Herostratos Tour

V poslednom čase som sa z dôvodov, ktoré sám nechápem, stal divákom viacerých športových podujatí. Viac-menej pravidelne sledujem podujatia v snookri, sem-tam si pozriem nejaký zaujímavý parkúr a dokonca som si pozrel najzaujímavejšie momenty z Euro 2016. A aj keď nie som zasiahnutý rozmáhajúcou sa saganofíliou, sledujem po prvý raz v živote aj Tour de France. Od cyklistov, ktorí ma bežne predbiehajú pri mojich cyklotúrach, cez cyklistov, ktorých stretávam v bufetoch a ktorí za týždeň prejdú toľko, čo ja za mesiac, až k profesionálnej špičke, ktorá na Tour ohmatáva hranice ľudských možností.

Prvým z nových zistení bolo, že v pelotóne by som nedokázal jazdiť. Obrovský balík niekoľkých desiatok cyklistov sa pohybuje veľkou rýchlosťou, pričom vzdialenosti medzi nimi sú centimetrové. Prekvapilo ma aj, čo všetko sa dá počas jazdy zariadiť. Videl som, ako technik sprievodného vozidla za jazdy doťahoval cyklistovi nejakú skrutku, inokedy za jazdy obväzovali cyklistovi zranenú ruku. To sú veci, pri ktorých obdivom otváram ústa. Na druhej strane nechápem nielen obrovské množstvo motoriek a sprievodných áut, ale by ma aj zaujímalo, prečo medzi nimi nie je viac elektromobilov. Veď cyklistika je ťažkou prácou, pri ktorej pľúca svojou ventilačnou schopnosťou zabezpečujú okysličenie orgánov. Bicyklovať v smrade výfukových plynov určite nie je dobrým príspevkom k športovej pohode súťažiacich. Ale najväčším a bohužiaľ negatívnym zistením pre mňa bolo, že medzi divákmi je veľké množstvo psychicky narušených jedincov, ktorí bezohľadne k svojim cyklistickým idolom zužujú priestor, ktorým sa cyklisti pohybujú, vbiehajú do jazdnej dráhy, mávajú zástavami alebo inými farebnými handrami, bežia ako šialenci súbežne s cyklistami, revú na nich bohviečo a snažia sa dotknúť alebo postrčiť. Myslel som, že ide iba o nejakú deviantnú vetvu fanúšikov, ale tváre otrčené viac ku kamerám, ako k cyklistom prezrádzajú, že tu máme potomkov Hérostrata, ktorí chcú byť aspoň pár sekúnd v telke. No prosím, pred pár desiatkami rokov by to bol ako-tak legitímny dôvod pre blbnutie tohto typu. Ale dnes?

Najhoršie a najbizarnejšie na všetkom je, že cyklisti nemusia bojovať iba s kilometrami, stúpaniami, počasím, ale aj s divákmi. Preto medzi pozitívne zážitky z tohoročnej Tour rád zaraďujem perfektný úder predlaktím, ktorým cyklista zložil na zem jedného z tých pobiehajúcich debilov. Privítal by som aj vybavenie pretekárov elektrickým paralyzérom. Veď pumpičku so sebou voziť nemusia a paralyzér by sa občas zišiel.

Týchto pár slov som napísal pod dojmom záveru 12. etapy, v ktorej "diváci" tak zúžili jazdnú dráhu v závere etapy (po vražednom stúpaní), že sprievodná motorka musela zabrzdiť a do nej narazili aspoň traja zo štyroch vedúcich pretekárov. A o tri roky neskôr pridávam video, v ktorom bezradný a dezorientovaný motorkár zlikvidoval polovicu pelotónu.

peloton a kreten.mp4

Nielen časy sa menia

Krátko po tzv. nežnej revolúcii som si pravidelne kupoval týždenník ZMENA. Boli tam výborné články i vtipným spôsobom aktualizované rozprávky. Nie všetko ma zaujalo, ale nakoniec ktoré noviny, či časopis to dokážu? Po nejakom čase som zistil, že ZMENA už nie je tým časopisom, ktorý ma pôvodne zaujal. Tón článkov začal mať silno ľudácke zafarbenie a nepoznal som príčinu. Až keď som sa pozrel do tiráže, bolo mi všetko jasné. Zmenil sa majiteľ, zmenila sa redakcia a ubudol im jeden čitateľ – ja.

Z denníkov ma spočiatku oslovovala Národná obroda. V čase mečiarizmu, keď sa socialistické žalobaby preberali z krátkodobého šoku, mi Národnú obrodu v stánku balili do Hospodárskych novín, aby som sa vyhol zbytočným problémom. Národnú obrodu mocnár zlikvidoval prostredníctvom viacerých zmien vo vlastníckej štruktúre. Prešiel som na Ježíkovo SME a po čase som si vystačil s jeho netlačenou verziou prostredníctvom Piana. Aj tam zapracoval obľúbený nástroj vlastníckych zmien, ktoré nedokázalo akceptovať niekoľko redaktorov a tí sa zoskupili pod Denník N. Aj jeho prehliadanie na internete som si objednal. Postupom času sa mi vypreparovala skupina redaktorov píšucich do oboch denníkov, ktorých názory a postrehy som rád čítal. Ale ani im sa nevyhli obvyklé zmeny vo vlastníckych vzťahoch sprevádzané uisteniami, že na obsahu a smerovaní sa to žiadnym spôsobom neprejaví. Zlaté oči!

Píše sa rok 2016 a ja s nevôľou zisťujem, že nielenže nemám svoj obľúbený denník, ale aj obľúbení redaktori sú akýsi iní a píšu veci, nad ktorými minimálne dvíham obočie. Dlhé roky som veľmi rád čítal i citoval postrehy Petra Schutza bez ohľadu na to, v ktorých novinách práve pôsobil. V súčasnosti žasnem nad jeho negativistickými článkami, ktorými spochybňuje a snaží sa zosmiešniť posledného seriózneho politika, posledného politika ktorý svoje názory a postoje účelovo nemení a politika, ktorý na rozdiel od väčšiny „kolegov“ má víziu i cestu k jej naplneniu. A to nielen v slovenských pomeroch, ale aj v tom prebyrokratizovanom Europarlamente, kde pôsobí. Je jasné, že píšem o Richardovi Sulíkovi. Od Luboša Palatu, ktorý u mňa skončil vyjadrením, že na celom Slovensku by sa mala maďarčina povinne vyučovať, ako druhý jazyk, som ani nič iné nečakal. Je úsmevné, že hlúposť o druhom (štátnom) jazyku napísal príslušník národa, ktorého vo vytváraní jazykovej enklávy predstihujú iba naši južní susedia. Keď tára o Sulíkovi nejaký súmračený pisálek, tak ma to netrápi, lebo ani v minulosti ma nemal čím zaujať. Ale čo motivovalo Petra Schutza k takémuto zmenenému a nečitateľnému postoju, to naozaj neviem. A ani nemienim nad tým zbytočne mudrovať. Budem nejaký čas bez svojich obľúbených redaktorov. Neskĺznem síce k Zemanovmu označovaniu novinárov za prostitútky, lebo do tej skupiny by sa zmestili aj iné skupiny ľudí (politici v prvom rade), ale už sa ani nebudem nadchýnať vyšperkovanými slovnými obratmi, za ktorými sa skrýva falošné posolstvo, autocenzúra alebo dokonca noty rozdané majiteľmi.

Najviac ma poburuje, keď skúsený novinár goebbelsovsky opakuje hlúposti o zlepenci, povalení vlády, legalizácii marihuany a pod. Veď ak si nevie rady, nech sa opýta autora pojmu zlepenec, ako sa mu v súčasnosti lepí. Alebo sa môže spýtať fúzkatého figliara, kto premiérke poradil spojiť dve spolu nesúvisiace hlasovania. Prípadne sa môže nejakého skvelého právnika, ktorými naša krajina oplýva, opýtať na rozdiel medzi legalizáciou a dekriminalizáciou. Lebo cétečko, Váhostav, kompa, Matovičove daňové doklady a desiatky ďalších káuz nesmú tak nejako po slovensky zakapať po troch dňoch, ale až rozsudkom nášho od ničoho (vrátane spravodlivosti), nezávislého súdu. A rozhodne by ich novinári nemali stavať na úroveň pseudokáuz vyfabrikovaných na objednávku. Aby nám slovenská politická scéna naďalej nepripomínala film Prehnití proti prehnitým.

Dnes ešte Peter Schutz označil KDH za jedinú autentickú pravicovú stranu. Už v predošlom blogu som vyjadril spokojnosť s vypadnutím kresťanských dinosaurov z parlamentu, pretože o.i. autenticky navrhli trestať umelé ukončenie tehotenstva 12 rokmi väzenia.

Čo si počneme bez Schengenu?

V poslednom čase sa množia úvahy o vyradení „nedisciplinovaných“ štátov zo Schengenského priestoru a vytvorení tzv. Malého Schengenu. Keďže k tým neporiadnikom a buričom patrí do volieb aj Slovensko, je namieste zamyslieť sa nad tým, či a ako veľmi by nás tento trest udelenými najrovnejšími z rovných postihol.

Neviem, ktorý mudrlant vymyslel, že do Schengenského priestoru, teda priestoru bez kontroly na vnútorných hraniciach, začlení aj Grécko.

To Grécko, ktoré:

• sa do samotnej Európskej únie dostalo podvodom, a ktoré Európska únia dlhodobo a bohato dotuje „pomocou“, ktorá plynie aj od štátov, ktoré si musia na túto „pomoc“ samé požičať,
• z pomoci zaplatilo nepotrebné zbrane (Grécko má v súčasnosti 1400 tankov, čo je viac, ako všetky ostatné štáty únie), vrátilo rizikové úvery nemeckým a francúzskym bankám a umožnilo ďalšie zbohatnutie najbohatším Grékom,
• nemá vnútorné hranice a nesusedí so žiadnym štátom Schengenského priestoru,
• svojim laxným prístupom umožnilo inváziu migrantov cez nestráženú vonkajšiu hranicu tohto priestoru.

V súlade s nekonečnými absurditami, ktoré produkujú eurobyrokrati, potom nebudí pozornosť ani to, že komisárom pre migráciu, vnútorné záležitosti a občianstvo je Dimitris Avramopoulos. To taký Kim-Čong-Un by mohol bez problémov v OSN robiť komisára pre ľudské práva.

A teraz, namiesto toho, aby bolo Grécko vylúčené zo Schengenského priestoru a prestali sa mu poskytovať dary, eufemisticky nazývané pôžičkami, sa únia chystá potrestať iné štáty zmenšením Schengenu. Napadá ma Satinského predpoveď počasia: „V Tatrách padá snech. Ná nech!“ Presne tak. Vylúčia nás zo Schengenu? Ná nech! Pasy sme mali v minulosti, nič strašné sa nestane, keď ich budeme potrebovať opäť. A keby nás chceli schengenskí colníci, ktorí bez problémov pustili státisícové davy neidentifikovaných migrantov, začať veľmi dôkladne prehliadať, tak sa opäť nič strašné nestane, ak okrem tých, ktorí cestujú pracovne, si ostatní našli príjemnejšie a najmä bezpečnejšie dovolenkové destinácie. Dokonca to bude z istého hľadiska aj lepšie, pretože slávna Európska únia už špekuluje, že ochrana hraníc jednotlivých štátov Schengenu je porušením tejto zmluvy (ako keby pozvanie a vpustenie davov migrantov z rozličných krajín a rozdielnymi zámermi porušením zmluvy nebolo). Ak by sa to únii podarilo, tak to nebude znamenať iba voľný pohyb občanov únie, ale aj voľný pohyb migrantov. Čo môže znamenať export rizika pre bezpečnosť občanov si dokáže každý domyslieť.

Dokonca sa pán Schulz, ktorý si kvôli kariére nestihol urobiť ani maturitu, vyhrážal aj zrušením eurofondov pre neposlušných. Veď nech si ich nechajú! Eurofondy boli rovnakým zlom, ako splácanie dlhu Ruskom. Čo sa dáva zdanlivo zadarmo, to sa buď rozkráda alebo sa tým plytvá. Príkladov je neúrekom. Tiež som kedysi pri údajoch o našom mizernom čerpaní eurofondov mudroval nad tým, že sa mohli použiť na „pomoc“ Grécku namiesto toho, aby sme sa hlúpo zadlžovali.

Posledným problémom ostáva, či okrem „potrestania“ rebelujúcich štátov, nie je sledovaný aj iný, dlhodobejší cieľ. A pohľad na mapu prezrádza, že ich vyradením vznikne súvislé pásmo zahŕňajúce štáty bývalej Juhoslávie, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko a Poľsko. Nová nárazníková zóna oddeľujúca západoeurópske štátu od „nebezpečenstva z Východu“. Nová i keď nie menej „železná“ opona. Uvidíme čo čas prinesie a v čom sa zámery, prognózy a moje obavy naplnia.

A na záver chcem vysvetliť moju poznámku z úvodu, že do volieb patrí k neporiadnikom a buričom aj Slovensko. Prečo do volieb? Lebo podľa môjho názoru najbližšie voľby určia naše smerovanie aj v tejto oblasti. Nestalo sa iba raz, že náš, politikou zocelený premiér bez problémov opustil nejakú tézu, nejaký „národno-štátny záujem“, keď poslúžil na prekrytie domácich lapálií a neprinášal už percentá do preferencií. Verím, že ak zvíťazí, nebude mať problém sypať si v Bruseli popol na hlavu a nepoučiteľných Slovákov presviedčať, že k nám síce pustíme tisícky migrantov (ktorí sa nebudú hodiť Nemcom na pracovné využitie), ale vlastnou hlavou zabezpečí, že to budú iba slušní, poriadkumilovní a mierni ľudia, ktorých najvlastnejším záujmom bude prospievať Slovensku.

V záujme mojich vnúčat budem nesmierne rád, ak sa všetky moje obavy ukážu byť iba paranoidnými víziami neinformovaného dôchodcu.

Piaty atribút volieb

Je presne mesiac do parlamentných volieb a mám silné nutkanie niečo o nich napísať. Predosielam, že nie som právnik, tobôž nie ústavný, aby som písal nejaké vysoko odborné pojednanie, napíšem iba o svojej predstave a o tom, čo mi na súčasnom volebnom systéme prekáža.

Kedysi som sa učil, že v demokratickej spoločnosti sú voľby všeobecné, priame, rovné a tajné. Z toho, čo mienim napísať by po realizácii pribudol piaty atribút - spravodlivé.

Všeobecnosť volieb pokladám za veľmi dobrý princíp, lebo vychádza z budovania štátu zdola nahor. Aby boli všeobecné musí štát umožniť voliť všetkým voličom, vrátane zahraničných, bez chcených byrokratických prekážok. Zahraniční voliči by mali mať právo voliť všetkými spôsobmi (pošta, internet, zastupiteľstvo) napríklad celý mesiac pred termínom volieb. V deň volieb by sa iba ich hlasy pridali k hlasom domácich voličov. Všeobecnosť volieb však nechápem ako absolútnu. Voliť by mali iba ľudia, ktorí sú daňovými poplatníkmi. Sú oberaní o dane, s ktorými štát následne hospodári a tak iba oni majú podľa mňa právo rozhodnúť, akú podobu bude štát mať. Medzi študentmi je veľa ľahostajných a medzi dôchodcami pomerne veľa takých, ktorí volia toho, kto im viac nasľubuje a koho meno si zapamätajú. Samozrejme, že preháňam, ale tieto dve skupiny by ešte/už nemali vstupovať do procesu volieb. Všeobecnosť volieb by mala byť zabezpečená buď tým, že budú povinné alebo tým, že bude toľko poslancov, koľko je výsledok súčinu 150 x volebná účasť v percentách/100. Teda žiadne kvórum pre vstup do parlamentu, žiadna manipulácia s tzv. prepadnutými hlasmi. Považujem za obyčajný podraz, keď dám hlas nejakej menšej strane a nejaká komisia môj hlas priradí stranám, ktoré som nevolil. Za rovnaký podraz považujem 5 % hranicu pre účasť v parlamente. Oba prípady sú príkladom neoprávnenej manipulácie s hlasmi voličov. Prepadnúť môžu iba hlasy voličov, ktorým sa nepodarilo poskladať sa ani na jedného poslanca, žiadne iné.

S rovnosťou, priamosťou a tajnosťou volieb nemám žiaden problém. Štát nie je akciovka (i keď sa niekedy tak správa) a hlasy sú rovnocenné, takže argument môjho priateľa, že keď budú voliť iba pracovne aktívni voliči, budú voliť peniaze, je podľa mňa nesprávny.

Veľký problém mám však so systémom volieb. Od čias, keď Čarnogurský s Mečiarom zobchodovali vznik jedného volebného obvodu za Vatikánsku zmluvu, ani jedna z nasledujúcich stranovlád tento chorý prvok nezlikvidovala. Je to nakoniec logické, lebo to vyhovuje veľkým stranám a je najbližšie "voľbám" za socializmu, ktorého pupočnú šnúru nie a nie prestrihnúť. A tak namiesto toho, aby volebné obvody kopírovali územno-správne členenie, aby voliči v regiónoch mali bližšie k poslancom, o celej kandidátke rozhoduje politbyro na čele so súdruhom predsedom, ktorý je najmúdrejší a najlepšie vie koho dať na kandidátku. Nečudo, že v parlamente majú veľké zastúpenie ksichty, ktoré nikto nepozná, ktorí počas štyroch rokov ani neceknú (nieto, aby sa podieľali na príprave právnych noriem) a ktorí, keď sa im podarí prísť na zasadanie parlamentu, hlasujú podľa pokynov straníckeho ceremoniára. Ďalším chorým prvkom sú poslanecké kancelárie a príspevky za voličské hlasy. To už nie je podraz, ale obyčajné svinstvo. Ešte aj za socializmu žila štátostrana z členských príspevkov a nie z odhlasovaných dotácií zo štátneho rozpočtu. Že si ich pred časom v tichučkom hlasovaní zvýšili na násobok pôvodných, ani nemusím dodávať. Veď keď to ide, tak prečo nie? Poslanecké kancelárie a poslaneckí asistenti sú dobrým nápadom, ak by kanceláriu platila strana a asistentov poslanec. Ale opäť je to na úkor štátneho rozpočtu. A tak poslanecké kancelárie majú charakter schránkových firiem, akurát o schránkových firmách vieme, že sú niekde na Cypre alebo v Delaware a o poslaneckých kanceláriách často nevie ani poslanec, pre ktorého sú vytvorené. Nemocenská, odchodné a podobné pracovno-právne záležitosti sú nastavené tak, aby bolo každému jasné, že nie sú ako my. Tieto a iné problémy vznikajú iba preto, že poslanci si uzurpovali právo hlasovať o svojich požitkoch. Sudcovia, ako nezávislá moc, sa pridali a už tu máme Kocúrkovo v praxi. Stačí si predstaviť, kam by to dotiahli firmy, ak by zamestnanci hlasovali o svojich platoch. A kto by o tom mal rozhodovať? No predsa voliči v referende. Keď môžu byť referendá na pseudoproblémy, určite by radi prišli vyjadriť svoj názor na zákonodarcov a sudcov. A malo by to dva dôsledky. Poslancovanie by nebolo čisto zárobkovou činnosťou a parlamentné voľby by boli konečne spravodlivé, k čomu som chcel týmito pár riadkami prispieť.

P.S.

Patrilo by sa vyjadriť aj k tomu, koho budem voliť. Ak niekto čítal moje blogy k predchádzajúcim voľbám a vie, že som neveriaci, nie som ľavicovo zmýšľajúci, som Slovák (čo nepovažujem za prednosť, ale za fakt, ku ktorému som ničím neprispel) a že nevolím politické mŕtvoly, tak má tajničku rýchlo vylúštenú aj bez priateľa na telefóne.

Epilóg 12 hodín od konca volieb

Voľby prekvapili aj neprekvapili. Prekvapili odchodom kresťanských dinosaurov zo scény, prekvapili mladí ľudia, ktorí voľbou Kotlebu podporili moju predstavu o volebnom práve iba pre pracovne aktívnych ľudí, prekvapil ma Bugár, ktorý zlyhanie vlastného nefunkčného medzinárodného útvaru s dominanciou Maďarov využil na torpédovanie celkových výsledkov volieb. Neprekvapil ma zánik SDKÚ-DS, ani pád Smeru a bohužiaľ ma ani neprekvapí, keď v dňoch, ktoré budú nasledovať, ukážeme Európe a svetu, svoje najvýraznejšie národné vlastnosti - rozhádanosť a závisť.

Viac štátu na našu ochranu?

Nemám v úmysle písať pojednanie o úlohe štátu v živote jeho občanov. Budem pre začiatok vychádzať z premisy, že štát si občania vytvárajú na činností, ktoré nedokážu zabezpečiť sami alebo v rámci obce. Nie je ich veľa a štát ich financuje najmä z daní odnímaných pracovne aktívnym a/alebo majetným občanom. To je teoreticky v poriadku, lebo občania vo voľbách odovzdávajú časť svojich originálnych právomocí voleným zástupcom, ktorí v ich mene a podľa ich potrieb vymedzené právomoci uplatňujú. To je v poriadku aj prakticky, ale iba v niektorých krajinách, kde napriek tomu, že dane sú relatívne vysoké, sú občania spokojní, pretože majú možnosť presvedčiť sa, že ich dane sú použité na predpokladaný účel, najmä na zabezpečenie obrany, ochrany a zdravia občanov, na uplatnenie práva a na pomoc postihnutým. Naopak v iných krajinách sa dane využívajú na zvyšovanie komfortu mocipánov a na financovanie toho, čo oni pokladajú za dôležité. Za také spoločenstvo považujem Európsku úniu a za taký štát považujem Slovenskú republiku. Uvediem niekoľko príkladov.

Obranu, ochranu a verejný poriadok by mali primárne zabezpečovať občania samotní. Lebo základom klasického usporiadania je, že každý občan má mať pocit spolupatričnosti s ostatnými a schopnosť ochrániť seba, svoju rodinu a svoj štát. Ak si štát v tomto privlastní všetky kompetencie a občanom v tom namiesto pomoci hádže polená pod nohy, spochybňuje tým zmysel vlastnej existencie. Ako a čím má možnosť občan brániť seba a svoju rodinu? Pred časom som napísal, že o nejakých dvadsať rokov budeme závidieť Američanom historicky vzniknuté právo vlastniť zbraň. Dnes na tomto názore mením iba chybne odhadnutú dobu, kedy to pocítime. Ideme opačným smerom a svet nás prekvapuje úplne odlišnými formami násilia, než na aké sme boli zvyknutí a istým spôsobom aj pripravení. Namiesto sprístupnenia zbraní na osobnú ochranu a ochranu svojich blízkych sa pripravuje výrazné sťaženie prístupu k nim. Funkčné samopaly vz. 58 predávame do cudziny za 12 €!!! Koľkí by si ich za túto cenu a presne vymedzených podmienok radi kúpili na obranu seba a rodiny.

Už počujem výkriky o tom, koľko ľudí je každoročne zavraždených strelnými zbraňami v USA. Omnoho tichšie znejú údaje o tom, koľkí zločinci upustili od prepadnutia alebo lúpeže len preto, že nemali istotu, či napadnutý alebo okrádaný sa nebude brániť primeraným spôsobom. A primeranosť podľa mňa nespočíva v použití rovnakých obranných prostriedkov, aké používa útočník, ale prostriedkov, ktoré ho od zločinu odradia alebo znemožnia jeho spáchanie. Nech odo mňa nikto neočakáva, že v mojom veku, zdravotnom stave a kondícii budem považovať za primeranú obranu pred útočníkom s bejzbalkou alebo mačetou iba výkrikmi: "Pomoc! Polícia!" S trochou nadsádzky sa dá hovoriť o odzbrojení občanov. Dobré je to iba pre falošných apologétov humanizmu Havlovho razenia, ktorí presadili zrušenie základnej vojenskej služby, rozpredanie zbraní a techniky, a vytvorenie profesionálnej armády, ktorá počtom iba o niečo prevyšuje Švajčiarsku gardu vo Vatikáne. Výsledkom je, že už máme celkom slušný počet mladíkov, ktorých nikto nenaučil veliť, podriaďovať sa veleniu, používať zbrane na osobnú obranu, poskytnúť prvú pomoc a zvládnuť základné techniky prežitia pri mimoriadnych udalostiach. Ale dokážu šikovne narábať s počítačovou myšou a vybojovali už množstvo víťazstiev vo virtuálnych počítačových konfliktoch.

Monopol na obranu má armáda s podvyživeným rozpočtom, ktorá sa iba pomaly spamätáva z plazivého odzbrojenia, ktoré prebehlo v uplynulom štvrť storočí. Nemám údaje o počte vycvičených vojakov v zálohe, ani o mobilizačných rezervách, ale tuším, že spoliehanie sa na pomoc NATO je obdobné, spoliehaniu sa na pomoc Anglicka a Francúzska pred Mníchovským diktátom. Pomôž si človeče, aj Pánboh ti pomôže je lepšou stratégiou.

Monopol na ochranu má polícia a hasiči. Ale tak, ako v našej spoločnosti už pomaly vymizla stredná trieda, tak aj oni zabezpečujú iba strednú úroveň problémov. Kde sú pochôdzkári s vymedzeným rajónom, ktorý dokonale poznali a v ktorom dokázali zabezpečiť základnú úroveň verejného poriadku a ochrany? Štátni policajti cirkulujúci po sídliskách v služobných Golfoch, prácu pochôdzkára spätého so svojim rajónom nenahradia. Mestské (obecné) polície s ich kompetenciami rovnako tak. Z môjho pohľadu sú iba obdobou niekdajších mestských inšpektorov čistoty. Kde je účinný a na politikoch nezávislý orgán, ktorý by zabránil prerastaniu zločinu do najvyšších štruktúr štátnej moci? Polícia v existujúcich počtoch rieši kriminalitu iba vo vymedzenom rozsahu. Keď neveríte, skúste nahlásiť krádež bicykla alebo okradnutie vreckárom, prípadne že vás bezdôvodne zbili. A pritom verím, že už niekde počuli o "efekte rozbitých okien". U hasičov je to podobné v bledomodrom. Tradiční dobrovoľní hasiči sú viacmenej folklórom a atrakciou a tí štátni sa v existujúcich počtoch, platoch a materiálno-technickom zabezpečení úspešne popasujú iba s požiarmi a haváriami stredného rozsahu. Len nech nezačne horieť niektorý z "mrakodrapov" alebo nedôjde k havárii väčšieho rozsahu.

Koncom minulého roka sa parlament uzniesol, že navýšenie stavov policajtov o 2500 ďalších nám vyrieši aj predpokladané problémy s možnou inváziou utečencov. Keď vidím v televízii, aké majú šance policajti v postihnutých krajinách proti valiacim sa davom, nenapĺňa ma to optimizmom. Ale možno sa mýlim a všetko je v najlepšom poriadku. Len aby to nebolo podobné cestárom, ktorých prípravu na zimnú údržbu zmaria prvé vločky snehu.

"Straty" a straty

Pre viacerými rokmi, na jednej zo zriedkavých rodinných rekreácií, sme sa zoznámili so starším manželským párom z Bratislavy a tí nám rozpovedali, ako mali v Bratislave chatu v blízkosti Horského parku, do ktorej zhromažďovali vzácnu keramiku, ktorá bola ich spoločnou záľubou. Až raz našli chatu vykradnutú, a keďže zlodeji nič cenné nenašli, vyvŕšili sa aspoň na keramike, ktorú do jedného kusu rozbili. Manželia boli ešte aj na rekreácii z toho vykoľajení a nechápali, čo vedie ľudí k toľkej zlobe. Keramiku zbierali celý život a v ich veku už bolo nepredstaviteľné, aby sa pokúsili svoju unikátnu zbierku obnoviť.

Obdobný pocit som mal, keď mi v prvej dekáde januára prestal fungovať môj počítač. Mal som na ňom všetko, čo som k svojmu duševnému rozletu potreboval a keďže som ako správny krízový manažér nemal nič zálohované, prišiel som o všetko. Len oči pre plač mi ostali. Rovnako, ako v opísanom prípade, ani ja už nemám šancu, aby som svoje, dlhé roky zostavované súbory, fotografie, prezentácie a videoklipy zrekonštruoval. A tak som sa začal zamýšľať nad tým, či vôbec má zmysel vytvárať prehľady, štatistiky a zhromažďovať kdečo, čo ma v súčasnej obrovskej ponuke internetu zaujalo. Najlepšia odpoveď na túto otázku znie: "A koľko krát si si tie zhromaždené súbory prehliadol?" Odpoveď je jednoznačná: "Ani raz." A v tom momente začne človek chápať mladú, konzumne ladenú generáciu, ktorá nikdy nezbierala známky, obaly zo žuvačiek, či zápaliek, nebudovala si knižnicu, diskotéku, ani ich modernejšie obdoby. Konečne pochopí víziu Billa Gatesa, ktorý už dávnejšie tvrdil, že decentralizované zbierky nemajú budúcnosť a všetko zaujímavé má byť na internete a dostupné všetkým, ktorí prejavia záujem a zaplatia si príslušný poplatok. Je to rozumná myšlienka a ani riziko, že tým odovzdávame časť svojej slobody niekomu inému, ktorý v prípade potreby alebo záujmu nám prístup k žiadanému zablokuje, nebude dostatočnou bariérou voči rozšíreniu tohto trendu.

Ale nie o tom som chcel písať. Zatiaľ som si vybudoval celkom slušnú databázu, ktorú som zabudol zálohovať, aj keď som mal dostatok vhodných médií. Spoliehal som sa na to, že sa prípadná porucha počítača prejaví nejakými varovnými signálmi. Ale neprejavila sa. Neverím síce teórii "kazítok", ale dimenzovaniu kľúčových súčastí nejakej aparatúry na čas tesne po uplynutí záručnej lehoty áno. Už mi tak odišiel fotoaparát, osobná váha a teraz počítač. Samotná cena za výmenu hardisku bola celkom zaujímavá a účtovaná cena 46 eur za hodinu práce by ma v prípade ponuky aj v mojom veku dostala opätovne do pracovného procesu. Ale najväčšie prekvapenie ma čakalo, keď mi pracovník firmy špecializovanej na záchranu dát z hardisku oznámil, že cena za ich služby sa pohybuje v rozpätí sto až osemsto eur. Takú cenu nemajú žiadne z mojich dát a tak ako starší manželia z úvodu, aj ja som sa zmieril s tým, že som o niečo prišiel bez náhrady. A na vlastnej chybe zistil rozdiel medzi "stratou" a stratou.

Radiť niekomu "zálohujte, zálohujte, zálohujte" je zbytočné, pretože na potrebu zálohovania väčšina ľudí príde pár sekúnd po tom, ako definitívne stratí niečo nenahraditeľné. Ak to oželejú, asi to nebolo dôležité. A ak nie, tak v nich ostane pocit človeka, ktorý sa prebudí z narkózy a zistí, že je o nohu kratší.

Snooker

Na prelome apríla a mája prebiehajú v anglickom Sheffielde majstrovstvá sveta profesionálov v snookri. Snooker je označenie športu, o ktorého existencii som nevedel viac ako 65 rokov. Počas rokov 1968 - 1970 som síce v Jazdeckom oddieli Slávie SVŠT hrával biliard, ale to bola hra na bežnom stole a primerane amatérskej úrovni. Keď som na snooker naďabil pri prepínaní kanálov, uvedomil som si, že toto je presne šport, ktorý mi vyhovuje. Ide samozrejme o pasívne sledovanie, pretože cyklistiku, ktorej sa venujem aktívne nemôže v dohľadnej dobe nič prekonať. Športovanie posediačky obľubujem v pasívnej i aktívnej forme. Napriek tomu by som rád navštívil nejaké miesto, kde uvidím snookrový stôl v životnej veľkosti a možno mi dovolia aj o kúsok postrčiť bielu guľu. Naživo je naživo. Televízia v snahe zmestiť snookrový stôl na obrazovku deformuje predstavu o jeho skutočnej veľkosti (6 x 12 stôp) a tú získavam iba pri sledovaní pomenších hráčov, ktorí sa nadrapujú aby dočiahli na vzdialenú bielu guľu.

Postupom času som si uvedomil rozdiel medzi internetovými kúzelníkmi, ktorí čarujú so špeciálne rozostavenými guľami a profesionálnymi hráčmi, ktorí v niekoľkohodinovom súboji musia osvedčiť svoje majstrovstvo. Snooker je šport, kde záleží na ostrosti zraku, znalostiach mechaniky, fyzickej kondícii, bezchybnej mikromotorike, taktických vlohách a psychickej odolnosti. Postupom času som si vybral svojich favoritov, na ktorých hru sa vždy rád pozriem. Okrem nepochybného majstrovstva majú spoločnú jednu črtu - ich hra vyzerá, ako keby to nebolo žiadnym umením umiestniť vybranú guľu do správneho košíka.

Pripravil som ich topku. Ak ich nepoznáte, tak zľava doprava sú to: Ronnie O´Sullivan (absolútny čarodejník), Neil Robertson (austrálsky elegán), Shaun Murphy (hĺbavý hráč narodený presne 36 rokov po mne), Mark Selby (odolný bojovník), Judd Trump (otrasný účes, neskutočné potápania) a Mark Williams (snookrový pragmatik). A tu sú ich portréty:

Papierové predpoklady vychádzajú iba občas, preto Majstrovstvá sveta opúšťa po prvom kole tretina z mojich obľúbencov (Neil Robertson a Shaun Murphy). Druhé kolo neprežila ďalšia tretina (Judd Trump a po nervy drásajúcom súboji i Ronnie O´Sullivan) a do štvrťfinále postupujú iba poslední dvaja z mojej topky. Vo štvrťfinále skončil Mark Williams a tak v semifinále bude mojich favoritov zastupovať iba Mark Selby. A zastupoval tak dobre, že sa dostal až do finále, kde po dramatickom súperení s Junhui Dingom zvíťazil a okrem titulu majstra sveta (už po druhý krát) si udržal aj post svetovej snookrovej jednotky.