Pohotovosť

Nepôjde o populárny televízny seriál od môjho obľúbeného Michaela Crichtona. Pôjde o moje dojmy z návštevy lekárskej pohotovosti. Aj po jej absolvovaní naďalej podporujem redukciu lekárskych pohotovostí, pretože u nich, a nielen u nich, ale aj u nemocníc, súdov a iných inštitúcií verejného blaha by mala byť prioritou kvalita výkonu a nie ich dostupnosť. Ak sú miesta, kde sa človek dostáva výnimočne a často nedobrovoľne, tak ich ľahká dostupnosť vedie k zneužívaniu. Chytráci, ktorým sa nechce vysedávať v čakárňach u praktických lekárov si pár hodín počkajú a idú rovno na pohotovosť, prestierajúc akútne zhoršenie stavu. Opilci, ktorí už prepili aj peniaze na taxík, sa nechávajú odviezť sanitkou a to nie do záchytky, ale k lekárovi. A bezdomovci sa v obave pred tuhou zimou nechávajú za primeraný priestupok zavrieť do basy, aby zimu nemuseli tráviť v šachte teplovodu.

Blog o bicykli a bicyklovaní som začínal tým, že trvalému rastu telesnej hmotnosti som povedal: DOSŤ! a začal som rekreačno-rehabilitačne bicyklovať. Všetky dobré úmysly sú však cestou do pekla, takže moja tenčiaca sa chrupavka v neoperovanom kolene mi tiež po šiestich rokoch povedala: DOSŤ! Koleno opuchlo, prestalo byť ohybné a bolelo aj v nehybnom stave. Keďže som po dvoch prebdených nociach netušil, ako prežijem víkend, vybral som sa prvý (a dobrovoľne aj posledný) krát na lekársku pohotovosť.

Registrácia prebehla normálne, nenormálne však bolo, že som nebol odoslaný k lekárovi, ale na zaplatenie poplatku za pohotovosť. Tam už čakala asi desiatka pacientov. Podotýkam, že to boli ľudia, ktorí mali akútne zdravotné ťažkosti a nie zákazníci v Tescu. Cieľom ich snaženia bola pani v kukani, ktorá z dokladov, ktoré pred chvíľou poskytli registračnej pracovníčke, vypisovala trojmo príjmový doklad na baťovských 1,99 euro. Spomenul som si, že v niektorých voľbách vyhral Fico najmä preto, že sľúbil zrušiť poplatky u lekára a babky ho volili, aby si mohli opäť zadarmo poklebetiť v čakárni. Tej pani hrdej na to, že je zamestnaná a koná užitočnú prácu, trvalo 2 - 3 minúty, kým vyprodukovala jeden príjmový doklad. Pacienti šťastím bez seba jej vďačne nechávali centový tringelt. Na chvíľu ma ovládla predstava, že by stačil malý strojček, kde by sme vložili kartičku poistenca, vhodili dvojeurovku a vypadlo by potvrdenie o zaplatení i keď neviem načo, ak celý proces by bol zaznamenaný v nemocničnom informačnom systéme, ktorý musí byť úplne úžasný, keď sa už naň vynaložila miliarda eur. A pokiaľ by chcel niekto niečo "sociálne" namietať, že tá pani (ako aj iná, ktorá o pár desiatok metrov ďalej rozdáva poradové čísla, ktoré nikto nepoužíva a teda ani nepotrebuje), tak súhlasím, aby im platili aj keď budú predstierať homeworking. Len nech nezdržujú, neobťažujú a nemajú pocit dôležitosti ako dežurné na každom poschodí ubytovacích zariadení v Rusku.

Po absolvovaní nazretia do tajov môjho kolena prístrojom starého Roentgena som sa po hodine stretol s prvým lekárom. Odvtedy to už fungovalo fajn, len som si všimol podobnosť medzi správaním sa lekárov a tlačivami, ktoré dostávame k domácim spotrebičom. V nich je tiež napísané minimum informácií o používaní a vlastnostiach spotrebiča, ale je to nahradené množstvom slabomyseľných upozornení, aby sme nepchali prsty do zástrčky, nenabíjali nenabíjateľné batérie, neprehĺtali predmety, ktoré sa ani vzdialene nepodobajú potravinám, nenaťahovali s plastové vrecká od spotrebičov na hlavu a pod. Aj na pohotovosti ma prekvapilo, akú veľkú pozornosť venujú lekári alergiám na kdečo. Ale je to asi mojím vekom, lebo počas mojej mladosti boli alergie niečím exkluzívnym, čo sme si v chudobných rodinách nemohli dovoliť.

Po návšteve pohotovosti, kde mi špecialista vyčítal, že s dvadsaťročným problémom idem na pohotovosť, sa mi uľavilo a môžem vážne uvažovať o nahradení symptomatologickej liečby liečbou kauzálnou, aby som sa vyjadril jazykom prostého ľudu so zdravými kolenami. Na bicykel aspoň rok ani nepozriem.

Návrat Sedem

Informáciu, že "sedmička" sa vracia na obrazovky televízie som prijal s rovnakým potešením, s akou nevôľou som sledoval, ako Mečiarovsko-Ficovská garnitúra postupne zlikvidovala všetku politickú satiru počnúc Večermi Milana Markoviča a končiac sedmičkou. Politickí alfa samci neznášajú smiech, pokiaľ sa smeje niekto iný než oni a do amoku ich privádza, keď sa niekto smeje na ich prešľapoch. Internet síce čiastočne vykryl absenciu politickej satiry, ale nebolo to celkom ono, pretože seniori vytrvalo voliaci otcov a synov národa spravidla nemajú k internetu prístup a vlastne ani vzťah, lebo ak ho používajú, tak iba na bezplatné telefonovanie cez Skype s potomkami rozutekanými za lepším životom po svete.

Pôvodné Sedem s.r.o. som sledoval od samého začiatku, keď sa tam schádzala hviezdna zostava (Lasica, Satinský, Radič, Kňažko, Leško, Dančiak a Farkaš) a dokonca som na mojej webovej stránke vytvoril blog z citátov, ktoré ma zaujali a pobavili. Neskôr som využíval archív Slovenskej televízie, aby som dopĺňal blog o presné citáty z jednotlivých relácií. Len som nepočítal s tým, že časom bude televíznymi ustráchancami zlikvidovaná aj dostupnosť archívu pre divákov. Ale aj tak si zbierka citátov zo Sedem s.r.o., ktorá mapuje obdobie rokov 2004 – 2008, udržiava 16. miesto medzi mojimi najnavštevovanejšími príspevkami. A citáty z následníckej relácie Sedem (2009 – 2011) sú na 23. mieste. V reláciách sa vystriedalo niekoľko moderátorov a veľký počet usilujúcich sa o miesto v základnej zostave. Menším prekvapením pre mňa bolo, keď Adela Banášová, vtedy už na vzostupe, v relácii pohorela. Asi to spôsobila nervozita a/alebo niekoľkoročná práca vo Fun rádiu, keď vo februári 2004 oslovila kolegov: „Počúvajte chalani ...“. Milan Lasica okamžite zakontroval: „Chalani, to ste vraveli nám, milostivá?“

Dlhoročnou moderátorkou bola Elena Vacvalová, ku ktorej mám dosť rezervovaný postoj. Ale 24.6.2008, šesť mesiacov pred zrušením relácie, sa blysla výborným postrehom: "Treba si dávať trochu pozor na ústa, keď je pán premiér takto naladený, lebo skončíme ako Balada o siedmich obesených.“

Ťažko odhadnúť ako bude fungovať staronová sedmička. Už to vlastne ani nebude sedmička, pretože podľa informácií budú v nej iba štyria komentátori (Lasica, Kňažko, Leško a Feldeková) s Vacvalovou v úlohe moderátorky. Preto sa obmedzím iba na nádej, že obnovená relácia nadviaže na najlepšie tradície svojich predchodcov a neskĺzne na úroveň, ktorá by viac vyhovovala papalášom, než divákom. Ilustračná snímka je z neskoršieho obdobia, lebo ani na internete nie je všetko.

Lajkovanie

Pod týmto výrazom sa vo všeobecnosti mieni odobrenie, súhlas s nejakým príspevkom v rámci internetu, vyjadrenie, že sa čitateľovi páči. Ja na účely tohto miniblogu budem používať tento termín ako označenie činnosti laika pri vyjadrovaní postoja k nejakému zložitému odbornému problému. A to napriek tomu, že z duše neznášam diskusné vyjadrenia typu: „Ja tomu teda vôbec nerozumiem, ale myslím si ...“ Dnes, 20 marca 2017, začína parlament prerokovávať návrh na zrušenie „Mečiarových amnestií“. A nie jeden, ale hneď dva, aby sa preboha nestalo, že parlament prijme návrh, ktorý podal poslanec opozície. Cítim potrebu vyjadriť sa k tomuto vleklému problému, ktorý asi najviac denaturuje meno Slovenska ako demokratického, právneho štátu. Som vo veku, ktorý mi umožnil celú kauzu sledovať takrečeno v priamom prenose, takže nepotrebujem ísť do multiplexu a pozrieť si film Únos. Nemám právnické, ale technické vzdelanie, preto nemám vyššie ambície, než vyjadriť názor laika, teda lajkovať.

Slovensko je parlamentnou demokraciou, v ktorej prezident, poslanci Národnej rady SR a orgány samosprávy sú volení priamo, Ústava a ústavné zákony sú prijímané ústavnou väčšinou a ostatné právne akty jednoduchou väčšinou poslancov. Nakoľko sa demokracia s absolútnou mocou príliš neráči, existuje systém vyvažovania a protiváh, ktoré majú zabrániť svojvôli a „valcovaniu“ menšiny. Výroky typu: „Keď vyhráš voľby, môžeš všetko“ alebo predošlé „Je po voľbách, zvyknite si“ svedčia o nepochopení a odmietaní demokratických princípov.

Mne z toho vyplýva, že prezident a parlament majú rovnakú mocenskú váhu, pretože sú volení občanmi. Sudcovia Ústavného súdu sú volení jednoduchou väčšinou poslancov. Národná rada SR je najvyšším zákonodarným orgánom, ktorý môže ústavnou väčšinou prijímať Ústavu a ústavné zákony a tiež ich meniť a dopĺňať. Návrh, aby rozhodnutie Národnej rady SR vo veci amnestií prijaté ústavnou väčšinou ešte posudzoval (rozumej odsúhlasil alebo zamietol) Ústavný súd považujem za scestný, pretože sudcovia Ústavného súdu majú posudzovať súlad zákonov s Ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovensko ratifikovalo. Nemôžu posudzovať Ústavu a ústavné zákony, pretože na to jednoducho nemajú potrebnú moc. 76 by malo byť menej ako 90 aj na Slovensku. Je to nielen alibistický, ale aj chybný a nebezpečný návrh, ktorý dáva súdnej moci väčšiu silu, než aká jej v trojdelení prináleží.

Jednotlivé amnestie môže Národná rada SR rušiť ústavným zákonom, pretože má na to potrebnú zákonodarnú moc. Nemôže ich rušiť a meniť prezident, pretože by sa tým stratila právna istota. Ak by nebola možná trestná zodpovednosť páchateľov závažných trestných činov v dobe, keď trestnými neboli, nemohli by sa konať Norimberské procesy. Vykrikovanie o nezrušiteľnosti amnestií považujem za prejav túžby po absolútnej moci a beztrestnosti za spáchanie čohokoľvek, ak mal páchateľ dočasne k dispozícii potrebné mocenské nástroje. A tiež za prejav exhibícií právnikov, ktorí pozabudli, že právo je iba nástrojom na nastolenie spravodlivosti. Nesúhlasím napríklad ani s nezrušiteľnosťou verdiktov športových rozhodcov v dobe, keď je ich chybné rozhodnutie dokázateľné technickými prostriedkami. Ale to som trochu odbehol od témy.

U amnestií (milostí) uznávam tri princípy.

1. Amnestie (milosť) udeľuje prezident republiky po právoplatnom rozsudku súdu, aby zmiernil alebo odstránil následky rozsudku na odsúdeného. Amnestie ani milosť teda nesmú brániť vyšetreniu činu a odsúdeniu páchateľa.

2. Prezident nemôže udelené amnestie (milosť) zrušiť ani zmeniť.

3. Udeľovanie amnestií a milostí je vyňaté z právomocí predsedu vlády (alebo inej osoby), na ktorú dočasne prechádzajú právomoci prezidenta.

Dalo by sa ešte mudrovať nad tým, že ústavní sudcovia a funkcionári, ktorí disponujú nekontrolovanou mocou by mali byť volení ústavnou väčšinou, ale to je už nad rámec dnešného lajkovania, ktoré nie je ani komplexné, možno ani správne, ale iba použiteľné v súbore mojich blogov so spoločným názvom „Čo ma len tak napadlo.“

P.S. Po schválení ústavného zákona som mimoriadne sklamaný. Jednak tým, že do ústavy bolo vložené právo ústavnej väčšiny poslancov rušiť akékoľvek amnestie (a nie iba amnestie zabraňujúce riadnemu vyšetreniu a odsúdeniu páchateľov), čo je hlúposť, pretože sa tým okliešťuje právomoc prezidenta a jednak aj tým, že ústavní sudcovia zvolení nadpolovičnou väčšinou budú rozhodovať o ústavnom zákone schválenom ústavnou väčšinou. Je to porovnateľný nezmysel, ako keď veto prezidenta zvoleného priamo prelamuje prostá väčšina poslancov. Tá ústava, ktorou sa tak rád chváli Otec národa a jeho odborní radcovia typu Hrnka má zasa o kúsok ďalej k dokonalosti, ako mala predtým. A i vtedy k nej mala dosť ďaleko.

Kam vedú dobré úmysly?

Obvyklá odpoveď je – do pekla. Ale treba zvážiť aj možnosť, že aj keď dobré úmysly nie sú dobré, paradoxne vedú tiež do pekla. I keď iba pre niekoho.

Pamätám si na dobu, keď socialistickí plánovači neveriaci, že ľudia sa vo väčšine prípadov dokážu správne rozhodnúť sami, určovali čo, kedy a koľko toho kto potrebuje. A potom do života uvádzali zvrátenosti, akými bola napríklad záporná daň. Je to rovnaká sprostosť ako pozitívna diskriminácia, clá, kvóty a kdejaké ďalšie panské huncútstva. A pretože strana túžila po tom, aby pospolitý ľud veril, že jej záleží na budúcnosti občanov viac, ako na budúcnosti vlastnej, tak preferovali raz jednu hodinu telocviku denne, inokedy pôrodnosť a starostlivosť o deti. Preto sa cena Sunaru konštruovala so zápornou daňou, takže bola nižšia ako výrobné náklady. Nepochybne dobrý úmysel. Lenže dobré úmysly patria do spoločnosti, kde sú iba dobrí ľudia s dobrými úmyslami. Taká spoločnosť prakticky neexistuje. Zato chytrákov je v každej spoločnosti neúrekom. A tak plánovači po čase s hrôzou zistili, že naši zlatí družstevníci, ako aj zvyšky nekolektivizovaných roľníkov vykupujú Sunar a kŕmia ním prasce, pretože bol lacnejší, ako iné krmivo a prasiatka po ňom utešene priberali.

Dobré úmysly samozrejme neskončili štrnganím kľúčmi a nádejami na zmenu. Revolúcie, ktoré neodstránia z vedúcich postov exponentov bývalého režimu a ich ideových pokračovateľov, nezbavia spoločnosť starých zvykov. Neviem, či sa ešte vyrába Sunar, viem však, že záporná daň už neexistuje a po krátkej a úspešnej epizóde už neexistuje ani rovná daň. Pretože takmer každý, koho ustanovia do nejakej funkcie, cíti neodolateľnú potrebu zmeniť nám život alebo nám ho aspoň strpčiť novými formulármi a novými povinnosťami. A ako by nám nestačili vlastní, pribudli nám aj ďalší, výborne zaplatení a kreatívni plánovači v Bruseli.

A tak noví plánovači v dobrej viere vymysleli podporu obnoviteľným zdrojom energie tým, že vrazili obrovské množstvo našich peňazí (veď nebudú rozhadzovať vlastné, nie?) do podpory fotovoltaických článkov. Dodnes je im mnoho poberateľov týchto rozdávaných peňazí odôvodnene vďačných. Nezostalo však iba pri tom. „Podporili“ aj výstavbu malých vodných elektrární s pochybným prínosom pre spoločnosť a nepochybným pre prevádzkovateľov. Minimálne ďalších päť rokov bude z odňatých peňazí podporované aj baníctvo na hornej Nitre. Nie je dôležité, že baníci ťažia prakticky nehorľavé uhlie, ktoré povinne odoberá tepelná elektráreň v Novákoch. Nie je ani dôležité, že spaľovanie vyťaženého humusu produkuje toľko škodlivých emisií, že už nemáme čo ponúkať na nástenke v dobre uzamknutej chodbe, ale naopak budeme nútení nakupovať povolenky na emisie. Nie je dôležité ani to, že baníci postupne ubúdajú a na zaistenie plného stavu budeme importovať baníkov zo zahraničia. Dôležitý je iba rozdiel medzi dotáciou a mzdami baníkov. Ten je, napriek iba tušenému konečnému príjemcovi, hybnou silou udržiavajúcou túto deformitu pri živote.

A prečo to vlastne píšem? V poslednom období sa dozvedám o rozsiahlych výruboch stromov, ktoré boli zdravé, prospešné a rástli dvakrát tak dlho, ako anonymní úradníčkovia, ktorí podpisujú schvaľovacie glejty. Nedeje sa to iba v lesných masívoch, kde to zdanlivo nechýba, alebo na Železnej studničke, kde to vzbudzuje akú-takú pozornosť, ale už aj na našej ulici, kde to však poburuje asi iba mňa. Pred koncom minulého roka tam spílili dva zdravé stromy, ktoré nezavadzali, netienili, a napriek tomu ich likvidáciu nejaký pako povolil. Pritom počas cyklotúr vidím množstvo uschnutých stromov, ktorých odstránenie by bolo prospešné. Ale sú asi ďaleko od seba. Musím však oceniť výtvarný cit pilčíkov, pretože na pňoch zanechali nejakú mriežku. Asi na lúštenie sudoku. Akurát to psie vyjadrenie postoja (teda hovienko) bude treba odstrániť. Jediné vysvetlenie súčasného drevorubného šialenstva vidím v dotáciách na kúrenie drevnými štiepkami. A celkovo mi z toho vychádza, že so štrnganím kľúčov zanikli aj dobré úmysly a nahradila ich bezohľadná chamtivosť a aktualizácia kréda Marie Antoinetty – Po nás potopa. Že je výsledok rovnaký, nehrá pre postihnutých žiadnu rolu.

P.S. V celom Nórsku vyrúbali minulý rok menej stromov, ako na našej ulici.

O dva roky neskôr musím pridať pár slov. Chamtivosť tých drevových pytliakov zašla tak ďaleko, že pod rúškom tmy spílili jednu z dvoch briez, ktoré lemovali vchod do nášho domu. Zasadil ich pred takmer 40 rokmi môj syn so susedovým synom. Viem, že v papieroch bude toto svinstvo odôvodnené zlým zdravotným stavom stromu a bude tam kvetnato opísané ako ohrozoval obyvateľov domu a ich autá. A pritom nás ohrozujú iba tí debili s navolenou a/alebo uzurpovanou právomocou, ktorí sa v honbe za majetkom nezastavia pred ničím. Pridávam obrázok, aby každý divák mohol posúdiť, ako veľmi bola tá breza chorá a ako bolo nutné ju spíliť.

Comedia finita est

Keď som v minulom roku písal príspevok s názvom Nielen časy sa menia, nepredpokladal som, že po uplynutí roka sa pre mňa táto tematika uzavrie a nákup printových médií sa pre mňa stane minulosťou. Zaujímavé, že počas socializmu, kedy sa naozaj dalo čítať len máločo, som si kupoval najmenej jeden denník, dva humoristické časopisy a aspoň jeden magazín. Po peripetiách so zánikom čitateľnosti novín, ktoré som opísal v zmienenom blogu prišla rana z milosti aj pre posledný kupovaný časopis. Ide o týždenník Plus 7 dní, ktorý napriek svojmu celkovo softbulvárovému vyzneniu prinášal aj články investigatívneho charakteru, niekoľko rubrík, ktoré som so záujmom prečítal a trojicu sudoku s maxikrížovkou, na ktorých som testoval úbytok mentálnych schopností.

Jedným očkom som sledoval aj tiráž, aby mi obsadenie redakcie signalizovalo zmeny zamerania skôr, ako sa to prejaví v obsahu časopisu. Zmeny typu Šimák – Luknár – Závodská (i keď si už nepamätám, či išlo vo všetkých prípadoch o funkciu šéfredaktora) nespôsobili zmenu kurzu, ale to, čo sa udialo v poslednom čísle už zmenou kurzu nepochybne je. Ivan Čeredejev je tým menom. Asi to spôsobila zmena vlastníckej štruktúry, ale tá iba vyjadrovala túžbu všetkých mocných manažovať chlieb a hry, ktoré poskytujú prostému ľudu. Chlebom sú balíčky a hry obstarávajú médiá. A tak máme dnes rozhlas, v ktorom debatuje premiér s redaktorom, ktorému pri vybočení z línie hneď pripomenie, že nie sú na rovnakej pozícii, televíziu, v ktorej sa slabomyseľné seriály striedajú s infantilnými „zábavnými“ programami, literatúru orientovanú na zisk a „atraktívne“ žánre, hudbu, ktorú moje uši odchované na sixties odmietajú počúvať a printové médiá, za ktoré sa už neoddá obetovať ani cent.

Hneď v prvom (teda 50, tohoročnom) čísle Plusky si nový šéfredaktor v kedysi populárnom „ježkovi“ s chuťou kopol do prezidenta, aby sa na inom mieste obsiahlo a submisívne „porozprával“ s premiérom, ktorého sa zabudol opýtať na všetko, na čo by sa ho opýtala väčšina čitateľov. V kedysi zábavných fikciách sa ďalší redaktor s rusky znejúcim menom s chuťou obul do Kim Čong Una s Donaldom Trumpom, lebo to sa môže a patrí. A zvyšok sú už iba články a správičky o nejakých pikoškách našich hercov, o bývalých politikoch a o kauzách, s ktorými „naši ľudia“ nemajú nič spoločné. Premiér sa tam vyskytuje ešte aj ako ochranca prostých ľudí, ktorých vystrašili Druckerove poplatky a aspoň obrázkom k článku o Borossovom pláne na podporu Maďarov žijúcich vo Feldvidéku. Zvyšok je už obvyklým mixom, v ktorom sa strieda neúspech Žitňanskej s nejakou krimi, čosi nádejné z oblasti sexu a liečby rakoviny, trocha histórie, autá, móda, recepty, televízny program a pod. Bez zmeny ostali akurát tie sudoku a maxikrížovka, ale za tie nie som ochotný platiť 1,39 €.

Takže ako ďalej v tejto mizérii? Ostáva mi 700 zväzková knižnica, tisíce ukoristených skladieb, sem tam dobrý film, málo efektívne brázdenie internetom a spokojnosť s tým, že v niektorých krajinách sú na tom ešte horšie. A pre negramotných návštevníkov mojej stránky pridávam titulnú stránku čísla časopisu, ktoré je pre mňa posledným.

It's a Mad, Mad, Mad, Mad World

Pred mnohými rokmi ma pobúrila novinová správa, v ktorej sa písalo o tom, ako sa nejaká Cigánka pokúsila v MHD okradnúť spolucestujúceho. Ten promptne reagoval a pri vytrhávaní ruky z vrecka jej zlomil prst. Zažalovala ho a okrádaný bol odsúdený k pokute za ublíženie na zdraví. Cigánka vyviazla bez trestu, pretože sudca v odôvodnení uviedol, že sa nepodarilo preukázať jej úmysel obžalovaného okradnúť.

Neskôr som čítal o prípadoch mnohonásobných vrahov, ktorí nevinným ženám liali do hrdla koncentrovaný lúh, na následky čoho obete k krutých bolestiach zomierali. Vo väzení sa vrahom dostávalo publicity v bulvárnej tlači, niektorí vyštudovali, iní napísali knihy a na časť obyvateľstva pôsobili sympatickým dojmom. Paradoxne sa sformovali rôzne združenia nudiacich sa paničiek, ktoré požadovali ich prepustenie z väzenia, upozorňujúc na rôzne obmedzenia, ktorým sú väzni vystavení. Na ich obete si nikto ani nespomenul.

Aj známy mnohonásobný vrah Breivik, ktorý bezdôvodne zastrelil vyše sedemdesiat nevinných ľudí, vrátane žien a detí, si odpykáva trest v luxusnej cele s viacerými miestnosťami, teda v obydlí, akým nedisponuje polovica ľudstva. A ešte si vymohol ďalší súdny proces, v ktorom žaloval štát za to, že sa vo väzení cíti osamelý a je mu smutno. Chúďatko naše, takmer nevinné. Pripomína mi to mladíka, ktorý zavraždil svojich rodičov a od súdu žiadal zhovievavosť, pretože je sirota.

Sú aj pozitívnejšie prípady. Viackrát som čítal o americkej polícii, ktorá miesto, kde zločinec drží rukojemníkov obkľúči malou armádou s psychológmi a vyjednávačmi a dlhodobo sa s ním dohaduje o požiadavkách a podmienkach. Ak operácia skončí úspechom, cena zásahu sa spolu s nákladmi na dlhodobý proces, viaceré odvolania a dlhodobý pobyt vo väzení vyšplhá aj na 2 milióny dolárov. Racionálnejšie riešenie som videl na videu z Číny. Tam zločinec uniesol dieťa a vyhrážal sa jeho zabitím, ak nebudú splnené požiadavky, ktoré vykrikoval z okna. Do susedného bytu vnikol policajt a vo vhodnej chvíli únoscu jednou ranou zastrelil. Celkové výdavky akcie činili niekoľko centov za jeden náboj do pištole.

Spoločným znakom týchto ilustratívnych prípadov bolo oddeľovanie spáchaného zločinu od následného zaobchádzania so zločincom, ktorý má poskytnuté všetky možné i nemožné práva napriek tomu, že svojim obetiam neposkytol ani právo žiť. Idiotské heslá „nie sme ako oni“ alebo Gandhího výstraha „oko za oko a svet bude slepý“, nadraďovanie práv zločincov nad práva obetí je najlepšou cestou k eskalácii zločinnosti. V Číne zlikvidovali korupciu tým, že za ňu odsúdili a popravili vyše desať tisíc zločincov. A namiesto uznania si vyslúžili iba obvinenia z porušovania ľudských práv. Paradoxne od štátov, ktoré napadajú iné štáty, menia režimy a správajú sa, ako by boli pánmi sveta. 

A prečo to píšem? Práve som dopozeral film Pod pieskom, v ktorom sú nemeckí zajatci nútení zbaviť dánske pláže od nášľapných mín, ktoré tam rozmiestnili nemeckí vojaci. A opäť z komentárov zaznieva okrem nadšenia nad skvelým filmom, súcit s mladými sympatickými nemeckými zajatcami a rozhorčenie nad neľudskosťou Dánov a ich uplatňovaním kolektívnej viny. Tí istí pravdepodobne dodnes vykrikujú pri uplatňovaní kolektívnej viny pri odsune Nemcov z Československa. A ja mám pochybovať o sebe, ak prijaté riešenie považujem za primerané? Stačí mi predstava, ako by sa k odstraňovaniu mín zajatcami správali v prípade víťazstva Nemci. Tým nadšencom by asi viac konvenovalo, aby si Dáni vyčistili pláže sami, najmä ak by na tú prácu vybrali starých a nesympatických domorodcov. Veď sú to míny na ich území. Je po vojne a všetko by malo byť zabudnuté. Toto manipulovanie s históriou mi nepripomína iba Orwella, ale aj názov jedného staršieho Kramerovho filmu, ktorý síce nemá so zmieňovaným žiadnu spojitosť, ale má dobrý názov:

It's a Mad, Mad, Mad, Mad World.