Choď na obsah Choď na menu
 


Siebzehn Jahr, Blondes Haar

1. 5. 2017

Staroba nie je pre zbabelcov

 

Ako obvykle v tomto čase začínam písať blog o abiturientskom stretnutí spolužiakov zo IV. C triedy chemickej priemyslovky. Ako obvykle budem doň vpisovať moje impresie z príprav a priebehu stretnutia. K obvyklému musím bohužiaľ priradiť aj zvyšujúci sa podiel spolužiakov, ktorí sa nebudú môcť stretnutia zúčastniť zo zdravotných dôvodov. Už tretí rok to riešime dopĺňaním nášho kmeňového stavu o spolužiakov z vedľajších tried, ktorí majú o stretnutie záujem, sú nám blízki a vďaka nim sa darí udržiavať počet účastníkov okolo dvadsiatky. Obvyklým zlozvykom je aj to, že na moje informačné maily odpovedá iba tretina oslovených. Možno im chodí tak málo pošty, že si odvykli ju sledovať každodenne, možno ich osobná kancelária v podobe detí alebo vnúčat funguje ako slovenské súdy, ktovie? Je to škoda, pretože vedľajším prínosom korešpondencie je zistenie, či počítač a adresát sú v poriadku.

Názvy mojich blogov o stretnutiach pripomínajú hádanky v nedeľnej prílohe novín a vyžadujú si objasnenie. Mali sme sedemnásť (+ dva) rokov, keď nám z okienka na Západ v podobe ORF1 znela pesnička Uda Jürgensa o sedemnásťročnej blondínke. Ona to bola skôr odrhovačka, ako pesnička, ale vtedy sme mali iné možnosti a iné kritériá. A hlavne sme mali život pred sebou. V tomto roku oslávi ústavná väčšina spolužiakov 71. narodeniny, čo neznamená iba prehodenie číslic, ale aj začiatok odkrajovania z ôsmeho decénia. Myslím, že toto decénium bude pre nás kľúčové. Už dávnejšie sa témy rozhovorov na stretnutiach začali posúvať od kariérnych a budovateľských úspechov, vydarenosti potomkov a exkluzivity zahraničných dovoleniek k diagnózam a zaručeným radám pri ich zvládaní. Už dávnejšie sme si osvojili rezervovaný postoj k optimistickým prognózam nášho života v najbližších rokoch a utešiteľské lichôtky typu „na svoje roky ešte celkom dobre vyzeráte“, vnímame ako prejav slušnosti a taktu. Ťažko si zvykáme na skutočnosť, že dnešní sedemnásťroční sa narodili v inom storočí, než my. A rovnako ťažko si zvykáme aj na to, že sa rýchlo zmenšuje okruh ľudí, s ktorými dokážeme nájsť spoločnú reč a záujmy. Dnešnú mládež pokladáme za nezodpovednú, egocentrickú, netrpezlivú, bez empatie a solidarity. Ale takto hodnotila odchádzajúca generácia nastupujúcu odjakživa. Možno je to o niečo výraznejšie, pretože málokto dokázal udržať krok so zmenami, ktoré sa udiali počas nášho života.

Keď sa opäť stretneme môžu byť nápoje podchladené a jedlo presolené a nebude nám to prekážať v tom, aby sme si užili príjemnú spoločnosť a bezproblémovo našli spoločné témy, pretože „staropamäť“ nám chvalabohu zatiaľ funguje. Deň po stretnutí doplním tento rozpísaný blog a vydám ďalšiu kolekciu fotografií, aby aj tí, ktorí sa z akýchkoľvek dôvodov nemohli stretnutia zúčastniť nasali niečo z jeho atmosféry.

Dva dni pred stretnutím sa počet účastníkov ustálil na čísle 22 a úhrada za dohodnuté menu sa zmestila do 25 €. Teraz už iba tŕpnuť, či niekomu v poslednej chvíli niečo do toho vojde alebo v extrémnom prípade na stretnutie zabudne. Trafiť by mal každý, aj keď túto snímku uverejňujem až po stretnutí.

miesto-cinu.jpgNestalo sa. Z 22 prihlásených prišli všetci, i keď Jožko prišiel iba oznámiť, že nepríde. Z jeho málo zrozumiteľného prejavu sa nepodarilo zistiť dôvod jeho neúčasti, takže sme ju mohli iba vziať na vedomie. Ja som v úvodnom príhovore zabudol tlmočiť pozdravy, ktoré nám adresovali nedobrovoľne nezúčastnení, osobitne Miloš zo Švajčiarska,  Ľubo a Janko. Nedá sa nič robiť, pamäť začína mať štruktúru sita a lepšie to už nebude. Takto nejako sme sa pousádzali k neskoršiemu obedu.

opat-spolu.jpgProstredie ocenili všetci (Oľga s výhradou voči schodom), pretože kapacitne bolo ideálne, bolo vkusne pripravené (i keď zlaté trblietky z V.I.P. prestierania  budem ešte nejakú dobu objavovať na tele i odeve) a obsluha prekypovala ochotou, rýchlosťou i úsmevom.

Väčšina účastníkov bola príjemne prekvapená, keď som im odovzdával preplatky z minuloročných Smoleníc, ktoré boli vyššie, ako to, čo im sociálny štát pridal na dôchodku. Na obrázku dezert mousse, vynikajúco vyzerajúci i chutiaci, len sme aj pri ňom pocítili nepríjemnú stránku českého "jez do polosyta".

musse.jpgPoučený skúsenosťami z minulých stretnutí som po podaní kávy vyplatil spoločnú útratu, aby som mal konečne možnosť venovať sa ostatným. Vtipný bol nielen pokus vytvoriť účet na moje meno (servírka si jednotlivé účty označovala menom hosťa), ale smiechu sme si užili dosť aj pri iných situáciách. Dobrá nálada mohla byť ešte lepšia a odchod do domovov pozvoľnejší, ak by som docenil nutnosť vyváženého pomeru kvality a kvantity podávaného jedla. Jednohlasne bola vyzdvihnutá vysoká kvalita podávaných pokrmov. Ak si hosť zájde do tejto reštaurácie pochutnať na jedlách, ktoré sa mu doma nedarí pripraviť v porovnateľnej kvalite, bude spokojný. Nečakaný problém nastane až vtedy, ak vás tieto lahôdky v množstve, ktoré pripomína vzorku na ochutnanie, majú zasýtiť na dobu 4 - 6 hodín trvania stretnutia. Našťastie starostlivé spolužiačky-gazdinky napiekli slané i sladké pečivo, takže sanitka nemusela nikoho odvážať s akútnymi príznakmi podvýživy.

Pre nás slabochov, ktorých ani škaredé obrázky na škatuľkách cigariet neodradili od toho odporného zlozvyku, bolo prekvapujúce zistenie, že zo začiatku sme mali na fajčenie k dispozícii celú vonkajšiu piváreň. Neskôr začali na stoloch pribúdať tabuľky "reservé" a večer už bola piváreň zaplnená do posledného miesta. Veď bol piatok, pekné počasie, vidina víkendu, tak prečo by si miestni nezaskočili na pár orosených.

Tak som sa rozlúčil so zvyškom zdravého jadra a ako správny kapitán abiturientskej lode (prosím nespájať ani vo voľných spojitostiach s tomtomom) opúšťal priestor nášho ďalšieho vydareného stretnutia.

Tak zasa o rok, priatelia.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.