Choď na obsah Choď na menu
 


V roku 2015

17. 5. 2015

Som Plaváček a poslali ma k vám z Bruselu

Slovenská neschopnosť predvídať budúce udalosti vyvoláva vo mne zimomriavky. Každý škandál trvá na Slovensku tri dni a prakticky neexistuje škandál, ktorý by odradil Ficových (v minulosti Mečiarových) voličov od ich voľby. Pritom sa situácia neustále komplikuje a bude si vyžadovať principiálne postoje. Na domácej scéne ešte neodznel škandál s Váhostavom a s balíčkami eur v alobale, neuvedomili sme si dosah barbarstva mocipánov, ktorí v mene vlastného prospechu ničia unikátne pamiatky na bratislavskom hrade, ťažko zaujímame postoj ku kríze na Ukrajine a úplne nepripravených nás zastihla záplava imigrantov, ktorí prijali pozvanie šialenej zväzáčky z Berlína. Osobitne nás, Slovákov, ktorí majú historicky odôvodnenú nedôveru k cudzincom, za ktorých dokonca považovali aj junákov zo susednej dediny, ktorí prišli na tancovačku. A naraz sledujeme, ako sa cez Európu valí obrovská masa oklamaných ľudí, ktorí riskujú plavbu po mori a dlhú cestu po súši, aby sa dostali do svojej vysnívanej krajiny. Nám, ktorí sme boli opakovane sekírovaní Bruselom kvôli zabezpečeniu hranice s Ukrajinou klesá sánka pri pohľade na doširoka otvorenú južnú hranicu Schengenu.

Tento príspevok som začal písať v auguste, ale pre nepretržitý príval nových skutočností a nových pohľadov na vzniknutý problém som ho odložil. Najnovšie pribudli aj vyhrážky tých, ktorí nie sú schopní potrestať mafiánov, skorumpovaných politikov a iných zločincov. Vyhrážajú sa nám, že za každý príspevok, ktorým podľa nich naplníme skutkovú podstatu trestného činu podnecovania nepriateľstva voči nejakej skupine za ich rasu alebo náboženstvo, budeme stíhaní a potrestaní. To je veľmi zaujímavý postoj, lebo vo všeobecnosti ťažko chápem kde končí sloboda slova a začína stíhanie za názor. Môj príspevok bude opatrný a politicky korektný. Nemám najmenší záujem byť ťahaný na políciu a po súdoch. Chcem iba načrtnúť zopár otázok, na ktoré v spojitosti s imigrantmi neviem nájsť odpoveď.

Keďže som mal v čase invázie „spriatelených armád“ 22 rokov, nečudoval som sa, že časť mojich spolužiakov si zvolila emigráciu. Do Rakúska, Švédska, Nemecka, Kanady, Švajčiarska a inde. Ani jeden z nich neemigroval s odhodlaním ostať v cudzine čistokrvným Slovákom, vytvárať tam uzatvorené getá a šíriť myšlienky rozvinutého socializmu. Naopak, ich snahou bolo splynúť s obyvateľstvom krajiny a prispieť k jej rozvoju svojou prácou a myšlienkami, ktoré ju obohatia. Tak nejako si predstavujem obraz prijateľného multi-kulti.

Dnes však sledujem milión imigrantov v najproduktívnejšom veku, ktorí nechali v nebezpečnej domovine svoje ženy s deťmi a namiesto toho, aby sa postavili na účinný odpor nepriateľom, volia cestu do bezpečnej Európy. Úvahy, že bez pozemnej operácie sa nedá konflikt v Sýrii zastaviť majú svoju vojenskú opodstatnenosť. Absurdná je však predstava, že keď takú akciu (po jej posvätení OSN) podnikne NATO, je možné, že naši vojaci budú bojovať v Sýrii a niekoľko sto tisíc mladých Sýrčanov bude ich bojové úspechy, či neúspechy sledovať v televízii. Pritom zo Sýrčanov v Európe by sa dalo zostaviť, vystrojiť, vyzbrojiť a vycvičiť niekoľko armádnych zborov, ktoré by ISIS vyhladili z povrchu zemského.

Samozrejme, že sa do tej obrovskej neidentifikovateľnej masy primiešali rôzni ľudia, z rôznych krajín a s rôznymi zámermi. Údajne sa imigranti delia na utečencov a azylantov. Utečenci utekajú pred ohrozením ich života konfliktami a prenasledovaním. Ostávajú v bezpečnej krajine iba dovtedy, kým konflikt v ich krajine neskončí a oni budú mať možnosť vrátiť sa. Azylanti žiadosťou o poskytnutie azylu vyjadrujú vôľu trvalo žiť v krajine, ktorá im v prípade obojstrannej prípustnosti a výhodnosti azyl poskytne. Hranica prípustnosti a obojstrannej výhodnosti je jasná. Nestretol som sa u nás s prejavmi nepriateľstva voči moslimom predávajúcim kebab alebo zmrzlinu, ani voči Číňanom prevádzkujúcim svoje reštaurácie, či Vietnamcom obohacujúcim náš trh lacnými i keď nie najkvalitnejšími tovarmi. Ale požiadavky na odstránenie krížov, zákaz konzumácie bravčového mäsa, na zahaľovanie všetkých žien, na paralelný právny poriadok a množstvo iných, sú už ďaleko za hranicou toho, čo sme pred časom zažili pri diskusii o výhradách svedomia pri vykonávaní interrupcií. Ustupovať týmto ultimatívnym požiadavkám je výrazom zvrátených priorít, dôsledkom ktorých bude, že vlastní dôchodcovia a zdravotne postihnutí budú na svojich potrebách ukracovaní na úkor cudzincov, ktorí budú donekonečna eskalovať svoje požiadavky. Sledujúc tento vývoj mám problém zistiť, či je jeho motívom zbabelosť politikov alebo nádej, že sa im z Bruselom sľúbených 6000 eur na prijatého imigranta podarí časť odkloniť na svoje účty. Dnešná informácia, že v Prahe mestskí radní upustili od slávnostného rozsvecovania vianočného stromčeka mi iba potvrdzujú starú pravdu, že prvý krok dozadu nikdy nie je krokom posledným.

Na záver iba toľko, že keď sme dokázali demonštrovať a vykrikovať: „Ami go home!“, tak by sme mali dokázať demonštrovať aj proti prítomnosti tých ľudí, ktorí k nám prichádzajú iba naťahovať ruky a obracať nás na ich vieru, právo a spôsob života.

Tak, ako minule

S postupujúcim vekom sa muž, v ktorom až do smrti drieme malý chlapec, snaží vyskúmať a vyskúšať všetko to, na čo dovtedy nemal čas alebo príležitosť. Ako keby bolo nepísanou povinnosťou stihnúť počas života čo najviac z toho, čo ponúka. Nebudem sa zaoberať adrenalín produkujúcim zdolávaním horských štítov, parašutizmom, bungee-jumpingom, skateboardingom a podobnými zábavkami.

Mne ako dvadsaťročnému postačovalo, keď som dokázal vyliezť na živého koňa, udržať sa na ňom pri cválaní, skákaní cez prekážky a sem-tam aj keď vyhadzoval zadnými, ako na rodeu. Dokonca sa mi darilo po páde znovu nasadnúť a pokračovať. Aj pri nepríjemných pádoch som sa snažil udržať uzdu a zabrániť koňovi v samostatnom odchode do stajne, ako sa to stávalo barónovi Prášilovi stvárnenom Vlastom Burianom v rovnomennom filme. Odvtedy som už na koňa nevysadol. Nie snáď preto, že by ma to nelákalo, ale kancelársky život sa podpísal na mojej hmotnosti a nechcel som, aby sa koňom podo mnou podlamovali nohy. Doteraz mám nepríjemný pocit keď vidím Segala, Schwarzeneggra, Depardieua a iných ťažkotonážnikov, ako humpľujú filmové kone.

Ako štyridsaťročný som musel absolvovať vodičský kurz ako podmienku pre pripustenie k štátniciam. Nikto sa pritom nepozastavil nad tým, že som dovtedy nesedel za volantom, a to ani potajomky. Jednoducho ma to nelákalo. Po dvoch týždňoch to bola minulosť a stal som sa držiteľom vodičského oprávnenia skupiny B. Je dosť vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí sa po škole živili napr. spevom (Papp, Laiferová, Bobek a ďalší). Ale asi nebude veľa mužov, ktorí majú 30 rokov nepoužité vodičské oprávnenie. Ja sa bez problémov dopravujem všetkými možnými dopravnými prostriedkami, pri používaní ktorých nemusím dávať pozor na bezohľadných dopravných susedov, nemusím ich prirovnávať k osadenstvu zoologickej záhrady, ani k predmetu záujmu sexuológov. Skrátka vozím sa a je mi dobre.

Ako šesťdesiatročný som bez donútenia začal skúšať variť aj zložitejšie jedlá, ako praženica. Vo všetkých prípadoch to bola iniciátorom moja ješitnosť. Do sedla ma dostala hanba z pohľadu na deti, ktoré sa neboja vysadnúť na koňa a za volant ma dostala hanba z pohľadu na blondínky, ktoré dokážu udržať auto na ceste, i keď k zaparkovaniu už väčšinou potrebujú asistenciu. No a k sporáku ma dostala obava z poníženia, že nezvládnem to, čo zvláda prakticky každá žena. Nakoniec pôvodným vzdelaním som chemik a chemická syntéza má s varením dosť spoločného. Samozrejme, že aj do varenia som zaniesol buričské prvky z mojej povahy. Nad receptami ohŕňam nosom, odporúčané množstvá nahrádzam množstvami, ktoré sú k dispozícii, jedlo pred dovarením zásadne neochutnávam a poučky o tom, čo sa k čomu hodí a čo nie, vnímam ako obmedzovanie mojej tvorivej slobody.

Ale čo má všetko doteraz napísané spoločné s nadpisom? Moja voľnomyšlienkárska príprava jedla má dobrú stránku v tom, že z času na čas sú konzumenti príjemne prekvapení, že napriek doteraz nepoznanej chuti je pokrm požívateľný. A zlá stránka spočíva v tom, že pri množstvách surovín, zložení ingrediencií a čase prípravy výrazne improvizujem, takže aj keď sa mi niečo podarí, nedokážem to už reprodukovať. Takže každé moje jedlo je originálom, i keď je to slabou útechou. Preto považujem pokyn v nadpise za nerealizovateľný.

Na záver ilustračná snímka. Už som naznačil, že moje výtvory sú skôr požívateľné, ako fotogenické. A steaky majú okrem toho vlastnosti prvočísel. Sú možno deliteľné samy sebou, ale okrem toho nanajvýš karbobrúskou. Preto je tam príbor iba na ukážku.

steak.jpg

 

Na Vavrinca

Dnes, 10. augusta 2015 je Vavrinca, pretože v roku 258 zomrel španielsky kresťanský mučeník Vavrinec. Ale nielen s ním sa spája tento deň. V roku 955 východofranský kráľ Otto I. porazil kočovných Maďarov v bitke pri Lechu. Maďari sú údajne jediným národom, ktorý oslavuje svoje dejinné víťazstvá i porážky. Ak je to pravda, môže byť dôvodom ich radosť z oslavovania. 10. august je Medzinárodný deň lenivcov. To síce nie je žiadna sláva, ale veľa sa s tým nedá robiť. Okolo 10. augusta je na vrchole aj kometárny meteorický roj Perzeíd ktorý pozorovatelia vnímajú ako množstvo svietiacich dráh prachových častíc vnikajúcich do atmosféry. Ľudovo je nazývaný „slzičky svätého Vavrinca“. Úplne nepochopiteľné pre mňa je, že číslo 10.08 sa nachádza na nadpolovičnej väčšine displayov v reklamách na mobilné telefóny.

10. augusta sa napríklad narodil Ján Luxemburský, Henri Nestlé, Ján Kalinčiak, Vladimír Mináč, Vladimír Páral, Antonio Banderas a mnohí ďalší, menej známi, napríklad ja. Dnes som si všimol, že k narodeninám mi blahoželá takmer dvojnásobok známych, než k meninám. Nie je to tak dávno, keď to bolo presne naopak. Rozmýšľal som nad príčinou a dospel som iba k poznaniu, že môj dátum narodenia sa nachádza na sociálnych sieťach, možno aj na niektorých webových stránkach a databázach. K dátumu menín sa záujemca dostane zriedkavejšie a pokiaľ by chcel nájsť meno v českom kalendári, bude mu to trvať ešte dlhšie. Spojenie krstného mena a dátumu spravidla nie je poruke a na meniny upozorňuje máloktorá webová stránka. To by mohol byť dôvod, že časť ľudí si už prestala meniny s najrôznejšími odôvodneniami všímať. Ľudia sú pohodlní a pokiaľ im niekto nejakú informáciu nenaservíruje priamo pod nos, iba časť z nich ju bude aktívne vyhľadávať. Nikoho zatiaľ neznepokojuje, že ak selekciu prijímaných informácií vykonáva niekto iný, ako prijímateľ, vytvárajú sa tým ideálne podmienky pre jeho manipuláciu. Takže som sa nakoniec dostal k tomu, že Medzinárodný deň lenivcov sa týka stále väčšieho počtu ľudí, pretože medzi pohodlnosťou a lenivosťou nie je žiaden dramatický rozdiel.

 

Čo cyklotrasy neriešia

Keďže som skôr rekonvalescent na bicykli, než cyklista, nevyužívam bicykel na spoznávanie krás krajiny, ani na prekonávanie vzdialeností, ktorými by som mohol ohúriť spolubesedníkov. Preto takmer všetky moje cyklotúry začínali i končievali na cyklotrase pozdĺž toku Malého Dunaja od Akiko Sushi baru po bufet Šimano. Trasa má dve nebezpečné miesta, a to pod dvomi mostami, ktoré spájajú Bratislavu so Žitným ostrovom. Jeden vo Vrakuni, druhý pri Slovnafte. Nebezpečné nie sú ani tak strmým spádom, ako tým, že sa zatáčajú a cyklista sa so situáciu pred ním oboznámi až na poslednú chvíľu pri obvyklej rýchlosti 30 km/h. Sám som zažil niekoľko nepríjemných chvíľ, pri ktorých som nevedel, či skončím vo vodách Malého Dunaja alebo zakliesnený do protiidúceho cyklistu, korčuliara, psičkára, či nebodaj mamičky s kočiarkom. Lebo spoločnou vlastnosťou všetkých je, že nepredvídajú možný vývoj situácie a ak aj áno, sú k nemu ľahostajní, až bezohľadní. Ich pohľad na vec býva často pozoruhodný. Keď som pred časom v neprehľadnej zákrute nútene po tráve obchádzal rodinku s dvoma deťmi obúvajúcimi si na cyklotrase korčule a matkou tíšiacou revúce dieťa v kočíku a zreval som na nich, či už potratili všetok rozum, tak korpulentná matróna za mnou zakričala: "A ty prečo nemáš prilbu?", čo mi pripomenulo prastarý vtip o návšteve Brežneva v USA, keď nevedel inak reagovať na demonštrované úspechy USA inak, než nepatričným zvolaním: "A vy bijete černochov!"

Dnes ma prikvačil letný dážď pred ktorým som sa skryl pod jedným z mostov. Po krátkom čase sa nás tam tiesnila viac ako desiatka s odevmi rôzneho stupňa premočenia. Cyklotrasa má pod mostom najviac 2,5 m šírku. Ak by schovávajúci sa cyklisti zabrali pol metra ešte stále by ostali dva metre pre prechádzajúcich. Lenže bezohľadná banda si tam začala vytvárať debatné krúžky, rôzne sa predvádzať s bicyklami, či bez nich a ani trochu ich nezaujímalo, že okolo nich na metrovom voľnom páse svištia cyklisti 30 km rýchlosťou alebo nadávajúc škrípu brzdami. Až sa stalo, čo sa stať muselo, že sa priamo predo mnou zrazil cyklista s protiidúcou cyklistkou, lebo sa nemali kde vyhnúť. Cyklista ešte za sebou viezol asi štvorročné dievčatko, ktorému sa našťastie nič nestalo. Zrážka to bola veľmi nepríjemná a iba fyzickej kondícii cyklistov možno vďačiť, že sa nič vážnejšie nestalo. Ja som na vlastné oči videl rozdiel medzi pádom vyšportovaného mladého muža a pádom sedemdesiatročného obézneho seniora, ktorý som absolvoval pred dvoma mesiacmi. Postávajúcich to na chvíľu vzrušilo, ale zakrátko pokračovali v blokovaní voľného priechodu cyklotrasou. Zakrátko sa tadiaľ úspešne prepasírovala žena s cigaretou v ústach a malým dievčatkom na sedačke pred ňou, ktorá výrazom tváre signalizovala, že svet je pre ňu gombičkou. To už bolo na mňa veľa a radšej som sa vydal v daždi domov, než by som absolvoval ďalšie nervydrásajúce situácie.

Takže naďalej považujem za rozumné premieňať vhodné plochy na rozširovanie siete cyklotrás, lenže bezpečnosť na nich je daná iba rozdielom medzi zrážkou s motorizovaným blbcom a blbcom samohybným.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Len tak, ako keby náhodou,

(Domenica, 26. 11. 2015 22:37)

Zdravím a ďakujem za príjemné čítanie.
"Požičala " som si od vás pár vtipných fotiek pre potechu mojim blízkym.
Vrátim, až narazím na niečo zaujímavé-pošlem.
Prajem mnoho krásných dní.
Domenica