Puzzle

Bolo, nebolo. Niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa moja sestra dostala cez letné prázdniny do Veľkej Británie. Bol to v tej dobe takmer zázrak, pretože obmedzený prístup bol aj na pláže v Juhoslávii. Ani si nespomínam, či išlo o nejaký výmenný pobyt, viem iba že tam išla do jednej rodiny starať sa o deti a naučiť ich plávať, aby ich bazén nevyšiel navnivoč. V tej dobe bol pojem au pair neznámy a aj znalosť samotnej angličtiny vzbudzovala u súdruhov podozrenie. Väčšina populácie ovládala výraz The End, keď z času na čas premietali nejaký americký film a tiež The Key a The Scissors, keď sa exportné zápalky zo Solo Sušice nepodarilo uplatniť v zahraničí. Z Británie mi doniesla darčeky, ktoré mi spôsobili zriedkavú radosť. Bola to LP Donovana, kartón cigariet Benson & Hedges s nezameniteľnou vôňou a krabica s nápisom Jig Saw Puzzle. V tej krabici bolo množstvo kartónových dielikov s farebnou potlačou, ktoré bolo potrebné poskladať tak, aby vytvorili kruh s priemerom asi 40 cm a obrazom lesného zátišia so starým mlynom v popredí. Darčeky odvial čas. Dlhohrajúcich platní som sa zbavil, cigarety vyfajčil a kde sa podelo prvé puzzle nevedno. Podstatné je, že keď o mnoho rokov sa puzzle stalo bežným artiklom aj v našich obchodoch, neodolal som občasnej chuti overiť si schopnosť poskladať dieliky jediným možným spôsobom. V dôchodku je voľného času o trochu viac a tak sa skladanie puzzle stalo jednou z možností, ako tráviť čas, keď v Bratislave zúri snehová kalamita spôsobená 2 centimetrami snehu.

Puzzle dostávam v rámci danajských darov alebo bartru s príbuznými. Od 500-dielikových až po 4000-dielikové. Podotýkam, že skladanie viactisícových puzzle nepredstavuje vyšší skladateľský level, len dlhšie trvá a existujú pri ňom i priestorové limity. Poskladanie puzzle trvá pár dní až tri týždne, podľa disponibilného času, zapojenia príbuzných i záludnosti tvorcov. Poskladané puzzle odfotím, uverejním v časti Voľný čas, dezintegrujem a pripravím na výmenu.

Skladanie puzzle je relatívne nenáročná činnosť, ktorá si nevyžaduje nadpriemernú inteligenciu, ani špeciálne schopnosti. Je dobré ak skladateľ netrpí farbosleposťou, nemá voľný čas iba večer a nie je patologicky netrpezlivý. Farbocit v spojení s priestorovou predstavivosťou sú mimoriadne dôležitými prednosťami, pretože farebné odtiene sú často minimálne a príslušnosť dielika k jedinému miestu v zostave sa nedá nahrádzať silou. Pri umelom osvetlení je možné skladať iba dieliky obsahujúce čiary a tvary, pretože odlíšenie odtieňov jednofarebných dielikov je pri ňom takmer nemožné. Najúžasnejším paradoxom pri skladaní puzzle je, že  dlhé minúty hľadáte vhodný dielik na umiestnenie a nedarí sa. V tichom zúfalstve vyskúšate vhodnosť všetkých dielikov, ktoré vám ešte ostali. A nič! Začnete hľadať na podlahe, či vám jeden z tisícky dielikov niekam nezapadol. A opäť nič! Klesá vám sebavedomie, nadávate na výrobcov a potom, o nejaký čas, spravíte mimovoľný pokus a nenápadný dielik zapadne na svoje miesto, ako keby neexistovalo nič prirodzenejšie. Kvôli takým chvíľam sa oplatí tá všetka námaha. Niekedy však naozaj jeden z dielikov niekde zapadne, ako je to možné demonštrovať na nasledujúcom obrázku:

Pripomína to neúplný chrup. Tiež sa mi to v dvoch prípadoch stalo, ako si pozornejší mohli všimnúť na obrázku Las Vegas, kde chýbajú tri dieliky v oblohe. Našiel som ich po uložení dielikov do krabice zapadnuté za lištou plávajúcej podlahy. V druhom prípade na obrázku Jaro (portrét muža, vytvorený zo zeleniny a kvetov) sa jeden dielik nenašiel ani tam.

Vlastne to celé píšem len preto aby som sa popýšil zložením Brueghelovho obrazu z 2000 dielikov. S prispením syna mi to trvalo tri týždne, takže na ďalšie skladanie dostanem chuť najskôr na konci tohto roka. Bolo to mimoriadne náročné skladanie, pretože Brueghel má na obraze namaľovaný ozajstný brajgel a výrobca to vylepšil veľmi presnými dielikmi, kde aj polmilimetrový rozdiel stačí na ich sklamané odloženie.

I have a Dream

Je nedeľa, 27. januára 2019 a ja v pozícii dôchodcu, ktorý neobľubuje prejsť s päťeurovkou polovicu Európy, si môžem na napísanie ďalšieho z miniblogov vybrať iba z obmedzeného sortimentu tém. Jednou z najvďačnejších je politické dianie. To každodenne prináša množstvo podnetov, pričom novšie zatláčajú staršie do zabudnutia a stále naliehavejšie si človek kladie otázku – Čo sa ešte musí stať, aby sa niečo u nás zmenilo? Sieť politikov, ktorí sa vzájomne držia za semenníky je na prvý pohľad pevná a ich jednota nerozborná, ale už sme tu mali jednu Sieť, ktorej gazda si vysúkal rukávy a pri varení kávy sa zastrájal, ako bude šéfovať kabinetu. A skončil v čase, keď ešte ani kávovar nevychladol.

Skončil sa hearing kandidátov na kreslá ústavných sudcov a začínajú sa stále zreteľnejšie vynárať kontúry zákulisných hier, ktoré naši, od reality odtrhnutí, politici tak obľubujú. Neuvedomujú si svoju trápnosť, ktorá je časovo limitovaná štyrmi rokmi, na ktoré ich dôverčiví voliči pripustia k válovom, ani malosť menšiu, než je malosť národa, ktorý má toľko obyvateľov, ako stredne veľké mesto v Číne. A tak jeden z tých najmenších, ale súčasne aj najúspešnejších, si povedal, že keď už vymyslel zastropovanie veku odchodu do dôchodku, nebolo by zlé uplatniť ho ešte pred schválením príslušného zákona na reprezentatívnej vzorke, ergo na sebe. Zastropovanie si tento človek, ktorý v živote iba funkcionárčil, vyhútal spôsobom jemu vlastným. Prikáže verným, aby ho zvolili do Ústavného súdu. Nie ako člena, pretože ten nemá nárok na byt a služobné auto, ale rovno za predsedu. Ak sa mu to podarí, budeme ho tam trpieť do roku 2031, keď bude mať 67 rokov, bude krásne zastropovaný, jeho úspechy budú najprv chránené imunitou a neskôr premlčané, takže si bude môcť užívať zaslúžený dôchodok na Belize a v okolí.

Tento scenár sa väčšine občanov príliš nepozdáva, ale majú oproti sebe viacero politikov, ktorým by odpratanie tohto pána z Bratislavy vyhovovalo, pretože dúfajú v stúpnutie významu a vyhliadok ich defragmentovaných straničiek na volebný úspech. Prvá a najvhodnejšia bariéra proti situácii, ktorú tu máme,  nebola využitá (obmena tretiny sudcov Ústavného súdu v každom volebnom období poslancov parlamentu). Druhou bolo nesplnenie podmienky právnickej praxe. Pri súčasnom rozdelení síl v parlamente a jeho výboroch je však prakticky nemožné uhrať spravodlivý výsledok. A tak ani jasné nesplnenie podmienky, ktorá je vyžadovaná v príslušnom zákone nemohlo skončiť lepšie ako remízou. A keďže poslanci nie sú na tom s matematikou najlepšie, nepochopili že remíza je všetko iné len nie "zvolený nadpolovičnou väčšinou". Žiadne ďalšie hlasovania už nemali nasledovať. Ale Smer nám dokázal, že je nielen nad zákonmi, ale aj nad matematikou. A keď kandidátovi Kresákovi neprekážala účasť na hearingu, nemala mu prekážať ani pri hlasovaní.

Na programe dňa sú hrozivé scenáre ústavnej krízy, neštandardných riešení, znásilňovania ústavy i zákonov a vzniku stavu, keď budeme na smiech aj štátom subsaharskej Afriky. A netreba k tomu ani pridávať možné scenáre prezidentských volieb. Niet sa na čo spoliehať a väčšiny ľudí sa zmocní beznádej, v ktorej zabudnú na všetky svinstvá spáchané súčasnými i minulými politikmi, lebo toto aktuálne im bude pripadať najväčšie. Otázkou teda je – Existuje nejaká možnosť, ako zabrániť tomuto stavu? Ja jednu mám  a som hrdý na to, že som sa s ňou zatiaľ nestretol v médiách, takže ma nikto nemôže prirovnávať k Mgr. Dankovi.

Prezidenta Kisku nemám v nejakej zvláštnej obľube, ale som rád, že bol aj prispením môjho hlasu zvolený a nerobí nám hanbu, ako jeho predchodcovia. Obrovská škoda, že ku koncu svojho funkčného obdobia začal trúsiť nezmysly typu - nebudem kandidovať, aby som sa mohol viac venovať rodine, ku ktorým potom pridal nezrozumiteľné zámery vstúpiť do politiky, ako keby politicky činné osoby mali väčšiu možnosť venovať sa rodine, než mu umožňuje súčasná funkcia. Píšem o ňom preto, že sú štyri dni do uzatvorenia kandidátok na prezidenta SR a mohol by teda

opakovane kandidovať na funkciu prezidenta SR.

Nie je potrebné zoširoka odôvodňovať tento nápad. Nepochybujem, že v momente by poklesli sánky všetkým doteraz prihláseným kandidátom, voľbu sudcov Ústavného súdu by neohrozovali Ficove obštrukcie a celé dianie by sa mohlo dostať do správnych koľají, aj keď cesta k normálnej demokracii by bola naďalej bez svetielka na jej konci.

Azbestová diaľnica

Cesty sú rôzne a nielen tie Božie. Z dávnych čias si pamätám na skladbu Tobacco Road z roku 1964, ktorú naspievala skupina Nashville Teens. Tabakovej ceste som vymyslel sestričku - Azbestovú diaľnicu. Pomohol mi s tým menšinový minister dopravy, ktorý sa preslávil zrovnoprávnením tabúľ na začiatku a konci obcí s menšinovým obyvateľstvom, horiacimi vlakmi, fantazírovaním o lodnej doprave zamestnancov zo Žitného ostrova do Bratislavy, presunom stavebných aktivít na juh Slovenska a tiež výrobou kauzy s prítomnosťou azbestu v diaľničnom telese D4.

Som chemik, takže mám vedomosť o tom, za akých podmienok je azbest škodlivý pre ľudské zdravie a som dosť starý na to, aby som si pamätal nielen to, aké svinstvá sa ukladali do diaľničného telesa na iných úsekoch, ale aj to, že kontaminovaná zemina pochádza z jej obrovského úložiska v Petržalke, kde ju beztrestne navozili socialistickí stavitelia plniaci plán a záväzky k x-tému zjazdu strany. A tak, ako kryptokomunisti nemôžu otvorene vystupovať proti živnostníkom, si vymýšľajú rôzne prekážky ich podnikaniu, umárajú ich kontrolami toho, čo v predošlom režime nikto nekontroloval, tak aj teraz sme svedkami toho, ako sa najprv zorganizuje PPP projekt a potom sa zhotoviteľovi kladú všemožné prekážky, ktoré môžu vyústiť až do zastavenia výstavby diela, ako to skončilo pri výstavbe tunela Višňové. Už sa zabudlo na to, že zhotoviteľ sa ocitol v situácii, v ktorej si štát (ako obvykle) nesplnil svoje úlohy (napr. majetkové vysporiadanie pozemkov pod stavbou), ale zhotoviteľa, ktorý od dodávateľa preberá certifikovanú zeminu ide sankcionovať s pomocou najrôznejších orgánov a organizácií, o ktorých existencii by sme ani nevedeli, keby ich teraz minister neprebudil, ako Šípkovú Ruženku.

Opäť vo mne silnie presvedčenie, že štát má iba vytvárať podmienky pre hospodársku činnosť a kontrolovať ich uplatňovanie. Nemá podmienky hospodárenia deformovať, kontroly nahradzovať šikanou a vytvárať prostredie, v ktorom sa môžu jeho úradníci beztrestne obohacovať. Okrem toho má štát chrániť svoje rodinné striebro. Zabrániť drancovaniu lesov, otravovaniu pôdy, vôd a vzduchu a privatizácii vzácnych a nenahraditeľných prírodných zdrojov. Sme svedkami opaku a nebude to lepšie. Namiesto toho, aby sa zriadilo Ministerstvo prírodných zdrojov, s hlavnou úlohou zabrániť ich drancovaniu a výpredaju, navrhujú „národniari“ zriadenie Ministerstva športu a cestovného ruchu, neuvedomujúc si, že šport ako aj množstvo iných činností nepotrebuje byrokratické riadenie nezainteresovanými a spravidla aj neschopnými úradníkmi, ale iba podporu, prípadne „kak minimum“ nezasahovanie.

Som zvedavý ako to všetko dopadne. Zatiaľ to na úseku, kde cesta pretína cyklotrasu, ktorou jazdím, vyzerá takto:

Ak zle, budeme svedkami explózie výhovoriek, v ktorých patríme už od socializmu medzi svetovú špičku. Vinné bude konzorcium, Maďari, štyri ročné obdobia a určite sa nájdu aj ďalší. A tak, ako sme boli svedkami počas základnej vojenskej služby, nasledovať bude odmenenie nezúčastnených a potrestanie nevinných. Veď kto dnes vyčíta nášmu neomylnému géniovi, že diaľnica do Košíc mala byť už deväť rokov hotová a v tomto období niet človeka, ktorý by sa odvážil povedať rok jej pravdepodobného dokončenia? Ale dvadsiatim percentám voličov je to šumafuk.

Babie leto

V súčasnosti sme už tak informačne ubití hrozbami o klimatickej zmene, že nás máločo prekvapí, osobitne čokoľvek príjemné. Ale 43. tohoročný týždeň priniesol krásne babie leto. Podľa niektorých prameňov „indiánske leto“, ale keďže Indiánov máme u nás menej, ako báb, ostaneme pri klasickom názve. Babie leto sa vyznačuje suchým, teplým a málo veterným počasím v období  september-október. Poznáme ho aj podľa poletujúcich pavučín, ktoré využívajú pasažieri Arachnotouru na premiestnenie sa do pohostinnejších oblastí. Ale nielen podľa pavučín. Ľudia častejšie vychádzajú mimo domu, niektorí dokonca až do prírody, aby v prípade, že sa ich zima opýta, čo robili v lete, mali k dispozícii aspoň uveriteľnú výhovorku. Ja využívam babie leto na zmiernenie deficitu priebehu kilometrov na bicykli, ktoré spôsobila nestabilná jar a neznesiteľne horúce leto. Som o 50 % optimistickejší, ako poľnohospodári, ktorých ohrozujú všetky štyri ročné obdobia. A donedávna aj Rošková.

Ale ako kritik z povolania, som aj na tohoročnom babom lete našiel nedostatky. Jedným je elektrifikácia, ktorú na rozdiel od Lenina vnímam negatívne. Ľudia s ktorými obývam malé veľké mesto majú dosť peňazí na to, aby si kupovali elektrobicykle a elektrokolobežky. Elektrotrackingové palice zatiaľ v ponuke nie sú. Ale stačia aj bicykle s kolobežkami, aby zamotali hlavu legislatívcom a skomplikovali život ostatným. Legislatívci s policajtami dumajú kam e-kolobežky patria. Na ceste sú nežiaduce pre motoristov, na chodníku pre chodcov. Sú nehlučné, rýchle a tí, ktorí sa na nich vozia majú svojské predstavy, kto je na ceste i na chodníku predátorom. Kolízie s nimi viac pocíti slabší účastník. Z prínosov e-kolobežiek treba vyzdvihnúť možnosť dopraviť sa rýchlo a bez spotenia do práce alebo tam, kam je to potrebné. E-kolobežka zaberá v dopravnom systéme mnohonásobne menší priestor a porovnateľne je aj energeticky úspornejšia ako auto, i keď obe spravidla vezú jedného pasažiera. A na rozdiel od e-automobilov ich možno dobíjať tam, kde je bežná zásuvka. Potiaľ pozitíva. Keď však vidím, ako sa mladí ľudia bezcieľne vozia na e-kolobežkách po cyklotrase nechápem zmysel ich počínania. Šport, ani kondičné cvičenie to nie je. Cieľové miesta na cyklotrase nie sú a kecy o prevetraní si hlavy vyvracia púhy pohľad na tupý výraz v tvári kolobežkových migrantov. U vlastníkov e-bicyklov je nedostatkom iba ich pohŕdavý pohľad na predbiehaných, ktorý sa podobá na pohľadu vodiča Audi predbiehajúceho vodiča na Trabante.

Druhým tohoročným negatívom je rozmnoženie sa ázijských lienok. Nechcem tvrdiť, že všetko to, čo k nám prenikne z východu je škodlivé a dokumentovať to boľševikmi, boľševníkom a ázijskými lienkami, ale tieto lienky sú diametrálne odlišné od našich. Naše patria medzi obľúbený hmyz, sú postavami z rozprávok a pesničiek a deťmi obľúbené trebárs aj ako spona do vlasov. Tie ázijské sú smradľavé a agresívne svine, ktoré nám budú stále viac otravovať život, lebo sú nejedlé, takže nemajú prirodzeného nepriateľa. Ja ich občas po bicyklovaní vytrasiem z odevu, obľubujú vnútornú stranu mojich okuliarov a napriek sieťkam dokážu vniknúť aj do bytu. Určite sa onedlho nájde nejaký nespochybniteľný odborník z matečného ministerstva, ktorý za malú pozornosť navrhne veľkoplošne použiť nejaký, pre človeka zaručene neškodný prípravok, ktorý je všade inde zakázaný. A o pár desiatok rokov už nebude na Slovensku zamorenom importovanou háveďou človeka, ktorý by nemal niektorú z alergií na niečo.

Podkarpatský kuriér

V časoch, za ktorými časť dôchodcov usedavo plače mrmlúc si niečo o mlieku za korunu sedemdesiat, mala pošta monopol aj na doručovanie balíkových zásielok. Po kuriéroch ani chýru, ani slychu. Ale hneď po demonopolizácii pošty sa našlo množstvo chytrákov, ktorí svoj biznis plán založili na tom, že poštári sa budú s listami a zásielkami štverať po lazoch a chytráci budú operovať v mestách. Niečo ako 5 € taxi, ktorého šofér nedávno takmer zinfarktoval, keď som mu oznámil, že potrebujem ísť z Dolných Honov do Petržalky. On bol presvedčený, že je primerané previezť zákazníka o ulicu ďalej a zinkasovať 5 €.

A tak nám vzniklo niekoľko kuriérskych spoločností, ktoré sa idú pretrhnúť v tom, ako nás presviedčajú, že práve oni sú najrýchlejší, najlacnejší, skrátka najlepší. Chudák zákazník nemá šancu sa zorientovať v tom, ktorá zo spoločností klame akceptovateľne. A keď vidí kuriéra, ktorý má na tričku arogantný nápis: „Som kuriér. Riešim problémy, o ktorých nemáš ani poňatie spôsobom, ktorý nie si schopný pochopiť.“, tak zanechá všetkých nádejí ako keď stojí pred Dantovým peklom.

Moje skúsenosti s kuriérmi nie sú reprezentatívne, takže nemám ambíciu ich zovšeobecňovať. Najdôležitejší na každej službe je rozpor medzi očakávaniami a skutočnosťou. Neviem, či moje očakávania zachádzajú do žánru sci-fi, ale predstavujem si to tak, že mi kuriérska služba deň vopred oznámi, že nasledujúci deň (dopoludnia – odpoludnia) mi doručí zásielku. V ranných hodinách mi spresní hodinu doručenia a pár minút pred príchodom ma vyzve, aby som si zásielku prevzal pri vchode, ak nebolo dohodnuté inak. V skutočnosti prvá etapa „dohovoru“ vyzerá ako na nasledujúcom obrázku, samozrejme len málokto si dovolí reakciu ako ten pán.

Dosť ťažko chápem, ako pri určení času pravdepodobného príchodu môže vzniknúť aj viac ako hodinová chyba. Zdalo by sa, že dôchodca má času dosť, ale z objednávky nikto nevie, ktorý zákazník je dôchodca s fiktívnym prebytkom času a kto je zamestnanec, ktorý sa na chvíľu uvoľnil z práce.

Posledným problémom je tovar u dverí. Najčastejšie sa stretávam s kuriérmi, ktorí nielenže nedonesú doručovaný tovar k domovým dverám, ale ani nevylezú z auta. Napriek tomu celá ich predajná osobnosť pišťala túžbou po nejakom bakšiši, lebo napriek tomu, že som za doručenie zaplatil nekresťanské peniaze, je asi vecou osobnej statočnosti kuriéra, že zásielku doručil.

Preto je na Slovensku zatiaľ jediným riešením zmieriť sa so systémom, ktorý nám bol vnútený a vo voľných chvíľkach si pozrieť ako doručuje zásielky Jason Statham.