Last Minute
Vždy, keď idem okolo väzenia alebo školy,
ľutujem ľudí, ktorí tam sedia.
Tom Peters
Ak si k intervalu 1960–1964 priradíte interval 14–18 začne aj ten prvý interval dýchať inou atmosférou. Zažili sme vtedy nástup Beatles,
i čudnú samovraždu Marilyn Monroe.
Predstierali sme trnutie hrôzou, keď Čína vydala 489. vážne varovanie Spojeným štátom (a ďalšie nasledovali). Do vesmíru letel nielen Gagarin
ale aj telekomunikačná družica Telstar
Naše travexové raketky iba zopár metrov, ak sa podarilo. Hitchcock dal užasnutým divákom Psycho
a komunisti otupeným ľuďom novú Ústavu. Mandarínky a jonatánky bolo vidieť iba pred Vianocami a výkrik: Dostali mandarínky! mobilizoval davy väčšmi, ako výzvy voliť kandidátov Národného frontu. Dlhočizné rady na ovocie neboli jedinými radmi, ktoré sme si museli vystáť. Stálo sa na mäso
toaletný papier, ruské televízory, Večerník, stálo sa na úradoch a prakticky na všetko. Prestáli sme významnú časť našej mladosti. Predstavovať sme si mohli, ako asi chutí čokoláda Milka, oplátky Manner a iné lákadlá z reklám. Ale rovnako dobre sme mohli mať naladený Slovenský rozhlas a počúvať Beu Littmanovú, Melániu Olláryovú, Jozefa Borároša, Gabrielu Hermelyovú a zo zahraničných napríklad Paula Robesona a Ymu Sumac. Mohli sme si tiež pospevovať odporúčané pesničky o ťažkom živote na Západe (chodím po Broadwai, chodím sem a tam, singi jau jau jupí, těžkej život mám). V obchodoch predavačky odkrajovali z mohutných blokov maslo, masť, slivkový lekvár alebo turecký med. Bonbóny navažovali do papierových sáčkov zo sklenených dóz lopatkou a mlieko pre zmenu čapovali do prinesenej kanvičky valcovou odmerkou z pocínovaného plechu. Do našej supermodernej chladničky som v sieťovke nosil ľad zo Zimného štadióna. Na nástenkách viseli naše záväzky a na našich telách modré košele. Na manifestáciách sme sa lopotili s transparentmi a za odmenu sme mohli prispievať peniazmi našich rodičov na zbierky pre kdejakých exotických darmožráčov. Naše povolené zahraničné styky končili u dopisovania si s pioniermi v Arteku. Okienkami do toho iného, nám neznámeho sveta boli iba výklad Tuzexu a vysielanie ORF. Na rádiu bolo treba domajstrovať západnú normu a na televízore normu PAL. Potom sa dali počúvať aktuálne hity a v televízii sledovať seriály ako Knight Rider
Daktari
Kung Fu
O rozdiele medzi vtedy a dnes najlepšie vypovie, ak si predstavíme reakciu učiteľského zboru na náš príchod do školy s náušnicou alebo piercingom, farebnými, neprimerane dlhými alebo nagélovanými vlasmi, s umelými riasami a nechtami, v oblečení, z ktorého dievčatám na veľkú radosť nefrológov vykúka päťcentimetrový pás obnaženej kože medzi tričkom a rifľami, s neprítomným pohľadom príznačným pre sústredené počúvanie mp3 prehrávača pusteného, ako inak, na plné gule, na pokus uplatniť si svoje práva po dovŕšení 18. roku veku, na, na, na ... skrátka nepredstaviteľné.
a o tri mesiace neskôr Robert Fico.
Pri exkurzii do histórie by sme zistili, že presne 100 rokov pred našimi maturitami, 14. júna 1864, sa narodil Alois Alzheimer.
Pamätám si na to, ako keby to bolo dnes! Ale vráťme sa k nášmu roku 1964. Elvis vydal LP Roustabout,
v IBM vymysleli guľovú hlavu do písacieho stroja, Čubírková odrezala svojmu druhému manželovi hlavu s dodatočným úplným umŕtvením a nám to bolo jedno.
My sme maturovali a všetko ostatné bolo nepodstatné. Už vtedy sme vďaka postupnostiam vedeli, že prídu aj roky 1968, 1989 a 1993, ale nikto netušil aký obsah im dá história, ani to, ako sa prvý z nich podpíše na našich osudoch. A dnes? Žijeme roztrúsení v siedmich krajinách (Slovensko, Česko, Izrael, Rakúsko, Nemecko, Švédsko a Švajčiarsko), i keď pôvodne som chcel napísať za siedmimi horami a siedmimi dolami. Vyzeráme čím ďalej, tým lepšie ... a čím bližšie, tým horšie. Alebo slovami Phila Marlowa: z diaľky vyzeráme fantasticky a zblízka vyzeráme ako stvorení na pozorovanie z diaľky. Dobrovoľne, alebo tiež nie, končíme pracovné obdobie nášho života, zažili sme, alebo tiež nie, svojich Warholovských 15 minút slávy. Máme menej zubov a vlasov a keď zaťahujeme pred okoloidúcimi krásavicami brucho, tlačí nás na chrbticu. Čakajúc na druhý dych sa niekedy dočkáme prvého infarktu. V Izraeli vravia, že si pamätáme na Mŕtve more v dobe, keď bolo ešte maródom a v podstate sme všetci radi, že ten Nemec, ktorý starším ľuďom kradne veci, sa ešte nepristavil aj u nás. A tešíme sa na dobu, keď sa budeme vyhrievať na lavičke a obdivovať dozrievajúce devy. Len si musíme dávať pozor na inzeráty typu: Doopatrujem starších ľudí. Zn.: V rekordne krátkom čase.
Náhľad fotografií zo zložky Stretnutie v roku 2004