Choď na obsah Choď na menu
 


Last Minute

1. 4. 2008

Vždy, keď idem okolo väzenia alebo školy,
ľutujem ľudí, ktorí tam sedia.
Tom Peters

Last Minute neznie povzbudivo. Last Minute je o tom, že sme niečo zanedbali a na poslednú chvíľu to naprávame. Konanie na poslednú chvíľu vystihuje nielen slovenskú náturu vo všeobecnosti, ale aj náturu nás, chemikov–maturantov z roku 1964, ktorí sa na stretnutí v roku 1989 dohodli, že sa budú stretávať častejšie. Napriek tomu sa nestretli nielen v roku 1994, ale ani v roku 1999 a nebyť Laca, budú v tradícii nestretávania sa pokračovať, až kým rozprávke nebude koniec. A to napriek mýtu, že počas priemyslovky sme boli kolektívom. Ja tvrdím, že ak vôbec, tak iba tam a nie na inej škole (materskej, základnej, vysokej, autoškole a pod.), už vôbec nie na vojne a veľmi zriedkakedy v zamestnaní. Naše nestretávanie sa pripomína tunelárov (mám na mysli razičov tunelov a nie eufemistické označenie našských zlodejov) prerážajúcich kopec z oboch strán. Tiež sa málokedy stretnú. Na Branisku sa síce stretli a máme jeden tunel, ale zato v cene dvoch. Ten druhý majú tiež na svedomí tunelári (tentoraz mám na mysli našských zlodejov a nie razičov). A po štyroch rokoch som sa dočítal, že tunel Branisko vyústil vo švajčiarskej banke.
Pravdepodobne si neuvedomujeme a určite nedoceňujeme, že roky strávené na priemyslovke boli The Best Years of Our Lives, ako americký film natočený v roku, v ktorom sme prichádzali na svet.

lives.jpg

Ak si k intervalu 1960–1964 priradíte interval 14–18 začne aj ten prvý interval dýchať inou atmosférou. Zažili sme vtedy nástup Beatles,

Beatles.jpg

kubánsku krízu, atentát na Johna Kennedyho

Kennedy.jpg

 i čudnú samovraždu Marilyn Monroe.

Marilyn.jpg

 Predstierali sme trnutie hrôzou, keď Čína vydala 489. vážne varovanie Spojeným štátom (a ďalšie nasledovali). Do vesmíru letel nielen Gagarin

Gagarin.jpg

a telekomunikačná družica Telstar,  i naše travexové raketky. Hitchcock dal užasnutým divákom Psycho a komunisti otupeným ľuďom novú Ústavu. Mandarínky a jonatánky bolo vidieť iba pred Vianocami a výkrik: Dostali mandarínky! mobilizoval davy väčšmi, ako výzvy voliť kandidátov Národného frontu. Dlhočizné rady na ovocie neboli jedinými radmi, ktoré sme si museli vystáť. Stálo sa na mäso,,, prípadne predstavovať si, ako asi chutí čokoláda Milka, oplátky Manner a iné lákadlá z reklám. Ale rovnako dobre sme mohli mať naladený Slovenský rozhlas a počúvať Beu Littmanovú, Melániu Olláryovú, Jozefa Borároša, Gabrielu Hermelyovú a zo zahraničných napríklad Paula Robesona a Ymu Sumac. Mohli sme si tiež pospevovať odporúčané pesničky o ťažkom živote na Západe (chodím po Broadwai, chodím sem a tam, singi jau jau jupí, těžkej život mám). V obchodoch predavačky odkrajovali z mohutných blokov maslo, masť, slivkový lekvár alebo turecký med. Bonbóny navažovali do papierových sáčkov zo sklenených dóz lopatkou a mlieko pre zmenu čapovali do prinesenej kanvičky valcovou odmerkou z pocínovaného plechu. Do našej supermodernej chladničky som v sieťovke nosil ľad zo Zimného štadióna. Na nástenkách viseli naše záväzky a na našich telách modré košele. Na manifestáciách sme sa lopotili s transparentmi a za odmenu sme mohli prispievať peniazmi našich rodičov na zbierky pre kdejakých exotických darmožráčov.

Telstar.jpg

 ale

Psycho.jpg

 

rad.jpg

 toaletný papier, ruské televízory, Večerník, stálo sa na úradoch a prakticky na všetko. Prestáli sme významnú časť našej mladosti. Naše povolené zahraničné styky končili u dopisovania si s pioniermi v Arteku. Okienkami do toho iného, nám neznámeho sveta boli iba výklad Tuzexu a vysielanie ORF. Na rádiu bolo treba domajstrovať západnú normu a na televízore normu PAL. Potom sa dali počúvať aktuálne hity a v televízii sledovať seriály ako Knight Rider

Knight.jpg

 Daktari

Daktari.jpg

 Kung Fu

Caine.jpg

 

O rozdiele medzi vtedy a dnes najlepšie vypovie, ak si predstavíme reakciu učiteľského zboru na náš príchod do školy s náušnicou alebo piercingom, farebnými, neprimerane dlhými alebo nagélovanými vlasmi, s umelými riasami a nechtami, v oblečení, z ktorého dievčatám na veľkú radosť nefrológov vykúka päťcentimetrový pás obnaženej kože medzi tričkom a rifľami, s neprítomným pohľadom príznačným pre sústredené počúvanie mp3 prehrávača pusteného, ako inak, na plné gule, na pokus uplatniť si svoje práva po dovŕšení 18. roku veku, na, na, na ... skrátka nepredstaviteľné.

V tých rokoch sme mali dojem, že mnohé začína a iba máločo končí. Počas našich maturít sa narodila Courtney Love

Courtney.jpg

a o tri mesiace neskôr Robert Fico.

Fico.jpg

Pri exkurzii do histórie by sme zistili, že presne 100 rokov pred našimi maturitami, 14. júna 1864, sa narodil Alois Alzheimer.

Alzheimer.jpg

Pamätám si na to, ako keby to bolo dnes! Ale vráťme sa k nášmu roku 1964. Elvis vydal LP Roustabout,

Roustabout.jpg

v IBM vymysleli guľovú hlavu do písacieho stroja, Čubírková odrezala svojmu druhému manželovi hlavu s dodatočným úplným umŕtvením a nám to bolo jedno.

Cubirkova.jpg

My sme maturovali a všetko ostatné bolo nepodstatné. Už vtedy sme vďaka postupnostiam vedeli, že prídu aj roky 1968, 1989 a 1993, ale nikto netušil aký obsah im dá história, ani to, ako sa prvý z nich podpíše na našich osudoch. A dnes? Žijeme roztrúsení v siedmich krajinách (Slovensko, Česko, Izrael, Rakúsko, Nemecko, Švédsko a Švajčiarsko), i keď pôvodne som chcel napísať za siedmimi horami a siedmimi dolami. Vyzeráme čím ďalej, tým lepšie ... a čím bližšie, tým horšie. Alebo slovami Phila Marlowa: z diaľky vyzeráme fantasticky a zblízka vyzeráme ako stvorení na pozorovanie z diaľky. Dobrovoľne, alebo tiež nie, končíme pracovné obdobie nášho života, zažili sme, alebo tiež nie, svojich Warholovských 15 minút slávy. Máme menej zubov a vlasov a keď zaťahujeme pred okoloidúcimi krásavicami brucho, tlačí nás na chrbticu. Čakajúc na druhý dych sa niekedy dočkáme prvého infarktu. V Izraeli vravia, že si pamätáme na Mŕtve more v dobe, keď bolo ešte maródom a v podstate sme všetci radi, že ten Nemec, ktorý starším ľuďom kradne veci, sa ešte nepristavil aj u nás. A tešíme sa na dobu, keď sa budeme vyhrievať na lavičke a obdivovať dozrievajúce devy. Len si musíme dávať pozor na inzeráty typu: Doopatrujem starších ľudí. Zn.: V rekordne krátkom čase.

Pre tieto dôvody som tento text nazval Last Minute. Keď sa nám nepodarilo zorganizovať viac stretnutí v lepších časoch, stretávajme sa aspoň teraz, improvizovane, na poslednú chvíľu. Stretávajme sa, pretože tie naozaj zlé časy ešte len prídu. Zatiaľ sme schopní porozprávať sa aj o inom, než o našich diagnózach, zatiaľ si ešte dokážeme na kdečo spomenúť ... Môže to však vyzerať aj inak. Je známe, že na prsné implantáty a na Viagru sa míňa podstatne viac prostriedkov, než na výskum Alzheimerovej choroby. O desať rokov tu môže byť široká dôchodcovská populácia s krásnymi prsiami a obrovskými erekciami, ktorá si ani za svet nespomenie, čo s nimi. Alebo môže na stretnutí 50 rokov po maturite odznieť nasledujúci dialóg:
Spolužiačka A: Ježišmária, ja ťa určite poznám. Ja si ťa pamätám. Ty si predsa sedel v lavici za mnou. Len si neviem spomenúť na tvoje meno. Môžeš mi trochu pomôcť?
Spolužiak B: A dokedy to potrebuješ vedieť?
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.