Spomienky
1. 4. 2008
To najstrašnejšie, pred čím starci varujú, je budúcnosť.
Tá, ktorá bude vyznievať tak nádherne,
v spomienkach mladých, keď sa stanú starcami.
Neverím, že by si ktokoľvek v tých rokoch uvedomoval jedinečnosť tých chvíľ a toho obdobia. Žili sme ten krátky, udalosťami a citmi naplnený úsek života rýchlo, ľahko a bezproblémovo. Dnes, z perspektívy 40 rokov, by bolo fajn niečo prežiť ešte raz (inak a lepšie, ako vraví klasik) a iné zasa vynechať. Boli by sme ideálnymi režisérmi i aktérmi nášho života na druhý pokus. Problémom je, že sme zatiaľ nechytili zlatú rybku, ktorá by nám to v rámci troch prianí splnila. A aj keby sme ju chytili, nebudeme ju obťažovať plnením nejakých prianí. Nám stačí, ak nebude mať veľa kostí. Žijeme však bez zvuku filmovej klapky a bohužiaľ aj bez možnosti reštartu. Kdesi som čítal prirovnanie života k panenstvu, teda ku stavu, ktorý nejde obnoviť, na ktorý je možné iba nostalgicky spomínať. História sa prepisovala iba v Orwellovom 1984.
My si môžeme prežité prehrávať v pamäti tak, ako si šachisti prehrávajú prehranú partiu šachu. Neomylne pri ňom prídu na ťah, ktorý to všetko spôsobil, napriek tomu, že na to vôbec nevyzeral. Aj my dodatočne zistíme, ako to všetko bolo a náročne to vyhodnotíme. Je nám to platné asi tak, ako pršiplášť utopencovi. Ešte šťastie, že nám v hlave funguje proces unifikácie spomienok, vďaka ktorému nám v pamäti ostane prevažne to pekné a zvyšok sa niekam stratí. Kundera to v inej súvislosti vyjadril výrokom, že láska má schopnost mytizovat své počátky. Výsledkom je, že naše spomienky síce nie sú verné (nakoniec spomienka je ženského rodu a tento rod si s vernosťou prílišné problémy nerobí), ale sú pekné a priateľské k užívateľovi asi tak, ako vydarený softvér. Aj keď pravdou je aj to, že spomienka nenahradí prežitok. Ani to nemôže byť dôvodom na depresiu. Veď posledné slová, nami v tých časoch hojne čítaného, románu Gróf Montecristo zneli: Dum spiro, spero (pokiaľ žijem, dúfam, voľný preklad pre tých, ktorým už latinčina príliš nejde). Dúfanie, nádej, to je to pravé orechové, čo nás ešte podrží nad vodou. Do minulosti sa oplatí obzerať iba pri okrúhlych výročiach. Vo zvyšnom čase je lepšie hľadieť dopredu a nenechať sa pritom odradiť tým, že nie vždy vidíme svetielko na konci tunela. Veď tunel môže byť zakrivený, vytunelovaný, prípadne sme už dlho nenavštívili optika. A keď ho aj vidím, môže to byť protiidúca lokomotíva.
My si môžeme prežité prehrávať v pamäti tak, ako si šachisti prehrávajú prehranú partiu šachu. Neomylne pri ňom prídu na ťah, ktorý to všetko spôsobil, napriek tomu, že na to vôbec nevyzeral. Aj my dodatočne zistíme, ako to všetko bolo a náročne to vyhodnotíme. Je nám to platné asi tak, ako pršiplášť utopencovi. Ešte šťastie, že nám v hlave funguje proces unifikácie spomienok, vďaka ktorému nám v pamäti ostane prevažne to pekné a zvyšok sa niekam stratí. Kundera to v inej súvislosti vyjadril výrokom, že láska má schopnost mytizovat své počátky. Výsledkom je, že naše spomienky síce nie sú verné (nakoniec spomienka je ženského rodu a tento rod si s vernosťou prílišné problémy nerobí), ale sú pekné a priateľské k užívateľovi asi tak, ako vydarený softvér. Aj keď pravdou je aj to, že spomienka nenahradí prežitok. Ani to nemôže byť dôvodom na depresiu. Veď posledné slová, nami v tých časoch hojne čítaného, románu Gróf Montecristo zneli: Dum spiro, spero (pokiaľ žijem, dúfam, voľný preklad pre tých, ktorým už latinčina príliš nejde). Dúfanie, nádej, to je to pravé orechové, čo nás ešte podrží nad vodou. Do minulosti sa oplatí obzerať iba pri okrúhlych výročiach. Vo zvyšnom čase je lepšie hľadieť dopredu a nenechať sa pritom odradiť tým, že nie vždy vidíme svetielko na konci tunela. Veď tunel môže byť zakrivený, vytunelovaný, prípadne sme už dlho nenavštívili optika. A keď ho aj vidím, môže to byť protiidúca lokomotíva.
Dávno pred Dzurindom sme mali vlastnú skupinku, ktorá bola vystavená na pranier na jednom z prvých rodičovských združení (ZRPŠ – združenie rodičov a pedofilov školy) a nie ako ostrovček pozitívnej deviácie. Stáli sme tam ako Anton Špelec ostrostřelec, na ktorého sa neušla medaila, zatiaľ čo Lojzova matka nabádala učiteľský zbor: Len ich bite, pán profesor, len ich bite. A čuduj sa svete, bili nás. Naše emancipované deti asi neuveria, ako nás uhladený a arogantný Chrobák mlátil celuloidovým pravítkom. Často sa ani neobťažoval odvliecť svoju obeť do privátnej mučiarne s krycím názvom KABINET. A týmto emancipovaným deťom tiež neodpoviete na otázku a prečo ste sa nesťažovali?, pretože jedinou možnou odpoveďou by mohol byť iba modifikovaný a vtedy ešte nevyslovený výrok nášho konškoláka Víťazoslava Morica,
Nebol však iba Chrobák, bol aj Homo. Jeho hlásenia do školského rozhlasu boli vítaným spestrením nášho pobytu na priemyslovke a uplatnili by sa v ktorejkoľvek humoristickej relácii. Bohužiaľ, nezachovali sa. Na jeho typický bonmot: Ty plech. Vieš prečo si plech. Lebo z plechu sa robia trúby. A ty si taká trúba si v SME spomenul náš spolužiak z vedľajšej triedy Dušan Dušek.
Neexistujú ani záznamy výučby ruštiny bábuškou (pif, paf ojojoj, ubegajet zajčik moj), záznamy komickej figúrky Bartoša, ani záznam Matulayovho pokusu o zabitie Kostolského. On to Matulay samozrejme tak nezamýšľal, ale som presvedčený, že keby sa Kostolský v poslednej chvíli neuhol, tak tú ranu neprežije. K takejto reakcii môže nemčinára vyprovokovať dialóg obdobný dialógu popísanému v Žákových Študákoch a kantoroch, ktorý som trochu upravil na pripomenutie Kostolského i Matulaya:
Also, was machte der Vater, Kostolský?
Ja, vraví Kostolský, skúšajúc vojnové šťastie.
Was?
Nein, opravuje sa pohotovo.
Verstehen sie die Frage?
Ja, mieni Kostolský.
Also, antworten Sie.
Nein, odpovedá Kostolský, starostlivo striedajúc zápor a klad.
Warum denn? pýta sa Matulay hrozivo.
Jawohl, triumfuje vypočúvaný.
To všetko už existuje iba v našej, stále poruchovejšej, pamäti. Čo sa dá robiť? Nezúfať, pretože v tej istej pamäti ostali poviedky, ktoré nám pani Zanzottová čítala zo Světové literatury namiesto toho, aby nás podľa osnov učila napríklad o diele zakomplexovanej grafomanky Boženy Slančíkovej-Timravy. Alebo vychyľovanie Janka Máliša z jeho krehkej duševnej rovnováhy tým, že sme sa mu, podľa dohody uzatvorenej počas prestávky, uprene dívali na kravatu. Znervóznel ako Marvan v Ceste do hlubin študákovy duše po príchode do prázdnej triedy a zmätene pobiehajúc si kontroloval a potajomky upravoval rôzne odevné súčasti, kým oslobodzujúce zvonenie neukončilo jeho trápenie. Ale sranda to bola. Minimálne taká, ako pri demonštrovaní preskoku elektriny medzi dvoma elektródami tým istým Málišom (tentoraz vo funkcii učiteľa fyziky), pri ktorom si rozjarená elektrina namiesto ponúkanej elektródy vybrala demonštrátora.
Chemická priemyslovka
V spojitosti s analytikou si určite spomeniete na bulharské konštanty, ktorými sme upravovali výsledky dosiahnuté pri cvičeniach s cieľom priblížiť sa k spravodajsky získaným výsledkom. Podobného rázu boli aj snahy substituovať nevyprodukované azofarbivo na labákoch z organiky jemne treným dvojchrómanom z anorganiky. Dúfam, chemici, že ste ešte nezabudli, čo sa označuje pojmom substitúcia a nenazývate substitútkami krásavice postávajúce pri ceste do Slovnaftu.
Nedávno som si prezrel webovú stránku chemickej priemyslovky. Tie priestory mi boli povedomé, dokonca na záberoch z labákov som bezpečne rozoznával pôvodné digestóriá, trojnožky, kahany (u nich ešte dokážem identifikovať aj typy). Ale u ľudí som sa nechytal absolútne. Už to, že priemyslovka nie je priemyslovkou a že má na čele riaditeľku svedčí o tom, že po našom odchode to s ňou ide dolu vodou. Stačilo obdobie dvoch generácií a personál i študenti sú z hľadiska poznateľnosti na úrovni náhodného výberu obyvateľov Slovenska. Zabudnime preto na nápady zorganizovať pietnu návštevu priemyslovky. Jedine, že by sme tam išli umiestniť nápis, ktorý obvykle zdobí vchody do cintorínov: Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy. Ale nie, netreba tam vôbec chodiť. Nie sme predsa zločinci s ich nutkavou potrebou vracať sa na miesto činu. Už by sa to príliš podobalo návšteve ZOO, akurát by nebolo jasné, kto je návštevník a kto chovanec. To aj v blázinci je situácia prehľadnejšia, pretože tam psychiatra od blázna spoľahlivo rozoznáte podľa toho, že psychiater má kľúče. Tá priemyslovka, ktorú sme poznali my, už existuje iba v našej pamäti. Žiaden genius loci. Ostatne žiaden génius tam nikdy nechodil a ani na toho lociho si neviem spomenúť. O štyri roky neskôr sa už dá o chemickej priemyslovke a jej nástupníkoch hovoriť iba v minulom čase. O školského roka 2008/09 sa do jej priestorov sťahuje gymnázium z Grösslingovej. Comedia finita est.
Podmienkou úspešnosti chemického priemyslováka v praxi bolo, okrem prítomnosti nadprahového intelektu, aj bezproblémové fungovanie zmyslov (priemyslovák musel byť zmyselný, o dievčatách ani nevraviac). Farboslepý chemik by mal pri klasickej analytike väčšie problémy ako farboslepý Eskimák, neschopný dodržať základné pravidlo Eskimákov – nikdy nejesť žltý sneh. Na druhej strane perfektne fungujúce chuťové poháriky sa viac hodili našim spolužiakom z konzervárenskej alebo mäsiarskej vetvy, než nám. My sme ich nepotrebovali. Veď ani v odbornej literatúre sa nedočítate o chuťových vnemoch človeka chrúmajúceho kryštalický kyanid. Ochutnávať v rámci laboratórnych cvičení najrôznejšie chemikálie teda predstavovalo pomerne riskantnú činnosť. A práve toho sa dopúšťal Ľubo, takže jeho prežitie patrí medzi tie nevysvetliteľné záhady, o ktorých píše Däniken, Souček a ďalší. V analytike si mohol dať patentovať Švorcovu ochutnávaciu metódu, ktorá poskytovala pomerne slušné výsledky a nespotreboval sa pri nej ani gram sírovodíka. Napriek riskantnosti mu táto schopnosť o niekoľko rokov vydobyla obrovský úspech, a to dokonca medzinárodný.
Ľubo, ako zamestnanec Niklovej huty Sereď, mal byť vyslaný do Albánska, nakoľko táto čudná zem disponovala polovicou svetových zásob niklovej rudy a bola predsa len o čosi bližšie, ako Nová Kaledónia. V rámci prípravy na pobyt ochutnával rudy so známym obsahom niklu a zafixoval si akúsi chuťovú kalibračnú krivku. Po príchode do Albánska ho samozrejme naši milí moslimovia chceli oklamať (ak to čítate po 22 h., dosaďte si vhodnejší výraz). Veď pre nich bol iba ďalším neveriacim ďaurom. Ľubo pred nimi rudu teatrálne ochutnal a oznámil im obsah niklu, ktorý bol pochopiteľne nižší, než deklarovali Albánci. Málo chýbalo, aby ho užasnutí Albánci nezvolili za svojho hlavného čarodejníka. Dokonca mu umožnili urobiť si vodičák, ktorého nostrifikácia po návrate domov riadne zamotala šišku galantským policajtom. Tí sa naivne domnievali, že najbližší súdny tlmočník na albánčinu nemôže sídliť ďalej, ako v Bratislave. A ten pritom sídlil až v Prahe. Vlastne nesídlil, pretože medzičasom zomrel. Takže žalovať sa nesmie, ale hlásiť to musím, že Ľubo má vodičák iba na základe jeho ústneho prehlásenia, že vie šoférovať.
Ľubor mi napísal, že sa mu prisnil sen s Filákom v hlavnej úlohe. Môžem potvrdiť, že prostredie priemyslovky dominovalo v mojich snoch takmer dvadsať rokov, i keď osoby a obsadenie už s priemyslovkou nemali nič spoločné. Ale ani v bláznivých opileckých snoch sa mi neprisnilo s Filákom. Ľubor by to nemal podceňovať a navštíviť príslušného lekára. Môže to byť symptómom niečoho vážnejšieho. Prelistoval som celý snár a ani tam som nenašiel heslo Filáka ve snu viděti …. On nás vlastne ani neučil, len zopárkrát suploval. Väčšinu času trávil v tej svojej poloprevádzke, kde lepil papundeklové kanoe alebo varil pivo, ktoré s nadšením výskumníka chodil koštovať Jožo Selecký. Spomínam si, ako niektorý zo spolužiakov došiel s úlohou napodobniť pohybom rúk planétový prevod. Keďže mám psychomotorický deficit, úlohu som počas prestávky nezvládol a sústredene som sa v prvej lavici o to pokúšal aj počas Filákovho suplovania. Zakomplexovaný Filák nielenže neocenil moju vytrvalosť, ale naopak dospel k presvedčeniu, že onými pohybmi narušujem jeho osobnú integritu a vykázal ma z triedy. Keďže vtedy ešte neexistoval dnes už klasický výrok: Hujer, metelescu blescu, vybľabotal iba niečo v zmysle: Vypadněte ven, vy fprofťáku!
Z triedy ma, spoločne s Ľubom, vyhodil aj Kubáň. Tomu predchádzalo, že Ľubo často sedával s prekríženými nohami; v oný deň mi pripadal akosi bez života; naša spoločná prvá lavica bola podsunutá pod vrchnú dosku katedry a Kubáň niečo zapisoval do triednej knihy v najnevhodnejšom čase. Bolo zákonité, že posúdenie Ľubovej životaschopnosti pozostávajúce z nie príliš hlbokého vpichnutia špendlíka do jeho stehna, vyvolalo reťazovú reakciu končiacu našou exkomunikáciou z triedy. Okoloidúca bábuška, vidiac nás stáť na chodbe, opáčila A što vy zdes?. Ľubo pohotovo odvetil Nam užé akónčilsa urók, na čo bábuška zaševelila Nu vot a spokojne odcupotala.
Náš slovník v tej dobe prekypoval nepublikovateľnými výrazmi. Z dnešného hľadiska sme boli vlastne slušňákmi, pretože sme tieto výrazy používali pomerne zriedka, vo vybranej spoločnosti a na správnych miestach a nie ako náhradu po neúspešnom hľadaní adekvátneho výrazu. Dodatočne ma v tejto spojitosti prekvapilo, že slovenčina pozná iba štyri!!! vulgarizmy (ženský pohlavný orgán, mužský pohlavný orgán, pohlavný styk a žena živiaca sa pohlavným stykom). O prípadných ďalších Markovič povedal, že to sú také, ktoré ani na vojne nepočul.
Raz sme boli niekde na brigáde, ktorej náplňou boli zemné práce. Lojzo stojac na dne asi tri metre hlbokého rigolu bol v jednej chvíli zasypaný spŕškou zhora uvoľnenej zeminy a zareval smerom k pravdepodobnému pôvodcovi Kerý [muž. pohl. orgán] sa tam [vykonáva pohlavný styk] s tou zemou? To som ja, priznala sa k autorstvu nevinným hláskom zvedavá Janka. Tak [žen. pohl. orgán] spresnil Lojzo pohotovo a bez známok ďalšieho záujmu pokračoval v práci.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.