Z priemyslovky cvernovka

Stredná priemyselná škola chemická v Bratislave na ul. Februárového víťazstva 78 (teraz Račianska) začala svoju činnosť v roku 1951 ako Podniková škola pri CHZJD v budove, ktorú navrhol známy architekt Vladimír Karfík.

Keď som do nej o deväť rokov so svojimi budúcimi spolužiakmi nastupoval, dospelí nás potľapkávali po ramenách a drmolili niečo o veľkej budúcnosti chémie. Keďže šesťdesiate roky boli v znamení rozvoja školy pod vedením jej riaditeľa Doc. Ing. Libora Vozára, CSc., nemal nikto z nás dôvod o našich perspektívach pochybovať. Po maturite sme sa rozutekali po Slovensku, lebo taký bol systém umiesteniek, ktoré podľa súčasných socialistických nostalgikov boli zárukou zamestnania, ale ktorý mňa, rodeného Bratislavčana, umiestnil do Frucony n.p. Spišská Nová Ves. Trvalo mi celý deň, než som kádrovákov podniku uprosil, aby mi dali vytúžený papier, že ma nepotrebujú. Potom mi škola dala novú umiestenku do Duslo n,p. Šaľa, ktorú už nebolo ťažké vymeniť so spolužiakom z Nededu (7 km od Šale), ktorého socialistickí plánovači vtipne umiestnili do Slovnaftu.

Aj keď chémia vtedy ešte nekolabovala, tretina absolventov sa uplatnila v zamestnaniach, ktoré mali od nej dosť ďaleko. Pre ilustráciu uvádzam v abecednom poradí desať uplatnení mojich spolužiakov: astrologička, dispečer, krízový manažér, požiarny technik, retušér fotografií, riaditeľ závodu, rozhlasová hlásateľka, sestrička, starosta obce a vodič z povolania. Po roku 1968, ktorý nás zasiahol plnou silou, sme sa rozutekali aj mimo hraníc Slovenska. Do USA, Izraela, Nemecka, Švajčiarska, Švédska a Rakúska. Škola ešte tridsať rokov fungovala, aj keď sa chémia presťahovala do potravín a iba zdravým koreňom z mladosti môžeme vďačiť za to, že štyri pätiny z nás ešte žijú. Oslávila 50. výročie svojho vzniku a niekoľkými fúziami pokračoval jej úpadok až do úplného zániku. Ochrana a zveľaďovanie majetku štátu je na konci záujmov lenivých a za zodpovednosť platených úradníkov, a tak budova školy s internátom za výdatnej pomoci bezdomovcov po šiestich rokoch bezvládia schátrala. Ako to tam vyzeralo pred dvoma rokmi si môžete pozrieť na príspevku Jany Liptákovej:

https://bratislava.sme.sk/c/20759336/nova-cvernovka-zacina-naplno-fungovat.html#storm_gallery_83498

Nikoho nenapadlo zachovať pôvodné určenie internátu, ktorých v Bratislave nebude nikdy dosť, nikto sa nezamyslel nad využitím krásneho parku a športovísk (ktoré sme vo voľnom čade zveľaďovali)  obklopujúcich školu.

Keď skončila nájomná zmluva nejakých kreatívnych umelcov v budove Cvernovky, tak im BSK prenajal na 25 rokov budovu našej priemyslovky. Zmätené odpovede nových nájomcov svedčia iba o tom, že nemajú ani šajnu, ako si s využitím obrovských priestorov poradia. Obávam sa, že to dopadne ako všetko, k čomu sa niekto dostane viac-menej zadarmo. O tom ako sú noví nájomcovia na tom s technickými informáciami svedčí vyhlásenie, že zo školy sa vyviezlo 300 tis. kubíkov sutín. Samozrejme, že za školu, kde nebudú nikomu klať oči. Nie som nostalgik a od maturity som školu nenavštívil. K týmto slovám ma vlastne inšpirovalo najmä pobúrenie nad tým, že budovu našej školy pomenovali „Nová Cvernovka“!!! Od kreatívnych umelcov som očakával viac kreativity a aspoň trochu úcty k tomu, k čomu sa dostali ako chemikáliami, hormónmi a vitamínmi prepchaté kurence k zrnu. Dúfam, že aspoň nejakú tabuľku umiestnia na priečelí bývalej školy. Podľa možnosti nie mosadznú, aby ju bývalí squatteri nepremenili na čučo.

A komu tím prospějete?

Pýtal sa major Šebek v Pelíškoch a hneď poskytol ďalšou otázkou alternatívnu odpoveď „Druhé straně?“ Mňa jeho otázka napadla vzápätí po „vtipnej“ odpovedi premiéra na vlastnú otázku čo robiť, ak bordel nefunguje, pričom neobjasnil, čo považuje za bordel, koho za dievčatá a čo za postele. A tak ostalo jasné iba konštatovanie nefunguje, ktoré má na Slovensku takmer univerzálny charakter. Vzápätí jeho minister dopravy oznámil, že v rámci svojich priorít sa budú vymieňať tabule označujúce začiatok a koniec obcí, v ktorých národnostná menšina tvorí viac ako 20 % obyvateľstva. Netuším, čo pána ministra trápi na doterajších tabuliach, ktoré sú dobre čitateľné a nikomu, s výnimkou pána ministra, doteraz neprekážali. Asi to bude ich veľkosťou, pretože pri latentnej paranoji je možné rozmerovo menšie tabule s nápisom v jazyku menšiny považovať za znak jej utláčania väčšinou.

Za doterajší prínos strany Most-Híd považujem iba to, že okrem slov Bron a Broen, ktoré sú názvom úspešného seriálu a znamenajú most vo švédštine a dánčine viem, že Híd znamená to isté v maďarčine. S tým rozdielom, že švédske a dánske slovo sa u mňa budú spájať s vynikajúcim seriálom a maďarské slovo s tabuľami. V rezorte dopravy by som nechcel pracovať, pretože je v ňom nakopených toľko problémov, že sa neodvažujem odhadovať, nielen kedy budú vyriešené, ale ani kedy ich začne niekto seriózne riešiť. A pokiaľ začína výmenou tabúľ v 400 dotknutých obciach, iba tým zväčšuje moju skepsu. Už som v jednom blogu označil za spoločnú vlastnosť všetkých menšín (nielen národnostných) neustále niečo požadovať a hlučne vyjadrovať rozhorčenie, ak ich ďalšej požiadavke nie je vyhovené. Pretože som nezaznamenal žiadne požiadavky na rozmerové „zrovnoprávnenie“ tabúľ, tak to musím považovať za osobnú alebo stranícku iniciatívu a pýtať sa otázkou z názvu tohto blogu.

Jazyk je nástrojom dorozumenia. Ak niekto požaduje, aby mu od začiatku až do konca života bolo umožnené rozprávať iba svojou materčinou na území štátu, kde sa občania dorozumievajú iným jazykom, znamená to pre mňa iba jediné – že dotyčný s nimi nechce nič mať. Má na to plné právo, len nechápem, čo mu bráni presťahovať sa do štátu, kde všetci hovoria jeho materčinou a kde by nebol jazykovo znevýhodnený, napr. pri hľadaní si zamestnania v miestach, kde je jeho menšiny menej ako 20 %. A pokiaľ som očakával, že Most-Híd bude stranou prispievajúcou k porozumeniu väčšiny s menšinami, po takýchto akciách už ju považujem iba za nejakú soft verziu SMK.

Vox populi ...

Medzi moje neškodné záľuby patrí aj štatistika a zostavovanie najrôznejších rebríčkov. Ich význam vidím v možnosti zistiť, nakoľko sa môj vkus odlišuje od vkusu väčšinového. Samozrejme, že svoj názor nemením, aj keby som šiel (a často aj idem) "proti všem". V československej filmovej databáze mám tento pocit veľmi často. Až keď som zostavil rebríček z užšieho výberu, teda z názorov stovky užívateľov, ktorých považujem za názorovo blízkych, boli výsledky výrazne lepšie. V otázkach vkusu som výrazne tolerantný, pretože to, čo sa nedá zmerať, zvážiť alebo akokoľvek objektívne posúdiť, môže mať každý pravdu. Tam totiž podľa mňa neexistuje jediná a nespochybniteľná pravda.

V neustálych pokusoch o zatraktívnenie mojej webovej stránky som najprv začal skracovať dĺžku blogov. Od pôvodných blogov s 3 tisíckami slov som postupne prešiel k tisícslovným a najnovšie k päťstoslovným blogom. Veľmi to nepomohlo, pretože nastupujúce generácie čítajú stále menej a to, čo Ray Bradbury predpokladal vo svojom slávnom románe 451° Fahrenheita za sci-fi, sa stáva realitou. Omladina by najradšej svoje myšlienky vyjadrovala sériou smajlíkov a možno nie je ďaleko doba, keď sa po relatívne krátkom období latinky a rozsypaného čaju ľudstvo vráti k nejakému variantu hieroglyfov.

Dúfam som, že situácia v obrázkoch bude prijateľnejšia. Je ich vyše päť tisíc a nebolo technicky možné posúdiť ich všetky. Zistil som však, že medzi najúspešnejšie patria kreslené vtipy, pretože sú zrozumiteľné pre negramotných aj pre inostrancov. Nepríjemne ma prekvapilo, že dominujú iba kreslené vtipy Vladimíra Jiránka a Petra Urbana. Považujem ich za kvalitných autorov, ale nemyslím, že by mali obsadiť celú prvú dvadsiatku. Pôvodne som chcel najúspešnejšie kreslené vtipy opakovane zverejniť v časti Moje topky, ale nezaslúžia si to. Takže iba prvé tri (aktualizované k 15.1.2023). Na prvom mieste s počtom 17716 zhliadnutí sa umiestnil jeden z vtipov Vladimíra Jiránka:

Už som sa zmienil, že pre vulgárnosť až obscénnosť Urbanových kresieb sa mi ťažko vyberá z množstva jeho prác niečo, čo je vtipné a pritom neprekračuje hranice dobrého vkusu. Vtipy Vladimíra Jiránka sú z inej kategórie a patria spoločne s vtipmi Vladimíra Renčína medzi moje najobľúbenejšie. Nič však nezmôžem proti tomu, že na druhom mieste sa s 7108 zhliadnutiami umiestnil tento jeho vtip:

A na treťom mieste, ako inak, zasa Urbanov vtip, ktorý si pozrelo 6900 záujemcov:

Ako sami vidíte, žiadna sláva. Iba spochybnenie latinskej sentencie z nadpisu. Hlas ľudu nemusí byť hlasom Božím a dovolím si to dokumentovať na notoricky známom vtipe Vladimíra Jiránka, ktorý pre zmenu patrí k mojim najobľúbenejším a ať počítám, jak počítám dostal iba 2649 hlasov.

Pýcha a chamtivosť

Už dlhšie som nenapísal nič, čo by malo blogovitý charakter, tak to idem napraviť aj keď riskujem, že môj tlak vystúpi do červených čísel a vďaka nadpisu budem obvinený z plagiátorstva.

Človek je jeden z najsmiešnejších a súčasne najtrápnejších tvorov tejto planéty. Bol tu ešte jeden druh porovnateľne hlúpy, volal sa Dronte mauricijský, Linné ho pomenoval Didus ineptus a Česi majú preň názov Blboun nejapný. Žil na Mauríciu a priľahlých ostrovoch, nemal prirodzených nepriateľov a evolučne zlenivel. Prvé zmienky o jeho existencii sú z roku 1598, posledné z roku 1662. Stačilo púhych 64 rokov a koruna tvorstva ho zjedla, čím vyhubila ďalší živočíšny druh.

Odvtedy v tejto činnosti úspešne napreduje. Zvieratá si delí na užitočné a škodlivé a podľa toho sa k nim správa. Nebudem zachádzať do histórie a spomínať na tisíchlavé stáda bizónov postrieľané nie pre potravu, ani pre kožušinu, ale preto, že spásali trávu určenú pre dobytok pána tvorstva, ergo škodili. U nás škodia operené dravce tým, že okrem myší a hrabošov sem-tam ulovia aj nejakého zajačika. A ten predsa patrí poľovníkom, ktorých túžba zastrieľať si na pohyblivé ciele je neodolateľná. Tak tie škodlivé vtáky otrávime. Veď možno nám na to neprídu. To je niekoľkomesačný prípad. Pred pár rokmi som písal o vyhubení vzácnych včelárikov, pretože prekážali pri drancovaní ložiska piesku na východe Slovenska. A najnovší prípad sa tiež odohral na východe Slovenska aj keď korene má na divokom Západe. Niekto zastrelil desaťročnú samicu zubra, ktorej populáciu sa snažia nadšenci udržať na reprodukovateľnej úrovni. Veď nič iné si ani nezaslúžila, keď spásala trávu pre dobytok. A okrem toho mohla mať malé zubríčatá a celú situáciu poctivých farmárov ešte zhoršiť. Ale možno sú to iba prípady vytrhnuté z kontextu. Správny názor ponúkla šéfka poľovníckeho odboru na Ministerstve poľnohospodárstva. Už jej výzor neveští nič dobré a jej slová to iba potvrdzujú.

V skratke sa dajú jej postoje zhrnúť do pár viet. Jeleňov je veľa, páchajú škody a tak ich treba 30 tisíc vyzabíjať. Vlci problém neriešia, lebo jelene iba naháňajú a nelovia. Tak pozabíjame aj vlkov, lebo nám to Európska únia nezakazuje. Čo na tom, že vlci sú nelegálnymi migrantmi, ktorí k nám prichádzajú z Poľska, kde sú chránení, netušiac, že na Slovensku budú lovení.

A rovnako hlúpo, ako sa správame k lesnej zveri, zaobchádzame aj s naším lesným bohatstvom. Lebo to nie je "naše" bohatstvo, to je ich bohatstvo. Štátu, cirkvi, reštituentov. A oni v jednom šíku pília, ťažia, lovia a speňažujú. Z času na čas ich nejaký debil z ministerstva podporí tvrdením, že lesnej hmoty pribúda viac, ako sa vyťaží, inokedy sa využijú lesné kalamity, invázia lykožrútov a čokoľvek, čo ich napadne. Na výsledok netreba ani družicové snímky. Stačia aj pozemské:

Štát k tomu prispeje podporou spaľovania drevných štiepok, čo je rovnako hlúpe, ako podpora ťažby nehorľavého uhlia na Hornej Nitre, fotovoltaických článkov a malých vodných elektrární. Aj pred pár dňami ma rozčúlila správa o výrube storočných zdravých dubov v lese nad Bratislavou. Tí chamtiví hajzli to nazývajú hospodárske využitie lesa a predstaviteľ Ministerstva životného prostredia sa iba prihlúplo vyškiera do kamery. Importovaná banda sedlákov, ktorí pritiahli z valalov, usadili sa v Bratislave a systematicky ju ničia nie je mentálne schopná uvedomiť si, že naše hlavné mesto je so svojím lesoparkom medzi hlavnými mestami unikátom. A pre pár eur do vlastného vrecka sú schopní všetko vyrúbať, zastavať a zabetónovať. A potom predstierajú údiv nad tým, odkiaľ sa vzali ničivé povodne, dlhotrvajúce suchá a ostatné pliagy, ktoré nás v stále väčšej miere postihujú. "Tak vám treba, pyšní chamtivci. Príroda tu bola pred vami a bude aj po vás" pomyslím si pri každej správe o nejakej pohrome.

A možno ani na vine nie sú len majitelia podporovaní korupčnými úradníkmi, ale aj vegáni, ako odhalil portál emefky. Dôkaz prikladám.

Vianoce, Vianoce prichádzajú

Gottwald začal jeden zo svojich prejavov slovami: "Právě se vracím z Hradu". Ja svoj posledný tohoročný miniblog začnem slovami: "Práve sa vraciam z Lidlu". Pričom nie je dôležité meno obchodného reťazca, ale o charakteristické znaky správania sa zákazníkov v ňom. Pamätám si doby, keď sa nakupovalo v mliekarňach, mäsiarstvach, zelovococh a ďalších špecializovaných obchodoch. Vzťah predavačov a zákazníkov bol neformálny, osobný a spokojnosť všeobecná. Potom prišli samoobsluhy a skončilo (?) to marketmi, odlišujúcimi sa iba veľkosťou a majiteľom.

No a v týchto marketoch je radosť sledovať ich zákazníkov, pretože uchopením nákupného vozíka sa stávajú inými ľuďmi, až mám pocit, že zmyslov zbavenými. Blížiace sa Vianoce (ako ostatne každé sviatky) všetky deformity zvýrazňujú. Lebo sviatky už prestávajú byť sviatkami a stávajú sa legitímnym dôvodom na nakupovacie besnenie.  Bezprostredným podnetom na písanie týchto riadkov bol nedočkavec, ktorý ma dva krát potlačil svojim vozíkom v rade pri pokladni domnievajúc sa, že sa tým skôr dočká konečného zúčtovania. Potom už stačilo si iba spomenúť s akými najčastejšími príkladmi správania sa stretávam a pokúsiť sa ich typizovať a zoradiť podľa abecedy.

Brzdič je veľmi častým návštevníkom reťazcov. S neuveriteľným talentom dokáže postaviť svoj vozík na mieste, kde najviac zavadzia a sám odíde hľadať nejaký tovar. Často býva kombinovaný so šuchtošom, ktorý brzdí plynulý pohyb ostatných zákazníkov tým, že sa motá v miniuličkách ako chorá krava. Ak sa pridajú slabo platené a málo motivované dokladačky tovaru, ktoré zvyknú zaparkovať svoje kontajnery v najnevhodnejšom čase a na najnevhodnejších miestach, máte obraz skazy dokonaný.

Chamtivec vstupom do obchodu vypína mozgové centrum, v ktorom má informácie, koľko čoho reálne potrebuje. Pokiaľ by to znamenalo iba nákup väčšieho množstva tovaru, nikomu by to osobitne neprekážalo. Horšie je, že približovaním k pokladni sa vypnuté mozgové centrum aktivuje a v konfrontácii s obsahom peňaženky vyvoláva u zákazníka paniku. Nerieši ju vrátením nadbytočného tovaru na pôvodné miesto, ale ju Beanovsky pohodí na najbližšiu poličku. A tak nájdete kilový kus mäsa medzi keksíkmi a mandarínky medzi časopismi. Pôvodne som uvažoval o telesných trestoch pre tento typ zákazníkov, ale keď som si uvedomil, ako reťazce zdierajú prvovýrobcov a klamú zákazníkov, tak som od podobných myšlienok upustil.

Overovač je typom, ktorý osobne dosť neznášam. Príde do obchodu, v peňaženke ani vindru, ale s obrovským sebavedomím sa pustí do rozbaľovania tovarov, vyberania, naťahovania, ohmatávania a iného posudzovania obsahu. Tovar samozrejme nevráti zabalený na pôvodné miesto, ale ho pohodí rozbalený a pokrkvaný, kde ho napadne. Koľko radosti zažijú tí, ktorí prídu po nich a náročne hľadajú potrebnú veľkosť v dokonale homogenizovanej zmeske.

Plagiátor nemusí práve odpisovať z nepriznaných zdrojov. Môže aj uprieť, dlhý a skúmavý pohľad do vášho vozíka v nádeji, že tam nájde inšpiráciu pre dodatočné nákupy. Ide o neškodný typ zákazníka, ktorý už nemá pamäť v najlepšom stave a lístky s tovarom, ktorý má kúpiť, by znižovali jeho ego.

Ničiteľ je najagresívnejším typom zákazníka. Zatiaľ sa našťastie nevyskytuje často. Nedávno som jeho výskyt zistil pri zámere kúpiť indonézske mrazené jedlo Nasi goreng. Našiel som však iba prázdne vrecúška a ich obsah vysypaný v mrazničke. Asi išlo o nejakú atypickú a v odbornej literatúre neuvedenú formu protestu proti Indonézii. Iné vysvetlenie ma nenapadá. 

Zvedavec je posledným typ zákazníka a bez mučenia sa priznávam, že k nemu patrím. Označujem tak zákazníkov, ktorí chodia relatívne často nakupovať, vycvičeným zrakom odhalia nový druh tovaru a niet sily, ktorá by im zabránila v kúpe a vyskúšaní jeho úžitkových, či nutričných kvalít.

Aj keď mám ako dôchodca (údajne) dosť času a nemalo by ma znepokojovať správanie sa zákazníkov, ktorí ma zdržujú, predstava, že s nimi budem čeliť nejakej davovej psychóze, hroziacemu nebezpečenstvu alebo budem závislý na ich pomoci ma primerane znepokojuje.