Choď na obsah Choď na menu
 


Spolužiaci

9. 3. 2011

Úspešných rovesníkov som už uviedol v príspevku Rok 1946. Úspešných však býva vždy iba hŕstka a vyhrievajú sa na rôznych výslniach. A tak som k pôvodnému príspevku vytvoril alter ego z nás ostatných. Predstavujú ho medailónky spolužiakov z chemickej priemyslovky patriacich medzi úplne obyčajných ľudí, pričom niektorí z nich ani nepoznajú Igora Matoviča. Ale takí sú omnoho vďačnejší, keď ich fotku s pár slovami niekto vycapí aj inde, ako do občianskeho preukazu.                                     

Obrázok *17.3.1946 Jana Besedová Barcalová

Ani Janka s nami nepobudla dlho, aj keď na rozdiel od Alina nikde neemigrovala. Pokojná práca v štátnej správe jej umožňuje mystifikovať neznámych údajmi o jej skutočnom veku.      

Obrázok*14.10.1946 Milan Cvečka

Vášnivý fanúšik futbalu s komplexom Ringa Starra, z ktorého nevyrástol, iba sa naučil s ním žiť. Zberateľ a milovník nevšednej a pre necvičené ucho nepočúvateľnej hudby.                       

Obrázok*20.4.1946 Ľudovít Dobrík

Milovník dobrej hudby, nekonvenčného správania sa a ďalekých ciest. Alergia na ruské tanky s bielym pásom ho doviedla do poddanstva švédskeho kráľa, kde retušoval to, čo odvial čas.                                                                                 

Obrázok*17.5.1946 Viera Ďurinská Wienerová

Zápalistá propagátorka zdravého spôsobu života je prirastená k Prievidzi.  Kadenciou slov prekonáva aj povestný izraelský samopal Uzi. A nepotrebuje sa ani nadýchnuť.                                                                     

Obrázok*27.10.1945 Ľubor Fišera

Nenaplnené ambície v skoku do výšky si kompenzoval skokom kariérnym (profesor STU, šéf ústavu a akreditačnej komisie). Ani on nedokázal zabrániť produkcii titulovaných hlupákov.                                                     

Obrázok*20.4.1946 Viera Fišerová Bel

Žije v Izraeli a donedávna sa venovala pedagogickej činnosti. Párkrát sa ukázala na stretnutiach, zdravotné a ďalšie problémy jej zatiaľ bránia v tom častejšie pokračovať.                                                                                                   

Obrázok*7.7.1946 Peter Gašparovič

Triedny fešák ako prvý vplával do manželského prístavu čo mu doprialo titul pradedko. Verný bol aj práci v Slovnafte. V oboch uspel bez straty desiatky, iba so stratou časti vlasov.                                                  

Obrázok*27.2.1946 Jozef Hetényi

Jozef alias Hrča je prototypom húževnatého úspešného podnikateľa. Deti sa mu rozpŕchli po svete a tak absolvuje exkluzívne dovolenky pod zámienkou návštevy  príbuzných.                                                                                

Obrázok*1.2.1946 Ľubica Horváthová Cvečková

Ľuba je štvrtinou spolužiakov, ktorým sa málili štyri roky na priemyslovke a extrapolovali ich manželstvom so spolužiakom na furt. Je dobrá analytička, takže  výsledok vedela vopred.     

                                                                               
Obrázok*27.1.1946 Ľuboslav Kaduc

"Duco" uplatnil svoje alchymistické schopnosti s Hrčom pri miešaní koreninových zmesí do mäsových výrobkov, ktoré potom boli lepšie než v skutočnosti boli.                                                                              

Obrázok*15.9.1946 Drahomíra Knezlová

Milovníčka juda a divadla Semafor zakotvila v Hamburgu, kde sa venovala horoskopom a ďalším formám nahliadania do budúcnosti, ktoré jej však neprezradili, ako ju zradí zdravie.     

                                   
Obrázok*21.11.1945 Pavol Mazák

Spojenie Paľo Mazák a Beluša patrí do kategórie nerozoberateľných spojov. Donedávna sa staral, aby autobusy v trenčianskom okrese chodili najmä po cestách a niekedy aj načas.                                                                     

Obrázok*24.9.1946 Ján Mika

Jano spojil svoj život s Atómovou elektrárňou v Jaslovských Bohuniciach. Asi by bez neho nefungovala a tak ju po jeho odchode do penzie zatvorili. Na snímke pri ukážke dezaktivácie.                                                                             

Obrázok*12.3.1946 Vladimír Minárik

Rodený Pezinčan svojím špecifickým humorom dosiahol všetko potrebné, dokonca aj na daňovom riaditeľstve, ktoré humoru neprialo. Momentálne si užíva prechádzky so psom.                                             

Obrázok*9.12.1944 Pavol Mistrík

Paľo k nám nedobrovoľne zostúpil z vyššieho ročníka, aj to iba na rok. Po maturite sa stratil dohľadu. Jeho aktuálnu fotografiu sa podarilo získať, prísľub účasti na stretnutiach nie.                                                                    

Obrázok*19.2.1946 Ján Pastorok

Janko, s výzorom pripomínajúcom jedného z bratov Marxovcov, sa mohol stať úspešným sobášnym podvodníkom. Šancu však premeškal a novú už nedostane.                                    

                                                                                        
Obrázok*20.7.1946 Ladislav Podolinský

Triedny fotograf upísal svoju pracovnú existenciu plynárenstvu a posledné roky budovaniu mostov medzi Maďarmi a Slovákmi netušiac, na ktorej strane mosta sa aktuálne nachádza.                                                                  

Obrázok*5.3.1946 Štefan Rehák

Populárny Škelo okúsil vzlety i pády, aby nakoniec zakotvil v Gajaroch, odkiaľ podľa zlých jazykov ani prasa nie je dobré. Ale pokiaľ práve nepadá z rebríka, tak sa mu tam darí.                                                                          

Obrázok*17.10.1947 Zuzana Somogyiová Janetschek

Najmladšia z nás emigrovala iba do blízkej Viedne, takže nemá problém prísť na stretnutia, pokiaľ práve nie je na Kanárskych alebo iných ostrovoch.                                         

                       

Obrázok*19.1.1946 Anna Šovčíková

Anka sa už na Hornú Nitru nevrátila a celý život odpracovala v Slovnafte. Dnes delí svoj čas medzi kávičku s priateľkami a opatrovanie príbuzných.                                                                                                      

Obrázok*20.4.1946 Jozef Špaček

Jožko sa vrátil na rodnú hrudu do Lednice, kde si ho susedia pre jeho odolnosť opakovane zvolili za starostu. Dal funkcii dušu i srdce a srdce mu to občas dáva pocítiť.                             

Obrázok*2.2.1946 Magda Vacová Popelková

Druhá predsedníčka triedy má také silné väzby na Česko, že ju na abiturientské stretnutia musíme z Vimperku lákať. Často odoláva.                                                                                                                                      

Obrázok*3.6.1946 Alžbeta Vencelová Forgáčová

Priateľská a srdečná Betka vo vodárňach kontrolovala, či z vodovodu tečie dostatočne čistá voda a do kanála dostatočne špinavá. Napriek  ranám osudu  má  optimizmu na rozdávanie.                                                                          

Obrázok*22.12.1946 Blažena Vozárová Lednárová

U Blaženky sme nikdy netušili, či nás v nasledujúcej chvíli zloží judistickým chvatom alebo nám preletí nad hlavou vo vetroni. Extravagantné záľuby nahradila vzdelávacími aktivitami.                                                                             

Obrázok*13.1.1945 Oľga Vrábliková Obrovac

Aj Olinka patrí do rangu bratislavských imigrantov, ktorí upísali svoju chemickú dušu Slovnaftu. Škoda, že nebolo komu upísať chrbticu, ktorá bolí, bolí a bolieť asi neprestane.                                                                               

Obrázok*4.3.1946 Mária Zajičková Fišerová

Húževnaté dievča z malomesta začalo tak, ako jej budúci manžel, skákaním. A rovnako ako on, aj ona skutočné skoky zaznamenala až pri skúmaní záhad papiera a celulózy.                                                                                                               

Obrázok*10.8.1946 Milan Zaťko

Neúspešný študent (VŠ až na tretí pokus), vojak (iba pplk.), hráč (dve prehry vo vedomostných TV súťažiach), autor (nečítané blogy), ktorý si z neúspechov ťažkú hlavu nerobí. Show must go on. 

 

Do tejto časti som sa rozhodol vložiť staršie texty spolužiakov, na ktoré mám dosť miesta a bola by škoda, ak by sa na ne zabudlo. Moju redakčnú úpravu  som obmedzil na kontrolu pravopisu a jednotný formát. Zoradené sú chronologicky.

 

Ľudovít Dobrík

2004

Príhovor

 

 

Boli to najlepšie časy, boli to najhoršie časy,

bol to vek múdrosti, bol to vek pochabosti,

bola to epocha viery, bola to epocha neviery,

bolo to obdobie svetla, bolo to obdobie temna,

bola to jar nádeje, bola to zima beznádeje,

mali sme pred sebou všetko, nemali sme pred sebou nič,

všetci sme šli rovno do neba, všetci sme šli rovno opačným smerom.

Charles Dickens

Keď sa ozval spolužiak Laco, že sa plánuje pomaturitné stretnutie, temer som neveril: zase? Čakal som na to 15 rokov. Ale ako sa tu hovorí: „Kto čaká na niečo príjemné, nečaká nikdy príliš dlho”.

Napadlo ma, čo sa stane tentoraz? Dva týždne po minulom stretnutí nastal víťazný pád komunizmu. Už nás ale sotva niečo prekvapí, za tých 15 rokov sa toho udialo, až hanba. Bude o čom rozprávať, ale o tom potom, ako hovorí istý politik.

Nápad s vlastnou internetovou stránkou bol skvelý. Ešte že ovládam počítač (systém basic basic). Okolnosti ma prinútili, dlho som vzdoroval. (Mobilný telefón odmietam stále.)

Oznam, že Zaťko chystá príhovor k spolužiakom, potešil tiež. Čo to budú za rozšafné kydy, pýtal som sa v duchu a chystal sa použiť tunajšie úslovie „Mycket får man höra, innan öronen ramlar av!” – čo preložené do zrozumiteľného jazyka znamená „Mnoho si musí človek vypočuť, kým mu uši odpadnú!”, akási miernejší variant razantnejšieho českého „Že mu huba neupadne!”.

Začal som čítať „Príhovor...“ a nestačil sa diviť. Veď ten chlapec píše celkom rozumne, kam na to chodí? Žeby sa v škole dobre učil? (sotva), skôr ho naučil sám život. Tak ako nás ostatných.

Samozrejme, že roky 60-te boli najlepším desaťročím v moderných dejinách ľudstva. Nie preto, že to boli roky našej mladosti, ale objektívne. Nie sme ako stará babička Blažková, ktorá tvrdí, že všetko bolo lepšie za Rakúsko - Uhorska, vrátane televíznych seriálov.

Ono je to naozaj tak, že obdobie mladosti si mnohí začnú idealizovať v pokročilejšom veku, čo mladá generácia komentuje ironickými poznámkami, netušiac, že zanedlho padne do rovnakej pasce. Voči ideologickým idealizátorom sa dá argumentovať psychoanalyticky. (Dámy prepáčia, alebo preskočia nasledujúce riadky)

„Pozri sa priateľu, ty si bol mladý, lepšie ti stál a omylom pripisuješ za to zásluhu Komunistickej strane”.

Roky 60-te boli posledné optimistické roky. Krátke obdobie eufórie 1989-90 pominiem, to ešte väčšina netušila, že negatíva režimu starého budú oplodnené negatívami režimu nového a vzniknutý politicko-ekonomicko-(a)morálny bastard nás bude ešte dlho s………trašiť.

Svätá trojica hodnôt naivných hipíkov tej doby – „Peace, Love & Understanding” sa transformovala odvtedy na „War, Hate & Intolerance”, ale druhá trojica – „Sex, Drugs & Rock n´roll” úspešne prežila. Teda, ako pre koho. Aspoň ten rokenrol si môže dovoliť každý. (Napadá ma starý vtip: Pacient si po lekárskej prehliadke zavtipkuje: „Teraz mi samozrejme zakážete víno, ženy a spev?” „Nie je to až také zlé, pán Novák, spievať môžete, koľko len chcete.”)

Skrátka a dobre, zlaté požehnané 60-te roky. Teda – pokiaľ pominieme Biafru a zopár iných lokálnych konfliktov, fakt, že svet bol na samom okraji 3. svetovej vojny (tzv. Kubánska kríza) a to, že našu dnes už neexistujúcu vlasť prepadli vlastní spojenci.

Tak, ako to vlastne bolo? Lepšie, horšie, alebo mizerne, ako vždy? Jedna z najstarších písomných pamiatok ľudstva, hlinená tabuľka stará niekoľko tisícročí, začína slovami:

„Ó beda, nie je už tak dobre, ako bývalo! Mladí si nevážia starších a svet sa rúti do skazy!” S pribúdajúcim vekom zisťujem, že onen dávny pisateľ mal pravdu. Už vtedy a má ju dodnes. (Spomínate na iný starý vtip: Na straníckej schôdzi sa rečník dostane do ideologického tranzu a zahlási víziu budúcnosti: „Už naše deti budú žiť v komunizme!” Zozadu sa ozve spokojný hlas: “Tak im treba, chuligánom!”)

Napriek sťažnostiam zo všetkých strán životná úroveň ale stúpa. Otázka je, či kedysi nebolo predsa len lepšie, i keď bolo horšie. Vysvetlím na príklade: zastal som onehdy pred hračkárskou predajňou. Tie kvantá, ten výber, to cenové rozpätie, toho gýčovitého shitu!

My sme ako deti tlačili nosy na výkladnú skriňu obchodu Hračky, národný podnik a roztúžene žasli nad pár exponátmi. Z našich hračiek sme sa ale vedeli tešiť viac, než dnešné deti. Tie sú (v neposlednej rade vnúčatá) zahŕňané hračkami en gros tak, že to tí malí blbci ani nestíhajú pokaziť. Ako bezdetný (aspoň sa tak domnievam) toto počínanie nákupcov dosť dobre nechápem. Zrejme majú ľudia viac peňazí na hračky a menej času na deti, ako kedysi. A asi je viac hračiek, ako detí.

Nejako som odbočil od témy, rozkecal som sa ako Zaťko. K stretnutiu: Určite sa bude spomínať na staré časy. Riziko je, že sa budú ventilovať len tie veselé, pozitívne spomienky – ako keď sa stretnú po vojne chlapi v krčme a s bujarým rehotom spomínajú, ako o…ali majora, ale na to, že boli frustrovaní z každodenných buzerácií, zabudli.

Psychológovia tvrdia, že to je normálne. Homo, údajne sapiens, má totiž schopnosť zabúdania, selekcie a racionalizácie. Keby sme ju nemali, tak by sme sa zbláznili skôr, než to je normálne.

Spomína vôbec ešte niekto z nás, ako sme sa triasli pred istými vyučovacími hodinami, písomkami, diktátmi a každoročným opakovaním učiva? A čo predmaturitný stres?

Osobne spomínam, ako sme kráčali do školy 1. septembra 1961, čoby novopečení druháci a k našej skupinke (už vtedy!) sa pripojil Zanzotto z vedľajšej triedy a začal líčiť, aké má obavy z maturitných skúšok a písomiek. On sám si na to nespomína – potvrdil mi to, keď sme sa onehdy stretli v Bratislave, po 34 rokoch. Pre istotu sme si predtým vymenili fotografie, aby sme sa poznali. (Inak –Zanzotto je dnes vážený pán profesor v Kanade a navyše honorárny slovenský konzul.)

Bude zaujímavé sa dozvedieť, koľkí z nás sú ešte stále vo fachu a koľkí urobili nechemickú kariéru, ako ja. Naposledy som prišiel do styku s chémiou, keď som pred rokmi v robote vyvolával filmy. Vedomosti, čo do mňa vtĺkala SPŠCh, zmizli v toku času. Matne si spomínam na nejakú sírodusíkovú analytickú metódu, akýsi chemický prvok voči dnešnej dobe atómových spektrografov. A hypermangán: tento chemický prvok sme riedili podľa nejakých mystických rituálov, volali sme to tuším faktor (anglicky fucktor). Presne si to už nepamätám, akurát to, že to bolo žlté. (Alebo fialové?) Spoločnými silami si na to spomenieme presne. Možno. Kolegovia v práci, i mladší, so mnou súhlasia, že naša dlhodobá pamäť je krátkodobá a krátkodobá neexistujúca.

Nechcel by som znieť príliš pesimisticky, pokiaľ si láskavý čitateľ nedajbože vytvoril ten dojem z textu, a preto radšej končím. Konkrétne rečníckou otázkou: Pripravila nás naša stará škola na život? Teda: dobre? Alebo len tak, aby sa nepovedalo, v rámci plnenia smerníc Ministerstva školstva?

Každopádne sme prežili. Možno by sme si mali na úvod nášho stretnutia pripiť práve na to: prípitok na nás, že sme dokázali platnosť Darwinovej teórie, že prežijú iba jedinci najschopnejší (= schopní všetkého).

Srdečné pozdravy všetkým preživším “céčkárom”

Váš Ľudo Dobrík, Malmö, predtým Bratislava

Dopísané 7.mája 2004, v Paríži. (Autor celý čas vyrušovaný bojujúcimi / kopulujúcimi holubmi na streche lacného hotela.)

P.S.    V článku som použil pár cudzích slov, čo ma ako roduverného rodoľuba ver neteší. Veď prečo by sme mali my Slováci, používať cudzie výrazy, keď existuje nonlimitné dispozičné kvantum adekvátnych, relevantných ekvivalentov, veritabelné multum expresív domestikálnej proveniencie. Ta ne?!

 

Veronika Liptáková

2004

Spomienka

Prekvapila ma, ale zároveň aj potešila informácia o pripravovanom stretnutí bývalej IV. b triedy SPŠCh, ako aj o existencii jej webovej stránky. Po preklikaní sa na webovú stránku ma prepadol smútok, keď som zbadala fotografiu mojej sestry Agnešky v prvom rade maturitného tabla. Ako neskutočne dávno a predsa nedávno to všetko bolo, aké osudy vás všetkých asi postretali.

Moju sestru Agnešku osud nešetril. Asi všetci viete, že v roku 1969 sa rozhodla emigrovať aj s rodinou do USA. Prežila tam roky pekné, roky radosti zo svojich dvoch detí, ale aj chvíle ťažké, plné sklamaní. Zomrela tragicky 16. decembra 1983 pri dopravnej nehode vo veku 38 rokov. Podrobnosti jej tragickej smrti nepoznám. Bývalí mocní komunistického režimu nám ani nedovolili vycestovať na pohreb „triednemu nepriateľovi“. Po toľkých rokoch sa už k týmto bolestným chvíľam, ani k tomu, ako Agneša žila v ďalekej cudzine a čím všetkým prešla vracať, pretože viem, že ani ona by nechcela, aby sa na ňu spomínalo so smútkom. Jedno však viem, že keby žila, prišla by medzi vás s veľkou radosťou. Chcem len poprosiť bývalých spolužiakov, aby jej venovali tichú spomienku. Budem všetkým povďačná.

Ďakujem a pozdravujem všetkých.

Ing. Veronika Liptáková, rod. Révészová, Agneškina sestra

 

Ľudovít Zanzotto

2004

Pozdrav z vedľajšej triedy

Milí priatelia, ba priam skorospolužiaci,

Pred krátkou dobou sa mi ozvali najprv Laco Podolinský a o pár dní Zaťulko (alias Milan Zaťko). Zaťulko mi navrhol, aby som napísal zdravicu k Vášmu stretnutiu po štyridsiatich rokoch od maturity. Dal mi dokonca dišpenzáciu k tomu, že som nebol naozaj céčkár a uistil ma, že to nič. To mi pripomenulo, že na päťdesiate stretnutie maminho ročníka nymburskej reálky sa už všetky triedy stretli spoločne, aby zaplnili aspoň predné lavice. Nuž ale s pokrokmi medicíny náš ročník chemickej priemyslovky možno k podobnému riešeniu pristúpi až po šesťdesiatich rokoch - vraj sa predlžuje život. (Môj rodinný lekár síce tvrdí, že to je podvod a že sa predlžuje iba staroba, ale on tiež tvrdí, že podľa výsledkov mojich zdravotných testov by som mal byť už desať rokov mŕtvy a tak ho asi nie je treba vždy brať doslova. Ináč som rád, že ho mám: prísne odsudzuje nepožívanie alkoholu a takého lekára si treba šanovať).

Keď mi Milan navrhol ten pozdrav, srdce vo mne pokleslo. Zbežným počítaním mi vyšlo, že asi dvadsať percent maturitného ročníka 1964 sa dalo na profesionálnu, alebo poloprofesionálnu spisbu, ba mnohí dokonca píšu iba z čírej zlomyseľnosti, ale za to hojne. Zdá sa, že rok 1946 (rok ohnivého psa podľa čínskeho horoskopu) bol mimoriadne úrodný na spisovateľov, básnikov a vôbec grafomanov rôzneho druhu (na nikoho nenarážam). Ako sa im môže vyrovnať človek, ktorý sa živí písaním suchých technických reportov, navyše posledného štvrť storočia v angličtine? Odpovedal som si: vôbec sa im nemôže vyrovnať, ba priam si urobí iba hanbu, ktorá vrhne tieň na svetlú pamiatku jeho mamy slovenčinárky!

Ale keďže som práve dopísal polročnú konzulskú správu v slovenčine (používam zväčša metódu copy and paste), cítil som sa trochu vytrénovanejší. (Ináč ešte pred dvomi rokmi sa písala ročne iba jedna správa, ale nový slovenský režim sa byrokratizuje priam obdivuhodne. Nič to, aj v Kanade sme za posledné štvrťstoročie nebojácne napredovali. Okrem toho, keď sa budú písať správy dvojmesačné, ďalej sa v slovenčine zlepším). Tiež fakt, že približne od štvrtej ľudovej som mame pomáhal opravovať diktáty upevnilo moju vieru, že i hrubiek nebude priveľa.

Takže: mnoho pozdravov a prianí z ďalekej prérie pod Skalistými Horami za mňa a tak trochu i za mamu, Vašu profesorku slovenčiny – iste by mi to dovolila -  k Vášmu hranatému jubileu (nech mi nikto nehovorí, že štyridsiatka je guľaté číslo).

Trochu o nej: hrdinsky znášala náš útek v osemdesiatom prvom. Keď v osemdesiatom štvrtom zomrel otec, začali sme pracovať na jej príchode k nám. Po rozdaní viac ako sto tisíc korún na úplatkoch predstaviteľom socialistických úradov (autobus vtedy stál korunu), zrieknutí sa penzie a občianstva (aby si to nemohla rozmyslieť), prišla k nám v roku 1986 bola s nami do roku 1990. Bola s nami, ale myslím – i keď to nikdy nedala znať - že jej bolo dosť smutno za Bratislavou, za jej kartárskou spoločnosťou a tak. Ale v tom čase to bolo menšie z dvoch ziel. Po prevrate som pre mamu žiadal vrátenie občianstva. List o vrátení občianstva prišiel pár dní po jej smrti, ako už náhody bývajú, datovaný dňom, kedy odišla.

Ale ako hovorí známy stredoveký básnik a ako ho tak pekne v divadielku poézie hrával Haverl : Nechajme kláštor nech je kláštor a vravme veci veselšie...

Teraz by sa žiadalo spomenúť nejakú veselú príhodu, s výhodou takú, v ktorej som nevystupoval. Žiaľ, keďže som od narodenia jedovatý a sarkastický a navyše som, zdá sa, v bizarných príhodách väčšinou vystupoval,  neviem si spomenúť na nič, okrem toho, ako som raz Zaťkovi vysvetľoval, že každá doba nesie svoj kríž a my nesieme jeho. Vidím, že Vy ho ešte stále nesiete, ba využíva k tomu ľstivo aj Internet. Ale ja som to tak nemyslel ani vtedy, ani teraz. Naopak, opäť s básnikom: ...buď požehnaný, kto sa pohodil.... Nebudem pokračovať. Potom je tam ...buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil... a niekto by to mohol vzťahovať na mňa!

Práve som si prečítal moju spisbu a s úľakom som si uvedomil, že grafomanstvo drieme aj v tom najlepšom z nás. A preto: srdečné pozdravy milí priatelia, radujte sa spoločne zo spomienok na časy krásne a dávno minulé, posilňujte sa navzájom v borbe so svojimi telesnými schránkami, ktoré čoraz viac nad nami berú vrch (a nie v tom príjemnom zmysle slova). A ak sa Vám podarí priviesť na Vašu oslavu  profesorov, pozdrav im.

Ak niekto trochu preberie,

Nech toho veľmi neželie.

Je už to tak v sveta behu

do vínečka skrývať nehu.

To ma práve napadlo, ale sľubujem, že to nerobím často.

Váš Luďo Zanzotto z Calgary za mamu aj za seba.

V Calgary, provincii Alberta, 27. VI. 2004

 

Ľudovít Dobrík

2005

Opäť spolu

A keď sa všetci vyplakali a vzdali nádeje,

že ju ešte niekedy uvidia, objavila sa ona

nečakane.

I zaradovali sa oni veľmi a mocne zaspievali

Aleluja na chválu Hospodina.

Biblia – Návrat stratenej dcéry

Opäť jedno úspešné stretnutie – pojedli sme, popili a hlavne nahovorili toho, až hanba. A tak je to správné a tak to má být.

Niekto odriekol účasť na poslednú chvíľu – vraj sa stalo niečo, čo bez neho nejde riešiť. Takých ľudí mám rád a nezabúdam im pripomínať, že cintoríny na celom svete sú plné nenahraditeľných ľudí. Výhovorky na poslednú chvíľu by sme nemali tolerovať, treba za to zaviesť penále.

Minulé stretnutie bolo jubilejné, toto sa nieslo v znamení Moniky, ktorá bola právom hviezdou večera. To budúce v znamení nás jubilantov – konkrétne šesťdesiatnikov a päťdesiatničiek. A to nasledujúce? Možno by sme mali urobiť niečo dramatické a efektné v jamesbondovskom štýle. (2 007!)

Častejšie stretávky bol dobrý nápad. Nie je priam fyzicky možné v priebehu jedného večera pohovoriť systémom každý s každým. Takže tí, na ktorých sa nedostalo teraz, majú šancu na budúci rok.

Ako som naznačil, nájdená dcéra bola stredobodom pozornosti a kdekto ju okupoval. Všetci ju spoznali, ale otázka je, či ona spoznala nás všetkých. Napr. mňa. Ktovie či sa diskrétne neopýtala Laca: A tamten patrí k nám, alebo je to miestny bezdomovec? Súdim podľa seba – Alina Bednarica som minule vôbec neidentifikoval, i keď má vizáž vyslovene domovskú.

Po návrate som debatoval o našom stretnutí so spolupracovníkmi a viacerí závideli: “My sme mali špatnú triedu – konflikty a intrigy, žiadna súdržnosť.” Podaktorí sa vôbec nestretli, iní iba raz a naposledy. Takže my môžeme byť právom hrdí na seba.

Ohlasované CD sa konečne objavilo na svete, už som si ho vypočul a vydíval, je tam toho dosť. K hudobnej ilustrácii rokov šesťdesiatych: nápad samozrejme skvelý, ale Milan Z. sa mohol poradiť so skutočným odborníkom, čo sa týka konečného výberu. A tým som ja – žiadne chválenkárstvo, len konštatovanie faktov. Ja som bol v Liverpoole, ja som videl Cavern club, Penny lane a Strawberry fields. On bol iba v Petržalke a Slovnafte. (Viem, trocha preháňam – bol aj v Bratislavských mliekárňach, n.p.) A bol som na viacerých koncertoch svetových pop-skupín a sólistov, zatiaľ čo on bol iba raz kedysi v PKO na Zuzke Lonskej. Mimochodom, dodnes na to s nadšením spomína a kdekoho otravuje svojimi zážitkami. Ale nechám toho, stalo sa. Nebudem ho zhadzovať na otvorenej celosvetovej internetovej scéne.

Predpokladám, že predchádzajúce riadky aktivujú u neho zbytky životnej energie a pribudne ďalšia kapitola do jeho Last minute, ktorý sa rozrastá nekontrolovateľne a nezadržateľne ako poslanecké platy.

A keď som pri tom písaní: ako je to s čítaním? Číta vôbec céčkarská verejnosť našu internetovú stránku? Súdiac podľa minimálnych ohlasov, asi sotva. A pritom sú moje príspevky na vysokej literárnej úrovni, plné trefných postrehov a hlbokej životnej múdrosti, obsahujúce brilantné formulácie a v neposlednej rade i filozofický podtext, skrátka čo slovo, to perla. (Keď sa sám nepochválim, nikto iný to neurobí – zaregistrovali ste tiež túto životnú múdrosť?)

Prečo nás píše tak málo? Žeby sa medzi nami ozaj nenašlo viac literárnych talentov? Veď SPŠCh, napriek technickej orientácii, dala Slovensku viacero spisovateľov : Dušek, Glocko, Matis – áno “Ďuso” vydal okrem bibliofílií (jednu i moju) aj dve ozajstné knihy, “Bruno” v Prahe a “Muž, ktorý bozkával skleník” v Bratislave, tam je zašifrovaných i pár školských spomienok. Naposledy sa podieľal na Dvořákovej knihe “Kalendárium”, ale dnes nemá na literatúru moc času. Stal sa fakticky mojim kolegom – je riaditeľ nového Mestského múzea v Seredi. Ďalší priemySlovák, ktorý skončil ďaleko od fachu. Nezabudnite ho tam navštíviť – poučíte sa, doplníte vzdelanostné medzery a prevetráte školské spomienky. Sídlo je v bývalej fare Juraja Fándlyho, oproti kostolu. Sponzorské dary sú vítané. A vítané sú i blogy od nás všetkých, aby som sa vrátil k téme.

V debatách na stretnutí sa spomenulo i zhoršenie, lepšie povedané zmenené zameranie našej pamäti v poslednej dobe – vieme, čo bolo pred 30 rokmi, ale nepamätáme, čo bolo minulý týždeň. Uvedomil som si to znova na dovolenke v Anglii. Tam totiž vo Walese je železničná stanica s najdlhším názvom, pamätám si od útlej mladosti, že to začína Llanfair… a končí na …gogoch. Pozrel som sa tam, vyfotografoval veľmi podlhovastú tabuľu s názvom a poslal si pohľadnicu. Slečna v pokladni mi vyhovela: zhlboka sa nadýchla a povedala, ako sa to správne vyslovuje. Vážení – vyslovené to znie rovnako príšerne, ako sa to píše. Pre záujemcov celý názov: Llanfairpwllgwyngyllgogerychwyrndrobwllllantysiliogogogoch.

Inak – Anglia je drahá, finančne ma vyčerpala. Ešteže človek má blízku bytosť, ktorá v dobe krízového vývoja poskytne krátkodobú bezúverovú pôžičku. Nechcel som vstupovať do reštaurácie Robertino s myšlienkou na české “Bez peněz do hospody nelez!”, Laco by ma možno ani nevpustil. Nabudúce to bude lepšie, platy stúpajú – vid vyššie.

Čo dodať záverom? Pozrel som si nedávno knihu kreslených vtipov od Nepraktu: Skupinka krojovaných Chodov vzrušene debatuje: “Kozina byl dneska prudkej – pozval Lomikara na Boží soud již na příští týden!” My nie sme až natoľko horkokrvní, ostaneme pri tom klasickom “Do roka a do dna!”

Dovtedy pozdravuje  Luďo Dobrík Malmö, júl 2005

 

Ľudovít Dobrík

2007

LSD čiže Leto – Stretnutie – Dovolenka

 

Prológ // Temer katastrofa

Začnem z mosta - doprosta: už som si jeden čas myslel, že na tohoročné stretnutie neprídem. Z ničoho nič ma totiž príšerne rozbolela päta. Marie hneď určila diagnózu: calcar calcanei – v ľudskej reči pätová ostroha.

Dovtedy som ani nevedel, že také svinstvo vôbec existuje, ale zakrátko ( keď sa to po svete roznieslo) vysvitlo, že takto boli postihnutí viacerí známi nielen v kráľovstve Švédskom, ale i v republikách Českej, Moravskej a Slovenskej. Vyše tri týždne som silne kríval, bolesť nielen pri každom kroku, ale i v kľudovej polohe. Vzal som spočiatku zopár utišujúcich tabletiek, pomohli tak akurát hodinu, tak som to vzdal a trpel. Existuje síce niekoľko liečebných metód, ale majú spoločné to, že skoro vôbec nepomáhajú a tak som ušetril za návštevu u lekára.

V duchu som sa rozlúčil s dovolenkou i so stretnutím, ale potom sa to zlepšilo, ibaže nohu som mal opuchnutú ešte dlhé mesiace. Celé leto som prechodil v voľných sandáloch, normálna obuv neprichádzala do úvahy. (Teda iba na 50%.) Jediné, čo ma relatívne utešilo – nie je to starecký fenomén, postihuje to i omladinu. Príčinu samotnú doteraz moderná medicína nepozná.

Úvod // Paralely 1

Dovolenka sa teda konala (ako extrémista som si ju tento raz vybral ako prvý z oddelenia) – autom cez Nemecko, Rakúsko, Slovensko – stretnutie, zeme moravská a späť do Švédska. Celá akcia mala viaceré paralely s tou minuloročnou – vid ”Oneskorený raport…”.

Opäť piatkový nočný trajekt do Sassnitzu, diaľnica a dážď, ktorý silnel celý deň. Predstava prepršanej dovolenky ma znechutila, nadával som na psie počasie, ale k večeru to prestalo a potom som nadával iba na príliš pekné počasie – tie 30stupňové horúčavy už našinec neznáša tak, ako kedysi.

Auto si tiež spomenulo na minulé leto – zospodu sa začali ozývať podivné klopkavé zvuky. Zastal som u benzínky, kde bola stanica ADACu, ale zatvorená. Ochotná slečna zavolala vedúcemu, býval neďaleko. O chvíľu prišiel s veľkým servisným vozom, prešli sme autom kúsok a oznámil, že to bude asi uvoľnené koleso. Skontroloval matice, všetko v poriadku. ”To bude niečo iné, musí to ísť na zdvihák, ale cez víkend vám to tu nikto neopraví, do pondelka jazdite opatrne.” Peniaze odmietol vziať, Marie mu aspoň vnútila plechovku švédskeho piva.

Nemecko – Rakúsko // Urlaub

V pondelok zastávka u prvého autoservisu. Pán vedúci sa prešiel s autom pomerne dlho, načúval a tiež diagnostikoval uvoľnené koleso. Na zdviháku potom ale zakrátko zistil chybu – na akomsi hriadeli s dvoma ložiskami bolo jedno uvoľnené a mazivo vytečené, preto to tak krásne ostro klepalo. Pritiahol, namazal, znova urobil skúšobnú jazdu – pazvuky zmizli – ale oznámil, že to je len otázka času, kedy to bude definitívne kaput. Pre istotu napísal na lístok čo tomu je a čo treba urobiť a vzal za prácu neuveriteľne malú sumu. Okrem toho ma potešil oznámením, že auto je inak v dobrom stave a že motory tejto série sú robené tak kvalitne, že sú na večnosť (für Ewigkeit).

Bezzáručná oprava bola ale solídna, auto bez problémov absolvovalo 3 000 km späť do Malmö. (Tam mi potom mechanik zohnal náhradný hriadeľ, samozrejme opotrebovaný – nová súčiastka by stála polovinu tržnej hodnoty celého auta. Ani nenapíšem, čo oprava stála, aby som sa znova nerozplakal.

Blúdili sme improvizovane krásnou juhonemeckou krajinou, obdivovali i mestečká, najviac Straubing – historický stred snáď ešte krajší ako Burghausen. Do toho sme dorazili podvečer a hneď na rakúsku stranu zaistiť nocľah. ”Náš” minuloročný penzión v Achu bol besetzt, takže susedná dedina. Tam v penzióne mladá slečna hovorila nemčinou, v ktorej som postrehol cudzí prízvuk a naozaj – Češka, rovnako ako jej dve kolegyne. Chodia tam do školy a teraz majú prázdninovú prax. Podebatili sme o pomeroch a o živote; potvrdili známy fakt z iných krajín – domorodci majú nezamestnanosť, ale na voľné miesta s malým statusom sa nehrnú, na to majú cudzincov.

Po večeri sme sa prešli v Burghausene po chodeckej zóne. Na chodníku každých pár metrov pamätná tabula s menom celebrity, ktorá tam hosťovala – akási verzia toho známeho hollywoodskeho bulváru s menami filmových hviezd. Tu sú ale mená svetových jazzových hviezd, účinkujúcich na tamojších festivaloch. I ako neodborník som väčšinu poznal, ozaj špičky – Duke Ellington & Co.

Dovolenkovali sme obvyklým improvizovaným spôsobom – kde sa nám zapáčilo ostali sme nejaký čas a robili výlety po okolí. Dajú sa takto objaviť čarovné zákutia, ktoré nie sú popísané v bežných turistických príručkách. Prespávanie v súkromí – Zimmer frei a malé penzionáty – má výhodu pomerne lacných cien plus stretnutia s príjemnými ľuďmi. Ani tento rok nebol výnimka, ale nebudem sa o tom rozpisovať, to by bolo na celý nový raport.

Frflali sme na počasie, netušiac že mesiac to tam nebude 30+, ale 40+ a ľudia budú umierať následkom horúčav. Raz sme sa konečne poriadne ochladili – u Dachsteinu v Rieseneishöhle, to je taká konkurencia Dobšinskej ľadovej.

Na rodnej hrude // Stále v EU

Na slovenskú pôdu sme vstúpili v Jarovciach a u vodného diela Gabčíkovo (údajne kontroverzného) sme sa zastavili v umeleckej galérii Danubiana. Skvelá architektúra, dobré výstavy, sochy v parku u vody – odporúčam aj tým, ktorí umeniu moc neholdujú.

Ubytovali sme sa ako obvykle u priateľa Jula Matisa v Seredi a stihli ešte posledný deň jarmoku s echt slovenskými pochúťkami, veľmi populárna bola najmä značka Corgoň. Boli sme i na vernisáži fotovýstavy v Galante, kde mal Julo úvodný prejav, v ktorom nezabudol podotknúť, že sa tam dostavili i zahraniční hostia, kolega z branže. Tým to dostalo určitý medzinárodný šmrnc.

Svojim spôsobom je pre nás pobyt v Seredi vyvrcholením dovolenky – posedenia v záhrade pod orechom, na dosah ruky vychladené nápoje a intelektuálne debaty, ba priam až diskusie, - o živote a tak podobne; kam sa hrabú pacifické ostrovy s palmami!

Ďalší deň Bratislava – prehliadka kultúrno-historických pamiatok a stretnutie so sestrou na Hlavnom námestí u Mayera. (Dokonca i jeden priateľ sa na chvíľu odtrhol zo svojej vysokej vládnej funkcie a posedel s nami.) Tradične sme si dali borovičku – teda s tou tradíciou to nie je až tak tradičné. Nikdy sme ju nepili, to až pred pár rokmi sme si ju obľúbili. Uznávame výhradne spišskú, aj to len tie najdrahšie značky. (Mimochodom – Marie urobila faux-pas: podľahla názvu a kúpila lacnú borovičku ”Anička”. Nuž – vypili sme ju, aby neskysla, ale s odporom!)

Stretnutie // Mimochemické diskusie

Ešte pár priateľských návštev sa stihlo, než nastal Veľký Piatok – teda nie ten cirkevný, ale ten nás, čiže Stretnutie 2007. Poobede som sa stretol so Zaťkom na pive a Laco zavolal, že pôjde autom okolo a vezme nás do Kúrie, je s ním aj Selecký. Keď prišiel, tak som zistil, že blufoval – z auta nevystúpil Selecký, ale – Karel Kryl!

Karla som stretol prvý raz v 1970-om, mal v Lunde koncert pre krajanov. Brat mi ešte stihol zaslať legendárnu LP ”Bratríček” a tak som si ju nechal podpísať. Druhý raz to bolo v Malmö, asi rok pred prevratnými politicko-ekonomicko-spoločenskými zmenami v krajine, odkiaľ prichádzam. To bol veľký koncert, nechal som si podpísať jeho poslednú exilovú LP a chvíľu sme pohovorili. Bol veselý a príjemný, to bolo ešte než zatrpkol voči všetkému a každému. Na platňu mi napísal jeden z jeho bonmotov, v írečitej federálčine:

V záhone zvonku

 stojí nové skútry.

 Nové sú len zvonku

 hrdzavé sú vnútri.

Toto mi blyslo mysľou, keď domnelý Kryl otvoril ústa na pozdrav – ten hlas sa nedá zabudnúť ani za tých vyše 40 rokov, žiaden Kryl, je to nás Selo! Opäť klobúk dolu pred Lacom a jeho pátracími schopnosťami.

V aute sme trochu pohovorili, v Kúrii sa ho potom (Jožka, nie Laca) zmocnili ostatní. Ono sa fakt nedá za jeden večer venovať sa každému. Tento raz som sa najviac bavil s kolegyňou emigrantkou Vierkou Fišerovou, t.č. opäť Bratislavčankou. Zabodoval som u nej pár židovskými anekdotami, isteže v mojom gójovskom podaní to nebolo pravé orechové, ale pobavili sme sa. Vysvitlo, že sme narodení ten istý deň a do prvej ľudovej sme chodili do tej istej školy – na námestí 1. mája. Ovšem do rôznych tried, takže som si ju nepamätal. Ja som chodil do 1.D – ”Trieda kapitána Jána Nálepku”. (To bol taký jeden ožran, z ktorého neskôr komunisti urobili hrdinu.) Potom som zmenil školu, takže i z vlastnej triedy si pamätám len zopár mien. Ak by si chcel niekto lacno zavtipkovať na účet mojej sklerotickej pamäti, tak mám otázku: Koľkí z vás, vážení, si pamätáte spolužiakov z prvej ľudovej? Ha!

Stretnutie bolo tradične príma, zmena miesta bola na mieste (vtipné, že?), som zvedavý, kde sa stretneme na budúci rok, okrúhlo jubilejný pre nás e- i ostatných neemigrantov. Ako obvykle pár spolužiakov sa ospravedlnilo zo zdravotných dôvodov, to je už v našom veku ospravedlniteľné. Hlavne, že prídu nabudúce.

Laco ma gavaliersky doviezol do Ružinova, kde sme boli s Marií dočasne ubytovaní u priateľov – Mariin spolužiak z gymnázia sa kedysi z rodnej Moravy priženil do Bratislavy a tak sme si užili slovensko-moravskej pohostinnosti plnými dúškami.

Na druhý deň nás ďalší priatelia pohostili na obed vzácnou, exotickou gurmánskou pochúťkou – tekvicou. Teda pre nás, čo sme ju dlhé roky nejedli. Verte, alebo neverte, ale stačí pár rokov bez nich, aby človek začal tužiť po jedlách, ktoré nemal rád. Osobne platím napr. nekresťanské peniaze za Germknödel v Rakúsku a parené buchty mi boli vždy odporné. To len jeden príklad za všetky. Dnes je to ovšem v rámci globalizácie lepšie, temer všade je dostať temer všetko, ale prvé roky emigrácie boli ťažké, preťažké – bez držkovej polievky, bez bryndze, bez makových buchiet…

Korunní zeme moravská // Aktivita: nula

Rozlúčili sme sa so Slovenskom a prešli do cudziny, ale spriatelenej, konkrétne moravskej. Tam sme v Mariinej rodnej dedinke strávili pár ozajstných dovolenkových lenivých a len minimálne aktívnych dní. Dlho spali, prečítali v kľude dennú tlač (pardon – tisk), pozreli starší českou veselohru v TV, išli na prechádzku so psom, pohrali sa s mačkou, zobali maliny a ríbezle na záhrade, chodili po návštevách a reštauráciách za účelom konzumácie ďalších exotických pochutín miestnej proveniencie.

Back home // Situácia v kráľovstve

Potom už len nonstop jazda na sever, Välkomna i Malmö! Tam sme sa dozvedeli, že práve ustal dážď, ktorý bol v činnosti celé tri týždne, čo sme boli preč. Ale lialo hojne aj po návrate, časť úrody zničená, potraviny budú drahšie. Bolo to ozaj zúfalé, tí čo neboli na dovolenke v cudzine reagovali podľa nátury: nakupovali (maloobchodné rekordy padali), alebo sa vrhli na kultúru. Minulý júl sme mali v múzeu 17 000 návštevníkov, tento rok 39 000. Samozrejme to nepripisujeme počasiu, ale našim skvelým výstavám.

Opäť v práci // Literatúra ešte raz

Po návrate som s miernym odporom otvoril e-mailovú schránku, tušiac to najhoršie. Napodiv málo spamov, zopár objednávok a jeden súkromný oznam: sestra z Bratislavy oznámila, že jej zomrel svokor - zaslúžilý umelec Vladimír Reisel. Poslal som kondolenciu a zo zvedavosti klikol meno na Google: vyše 10 000 zásahov. Starý pán bol známa osobnosť, isteže nie pre tie komunistické veršovačky z rokov päťdesiatych, ale ako nadrealista (a prekladateľ) bol dobrý. V slovenskej literárnej histórii má svoje zaslúžené meno.

Festival // Festival

V auguste vypukol v meste tradičný festival. Z malej lokálnej záležitosti, ktorej mnohí prorokovali krátky život, sa stala po vyše dvoch desaťročiach obrovská akcia, na môj vkus až príliš veľká. Posledný augustový týždeň je stred mesta uzavretý, na najexponovanejších miestach to vyzerá ako na Karlovom moste uprostred turistickej sezóny. Dve veci charakterizujú Festival Malmö: kultúrne podujatia a jedlo. Kultúra hlavne hudobná – od klasiky po hip hop, my chodíme na klasický jazz (správne slovensky džez; Švédi píšu jazz a aj to tak vyslovujú: j-a-z-z). Ale i filmy, ktoré nemajú šancu v komerčnej distribúcii (plno politicky korektných kravín, ako inak), večery poézie a mnoho iného. A stánky s jedlami z celého sveta. (V Malmö žije proklatě moc cizinců.) Pred pár rokmi si jeden podnikavý Maďar otvoril stánok s langošmi. Bol to hit sezóny, tento rok som narátal 5 langošových stánkov. Veľkej obľube sa teší severský variant, ktorú by pravoverní Maďari sotva uznali: okrem omastku, kyslej smotany a cibule sú tam morské krevety a ikry. Chutí to výborne. Žiaľ, na bryndzové halušky a bramborák stále čakám márne.

Okrem džezu chodíme na koncerty pop music rokov šesťdesiatych , The Golden 60´s. Býva natrieskané – deti, mládež, dospelí a my. Stretol som tam i nášho pána starostu (on sa tu nevolá starosta, ale finančný civilný radca – myslím, že to lepšie vystihuje jeho funkciu, hneď sa vie, čo je najdôležitejšie) a chvíľu priateľsky pohovorili, i keď stojíme na opačných stranách politickej barikády. Zahajoval u nás jednu veľkú výstavu na jar, potom sme za jedným stolom pojedali (kebab ) a popíjali (pivo) a debatovali – on je tiež emigrant, z jednej pobaltskej republiky. Na koncerte bol bez ochranky, i keď krátko predtým spáchali atentát na jeho dom. Marie ho tiež pozná, pracovala svojho času s jeho manželkou. (Ona vôbec pozná kadekoho, jeden čas pracovala i s bývalou manželkou nášho bývalého premiéra, toho čo konečne padol pred rokom, neobľúbený ku koncu i u vlastných soc. dem. voličov.

Tohoročný festival bol nezvykle kľudný – incidenty s osobami ovplyvnenými etanolom nepresiahli obvyklý víkendový priemer a iba 50 vreckových krádeži. O tie sa postarali miestni Rómovia česko-slovensko-poľského pôvodu. Ako registrovaný policajný tlmočník som mal informácie z dobre informovaných kruhov. Túto informáciu potom uverejnili aj noviny, ovšem bez udania etnicity páchateľov, v rámci politickej korektnosti. Pred pár rokmi na festivaly robili zájazdy, teda skôr nájazdy, organizované tlupy Rómov cigánskeho pôvodu zo strednej a východnej Európy. Vtedy počet krádeži stúpol na niekoľko stoviek. Párkrát som vtedy zarobil na tlmočeniach.

Vložka // Zámočníctvo

A keď som už u toho – na jar som opäť tlmočil medzinárodným odborárom, tento raz v Anglicku, v jednej diere neďaleko Birminghamu. Tí, čo ste ešte neboli v Birminghame nemáte čo ľutovať. Mesto pozostáva hlavne z špinavých zdevastovaných predmestí, stred mesta moderný, samé obchody, historických pamiatok pramálo, ale múzeum majú pekné.

Urobil som si tam výlet v voľný deň: miestnym autobusom 3 minúty za 1 libru na stanicu regionálnych autobusov a potom 40 minút za 1,20 libry do centra Birminghamu. Zaujímavá cenová politika. V autobuse traja Slováci a dve Slovenky očividne neturistického vzhľadu, voľný pracovný trh EU zrejme funguje.

Koncern oznámil ďalšie zmeny: pár fabrík v západnej Európe sa zatvára, výroba sa presúva smerom na východ. Česi stavajú novú fabriku v Rychnove a stanú sa najväčším výrobcom automobilových zámkov v Európe – budú vyrábať nielen pre Škodu, ale i pre Forda a iných, vrátane exkluzívnej značky Bentley. Slováci tiež zvyšujú produkciu v Novej Bani. Tam som mal ísť tlmočiť prezidentovi odborov, ktorý tam mal ísť organizovať odborové hnutie. Aj zástupca vedenia koncernu mal ísť, konkrétne human resources manager – to je niečo ako kádrovák kapitalistického typu. Keďže to bola mimoriadka, tak som bol nútený zaregistrovať si súkromnú firmu, pretože koncern neprepláca faktúry od súkromníkov. Tým pádom som sa stal kapitalistom, kto by to kedy do mňa povedal? Ja sám určite nie. Ale jedná sa o ojedinelú akciu, takže moc toho asi nenavykorisťujem. Ja som skôr taký kapitalista s ľudskou tvárou.

Dva týždne pred odletom – letenky zaplatené, hotel rezervovaný – prišla Jóbova zvesť: koncern návštevu FAB Slovakia teraz nedoporučuje. Oficiálny dôvod: Slováci sú oneskorení, nová fabrika nie je dostavaná, takže snáď až na jar budúceho roku. Takže sa nám predlžili nosy a cítili sme sa ako členovia JZD Chlumec.

Grécko naše každoročné // Paralely 2

Never mind, miesto Slovenska bolo obvyklé Grécko. Tak ako vlani sme vzali to najlacnejšie – nešpecifikovaný zájazd na Kyklády. V cestovke nám ale známa vybavila aspoň špecifikovaný ostrov – Paros. Tam sme už raz boli, ale iba na jednodennom výlete zo susedného Naxosu.

Let nad Európou neveštil nič dobré – súvislá vrstva mrakov, našťastie nad Balkánom čisté nebo. Kapitán za pákami MD 81 pristál na Santorini nezvykle tvrdo – pasažieri zhíkli, ja som sa mierne pousmial; dobrý pocit pilota stíhačky po pristátí na palubu materskej lietadlovej lode. Vystúpili sme z lietadla do temer 40-stupňovej horúčavy, terminálový autobus ešte nedošiel a tak sme sa uchýlili do tieňa pod krídlo, čo je zakázané, na švédskych letiskách by nás hnali! Fotografovali sme, čo je tiež zakázané – vedľa je vojenské letisko – ale Gréci berú zákazy liberálne, ako svojho druhu odporúčania, ktorým sa môže, ale nemusí vždy vyhovieť.

Na letisku všetko ako pred rokom, vrak havarovaného športového lietadla na tom istom mieste, kúsok za letiskom spadnutý gigantický kaktus v tej istej polohe (nie ozajstný) – je to reklama mexickej(!) reštaurácie ”Senor Zorba” – tomu hovorím globalizácia! Autobus nás doviezol do prístavu, posledný úsek je krkolomná strmá cesta typu cikcak – známy motív zo Santorini. Marie a iní zbs majú z tohto úseku desný strach, napriek uisteniu, že šoféri musia absolvovať špeciálny kurz, kým ich pustia za volant. (zbs = zajko bojko sralko)

Rýchly katamaran nás doviezol za dve a pol hodiny na Paros, skončili sme v dedinke Naoussa, v krásnom prostredí – zopár domčekov v zeleni, byt hneď pri bazéne, balkón tienený krásnou veľkou palmou, trojchlapovou (t.j. spotreba mužov na objatie kmeňa). Paráda! Na pláž 200 m a žiadna tlačenica, sezóna už končila. More ale stále skvelé – voda správnej teploty a vlhkosti. Ako obvykle som si zaplával ďaleko do mora, ako obvykle ma Marie peskovala po návrate na breh: ”Seš blázen, já tady trnu hrůzou, co kdyby tě chytla křeč, ani pojišten nejseš…”

Zakúpili sme iba jeden fakultatívny výlet – krížom krážom po ostrove, s návštevou susedného ostrovčeka Antiparos. Sprievodkyňa bola staršia Nemka, žijúca tam dlhé roky – všade ju domorodci zdravili, poznala ostrov lepšie, ako oni sami. Svoje značné vedomosti vedela zaujímavo podať a mala veľký zmysel pre humor, čo sa o Nemcoch moc netraduje. To asi tie roky v Grécku.

Nevýhodou Parosu je, že tam málokde podávajú čapované pivo. O to viac potešila jedna kaviareň (práve na zmienenom výlete) kde čapovali mne neznámu značku ”Croft”. Nebolo to pivo anglické, ale ”Ručne robené pivo z prvého gréckeho mikropivovaru”. Mikropivovary sú v móde, malý, ale dôležitý protitrend v dobe nadnárodných gigantov. Tieto ”ručne robené” sú navyše vysokej kvality. Nás obľúbený mikropivovar je Pegas v Brne, tam sa pije pivo doslova iba pár metrov od žriedla, lepšie to už nemôže byť. (Z Námestí svobody hore Českou a je to asi druhá ulička doprava, vidno vývesný štít.)

Na čítanie som si vzal superťažkú superklasiku – James Joyce: Odysseus. Čítal som to kedysi v švédskom preklade a ako každý pochopil som veľmi málo. Teraz z českého prekladu viac, ale zďaleka nie všetko. Ten kto tvrdí, že pochopil všetko v tomto veľdiele, je buď notorický luhár, alebo notorický alkoholik. Otázka je, či autor sám pochopil všetko. Buď jak buď, z tohto popisu jedného dňa (16.6.1904) v živote mr. Blooma žijú generácie literárnych vedcov, analytikov, vykladačov a prekladateľov.

Oblažovali nás rôzne prírodné zvuky. Bolo príjemné počúvať cikády, zaspávať za štekotu psov v diaľke, zobúdzať sa na kikiríkanie kohútov, ale najväčšiu radosť sme mali z čvirikania vrabcov. V zeleni sa im darilo, poletovali, zobali omrvinky spod stolov a drzo nám upíjali vodu z bazénu. Všimli ste si, že týchto veselých čimčarákov nie je dnes toľko, čo kedysi? To potvrdzujú aj biológovia: ich počet (teda vrabcov, nie biológov) v posledných rokoch klesá v celej Európe. Vysvetlenie nemajú. (Biológovia, nie vrabce.) To staré, že autá a traktory nahradili kone, už neobstojí.

Jeden večer sme videli divadlo, priamo pred kostolom. Nič sme pochopiteľne nerozumeli, scénografia bola absurdná, herecké výkony vyslovene ochotnícke, no proste ľudová fraška , vrátane obligátneho spadnutia nohavíc a plieskania ženských protagonistiek na zadok. (Nota bene na posvätnej pôde!) Postupne to ale menilo charakter, stále sme nerozumeli, ale malo to niečo fascinujúceho v sebe, neodišli sme. Končilo to vypätým dramatickým monológom, keď obecenstvo ani nedýchalo. Škoda, že neviem o čom to bolo, ale určite niečo skvelé.

Od kostola nebýva ďaleko k cintorínu. Pozreli sme si ten tamojší - typicky grécky s plastovými kvetmi, fotografiami na náhrobkoch a neporiadkom vo všetkých štyroch rohoch. A všade mramor v kvantách, tým tu nešetria, na ostrove sa ťaží už od antických dôb. Paroský mramor bol použitý napr. pri stavbe aténskej Akropoly a Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme. Podľa zvyku píšu Gréci na náhrobky vek umretého. Človek by myslel, že priemerný vek týchto upracovaných roľníkov a rybárov nebude príliš vysoký. Opak je pravdou - väčšina náhrobkov ukazovala vysoké čísla, zopár nebožtíkov umrelo až po stovke! Príčin vysokého veku je zrejme viac: podnebie, strava (zelenina, olivový olej), práca / siesta a hlavne životný štýl, t.j. ne-stre-so-vať-sa! Tak teraz to viete a správajte sa podľa toho, aby sme si dlho vydržali do ďalších víťazných stretnutí.

Záver // Svätá pravda

Po návrate sme sa zastavili v cestovke pozdraviť našu známu a tá nám prezradila, že volala personálnemu šéfovi na Parose, že sme jej priatelia. Preto sme dostali to najlepšie, čo mali. Proste – nihil novum sub sole, všetko ide hladko po známosti. Vždy a všade to tak bolo, je a bude – v každom spoločenskom zriadení, od prvotnopospolného až po to najvyššie, t.j. komunistické, ako nás to učili v škole.

Epilóg // Pokrač. nasl. (?)

Teším sa: na Stretnutie 2008, na to že niekto si prečíta tento raport, na ďalšie dovolenky. Dúfam, že Pán Boh (alt. Večná Príroda) nám dá dosť síl, aby sme sa toho v zdraví dožili. Obľúbená cestovka má v pláne na budúci rok nový grécky ostrov – Amorgos. Tam je onen fantastický kláštor na skalnej stene – ďalší z populárnych gréckych pohľadnicových motívov. Celý ostrov je fantastický – tam sa nakrúcal kultový film ”Deep blue”. Ale o tom nabudúce, v Letnom raporte 2008, ak bude záujem zo strany veľacteného publika.

Napísané 14. októbra 2007 na 39. výročie môjho odchodu do emigrácie. Ľudo Dobrík.

(A na 60. výročie prvého nadzvukového letu – Chuck Yeager.)

 

Ľudovít Dobrík

2009

Grécko a iné

Na tohoročné leto budem mat jednu nepríjemnú spomienku. Najprv som prechladol, čo sa mi nestalo už dlhé roky a na prechladnutie v lete si ani nepamätám, to muselo byt veľmi dávno, niekedy v minulom storocí. Zacal som tusit zradu zo strany vlastného tela. Bolo to stále horsie a Marie mi nemohla pomôct, an byvse na rodinnej slezine na rodnej Morave. Tak som si urcil diagnózu sám – zápal nosných dutín. Teda nie nejaké dutiny co nieco nosia, ale tie, co mám v nose. Skontroloval som diagnózu na Internete – klikol som na Google „bihåleinflammation“ a mal som pravdu: vsetky symptómy sedeli na mna ako usité. Dozvedel som sa aj, ze ziadna okamzitá pomoc neni, iba zmiernenie aplikáciou metód ľudového liečiteľstva. Proste, treba to pretrpieť. Chodil som oťapený a unavený z nevyspania. Prasacia chrípka to síce chvalabohu nebola, ale riadne svinstvo áno.

V tom istom čase sa začali diať veci v práci, temer zároveň, nešťastie nechodí nikdy samo. Nóri nám zlanárili šéfku (dnes sa tomu odborne hovorí, že bola „headhunted“) – ponúkli jej lukratívne miesto riaditeľky nórskeho Národného fotomúzea, to samozrejme znamenalo reorganizáciu oddelenia, item jeden fotograf odišiel na materskú, teda otcovskú dovolenku (áno, vo Švédsku aj muži majú materskú), item kolegyňa navrátená z materskej začala pracovať iba na polovičný úväzok, item nás scanning assistant odišiel do predčasného dôchodku, item v rámci šetrenia nebola trom externým spolupracovníkom predĺžená pracovná zmluva. Vedenie komúny vydalo zákaz prijímania nových zamestnancov, predlžovania vikariátov a prijímať externých len vo výnimočných prípadoch. Takže to začalo vyzerať tak, že môžeme zabaliť celý krám. Riaditeľ vymohol aspoň znovu prijatie dvoch externých, aspoň dočasne.

Úsporné opatrenia budú pokračovať aj na budúci rok. Škrtnú nám 2 % z rozpočtu, čo neni až tak špatné. Malmö komúna má bilancovanú ekonómiu, inde je to horšie. Kolegom v Mestskom múzeu v Štokholme škrtnú 10 % a to sa už odráža na činnosti, asi budú i prepúšťania. To u nás nehrozí a osobne sa vôbec neobávam – mám kľúčové postavenie, bezo mňa by fotoarchív nefungoval.

Bol som celkom rád, že z tejto turbulentnej situácie na týždeň vypadnem, samozrejme do obľúbeného Grécka. Myslel som si, že zájazdy budú zlacnené – mnoho Švédov trávilo dovolenky na domácej pôde, kvôli finančnej kríze a obavám z prasacej chrípky. Ale cestovky žiadnu cenovú vojnu nevyhlásili. Vzali sme ten najlacnejší charter a boli radi, že nám predsa poskytli 10 % zľavu. Ani som nemusel prosíkať, že nechcem zľavu zadarmo, výrok dnes už klasický.

Bol to ostrov Samos, kde sme už boli dvakrát. Budeme si užívať Slnko-More-Vzduch, žiadne výlety, ostrov už do istej miery poznáme. Nezlákal nás ani lákavý výlet do blízkeho Turecka, v Kusadasi i Efeze sme už boli dávnejšie. Pozrel som sa do atlasu, kde je tá dedina Votsalakia kam pôjdeme, ale nenašiel som. Zrejme iba pár domov, že to neni na mape, pomyslel som si. Na mieste som sa dozvedel, že dedina (normálnej veľkosti) bola premenovaná, predtým sa volala Kampas, na kraji dediny dodnes stoja ukazovatele so starým názvom. Dôvodom bol zrejme fakt, že na ostrove je ešte jeden Kampas.

Prvou rečou čo som tam začul bola rodná slovenčina. Potom i čeština a inô nárečia slovanskô, okrem všakovakého nárečia skandinávskô. V stánkoch hlavné svetové noviny, napr. Mladá Fronta Dnes alebo informačný Blesk. Ten mal hneď prvý deň na prvej strane veľké titulky, že nejaká celebrita potratila. Bližšie som sa na to nepozeral (na dovolenke zásadne nesledujem udalosti, ktoré hýbu svetom) takže neviem, či sa jednalo o potrat politický alebo masmediálny. Ale videl som, že hostia v hoteli Stella vedľa nášho Pelagosu kupovali. Stellu totiž celú okupovali turisti českého typu. V duchu som ich hotel prekrstil na Stella Zázvorková. Viaceré turistky sa onej dobrej herečke podobali, ale len telesnou schránkou.

Vuotsalakia leží na pobreží, na úpätí najvyššej samoskej hory Kerketeas, 1433 m nad morom,  doslova. Nás hotel, vlastne tzv. apartmán, sa volal Pelagos a hneď u vchodu nás privítal pár mačiek. Keďže mačky máme radi, tak nás to potešilo, a ešte viac, keď vysvitlo, že ich tam je viac, všetkých veľkostí – od čerstvo vyliahnutých cez tínejdzrov až po dospelákov. Na stolíku pred našimi dverami nám na privítanie dve z nich predviedli Veľkú mačaciu show: priateľský zápas vo voľnom štýle, zakončený vzájomným olizovaním súpera. Boli potom celý čas okolo nás, len čo sme si sadli čítať alebo jest, už nám vhupli na kolená a keď sme rýchlo nezavreli dvere, tak už boli vnútri na kontrolnej obchôdzke. Skrátka, boli priateľské až na hranici drzosti.

Po pár dňoch nás začali otravovať komáre, žiadna invázia, ale i jeden – dvaja dokážu človeka nasrat, keď mu v noci zabzučia u ucha. Vyhlásil som im vojnu, mojou zbraňou bol uterák, ale túžil som po laserovej pištoli. Vždy keď som ich pár zlikvidoval, tak za chvíľu sa objavil ďalší. Marie mala teóriu, že majú tajnú liaheň v šatníku. Vojna dopadla remízou – dosť som ich zničil, ale aj my sme utrpeli straty – pár úspešných bodnutí.

Naše slnečné plány celkom nevyšli, pár dní silne fúkalo a nedalo sa kúpať a ku koncu dokonca pršalo. Domorodci hovorili, že toto jesenné počasie prišlo o mesiac skôr, než normálne. (Ale čo je už dnes normálne? – filozofická otázka.) A tak sme si urobili pár malých výletov do okolia a do hôr. Navštívili sme Pythagorasovu jaskyňu (vraj!) kde údajne býval. On sa na Samose narodil a pôsobil tam, ale sotva býval v ťažko prístupnej jaskyni in the middle of nowhere. Dnes tam vedie špatná štrkovitá cesta a do samotnej jaskyne dlhé a strmé schodište, bolo to tam vtedy? A z čoho žil? Mám silné podozrenie, že ani ten stánok s občerstvením tam vtedy nestál.

Jeden deň sme si vyšli hore do susednej dediny Maratokambos. Moc malebná nebola, pôsobila dosť chudobne, nič pre turistov, tí sa tam nanajvýš zastavia na občerstvenie; na centrálnom námestíčku sú dva podniky IV. cenovej skupiny, personál moc anglicky nevie. A pritom je to sídlo okresných úradov. Pred jedným domom prekvapenie: medzi špinavými, hrdzavými autami naraz vyblýskané BMW zo Slovenskej republiky, s bratislavskou značkou. Ako sa tam ten dostal a čo tam robil? Žeby nejaký minister na dovolenke?

Jeden výlet sme absolvovali miestnou dopravou, chceli sme sa okúpať aj niekde inde. Autobus meškal 20 minút, šofér tam mal syna ktorému zastavil u minimarketu a čakali sme pár minút, než si chlapec vyberie tú správnu zmrzlinu, známej zastavil priamo u domu medzi zastávkami ale nakoniec sme dorazili do cieľa, dedinky Limnonas, za 20 minút, minimálne s takým istým oneskorením a celé to stálo iba jedno euro na osobu. Pomyslel som na autobusovú dopravu vo Švédsku a spomenul na onoho sovietskeho básnika, ktorý svojho času veršoval „Je jeden svet a predsa sú dva svety“. Súdruh poet to vtedy myslel ideologicko-politicky, ale mal pravdu i v iných tematických oblastiach. Na konečnej sme pozreli, kedy jazdia autobusy späť a Marie sa pre istotu opýtala šoféra na odjazdy. Udal jej úplne iné časy než na tabuľke, tie vraj neplatia už skoro pol roka, ale nové odjazdy ešte nevyvesili. Je jedna EU...

Chceli sme sa hneď okúpať, ale zlákal nás ukazovateľ „Taverna na konci sveta, 3,5 km“. Vybrali sme sa teda v najväčšej horúčave cestou-necestou (vhodnou iba pre terénne vozidlá) krásnou a kupodivu zelenou krajinou na koniec sveta. Hneď na zastávke sa k nám pridal potulný pes a verne nás sledoval, rád že má dočasného pána. Toto sa nám stalo už párkrát v Grécku. Na koniec sveta sme dorazili všetci traja s vyplazenými jazykmi; pes dostal misku vody a my zaslúžený, dobre vychladený Mythos.

Mythos je pivo, ale popili sme i miestne vína. Samoské vína sú považované za najlepšie v Grécku, boli prvé čo dostali označenie kvality Appelation controllée. Preferovali sme vína jednoduché, ochutnali i drahšie, ale cenový rozdiel nezodpovedal rozdielu kvality. Kupodivu mne najviac zachutila tá najlacnejšia retsina, predávaná v pollitrovkách s korunkovým uzáverom – 1,50 euro, lacnejšie než pivo. Sladké vína neobľubujeme, ale keď nám dali raz pohárik, ako pozornosť podniku, tak sme uznanlivo pokývali hlavou – pomerne málo sladké a aromatické, muškát a citrus, môžem doporucit.

Celkove to bola relaxačná dovolenka, i keď slnka bolo pomenej. V dôsledku toho moje dutiny neboli úplne vysušené, ale radšej posmrkávať v gréckej taverne pri dobrom jedle a pití, než v robote v Malmö. À propos jedlo v gréckej reštaurácii: do Grécka jazdíme už dlhé roky a stále som neprišiel na kĺb záhade, čo ma celý ten čas trápi: totiž, odkiaľ sa berie ten enormný záujem personálu o železničnú dopravu? Stále sa ma pýtajú: „Sú vlaky?“

Malmö, september 2009

 

Ľudovít Dobrík

2010

Rakúsko

Motto: Keby nebolo Rakúska,

museli by sme si ho vymyslieť.

Palacký

Ako obvykle sme v decembri začali nezáväzne diskutovať o tradičnej januárovej dovolenke v obľúbenom Rakúsku. Ja som bol tentoraz skeptický – ”náš” hotel v Zell am See uz neni to, čo býval, ostatne ako mnoho iných vecí. Jazdíme tam vyše štvrť storočia temer každý rok a naposledy (2008) som začal vážne uvažovať o ukončení statusu ”Stammgast”. Poznali sme za tie roky celý personál – od majiteľky cez čašníkov až po jugošské tetky-upratovačky. Teraz ale väčšina skončila, penzia alebo iné zamestnanie a hotel vďaka vylepšovaniu a ”vylepšovaniu” začal byť riadne drahý. Mne je fuk, či zriadia posilňovňu a konferenčný lokál, keď to znamená zvýšený nápor na moju peňaženku. Ja chcem mať nocľah s istým pohodlím, dobré jedlo, príjemný personál e basta!

Celkove si nemôžem sťažovať, boli to dobré dovolenky, spoznali sme okrem personálu, aj domorodcov a ich psov a mačky a pri príležitosti nášho 20-ročného pôsobenia sme dostali vecné dary, diplom od Bürgermeistra, že sme čestní občania Gemeinde Zell am See plus zdarma týždenný pobyt v letnej sezóne. Ale, ako som predoslal, nemienim platiť za zbytočné extrawursty. Takže – čo?

Toto: na poslednú chvíľu sme zakúpili najlacnejší (nešpecifikovaný) zájazd do Rakúska, do Bad Gastein, za polovičnú cenu voči Stammhotelu. Vstávali sme v nekresťanskú hodinu a Malmö Aviation (na rozdiel od SAS nepostihnutá finančnou krízou) nás v Avro RJ 100 dopravila do Salzburgu. Pred prijímacou halou sa nám zatmelo pred očami – totálne preplnená, hlava na hlave, doslova. Naša cestovka to vyriešila šikovne – ani nás tam nepustili, ostatne, aj tak by sme sa tam nezmestili, a vykázali nás von na ulicu. Tam zakrátko dorazila batožina, priamo z lietadla. Takže sme sa nemuseli tlačiť u dopravného pásu a ešte sme všetkých predbehli. Ilúzie o luxuse sme si nerobili, hlavne aby sme mali strechu nad hlavou a raňajky. Skončili sme v malom, postaršom a celkom príjemnom penzionáte v centre Badgasteinu, viedli ho dve príjemné tetky. Fajn, boli sme spokojní. Kuriozita – v kúpeľni sme mali malú tvarovanú ( = dizajnovanú) vaňu, tzv. sedaciu. Také sa dnes už nerobia, naposledy som to zažil tiez v Rakúsku, kedysi v minulom storočí.

Dostali sme aj bonus (to je to, za čo človek nemusí platiť extra) konkrétne vo forme výjavov zo života operencov. Priamo pod balkónom bol Vtáčí ker, kde im domáca dávala semeno každodenné. Narátal som sedem species, ale s mojimi chabými ornitologickými vedomosťami som identifikoval iba štyri. Najkrajší bol hýľ (Pyrhula pyrhula, švédsky domherre), najväčší (a najdrzejší) drozd (Turdus merula, šv. koltrast) – ten sa správal ako mnohí ľudia; každého odháňal a chcel mať všetko žrádlo len pre seba. Nad krom sa týčil mohutný smrek a tam sa nám predvádzala čierna veverička. Inú štvornohú divočinu sme nevideli, ale celkom bez kontaktu zo zverinou - dokonca vysokou – som nebol; raz som si dal jelenie a raz kamzíčie ragout.

Pár metrov od penzionátu bol útulný podnik ”U bosorky” – podľa reklamy ”najstaršia putyka v Bad Gasteine”. Nábytok z Anno dazumal, riadne poznamenaný časom, žiadna IKEA a čapovali môj obľúbený Gösser. Obsluhovala príjemná slečna, hovorili sme s ňou nemecko-anglicky. Moje profesionálne ucho zachytilo cudzí prízvuk, ale nevedel som ho lokalizovať. Ako zakrátko vysvitlo, slečna bola z Lotyšska, takže ďalšia konverzácia sa konala v ruštine.

Počasie bolo ako v turistických brožúrach typu ”Navštívte Rakúsko” – modrá obloha, žiadne mraky – to mi ako fotografovi fakticky trocha vadilo, pretože malé biele obláčky zvyšujú efektne koeficient gýčovitosti snímok krajiny. My sme sa iba placatili na bežkových dráhach, v našom mierne pokročilom veku si už netrúfame pokúšať osud na svahoch a riskovať hnátozlámanie. Jedna menšia dráha bola hneď za Bad Gasteinom, začínala priamo u ”Mačacieho domu”. To je opustená hospodárska budova, patriaca sedliackemu statku, kde je aj populárna reštaurácia. V budove onej kraľovali odjakživa (rozumej – odkedy sme tam boli prvý raz, kedysi dávno) mačky, mali tam svoj raj a tučneli z jedla, ktoré hostia v reštaurácii nezvládli zjesť. Bývalo ich tam normálne asi tak 14 až 16 exemplárov. Teda mačiek, nie hostí. Pred časom umrel majiteľ a statok ostal opustený, ale teraz už znova funguje a mačky tiež. Ale už iba v polovičnej zostave – narátal som ich sedem – pretože polovina neprežila, presne ako povedal súdruh Darwin: only the strongest will survive. Tie preživšie sú už spravené – pekné, mierne obézne v rámci rakúskej normy, a to chudinky vôbec nepoznajú Whiskas.

Posledné dva dni sa zamračilo a tak sme si urobili výlety do blízkeho okolia. Konkrétne – vybrali sme sa horskou cestou do susedného Bad Hofgasteinu. Asi v polovine cesty sme sa zastavili na obligátnu pivnú prestávku v reštaurácii Hubertus. Starý dom (najstaršie časti majú 500 rokov) v typickom alpskom štýle, na stenách kvantá loveckých trofejí – toľko parohov, že by jeden dostal nepríjemné tušenie. V predsieni veľká fotografia – terajší, alebo bývalý majiteľ stojí hrdo u kapitálneho úlovku, sen každého poľovníka – jeleň dvadsatorák, ein Zwanziger, ako povedala pani domáca.

Posilnení pivom sme sa vybrali ďalej, ale po pár metroch sme sa zarazili – tabuľka u chodníčku oznamovala, ze chodníček onen sa v zime neudržuje a že pádom tým je nebezpečné ďalej pokračovať. Pani v reštaurácii tiež naznačila, že pokračovať ďalej do Badhofgasteinu by moc nedoporučovala, ale prebudil sa v nás odbojný, rebelantský, temer anarchistický duch a rozhodli sme sa pokračovať po horskej Wanderweg, pre istotu ale veľmi opatrne. Zakrátko nás ďalšia tabuľa už nevarovala, ale vyslovene zakazovala pokračovať ďalej. To sme ale už boli silní v kramflekoch, ako hovorí jeden bratský národ, a vykašľali sa na príkazy mocipánov, konkrétne pána Bürgermeistra von Gemeinde Bad Hofgastein, ktorýžto bol na zmienenej tabuli uvedený ako predstaviteľ úradnej moci. Mimochodom –  s oným celkom sympatickým pánom sme si podebatovali predchádzajúci večer, keď sme navštívili našich priateľov z Austrálie, tí sú kazdoročne ubytovaní v penzionáte, vlastnenom pánom starostom. Okrem týchto vzdialených priatelov sme sa stretli aj s ďalšími krajanmi emigrantami z blízkeho Salzburgu, tí za nami prišli do Badgasteinu, takže sme okrem rekreačného športovania pestovali i spoločenské styky – naše debaty prebiehali v priateľskej a súdružskej atmosfére, plnej vzájomného porozumenia a spolupráce.

Druhý výlet bol do populárneho Grüner Baum, to je akási polodedina, alebo osada s reštauráciami. Tam som si dal toho kamzíka – majiteľ ma uistil, ze ho zastrelil vlastnoručne. Tam nás srdecne pozdravili nejakí iní výletníci a asi sme sa zatvárili nechápavo, takže nám pripomenuli, ze sme sa videli na bežkovej dráhe. Nečudo, ze oni nás spoznali – každý, kto nás videl, si nás musel zapamätat. Boli sme jediní, možno v celom Rakúsku, čo sa proklatě zviditelňovali – boli sme biele (v skutočnosti zelené) vrany, v našich archaických lyžiarskych odevoch z 80-tych rokov  minulého storočia.

Malá poznámka: ak si niekto myslí, že som inkonzekventný, keď píšem raz Bad Gastein a potom Badgastein, nuž robím presne ako domorodci – tí tiež raz tak, raz onak. Napr.: na autobusových zastávkach sú to dve slová, na železnicnej stanici tabuľa tvrdí, že jedno. Takže i ja píšem pod obojím.

Čo ma trocha prekvapilo, bola dánska invázia. Dáni vyslovene okupovali mesto, všade bolo počuť dánštinu, temer viac ako nemčinu. Vysvetlenie: dánski školáci mali ten týždeň zimné prázdniny, preto tá spústa výrastkov a celé rodiny, mnohé z nich dorazili autami, pred viacerými hotelmi temer všetky autá mali značku DK. Mimochodom – Dáni vlastnia viacero hotelov v meste, takisto ako Švédi. Boli to fakticky Švédi, čo začali turistickú éru v Badgasteine, renováciou zanedbaných hotelov. Takých je ešte stále niekoľko na predaj, napr.: priamo v centre vedľa vodopádu (turistická atrakcia císlo 1) stoja dva z éry dynastie Habsburgovcov. Á propos dynastie onej – tú už pomaly budeme poznať iba my, zo staršej generácie. Tá nová pozná akurát dynastiu Hamburgerovcov. Ale spät k autám.

Okrem zmienených DK a domorodých A som videl i D, SK, CZ, NL, B, F, I, LV, SRB, H, RO, BIH, L a GB. Tých posledných som nahlásil policajtovi, čo hliadkoval pred jednou honosnou stavbou, zrejme nejaká vládna inštitúcia. Oznámil som mu, že vodiči typu GB si svojvoľne a neoprávnene premontovali volanty na pravú stranu. Orgán ma pozorne vypočul a sľúbil, že sa do toho vloží a vyvodí patričné dôsledky. Onen dobrý muž bol veľmi priateľský, celý čas sa na mňa silno usmieval. Mimochodom – mal veľmi slušivú uniformu a na služobnej čapici názov Kasino – odznak úradnej moci, že má právo kasírovať pokuty.

Spiatočný let prebehol bez dobrodružstiev, kapitán (podľa prízvuku Ind, alebo Pakistanec) posadil mašinu na minútu presne na runway nášho letiska Malmö Airport. To sa donedávna volalo Sturup Flygplats (dedina Sturup lezí 30 km od Malmö), ale v rámci globálneho zviditelňovania ho poangličtili. Uz ich za to na Úrad vlády zažaloval Spolok pre ochranu švédštiny, ale naši matičiari nepochodili. Existuje precedens, podľa ktorého je to povolené, v medzinárodných i domácich súvislostiach, na domácej pôde sa ale musí uvádzať aj pôvodný švédsky názov.

Počasie, čo nás privítalo bolo, slušne povedané, na hovno. Zima, sneh, sneh, sneh, studený vietor a samozrejme tma od vidíš do nevidíš. Kalamita v plnom prúde – celá krajina pod snehom, najtuhšia zima za posledných 25 rokov, dopravné nehody, strechy bortiace sa pod ťarchou snehu (okrem obytných domov hlavne obchodné domy a športové haly – tam mi osobne nebezpečenstvo nehrozí) – poisťovne zavalené spústou žiadostí o náhradu škôd a totálny kolaps vlakovej dopravy; meškania až 15 hodín boli skôr pravidlom, než výnimkou. Vláda mala pár mimoriadnych krízových zasadaní, s obvyklým výsledkom, čiže bez výsledku.

Teraz je začiatok marca, Pred domom vyrašili snežienky, vlani o tomto čase už začali vädnúť. Holt, globálne otepľovanie, ako tvrdia klimatickí podvodníci.

Malmö február/marec 2010

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.