Choď na obsah Choď na menu
 


73 je lepšie pivo ako vek

22. 3. 2019

 

Staroba je nepochybná,
ak sviečky na narodeninovej torte
stoja viac, ako torta samotná.
Milan Lasica
 

 

zlaty-bazant.jpg

Číslovka 73 má pre nás v tomto roku ambivalentný význam. Na jednej strane môžeme byť radi, že nám zachované chuťové poháriky umožňujú oceniť Zlatý bažant ’73 a na druhej strane vnímame rovnaký údaj Slovenského štatistického úradu o priemernej dobe dožitia, ako výkričník. Ako celoživotného optimistu ma preto teší každý deň, ktorým sa s rovesníkmi budem vzďaľovať od priemerného dožitia. Vek je nespochybniteľný a nekorektné otázky sú večné. Nikto by sa nás nemal pýtať: „Čo robíte s tým množstvom voľného času?“ ani: „Kde sa vidíte o päť, desať rokov v pracovnej i osobnej sfére?“ Prvú spopularizoval Milan Lasica, druhú personalisti a im podobní.

Čo je možné a správne podnikať v tomto veku? Odpoveď znie – čokoľvek, čo nás udrží zdravých a aktívnych. V súčasnosti nenájdeme medzi rovesníkmi niekoho, kto funguje bez väčších, či menších zdravotných problémov. V tomto veku je už zbytočné snažiť sa o zlepšenie svojho zdravotného stavu, keď aj udržanie dosiahnutej úrovne sa stáva problémom. Darmo je, telo i myseľ sa opotrebováva a iba cynici to prijímajú s lakonickým konštatovaním, že telo má ísť do hrobu zhuntované. Sofiinou voľbou, ak by sme vôbec mali možnosť vyberať si je, či je lepšie keď nám odchádza pohybový aparát alebo myseľ. Nie je to dobrý výber a tak spoločným prianím seniorov je, aby, keď už to raz príde, to bolo rýchle a nebolelo.

Ale už dosť na tieto pochmúrne témy. Gaudeamus igitur, aj keď už nie sme mladí. Veď je malým zázrakom, ako sa predlžuje doba dožitia. V čase našej mladosti boli sedemdesiatnici ctihodnými kmeťmi. Dnes sú bežnými, väčšinou aktívnymi seniormi, ktorí kmeťovstvo posunuli osemdesiatnikom. Na jednomyseľnú žiadosť sa tohto roku opakovane stretneme v Hostinci U Deda, ktorého interiér je preplnený dobovými predmetmi a my sme generáciou, ktorá tieto predmety nielen pozná, ale niektoré z nich dokonca používala. Okrem toho tento retro hostinec nemá schody, čo ocení nejeden z nás.

V tomto roku uplynie 55 rokov od našich maturít a bude nás asi menej (tesne pod obvyklú dvadsiatku). Pre takmer neriešiteľné problémy s variabilitou preferencií a obmedzení som zrušil kolektivizáciu v občerstvovacích a stravovacích aktivitách a každý si bude objednávať podľa vlastného uváženia. Veď stretnutia nemajú byť o spoločných prípitkoch a jedlách, ale o spolunáležitosti.

Postupne sa zvyšuje komunikačná liknavosť, ktorá pravdepodobne nevyplýva z neochoty alebo lenivosti, ale kontraindikácie nášho veku a počítačových zručností. Nie každý vysedáva u počítača tak dlho ako ja s Hrčom, nie každý má k počítačom pozitívny vzťah, ale pokiaľ si môžeme zatelefonovať, tak sa nikto nemusí cítiť izolovaný.

Náš spolužiak Ľudovít, ktorý je poddaným Karola XVI. Gustáva, svoje listy začínal správami o počasí. Ja informáciou z predpovede počasia na deň stretnutia prvú časť zápiskov o stretnutí končím:

Bude 17 - 19°C, vietor bude viať rýchlosťou 18 km/h a pravdepodobnosť zrážok bude 50 %. 

Takže na úvod iba týchto 490 slov, zvyšok doplním na tejto webovej stránke deň po stretnutí aj s fotografickou prílohou vo Fotoalbume, časti Rovesníci s názvom Stretnutie v roku 2019.

Keď sa na mori stane nešťastie, na pobreží je veľa múdrych, hovorí jedno japonské príslovie. U nás more nemáme, tak zvykneme vravievať, že po vojne je každý generálom. Ide o to, že deň po stretnutí ma prepadajú nepríjemné pocity, keď si uvedomím, čo všetko sa dalo zariadiť lepšie, čo sme vynechali alebo doslova prepásli. Česi pri podobnej situácii vravia Marně honit bycha. Tak ani ja nebudem pokračovať v ľútostivom monológu. 

Až na pár oneskorencov sme sa zišli včas. Tí boli potrestaní statusom bezdomovcov, lebo sme mali pripravených iba 18 miest. Nakoniec sme to drobnými stolovými úpravami vyriešili. Ďalší problém bol s aperitívom a jedlom. Aperitív (domáca višňovka) nezaznamenal očakávaný úspech a do konca stretnutie ostalo zopár kalíškov nedotknutých. Sklamanie vyvolal aj môj nápad, aby si každý objednával jedlo podľa svojej chute a peňaženky. 40 rokov socializmu spôsobilo, že časť obyvateľstva sa cíti lepšie, ak sa o nich niekto stará a im odpadne potreba rozhodovať sa a niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Preto majú, napriek všetkému, úspech politické strany opatrovateľského typu. Ale spolužiaci sa nakoniec rozhýbali (veď inak by ostali hladní) a menšie problémy sa vyskytli iba v dôsledku porúch krátkodobej pamäte, keď objednané jedlo nejakú dobu nenachádzalo svojho objednávateľa.

Potom sa rozprúdila obvyklá debata v krúžkoch, pričom krúžok internatistov na druhom konci stola pôsobil ako v scéne z amerického filmu z doby prohibície. Bolo to úsmevné a našské. Janko Mika sa neprišiel na nás pozrieť, ako mal v úmysle. Večer, keď už asi polovica účastníkov odišla, nám odobrali polovicu priestoru a zvyšok (zdravé jadro) pokračoval v redukovaných priestoroch v miešaní alkoholických nápojov a liečení žalúdkov utopencami. Debaty boli vzrušenejšie, nápady bizarnejšie. Vlado objavil hlúčik maturantiek a pojal myšlienku odfotiť sa s nimi, aby videli, čo z nich bude po 55 rokoch. Bolo to odmietnuté, lebo by to nepotešilo ani jednu stranu. Nami by lomcovala závisť k ich mladosti a čerstvých maturantov by obchádzala hrôza z predstavy, že raz budú ako my.

Fotografovalo sa dostatočne, tentoraz už aj s použítím blesku, ale s tvorbou fotogalérie som musel počkať na dodávku fotografií od spolufotografov. Prišlo neuveriteľné množstvo 230 fotografií. 40 z nich som musel hneď vyhodiť, lebo neprešli ani najhrubším sitom. Zo zvyšku som vybral 19 exemplárov, zjednotil ich formát, opatril ich textami a už je z nich ďalšia časť fotoalbumu.

Najväčšie sklamanie ma čakalo po príchode domov. V poslednom maili pred stretnutím som napísal, že by ma potešilo, ak by niekto doma našiel a na stretnutie priniesol fotografiu nášho maturitného tabla, pretože mám iba jej sken veľmi zlej technickej kvality. Spolužiaci sa prekonali a doniesli dokonca až tri fotografie. Jednu som si vybral, za dve poďakoval, prišiel som domov - a fotografia nikde. Nespôsobil to alkohol, možno roztržitosť a musel by som mať veľké šťastie, aby niekto postrehol, že fotografia z dávnej doby nie je jedným z retro exponátov hostinca a odložil ju, kým si pre ňu príde zábudlivec. Ak nie ostane mi namiesto fotografie iba hanba. Nie každé stretnutie a nie pre každého sa končí happy endom.

Ale toto výnimočne tak skončilo. Napísal som im, oni odpísali že našli a ja som si pre ňu zašiel. Dnes už nahradzuje pôvodnú v blogu 10 a niekoľko ďalších pozývacích listov.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.