Choď na obsah Choď na menu
 


V roku 2018

23. 2. 2018

 Z priemyslovky cvernovka

Stredná priemyselná škola chemická v Bratislave na ul. Februárového víťazstva 78 (teraz Račianska) začala svoju činnosť v roku 1951 ako Podniková škola pri CHZJD v budove, ktorú navrhol známy architekt Vladimír Karfík.

utopena-v-zeleni.jpg

Keď som do nej o deväť rokov so svojimi budúcimi spolužiakmi nastupoval, dospelí nás potľapkávali po ramenách a drmolili niečo o veľkej budúcnosti chémie. Keďže šesťdesiate roky boli v znamení rozvoja školy pod vedením jej riaditeľa Doc. Ing. Libora Vozára, CSc., nemal nikto z nás dôvod o našich perspektívach pochybovať. Po maturite sme sa rozutekali po Slovensku, lebo taký bol systém umiestneniek, ktoré podľa súčasných socialistických nostalgikov boli zárukou zamestnania, ale ktorý mňa, rodeného Bratislavčana, umiestnil do Frucony n.p. Spišská Nová Ves. Trvalo mi celý deň, než som kádrovákov podniku uprosil, aby mi dali vytúžený papier, že ma nepotrebujú. Potom mi škola dala novú umiestenku do Duslo n,p. Šaľa, ktorú už nebolo ťažké vymeniť so spolužiakom z Nededu (7 km od Šale), ktorého socialistickí plánovači vtipne umiestnili do Slovnaftu.

Aj keď chémia vtedy ešte nekolabovala, tretina absolventov sa uplatnila v zamestnaniach, ktoré mali od nej dosť ďaleko. Pre ilustráciu uvádzam v abecednom poradí desať uplatnení mojich spolužiakov: astrologička, dispečer, krízový manažér, požiarny technik, retušér fotografií, riaditeľ závodu, rozhlasová hlásateľka, sestrička, starosta obce a vodič z povolania. Po roku 1968, ktorý nás zasiahol plnou silou, sme sa rozutekali aj mimo hraníc Slovenska. Do USA, Izraela, Nemecka, Švajčiarska, Švédska a Rakúska. Škola ešte tridsať rokov fungovala, aj keď sa chémia presťahovala do potravín a iba zdravým koreňom z mladosti môžeme vďačiť za to, že štyri pätiny z nás ešte žijú. Oslávila 50. výročie svojho vzniku a niekoľkými fúziami pokračoval jej úpadok až do úplného zániku. Ochrana a zveľaďovanie majetku štátu je na konci záujmov lenivých a za zodpovednosť platených úradníkov, a tak budova školy s internátom za výdatnej pomoci bezdomovcov po šiestich rokoch bezvládia schátrala. Ako to tam vyzeralo pred dvoma rokmi si môžete pozrieť na príspevku Jany Liptákovej:

https://bratislava.sme.sk/c/20759336/nova-cvernovka-zacina-naplno-fungovat.html#storm_gallery_83498

Nikoho nenapadlo zachovať pôvodné určenie internátu, ktorých v Bratislave nebude nikdy dosť, nikto sa nezamyslel nad využitím krásneho parku a športovísk obklopujúcich školu.

Keď skončila nájomná zmluva nejakých kreatívnych umelcov v budove Cvernovky, tak im BSK prenajal budovu našej priemyslovky na 25 rokov. Zmätené odpovede nových nájomcov svedčia iba o tom, že nemajú ani šajnu, ako si s využitím obrovských priestorov poradia. Obávam sa, že to dopadne ako všetko, k čomu sa niekto dostane viac-menej zadarmo. O tom ako sú noví nájomcovia na tom s technickými informáciami svedčí vyhlásenie, že zo školy sa vyviezlo 300 tis. kubíkov sutín. Samozrejme, že za školu, kde nebudú nikomu klať oči. Nie som nostalgik a od maturity som školu nenavštívil. K týmto slovám ma vlastne inšpirovalo najmä pobúrenie nad tým, že budovu našej školy pomenovali „Nová Cvernovka“!!! Od kreatívnych umelcov som očakával viac kreativity a aspoň trochu úcty k tomu, k čomu sa dostali ako chemikáliami, hormónmi a vitamínmi prepchaté kurence k zrnu. Dúfam, že aspoň nejakú tabuľku umiestnia na priečelí bývalej školy. Podľa možnosti nie mosadznú, aby ju bývalí squatteri nepremenili na čučo.

 

nova-cvernovka.jpeg

 

A komu tím prospějete?

Pýtal sa major Šebek v Pelíškoch a hneď poskytol ďalšou otázkou alternatívnu odpoveď „Druhé straně?“ Mňa jeho otázka napadla vzápätí po „vtipnej“ odpovedi premiéra na vlastnú otázku čo robiť, ak bordel nefunguje, pričom neobjasnil, čo považuje za bordel, koho za dievčatá a čo za postele. A tak ostalo jasné iba konštatovanie nefunguje, ktoré má na Slovensku takmer univerzálny charakter. Vzápätí jeho minister dopravy oznámil, že v rámci svojich priorít sa budú vymieňať tabule označujúce začiatok a koniec obcí, v ktorých národnostná menšina tvorí viac ako 20 % obyvateľstva. Netuším, čo pána ministra trápi na doterajších tabuliach, ktoré sú dobre čitateľné a nikomu, s výnimkou pána ministra, doteraz neprekážali. Asi to bude ich veľkosťou, pretože pri latentnej paranoji je možné rozmerovo menšie tabule s nápisom v jazyku menšiny považovať za znak jej utláčania väčšinou. 

tabule.jpg

Za doterajší prínos strany Most-Híd považujem iba to, že okrem slov Bron a Broen, ktoré znamenajú most vo švédštine a dánčine viem, že Híd znamená to isté v maďarčine. S tým rozdielom, že švédske a dánske slovo sa u mňa budú spájať s vynikajúcim seriálom a maďarské slovo s tabuľami. V rezorte dopravy by som nechcel pracovať, pretože problémov tam nakopených je toľko, že sa neodvažujem odhadovať, nielen kedy budú vyriešené, ale ani kedy ich začne niekto seriózne riešiť. A pokiaľ začína výmenou tabúľ v 400 dotknutých obciach, iba tým zväčšuje moju skepsu. Už som v jednom blogu označil za spoločnú vlastnosť všetkých menšín (nielen národnostných) neustále niečo požadovať a hlučne vyjadrovať rozhorčenie, ak ich ďalšej požiadavke nie je vyhovené. Pretože som nezaznamenal žiadne požiadavky na rozmerové „zrovnoprávnenie“ tabúľ, tak to musím považovať za osobnú alebo stranícku iniciatívu a pýtať sa otázkou z názvu tohto blogu. 

Jazyk je nástrojom dorozumenia. Ak niekto požaduje, aby mu od začiatku až do konca života bolo umožnené rozprávať iba svojou materčinou na území štátu, kde sa občania dorozumievajú iným jazykom, znamená to pre mňa iba jediné – že dotyčný s nimi nechce nič mať. Má na to plné právo, len nechápem, čo mu bráni presťahovať sa do štátu, kde všetci hovoria jeho materčinou a kde by nebol jazykovo znevýhodnený, napr. pri hľadaní si zamestnania v miestach, kde je jeho menšiny menej ako 20 %. A pokiaľ som očakával, že Most-Híd bude stranou prispievajúcou k porozumeniu väčšiny s menšinami, po takýchto akciách už ju považujem iba za nejakú soft verziu SMK.