Choď na obsah Choď na menu
 


Šuby duby Amerika

2. 4. 2008
Pred desiatimi rokmi som podnikol svoju najdlhšiu pracovnú cestu, a to až priam do Kalifornie. Pri výročí načim napísať pár riadkov, i keď poznám historku Miroslava Donutila o tom, ako sa jeho kolega z divadla dostal za socializmu nejakým zázrakom na Západ. Po návrate bol plný dojmov, o ktoré sa chcel s kolegami podeliť. Zlomyseľní divadelníci sa však dohodli, že budú jeho snahy ignorovať. Kedykoľvek sa cestovateľ pokúsil zmeniť tému rozhovoru na zážitky z cesty, okamžite ho opúšťali s výhovorkami, že majú veľa práce a že snáď niekedy inokedy. Zúfalého cestovateľa videli po niekoľkých dňoch na železničnej stanici, ako vykladá svoje zážitky z cesty bezdomovcom, podplateným pivom. Vy to máte ľahšie, pretože sa nemusíte na nič vyhovárať a keď vás téma z akýchkoľvek dôvodov nezaujíma, stačí, aby ste stlačili príslušné tlačidlo.
Samotná cesta (lietadlom a pešo) trvala 24 hodín, pretože ministerskí úradníci v snahe ušetriť pár grošov vymysleli prískokovú formu presunu (Bratislava – Praha – Frankfurt – Cincinatti – Los Angeles – San Louis Obispo). Pešie prískoky po letiskách pridali k celku ďalších desať kilometrov. Potešilo ma, že aj obávaní imigrační úradníci vo Frankfurte a v Cincinatti nad nami bezmocne mávli rukou. I keď sme za to vďačili najmä slovanskému vzhľadu celej štvorice. Arabsky vyzerajúcim návštevníkom sa venovali omnoho dôkladnejšie napriek tomu, že do pádu dvojičiek vtedy chýbali štyri roky. Peter Breiner poznamenal, že systematická kontrola mladých Arabov sa zdá byť rasistickou a politicky nekorektnou napriek tomu, že Usáma bin Ládin odmieta angažovať do al-Káidy starších blonďatých Škandinávcov alebo tehotné černošky. Dnes, po desiatich rokoch rozmýšľam, čo vybrať z množstva zážitkov. Bez nároku na reprezentatívnosť, chcem spomenúť
  • že v Amerike je omnoho viac tlstých ľudí, ako v ich filmoch.
  • že mi nie je celkom jasné z čoho sú takí tlstí, keď čokoláda je tam nedostatkovým (alebo neobľúbeným?) tovarom.
  • že vďaka klíme bývajú domorodci v domčekoch pripomínajúcich naše záhradné chatky. V našej televízii vídame až ich zvyšky rozmetané hurikánom. Keď sa hurikán unaví, obyvatelia bývalých domčekov sa oprášia, vyzdvihnú si poistku, postavia nový domček a čakajú na ďalší hurikán. Je to taký kolobeh domčekov v Kalifornii.
  • že im v predzáhradkách rastú kríky strelícií s niekoľkými desiatkami kvetov a čínske ruže veľkosti našich jabloní.
  • že si môžete (?) zo stromov odtrhnúť veľké sladké figy bez toho, aby vám narástli nosy, ako vo Werichovej rozprávke o troch veteránoch.
  • že na oslavách dvojstoročnice španielskej misie v San Michele

SanMichele.jpg

s atmosférou našich dedinských hodov, bolo zrejmé, že ich robia pre seba a nie pre turistov.

  •   že som neočakával ich problémy s technikou. Pohľad na troch, do nitky prepotených a bezradných černochov, ktorí sa zúfalo snažili zosynchronizovať anglickú, ruskú a ukrajinskú mutáciu počítačom riadenej a laserovými projektormi na veľké plátna premietanej slide show, vykúzlil na našich slovenských tvárach spokojné, zhovievavé úsmevy

usmevy.jpg

  •    že v hoteli

hotel.jpg

 som sám obýval apartmán

apartman.jpg

   o rozmeroch môjho bratislavského bytu. Doma ale nemám bazén

bazen.jpg

 

   hydraulický výťah ani ďalšie vybavenie. Na druhej strane, doma nestojím namydlený v sprche a nešpekulujem, ktorým čudlíkom sa dostane voda do ružice, ani nad tým, prečo sú kohútiky so studenou a horúcou vodou na opačnej strane a ešte aj inak označené. Doma mi tiež každodenne nemenia uteráky a osušky.

  •   že naši, pôvodom ruskí tlmočníci, sa ani po viacerých rokoch strávených v Amerike nezbavili zvykov z domoviny a vybavovali nám predbiehanie sa v rade na barbecue. Asi sú myšlienkami stále pri mauzóleu. I keď ... žiť v Kalifornii a slintať po Moskve, to sa môže stať iba Rusom.
  •   že polhodinové čakanie na čašníka v rybárskej reštaurácii

restauracia.jpg

   nemusí byť stresujúcim zážitkom, ak si človek na večeru vyčlení primeraný čas a strávi ho v príjemnej spoločnosti. Čudné je iba to, že som k tomuto poznaniu dospel v rodnej krajine fast-foodov.

  •    že som v miestnom country klube tancoval!

tanec.jpg

a to dokonca na Elvisov slaďák.

  •   že domorodci v tom istom klube sa k mojej značkovej slivovici správali, ako v časoch prohibície. Síce vypili, ale vzápätí mali v očiach okrem sĺz aj neprehliadnuteľný pocit previnenia.
  •    že stojac na brehu Pacifiku

Pacifik.jpgsom nevnímal smrad vyvaľujúcich sa tuleňov,

tulene.jpg

   ale snažil som sa zabezpečiť si nejaký dôkaz, že som tam bol a že sa mi to celé nesnívalo. Tak som si šľohol z brehu jeden kamienok a prepašoval ho domov. Snáď im nechýba. Veď je to iba taký malý sentiment zo sedimentu.

  •    že napriek zvyškovej znalosti nemčiny sme si vo Frankfurte spoločne vydýchli: Konečne doma. Amerika nie je vzdialená iba vzdialenosťou, ale asi aj všeobecne.
  •    že vďaka úžasným zážitkom sme si pri návrate zabudli vyzdvihnúť batožinu a colníci naše pokusy o jej opätovné získanie považovali za zvlášť rafinovaný pokus o vniknutie do colného priestoru.

bezbatoziny.jpg

  Pred dvadsiatimi rokmi som podnikol svoju najdlhšiu pracovnú cestu, a to až na dva mesiace do Moskvy. Pri výročí nenačim napísať pár riadkov, pretože by to vyzeralo, že som zaujatý. Asi som. Rusko je rozumom nepochopiteľné.

Tutcev.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

A preto ešte raz Šuby duby Amerika, tentokrát aj s obrazom:

 

 

 

 

 

 

 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.