločných fotografií, pretože v našom veku je ťažké vyhotoviť fotografiu, s ktorou budú všetci spokojní. Jedna je na Lacovej stránke, druhú uverejňujem na tomto mieste.

Večer pokračovala zábava v slušnom tempe. Obloženým chlebíčkom sa dostalo zaslúženej pozornosti až v neskorých nočných hodinách, keď z vynikajúceho guľáša ostal iba kotlík. Ani som si nevšimol, či ho Karol - odmietajúci konzumáciu cicavcov - aspoň ochutnal. Večer sme sa aj rozlúčili s časťou spolužiakov, ktorí sa z najrôznejších dôvodov museli vrátiť domov. Keďže o 1000 fotiek z predchádzajúcich stretnutí prejavil Lojzo enormný záujem, strelil som mu ich za nadobúdaciu cenu USB kľúča s nádejou, že trochu ovplyvním jeho negatívny postoj k akejkoľvek komunikačnej a záznamovej technike. Takže nám ostala iba hudba zo zlatých sixties, pri ktorej Vlado s Ľubou predvádzali prekvapujúco dobré tanečné kreácie. Nakrútil som minútový klip na smartfón, ale .mp4 súbor má 13 Mb, takže ho nemôžem umiestniť v tomto príspevku.

Krátko po polnoci sa poľovníckym salónikom ozývali neškolené hlasy zmiešaného zboru spolužiakov, ktorí v hodinovom vystúpení vyčerpali všetky existujúce odrhovačky. Po ňom už nasledovali iba nekonečné kapurkové prípitky a o pol tretej ráno rozchod do svojich dočasných postelí.

Po tri a pol hodinovom spánku ocenil každý pri raňajkách formou švédskych stolov najmä životodarnú kávu v termoskách a osviežujúci džús v dostatočnom množstve. Pre mňa, ktorý som v príslušnej oblasti erudovaný, bolo veľmi zábavné, ako sa Majka pustila do organizácie dopravy pri návrate. Našťastie to všetci zobrali s úsmevom a využili tie prostriedky, ktoré boli pre nich najvýhodnejšie. Záver môjho pobytu patril najkritickejšej operácii, ktorou bolo vyplatenie celej akcie. Napriek obavám to dopadlo dobre, takže koniec dobrý, všetko dobré. Bez najmenšieho preháňania je možné konštatovať, že toto stretnutie bolo po všetkých stránkach najlepším a najúspešnejším zo všetkých doterajších. A je vynikajúce, že sa to udialo práve pri tom jubilejnom. Patrí za to nekonečná vďaka nášmu atómovému Jankovi, ktorý celú prípravu vnímal ako vec osobnej prestíže a vrhol sa do nej s potrebným zaujatím. Keď sme sa ráno rozchádzali a popri lúčení už zazneli aj hlasy, že o rok sa znovu stretneme, bola v nich už obava, že Smolenice nastavili latku príliš vysoko.

Takže Au revoir, Smolenice!