Choď na obsah Choď na menu
 


V roku 2013

14. 11. 2013

Srdce

Význam orgánu veľkého ako zovretá päsť ho predurčuje pre pilotnú časť mojich krátkych a občasných úvah. Ani nie kvôli odvodeným významom typu srdečný, srdcervúci alebo dokonca kvôli trvalému pobytu pre najkrajší cit. Mňa teraz zaujíma predovšetkým ako výkonná, vytrvalá a doživotne fungujúca pumpa. Srdce je v poriadku, keď ho majiteľ nevníma. Keď funguje bez tlaku, pichania, zvierania a iných upozornení na to, že nedbáme na jeho oprávnené potreby. Lebo poučenie jedného výborného lekára znie: Ak niečo vykonávame dlhodobo a pravidelne, neostane to bez následkov. Ja som sa doteraz spoliehal na to, že ľudia narodení v znamení Leva majú nielen dobré, ale aj mocné srdce. Ale keď Mečiarovi (s ktorým ma našťastie spája iba astrologické znamenie) voperovali bypass zneistel som, lebo Mečiar nefajčil, ani nepil, čo sa o mne nedá povedať ani žartom. Už prvá návšteva u kardiológa mi naznačila, že časy, keď ma s lekármi spájali iba občasné preventívne prehliadky a zubárske kreslo, sú nenávratne preč. Je to pre mňa úplne nový pocit, keď má lekár o mňa väčšie obavy, ako ja sám. Asi preto, že vidí aj za moje subjektívne a dočasné pocity. Slová ako arytmia, fibrilácia, kardiostimulátor som síce poznal už predtým, ale v spojitosti so mnou nadobudli celkom nový obsah.

Nikdy by som si nepomyslel, že raz, po päťdesiatich rokoch fajčenia, sa pridám na stranu agresívneho pohonu na fajčiarov, ktorý nezaslúžene necháva bez povšimnutia alkoholikov, feťákov, bezdomovcov a parazitov. Lebo fajčiť môžu podľa mňa iba veriaci. Tí dúfajú v posmrtný život, takže keď si zhumpľujú telo v tomto živote, majú ešte nádej na reštart. My ostatní vieme, že toto je jediný život a aj keď nás A.C. Clarke utešuje, že po smrti sa zmeníme na nejaký typ žiarenia ktoré bude takmer večné, nijako ma to neuspokojuje, pretože žiarenie si neuvedomuje svoju existenciu a tak úvaha o jeho podobnosti so životom kríva na obe nohy.

Škoda, že som sa k tomuto postoju dopracoval až vtedy, keď sa opakovane ocitám v čakárni kardiológa, v čakárni "bledých tvárí". Síce iba kvôli naloženiu Holterovho monitoru EKG, ale nielen podľa Konfucia každá cesta začína prvým krokom. A u tejto nepoznám jej dĺžku, iba smerovanie a cieľovú stanicu. Tak sa zatiaľ zabávam iba na mojej podobe so samovražedným atentátnikom nemoslimského typu, ktorému síce nehrozí, že vybuchne, ale ani to, že naňho v nebi čaká 40 panien. To je vlastne dobre, veď čo by som si s toľkými počal? A ešte obrázok pre názornosť. (14.11.2013)

p1060204.jpg

 

Bezdomovci

Jeseň už pokročila, repete babieho leta sa nekoná, prostí občania darovali Slovensko ružovým županom a bezdomovci sa začali obzerať po svojich šachtových príbytkoch. Na 20 tisícové sídlisko ich máme nadnormatívne zásoby. Ale luxusnú lavičku tu nemajú. Vlastne ani tie obyčajné, pretože okolo nich vytvárali neuveriteľný neporiadok. Tak ich radšej odstránili (bohužiaľ iba lavičky, nie ich okupantov). A poriadny občan opäť raz ťahá za kratší koniec povrazu, pretože práva majú iba príslušníci čudesných minorít. Asi to bude tým, aký rozruch dokážu narobiť dobre honorovaní ľudskoprávni aktivisti, ak sa niekomu z tých spoločenských páriov skriví vlas na hlave.

 lavicka.jpg

Bezdomovci sú novým fenoménom. Za socializmu musel mať každý zamestnanie a bydlisko (nechválim, konštatujem). Po tzv. revolúcii sa zamestnanie a bydlisko presunuli do kategórie fakultatívnych záležitostí a obligatórnym sa stalo Právo. Ani to nie pre všetkých, iba pre bohatých a lumpov, aj keď hranica medzi nimi je neostrá. Rozdiel je iba v tom, že bohatí si právo prostredníctvom advokáta zaplatia a lumpi si ho vynútia. V starých poučkách sa píše, že sloboda (právo) jedného končí tam, kde začína sloboda (právo) iného a tiež že existuje dialektická jednota práv a povinností. A aká je prax?

Bol som mladíkom, keď v Amerike vzniklo hnutie hippies, s ušľachtilými i keď naivnými ideálmi. Po pár rokoch degradovalo a vzývali ho iba primitívni násilníci, opilci a feťáci. K nám dorazili rezíduá hnutia hippies až po novembri ´89 v podobe bezdomovcov. Tí nevzývajú žiadne ideály okrem slobody a voľnosti. Slobody robiť si čo chcú a kedy chcú a voľnosti v mieste, kde to chcú. Veď majú svoje práva. Majú právo ísť bez peňazí do supermarketu, obchytávať špinavými rukami vystavené potraviny, potajomky si u regálu zadarmo vypiť pivo a dokonca sa aj na mieste vymočiť. Majú právo na lekárske ošetrenie, i keď ani jeden absolvent pri odovzdávaní lekárskeho diplomu nepočítal s tým, že ho bude pri ošetrovaní opitého bezdomovca napínať na vracanie a že akákoľvek neochota, či neúplná starostlivosť ho môžu stáť miesto. Majú právo cestovať MHD bez cestovného lístka, pretože každý revízor radšej obráti zrak k seniorom, od ktorých pokutu za zábudlivosť vynúti ľahšie, než by sa mal naťahovať s bezdomovcom. A keď bezdomovec z autobusu vystúpi, nedá sa konštatovať, že ani smrad po ňom neostal.

Na jar sa vyroja, navlečení do viacerých vrstiev niečoho, čo bývalo kedysi oblečením, s brunátnymi tvárami a obvešaní igelitovými vuitonkami zaujmú svoje miesta na lavičkách a až do neskorej jesene chľastajú čučo, vŕšia odpadky, pokrikujú na okoloidúcich a neznesiteľne smrdia. My sídliskoví obyvatelia poznáme diskomfort pri týždňovej odstávke teplej vody. Bezdomovci majú odstávku celoročnú. Záchod majú v najbližších kríčkoch a tak sa iba pousmejem pri výzvach na adresu majiteľov čiváv a yorkšírov, aby po nich upratovali hovienka.

Takže čo s nimi, keď majú práva? Alebo lepšie, kto a ako zabezpečí právo slušných ľudí na neobťažovanie, na čisté životné prostredie, na ochranu pred parazitmi a prenosnými chorobami, na neohrozovanie mravnej výchovy mládeže a na rovnaký meter pre všetkých? Keď bolo kedysi možné vyviezť disidentov 30 km od Bratislavy a ponechať ich svojmu osudu, keď je možné posadiť niekoho do väzenia na 48 hodín bez obvinenia, prečo sa tým neinšpirujeme pri úsilí o udržanie verejného poriadku? Ako je vôbec možné, že niekomu vznikajú práva bez plnenia akýchkoľvek povinností? Nepriechodné sú asi aj rezervácie, i keď sa v Amerike osvedčili. Indiánom ohnivú vodu zabezpečuje veľký biely (momentálne čierny) otec z Washingtonu a iné potreby vlastne ani nemajú. Naši Indiáni bez domova asi nebudú oveľa náročnejší. Ale asi nebude nič priechodné, iba nechať slušných občanov naďalej znášať ich ústrky, pretože mocných to netrápi. Na Strmé vŕšky sa žiaden bezďák nevyštverá a tým pádom je z toho neexistujúci, hlasy voličov nezabezpečujúci, problém. (20.11.2013) 

 

Adopcie

Počas jazdy MHD sa aj proti svojej vôli pozriem na stovky idiotských bilboardov lemujúcich a špatiacich okraje ciest. Na jednom z nich ma zaujal text:

PODPORUJEM ADOPCIU DETÍ HOMOSEXUÁLMI. A ČO VY?

Ako autorka bola označená Monika Flašíková-Beňová a výrok bol datovaný do roku 2008. Samotná Monika i jej politická kariéra sú mimo môjho záujmu, ale výrok ma zaujal. Je viac ako pravdepodobné, že sa s ním nepochválila sama, ale ho dali do obehu jej konkurenti. Politici majú vo všeobecnosti smolu v tom, že ich výroky sú zaznamenávané, uchovávané a prípade potreby pripomínané, aby sa na rozpor medzi nimi nezabudlo. Monika má s Mečiarom, okrem iného, spoločné, že obaja rozprávajú rýchlo, plynulo a s chybami. Tie si však všimne iba analytik, nie potenciálny volič. Ten sa nadchýna plynulosťou prejavu, ktorá je preňho nedosiahnuteľná, a samotný obsah mu je spravidla ukradnutý. Nečudo, že pri množstve prejavov uniknú aj názory, na ktoré nemôže byť hrdá.

Klasické rozdelenie politickej scény na Slovensku nefunguje pretože politikom nejde o žiadne hodnoty, ale iba o moc. Preto si svoju agendu vymedzujú nie podľa miesta v politickom spektre, ale podľa očakávaného prírastku voličských hlasov. Tam sa Monika pravdepodobne sekla, keď dala do obehu tú bilboardovú vetu. Vo svete je totiž problematika homosexuálov záležitosťou ľavice, Smer sa vyhlasuje za ľavicovú stranu a tak jej pripadalo logické, aby podporila túto nechutnú ambíciu homosexuálov. Ale na konzervatívne založenom Slovensku to nemôže obstáť.

Nemám problém vyjadriť svoj názor na homosexuálov, problém mám iba s tým, aby moje výroky neboli žalovateľné. Nepovažujem homosexualitu za chorobu, ako kádeháci, ani za niečo normálne, ako strany, ktoré súťažia o priazeň tejto 4% komunity. Homosexualita je podľa mňa úchylka, deviácia, ktorú je možné tolerovať a primerane chrániť, ale v žiadnom prípade nestavať na obdiv, nepropagovať, ani nezrovnoprávňovať s heterosexuálnymi vzťahmi. Je to obdobný postoj, aký zaujímam ku všetkým minoritám a témam s nimi súvisiacim. Bez toho, aby som moralizoval, mi prekáža, že každý večer sa televízne kanály zaplnia násilnosťami a deviáciami. Nepopieram, že sa občas nejaká vražda vyskytne. Ale monitorujúc televízne vysielanie musí človek dospieť k názoru, že vraždenie patrí k našim najobľúbenejším činnostiam. A rovnako je to aj s homosexualitou. Už to nie je trestný čin, ako za socializmu, ale v poriadku nie je ani to, keď sa kvôli 4 % menšine mení charakter spoločnosti. Vstáva mi dupkom zvyšok vlasov, keď čítam, že v niektorých krajinách sa pojem otec a matka nahrádza artefaktmi rodič 1 a rodič 2, s veľkým hrmotom sa usporadúvajú Gay pride a filmy s homosexuálnou tematikou dostávajú Oscarov.

adopcie.jpg

Takže každému by malo byť z napísaného jasné, že adopciu detí homosexuálmi považujem za zločin voči deťom. A keď sa homosexuáli dožadujú ochrany a naplnenia ich práv, tak maloletým náleží mnohonásobne väčšia ochrana, pretože sú bezbrannejšie. A tak, ako cirkev nepovažujem za kompetentnú vnášať svoje zatuchnuté ideologické predstavy do lásky, manželstva a všetkého, čo s tým súvisí, tak nepovažujem Moniku za kompetentnú vyjadrovať sa k problematike adopcie detí homosexuálmi. (26.11.2013)

 

Treska v majonéze

Treska v majonéze je pojem, mimo Slovenska takmer neznámy. Pritom desať deka tresky, dva rožky a pivo tvorili štandardné raňajky pre široký okruh študentských a zamestnaneckých komunít. Táto hlúpa doba, ktorú o päťdesiat rokov nikto nenazve starými zlatými časmi, oddelila ľudí od produkcie potravín. „Kto by sa s tým papral, veď kúpime v Tescu, Bille, Lidli“* (*nehodiace sa nevyskytuje, takže neškrtajte), je najčastejším argumentom ľudí, ktorým sa ešte pred krátkym časom po dvore preháňalo úžitkové vtáctvo, prasiatko v chlieve nesmrdelo a kozička, ovečka, či dokonca kravka boli pre domácnosť pokladom. Ak sa k tomu pridá stále čerstvá a zdravá zelenina a ovocie, ilúzia zlatých starých časov je takmer dokonalá. Lenže stále zriedkavejšie videná. Protismerné dovozy a vývozy potravín prinášajú neskutočné zisky šmelinárom, ktorí sa pokladajú za podnikateľov. Nás zbavujú zvyšku kvalitných potravín a namiesto nich ponúkajú továrensky vyprodukované hmoty, ktorým kreatívna chémia prepožičala potrebnú farbu, vôňu i chuť. Nepáči sa vám to? „Můžeme o tom vést spory, můžeme s tím nesouhlasit, ale to je tak všechno, co se proti tomu dá dělat“ tvrdia vykladači diela Járy Cimrmana. Aká je alternatíva? Buď uveriť kecom o biopotravinách, ktoré sú spravidla iba zásterkou pre možnosť predávať tie isté produkty za násobok pôvodnej ceny alebo sa vrátiť k záhumienkovému hospodárstvu, čo pri pažravosti nových vlastníkov pôdy tiež nebude jednoduché. A my z mesta čo? Buď budeme mať známych, overených a stabilných dodávateľov z vidieka alebo sa odvrátime od hotových jedál, polotovarov a inak manipulovaných potravín a pokúsime sa vytvoriť si konečný produkt zo základných potravín vo vlastnej réžii.

treska-v-majoneze.jpg

Tak som uvažoval aj ja, keď som naďabil na internete na niekoľko receptov navádzajúcich na prípravu tresky v majonéze doma. To bolo pred niekoľkými mesiacmi. Dnes už pripravujem tresku v majonéze rutinne, objavil som drobnosti, ktoré nesmiem zanedbať a výsledkom je, že trojčlenná rodina skonzumuje kilo tresky v priebehu troch dní. Tak prečo vlastne píšem tento miniblog? No, to je o niečom inom. „Treska z Tesca“ by mohol byť slogan nejakej kampane. Tresku v majonéze robím spravidla vtedy, keď v rámci nejakej akcie znížia cenu mrazenej aljašskej tresky. Tá je samozrejme z Poľska. To dá rozum, veď už z názvu je každému jasné, že ak aljašská, tak z Poľska. Poľské potraviny nemajú na Slovensku príliš dobrú povesť. Rakúšania síce tiež pančovali víno nemrznúcou zmesou a Česi liehoviny vylepšovali metanolom, ale to boli skôr ojedinelé výstrelky. Poliaci majú toho na svedomí viac. Nielen posypovú soľ a otravu na potkany. Napríklad u ich tresky je zaujímavé overiť si deklarované množstvo. Predáva sa kilové balenie. Už na popiske ste upozornení, že z kila bude iba osemdesiat deka, pretože ide o glazovaný výrobok, takže 20 % hmotnosti obstaráva voda. Ale keď sa glazúra roztopí a tresku odvážite, váha sa zastaví na 65 dekách. A to je už svinstvo nielen od Poliakov, ale aj od našich slávnych obchodných reťazcov, pretože by si mali overiť, čo nakupujú a predávajú a nie byť spoluvinníkmi podvodníkov. To totiž nie je zavádzanie spotrebiteľa, ako keď sa 20 kusové balenie cigariet nahradí 19 kusovým, zo 100 g roztierateľného syra je 80 g a z klasickej štvrťky (osminky) masla sú 200 g (100 g) balenia. To je totiž na výrobkoch vyznačené a je iba na všímavosti zákazníka, či sa dá obalamutiť zdanlivo nižšou cenou. Ale v prípade tresky je to podvod. Podvod nepotrestaný, pretože Slováci sa nesťažujú, nerobia škandály, nežiadajú vrátenie peňazí. Nanajvýš vynadajú pokladníčke, lebo tá je poruke.

Aj ja si kúpim dve „kilové“ balenia a s výťažkom 1,3 kila  nakladám podľa receptu na prípravu tresky z jedného kila. A popri pochutnávaní si na výsledku môjho úsilia sa primerane hanbím, že som typický Slovák. (10.12.2013)

 

Vrátime sa k zháňaniu?

Uplynulé dve desiatky rokov nám aj popri nárekoch socialistických nostalgikov priniesli jeden výrazný rozdiel. Za socializmu bola hlavným problémom premena peňazí na potrebný tovar. Tovary sa nekupovali, ale zháňali. Kúpychtivý človek musel mať známeho v predajni mäsa, v zelovoci, v elektre alebo v autoservise podľa potrieb. Mať známeho s prístupom k tuzexovým bonom za atraktívnu cenu bolo výhodnejšie a mať známeho s prístupom do diplomatickej predajne to už bol legitímny zázrak. Udržiavanie viacerých socialistických známostí v stand by režime si vyžadovalo pomerne veľa času a námahy, ale bolo jednoduchšie, ako postávať v dlhočizných radoch s nejasnou prognózou úspešnosti nákupu. Aj prístup k informáciám, ktorým spotrebným tovarom upravia ceny bol užitočný, pretože kompenzácia zvýšenia cien spotrebných tovarov výrazným znížením cien surového železa a kyseliny sírovej potešila máloktorého spotrebiteľa. Chronické výpadky v zásobovaní spôsobovalo plánované hospodárstvo, v ktorom ponuku určovali anonymní, nezainteresovaní a nezodpovední úradníci. Keď k tomu pridáme výrobnú sféru, ktorej úspešnosť sa merala iba percentami plnenia akéhosi plánu, výsledok nemohol byť iný. Nedostatok tovarov a príslušných obchodov bol zakrývaný zbytočnými obchodmi, plnými nepotrebných tovarov alebo služieb. Ešte v roku 1989 som mohol v Moskve obdivovať nápisy REMONT ČASOV na každom kroku. Nie že by oprava hodiniek patrila ku každodennej potrebe Rusov, ale bol to najjednoduchší spôsob, ako predstierať, že nič nie je zavreté a všetko funguje. U nás v tom čase už začal klíčiť neregulovaný kapitalizmus a na každom kroku vznikali predajne s výpočtovou technikou, neskôr banky, poisťovne, herne atď. Hustota obchodov alebo zariadení určitého druhu spoľahlivo signalizuje, v ktorom odvetví sa podnikateľom darí a spotrebiteľ by mal pri ich návšteve zvýšiť opatrnosť. V posledných rokoch som si všimol, zvýšenú hustotu optík (100) a lekární (210) v Bratislave. Ako chemik som vždy obdivoval atmosféru starých lekární, ktorá mi pripomínala alchymistickú dielňu.

lekaren-u-cerveneho-raka.jpg

Súčasné lekárne sú však namiesto zariadení, kde sa pripravovali zázračné masti, vodičky a prášky, obchodmi s neuveriteľne pestrou ponukou produktov, ktoré nás udržia chorými. Pretože naše uzdravenie alebo nebodaj smrť kazí obchod. Chorý zákazník, dobrý zákazník. Aj keď nám už v lekárni nepripravia mastičku podľa nejakého starého receptu, očakával som, že pri ich hustote, konkurencii a sofistikovanom systéme zásobovania dostanem požadovaný liek bez problémov a nebudem odkázaný na jeho zháňanie. A to je vlastne dôvod napísania tohto príspevku. Som nastavený na liek, ktorý musím mať každodenne k dispozícii. Medzi sviatkami som sa dožil toho, že liek nebol v prvej, ani v druhej lekárni, tretia mala inventúru a v štvrtej mi z ľútosťou oznámili, že sa nenachádza ani v skladoch. To už sa ma začala zmocňovať panika, a to nie som onkologický pacient. Nakoniec som liek zohnal v univerzitnej lekárni, ale znepokojenie ostalo. Tuším sa poobzerám po nejakej magistre. Čo keby? (29.12.2013)

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Raz ...

(vlado M, 17. 11. 2013 13:32)

Čo sa dá robiť, raz sa tam každý dostane. Samozrejme ak sa dožije.