Choď na obsah Choď na menu
 


Stayin´ Alive

26. 8. 2017

Stayin´ Alive

Namiesto opakovania pôvodného názvu blogu s pridaním číslovky som zvolil názov úspešnej pesničky od úspešnej súrodeneckej trojice Bee Gees. Túžbu ostať nažive považujem za vhodné motto predoperačných očakávaní. Kolená sú najzložitejšími kĺbmi organizmu a každý kilogram telesnej hmotnosti ich zaťažuje trojnásobne. Nečudo, že chrupavka, ktorá to všetko znáša, podlieha opotrebovaniu, pričom nie je rozhodujúce, či je to dôsledok nezmyselného športovania alebo niečoho iného. Degenerácia chrupavky je nezvratný proces, ktorý je možné mierne spomaliť znižovaním telesnej hmotnosti, užívaním liekov, potravinových doplnkov alebo hoci aj gumových medvedíkov. Určite ho však nezastavíte. Zvláštne je, že ortopédov a zubných lekárov spája ponechanie rozhodnutia o zákroku na pacientovi. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Preto mám menej zubov a musel som sa podrobiť výmene oboch kolien. Dokonca je možné nájsť vzdialenú paralelu medzi totálnou endoprotézou a mostíkom nahradzujúcim nefunkčný zub.

Mne koleno oznámilo DOSŤ v máji. Bez predchádzajúcich varovných príznakov opuchlo, odmietalo sa bezbolestne ohýbať a bolelo i v noci. Návšteva lekárskej pohotovosti bola pre mňa novým zážitkom. Bez ohľadu na stupeň zdravotného postihnutia tam pacienti prioritne vystáli rad, aby pani, opisujúcej na príjmový doklad údaje, ktoré predtým nadiktovali na recepcii, vo finále zaplatili dve blbé eurá. Veď treba zvyšovať zamestnanosť. Ak by ju nahradili variantom automatu na lístky MHD, pokazili by Richterovi štatistiku. O tom, že opilec postihnutý gravitáciou a privezený sanitkou má prednosť pred pacientom, ktorý sa drzo dopravil svojpomocne, nebudem písať. Ale o lekárovi, ktorý mi vyčítal, že som si dovolil zavítať na lekársku pohotovosť, keď laborujem s kolenom dvadsať rokov písať musím, lebo opuch a bolesť trvali iba dva posledné dni a rozdiel medzi chronickým a akútnym pozná aj laik. Po odsatí prebytočnej tekutiny z kolena mi oznámil, že nastal čas, keď končí akákoľvek sranda a začína hľadanie šikovného operatéra. S tým som sa stotožnil nie snáď preto, aby som naplnil Škvoreckého slová z knižky Ze života lepší společnosti: „Ja sám vyžaduji pouze nejlepší z nejlepšího, neboť pouze to jest pro mne dosti dobré.“ Môj dôvod je čisto pragmatický. Okrem veku mám niekoľko rizikových zdravotných faktorov, ktoré vylučujú, aby sa na mne rozcvičoval začínajúci ortopéd alebo na lepšie časy spomínal rovesník dr. Sovu.

Aj keď viem, akým problémom je čakačka na operáciu, dosť som sa obával zlých výsledkov predoperačných vyšetrení. Z nich ma pobavilo, že stery sliznice úst majú vypovedaciu hodnotu iba vtedy, keď si nevyčistím zuby, nebudem jesť, piť, ani fajčiť. To sú podmienky, ktoré bezdomovci hravo plnia, aj keď ich žiadna operácia nečaká. Predoperačné vyšetrenia našťastie potvrdili, že napriek rizikám je operácia v zásade možná.

Keďže som už jednu operáciu tohto typu absolvoval, považujem sa za povolaného obe operácie laicky porovnať. Významným rozdielom je skrátenie jednotlivých etáp liečenia. Pôvodný dvojdňový pobyt na JIS sa skrátil na dvojhodinovú zastávku pred izbou sestier. Kratšou je aj doba, po ktorej je pacient stavaný na nohy, doba, počas ktorej by mal dosiahnuť želaný ohyb operovaného kolena a v konečnom dôsledku aj celková doba pobytu v nemocnici. Prekvapilo ma tiež, že mi po operácii netrčala z nohy drenážna hadička so zbernou nádobou na ranné sekréty. Ostatné ostalo a pridali sa k tomu kontroly zrážanlivosti krvi, takže som sa po každodenných odberoch krvi začal nesmelo hlásiť o Jánskeho plaketu. Vďaka vysokému tlaku už viem, čo je diéta č. 10, lebo pri pokusoch zjesť podávané jedlo bez štipky soli som nemal výraz znechutených stolovníkov vo filme Byl jednou jeden král ..., ale výraz Mr. Beana, ktorý bol okolnosťami donútený vypiť aviváž. A aj keď sa zdravotnícky personál snažil o čo najefektívnejší spôsob liečby a primeranú starostlivosť, po týždni pobytu som sa v nemocnici cítil ako E.T. zabudnutý na Zemi. Takže cestu domov sprevádzala eufória, ktorú neskalila ani vyhliadka na absolvovanie 64 schodov.

Zvyšok dopíšem, ak sa v rámci rekonvalescencie udeje niečo nezvyklé, zaujímavé.

Tri týždne domácej rehabilitácie charakterizovala stále prítomná bolesť (s ktorou som počítal), ale aj spokojnosť s tým, že nežijem samotárskym životom, lebo pri niektorých bežných úkonoch som potreboval asistenciu. Odloženie nástupu na nemocničnú rehabilitáciu sa ukázalo byť dobrou voľbou, lebo som mohol využiť výhody bazéna a telocvične, zatiaľ čo aktivita pacientov, ktorých tam premiestnili krátko po operácii, bola obmedzená na postonávanie, spánok a najnutnejší pohyb. Neviem si vynachváliť každodenný 40-minútový pobyt v bazéne s 3 – 4 pacientmi, keďže ostatní museli čakať na úplné zahojenie operačnej rany. O zdravotníckej starostlivosti nechcem písať, pretože ju nemám s čím porovnávať a v podstate mi stačilo, že sa už nikto so mnou nesporil o výhodách bandážovania oproti kompresným pančuchám a pri liečebnom telocviku sa neusiloval, aby som si pripadal, ako v stredovekej mučiarni. Voľnejší režim na fyziatricko-rehabilitačnom oddelení okrem možnosti nakupovať si chýbajúce tovary ukázal aj slabiny zdravotníckych zariadení, kde po materiálnom zabezpečení kvalitných liečebných výkonov neostávajú peniaze na voľnočasové aktivity pacientov. Sledovať tri periodicky rozštvorčekovávané kanály (izbová anténa) a meditovať o tom, ako by bolo fajn keby bolo k dispozícii pripojenie Wi-Fi, nezodpovedá mojim predstavám. Vylúštenie stoviek krížoviek a sudoku to ani zďaleka nenahradilo. Aj keď po necelých dvoch týždňoch som na tom zdravotne oveľa lepšie, ako keď som prichádzal, trvám na tom, že krajší pohľad je na nemocnice zvonka, než pohľad z ich vnútra. Pohľad na panorámu Bratislavy zo siedmeho poschodia nemocnice má tiež niečo do seba, napriek tomu, že som ho vyrobil pomocou môjho prestarnutého mobilu.

pohlad-zvnutra.jpg