Choď na obsah Choď na menu
 


Pele-mele

2. 4. 2008
Nemám presnejšiu predstavu, čo by som chcel v tejto časti napísať, tak preto ten názov. Budem písať to, čo mi klávesnica do počítača prinesie. Výsledkom bude mozaikovitá obdoba ročného kalendára, ktorý bol pred sto rokmi okrem biblie jedinou literatúrou v chudobných dedinských rodinách a jeho papierová podstata poslúžila aj vtedy, keď v kalendári už bolo všetko viackrát prečítané.
Presne pred dvadsiatimi rokmi zažila Bratislava snehovú kalamitu nebývalých rozmerov.

kalamita.jpg

Pamätám sa, ako som v to ráno nastúpil do jedného z posledných premávajúcich trolejbusov a po neskutočnej jazde sa priblížil asi na kilometrovú vzdialenosť k vtedajšiemu pracovisku. Ten zvyšný kilometer som sa brodil polmetrovým snehom ako polárny bádateľ. Samozrejme zbytočne. Aj tak sme celý deň iba debatovali o tom bielom tam vonku. Vtedajšia ministerka práce vytiahla svoju prdel zo šesťstotrinástky a nechala sa počuť, že kto neprišiel do práce má počítať so sankciami. Papaláši na kalamitu samozrejme nezareagovali. Oni predsa nie sú papaláši rýchlej reakcie. A tak to všetko ostalo na nás. Moja mama to vzala pragmaticky a napiekla chlieb. Netušil som, že vie piecť chlieb, ani to, že chlieb sa dá upiecť i doma.
Koncom minulého roka sa vedci dohodli, že v Slnečnej sústave je iba osem planét. Pluto exkomunikovali. Poukazuje to na silu konvencie, čo budeme považovať za planétu a čo za kus skaly pohybujúci sa vo vesmíre. V školských rokoch som nechápal, prečo Austrália nie je najväčším ostrovom alebo Grónsko najmenším svetadielom, prípadne prečo Európa, Ázia a Afrika netvoria jeden kontinent, keď ich od seba oddeľuje iba jeden, felahmi vykopaný, prieplav. Moja spolužiačka okrem toho nevedela pochopiť prečo sa Guinea nevyslovuje ako Džuinea, keď Džibraltar. A kde sa nachádza Pobrežie Slotoviny, to nevedel ani učiteľ. Pretože v tej dobe som mal nekonvenčný prístup ku konvenciám všetkého druhu, ostalo moje nepochopenie mnou nepochopené. Vtedy som mal čas aj zvedavosť na to, aby som sa zamýšľal nad takými hlúposťami. Ale nezamýšľanie sa takmer nad ničím tiež dokáže pripraviť horúce chvíle. Pred dvadsiatimi rokmi sa na štátnici zo streleckej prípravy skúšajúci opýtal, prečo pri určitej polohe páčky na ľavej strane pažby samopal strieľa dávkami a pri inej polohe jednotlivými strelami. Skúšaný takmerinžinier sa hlboko zamyslel a po chvíli vyriekol: No, to je tak zařízené.
Na prechádzke s Brutom sa ma pekná slečna koketne spýtala, či ju nepohryzie. Uistil som ju, že Brutus je jediný samec na Dolných Honoch, ktorému je ona úplne ľahostajná. Na odchádzajúcej slečne bolo vidieť, že ju čaká dlhé uvažovanie nad tým, či to bola lichôtka alebo urážka.
Mečiar v týchto januárových dňoch podaroval Ficovi prasa. Je to úžasné. Piškove Listy premiérovi (Mečiarovi) končievali pravidelným P.S. To prasa, čo pre Vás furt chováme ... A naraz, po desiatich rokoch je to virtuálne prasa reálnym prasaťom, ktoré daruje bývalý adresát Listov premiérovi, premiérovi súčasnému. Je pravdepodobné, že to nie je prasa z Horného Výplachu, ale je isté, že podobné situácie dokáže pripraviť iba život. To sa nedá vymyslieť. Nielen Mečiar, ale už aj jeho zástupca Urbáni sa vyznamenal. Možno si spomeniete, ako som soptil proti úvahám o odškodnení klientov nebankových subjektov a neúspešných predavačov párkov a už to tu máme znova. Treba odškodniť vlekárov, mudruje gynekológ Urbáni! Veľa do vlekov investovali, nemôžu predsa za to, že nenapadal sneh, tak im treba pomôcť. To už nie je úvaha, to je diagnóza, ktorá by mala mať aj číslo. To keď manželke prihorí zápražka mám zdvihnúť telefón, zavolať na úrad vlády a žiadať odškodnenie? Naozaj netuším, čoho sa ešte v tejto karpatsko-duklianskej džamahíriji dožijem.
Po mnohých rokoch som opäť bol v kine. Zámerne nepíšem pozrieť si film. Bol som iba v kine. V tom novom modernom multiplexe, či ako to čudo v Poluse volajú. Chcel som to ešte počas môjho života zažiť. Veď ktovie, či nás budú z domova dôchodcov púšťať do kina. Mojím prvým dojmom bolo, že nie je dôležité, čo hrajú, ale či sa podarí včas kúpiť papierový kýbeľ pukancov a menší kýbeľ s chladenou kolou. V prípade úspechu nadobúda divák rezistenciu voči pôsobeniu filmu. Inak, nápojom sa už nevraví malinovka alebo limonáda, ale pitie. Sloveso použité namiesto podstatného mena. Nepotrvá dlho a na dohovorenie sa s mladými budem potrebovať slovník. V tom plexe som ocenil amfiteátrové usporiadanie sedadiel, ktoré nás, vyšších ako kýbeľ koly postavený na kýbeľ pukancov, nediskriminuje. Veď som si tých povzdychov spoza chrbta, pri usádzaní sa v klasickom kine, zažil dosť. Usporiadaním sedadiel bohužiaľ dobré správy končia. Ceny sú astronomické. Za cenu jedného lístka by som v čase mladosti mohol chodiť do kina celý rok. Plátno bolo príliš blízko a zvuk dimenzovaný na návštevníkov diskoték. Nepremietali žurnál a film mentálne vyhovoval žiakom pomocnej školy. Po skončení filmu bol bordel v kine porovnateľný s bordelom na štadióne po rockovom koncerte. Dodatočne som sa s úžasom dočítal, že premietaná Noc v múzeu obsadila v rebríčku návštevnosti druhé miesto.

Nightatthemuseum.jpg

Nemám rád lekárov a právnikov. Najmä preto, že právnici reprezentujú víťazstvo rozumu nad spravodlivosťou a okrem toho nás oberajú nielen o peniaze, ale aj o ilúziu, že za ne dostávame primeranú protihodnotu. Keď mám v sebe viac ako promile etanolu som dokonca ochotný tvrdiť, že lekári vymýšľajú nové choroby a právnici nové zločiny, len preto, aby opodstatnili svoju existenciu. Niekedy síce poskytnú očakávanú protihodnotu, ale väčšinou sú z Ameriky a už tento samotný fakt musí vyvolať náš oprávnený odpor. Napríklad pani Robertsonová v roku 2005 s výdatnou pomocou právnika vysúdila od obchodníka s nábytkom 750 tisíc dolárov, pretože sa v jeho obchode potkla o pobehujúce dieťa a zlomila si členok. Na celej záležitosti bolo pikantné to, že išlo o jej vlastné dieťa. Isaac Cortez Bynum z Portlandu v štáte Oregon ubil svojho dvojročného synka na smrť. Jeho právnik ho obhajuje tým, že Isaac trpí ťažkou traumou, lebo jeho predkovia boli pred storočiami zneužívaní ako otroci. Takéto správy ma pravidelne vytočia i keď si uvedomujem, že advokát musí využiť všetky prostriedky na záchranu svojho klienta. Problém nastáva, keď sudca takúto obhajobu akceptuje. Pripomína mi to Satinského pesničku o ukradnutom bicykli, o ktorý sa poriadkumilovný zlodej vzorne stará, a tým vlastne anuluje neštandardný spôsob jeho nadobudnutia. Časom dokonca umožní pôvodnému majiteľovi sa na ňom chvíľu povoziť.
Harwellským syndrómom pomenovali paradox, že v britskom parlamente sa dva dni debatovalo, či zvýšiť cestovné diéty o trištvrte libry a následne za desať minút poslanci schválili 100 miliónov libier na jadrový program, pričom požiadavka znela iba na 10 miliónov, ale sekretárka pri prepisovaní omylom jednu nulu pridala. Rozdiel medzi 10 a 100 miliónmi libier bol pre poslancov nepredstaviteľný, zatiaľ čo o troch štvrtinách libry mali veľmi konkrétnu predstavu. Samozrejme, že nejde iba o poslancov. Bežného občana tiež nevzruší, či sa na Branisku a Sitine pretunelovalo o jednu alebo dve miliardy viac, pretože bežný občan myslí v desaťkorunách. Keď som svojho času pravidelne nechával v obchodoch hliníkové mince, odmietajúc ich nosiť po vreckách, bralo to okolie ako prejav mojej pýchy a rozhadzovačnosti. A tí istí šetrní ľudia potom vrazili svoje celoživotné úspory do BMG a nepoučiteľní ich doteraz vrážajú do AutoReklamy.
Pred desiatimi rokmi Globtel rozbehol u nás mobilomániu, zásluhou ktorej počet mobilov v roku 2007 prekonal počet obyvateľov Slovenska. Vtedajšie mobily už boli menšie ako teniska basketbalistu a podľa reklamy ste ich mohli mať za facku, konkrétne za 39500.- Sk. Dnešné sa už svojou mnohostrannosťou a dokonalosťou priemernému užívateľovi vysmievajú. Aké budú zajtrajšie, si netrúfam ani odhadnúť. Akurát mi na tých včerajších, dnešných i zajtrajších vadí, že pre mnoho ľudí predstavujú cieľ a nie prostriedok. Keď sledujem, koľko pozornosti venuje naša mlaď, vyčerpane sa rozvaľujúca na sedadlách autobusov, mobilom, a ako sa triedne top twenty nezostavujú podľa učebných výsledkov, ale podľa chicovitosti mobilu, pripadám si zasa o čosi starší.
Nerád by som na tomto mieste rozoberal problematiku fajčiarov a nefajčiarov. Ale Michal Kaščák posunul túto večnú a vďačnú problematiku opäť o kúsok ďalej.

Kascak.jpg

Vo svojom stĺpčeku informuje, že firma Hrüvenhrachtenblast z Malmö zakázala svojim zamestnancom fajčenie. Neostala však iba pri tomto úspechu a mieni im zakázať aj lyžovanie. Opiera sa pritom o štúdiu univerzity v Chrochtentrüde, ktorá poukázala na exhaláty pri doprave lyžiarov do stredísk, eróziu pôdy po vybudovaní zjazdoviek, častejšiu práceneschopnosť a tiež prekvapujúco dlhší život lyžiarov. Najhoršie je, že si túto informáciu prečítam, rozčúlim sa a až dodatočne začnem uvažovať, či je to pravda alebo fikcia. Už sme z tých bruselských šibalstiev takí zmagorení, že hranice možného sa posunuli takmer do nekonečna. Iste si pamätáte na vleklé spory koňak–brandy, šampanské–sekt, spory okolo značiek Pilsner a Budweiser, zasmiali sme sa na normovanom zakrivenia banánov, prežreli sme, že Trianonská hranica mení kvalitu tokajského, že rum nevypálený z trstiny nie je rumom, možno uveríme, že poľské ženičky po návrate z krátkej stáže na Liptove mimovoľne objavili recept na oštiepky a syrové korbáčiky. Tak prečo by nemohli zakázať lyžovanie? A ako uvažuje autor, na obzore sú spory trenky–slipy, horčica–kečup a ďalšie. Vynaliezavosť bruselských euroúradníkov je predsa nevyčerpateľná.
Keď sa Bolek Polívka stal pionierom, prišiel domov pyšný, s pionierskou šatkou okolo krku a s pesničkou na perách Červené šatky na slnku horia ako rozkvitnutý vlčí mak, ktorú dvojhlasne spieval so spolužiakom Zemánkom. Otec mu prikázal: Daj si to dole! Polívka, mladý budovateľ, urazene odišiel, ale ešte vo dverách mu povedal: Nenávidíš nás, pretože sme ti vzali majetok!
Peter Schutz vo svojom stĺpčeku prichádzajúcu jar charakterizoval slovami: Je tu jar. Medvede vyliezajú zo svojich brlohov, zbohatlíci sa vracajú z Thajska, Zajac z Kanárskych ostrovov a Lekársky odborový zväz vyhlásil štrajkovú pohotovosť. Milan Lasica za dva slovenské ľudové obyčaje na jar považuje vyháňanie Moreny a odvolávanie Mikloša.
Po mnohých a mnohých rokoch som opäť videl v Bratislave polievacie auto. Dokonca opakovane, takže asi nešlo o nejakú retro ani promo akciu. Nebolo to síce to klasické polievacie auto s pilotom na cisterne, tváriacim sa ako veliteľ tanku a zabávajúcim sa na reakciách dievčat uskakujúcich pred citlivo dávkovanými spŕškami vody, ale vzduch voňal po jeho prejazde tak, ako kedysi.
Primitivizmus krajiny spočíva v tom, že ju obývajú primitívi. To sú tí, čo ničia hodnoty a tešia sa zo zrkadielok a sekierok, motorových kosačiek a drahých kalifornských vín. ... Ignorancia, nevzdelanosť a infantilizácia vedú k tomu, že aj inak normálnym ľuďom duše pištia po plastových oknách, plávajúcich podlahách, zateplení novostavby polystyrénom, napísal nedávno Fero Guldán. Nepoučili sme sa z očarenia plastami, ktorými sme nahradili sklo, porcelán a kov. Dnes ich vyhadzujeme. Remeselne vyrobený nábytok z masívu sme nahradili továrenskými šuntami z drevotriesky, aby sme sa o pár rokov nadchýnali nábytkami z IKEY vyrobenými z masívu a predávanými za nehorázne ceny. Zbohatlíci klčujú vinohrady a na ich mieste stavajú svoje architektonické odpadky. Vo veľkom sa búra a zahusťuje. Čo na tom, že vďaka developerským aktivitám autá v špičke iba zriedkakedy predbehnú chodcov, že pre mrakodrapy už pomaly nevidíme nebo a naše oči po čase nebudú potrebovať farbocit na zelenú? Aj takúto podobu môže mať náš súčasný insitný kapitalizmus. Nie všade je však neúcta k tradícii taká zakorenená, ako u nás. Najstarším podnikom na svete je japonská hotelierska spoločnosť Hoši Ryokan (založená v roku 718), ktorú už 46 generácií spravuje rodina Hoši. No a čo? My máme Pentu a J&T, heč! Ale vážne. Aj Kremnická mincovňa funguje nepretržite od roku 1328. Len neviem, ktorej rodine teraz patrí. Účelom tohto predslovu o úcte k tradícii však bolo, oznámiť vám, že na stretnutí dostanete CD so zozbieranými fotografiami, videoklipmi a kreslenými vtipmi. Každé CD je trochu iné, pretože som ich napaľoval postupne od decembra 2006 až do júna 2007. Aj v tomto sa držím antickej múdrosti: Nenapáliš dvakrát to isté cédéčko. Je to vyše 2500 ukážok, ktoré som zozbieral z internetu počas posledných piatich rokov. Bola to makačka, pretože internet je v súčasnosti už tak zasvinený, že je ťažké nájsť niečo so zábleskom vtipu a nebodaj myšlienky. Ale o tieto súbory nejde. Ide o kreslené vtipy môjho obľúbeného Vladimíra Renčína. Tie zbieram 40 rokov. Vybral som tie najlepšie. Bol by som nerád, keby niekto z obdarovaných ich pre pochybných Warholovských 15 minút slávy pustil do internetu.
 Tak ako nepijeme single malt whisky z horčičákov a nenaberáme si kaviár hliníkovou lyžicou z ešusu, tak si ani tento génius kresleného humoru nezaslúži dostať sa do spoločnosti výtvorov deviantov denaturujúcich internet. A už nie iba internet, už hackujú aj GPS! Zabávajú sa na tom, keď niekto s využitím hackovaného GPS zablúdi! Preto som horlivým prívržencom myšlienky zmeniť časť akútnych lôžok v nemocniciach na psychiatrické. Čo časť! Ja by som v tejto situácii zmenil všetky. Takže prosím, Renčína nie na internet. Buďte tak dobrí. Kto iný má mať úctu k tradícii, ak nie my, ktorí sme už sami tradíciou.
V Bille sa objavili prvé čerešne. Stoja 99,90 Sk za kilo. Predtým tam mali maliny. 159,90 Sk za štvrťkilový balíček. To sa už aj ja, v rodine známy ignorovaním cien, dostávam do pomykova. Keď je kilo za stovku, tak je deko za kačku. To už ich môžu predávať na kusy, ako kivi. Tej lenivej, bohato dotovanej poľnohospodárskej bande sa už ťaží aj natiahnuť ruku za čerešňami. Ako si mám inak vysvetliť, že exotické ovocie z druhého konca zemegule sa predáva za porovnateľné alebo nižšie ceny? Okolo ciest bývali a pravdepodobne ešte aj sú celé čerešňové aleje. A olovnatý benzín, na ktorí sa lenivci vyhovárali, sa už nevyrába. Pamätám si ako sa predávali celé stromy na oberačku. Sám som pred dvadsiatimi rokmi bol niekde pri Dunajskej Strede oberať obrovské, nádherné čerešne. Naposledy. Po oberačke celý sad spílili, lebo nemal kto oberať a hnijúce čerešne na stromoch urážali cítenie ovocinárov. Veď netreba oberať, dovezieme. Ale čo ponúkneme ako protihodnotu keď sme od prírody leniví, vďaka nášmu nereformovanému školstvu hlúpi a kalamitné drevo z tatranských dolín sa už minulo? Šútovec vo fejtóne opisoval predavača, ktorý nedokázal vydať z tisíckorunáčky lebo mu nefungovala elektronická pokladnica a opravára, ktorý si za živý svet nevedel spomenúť ako vyzerá písané Š a t. A ja som padal do mdlôb, keď niekto dlhšie rozmýšľal nad písmenom azbuky alebo gréckej abecedy. But times they are a changin’. Pravdivo to ten Zimmerman spieval.
Američan Harter vytvoril virtuálnu dedinu ľudstva so 100 obyvateľmi. Žilo by v nej iba 21 Európanov, 80 by bývalo v nevyhovujúcich obydliach, 70 by nevedelo čítať a 50 trpelo podvýživou. Preložené do normálnej reči to znamená, že ak bývate, máte dosť jedla a viete čítať, ste členom veľmi úzkej skupiny populácie. Ak máte navyše počítač, ste členmi elity, pretože môžete čítať moje výtvory. A ak máte úspory v banke a naďalej šetríte, patríte k 8 % najbohatších ľudí na svete. Tak kde je dôvod na vyplakávanie sa nad osudom? Všetko je iba otázkou nastavenia referenčnej úrovne. Ak by som napísal tóčki zrénia, potešil by som Brozmana rovnako, ako ruštinárku vo Vyškove, keď som správne preložil slovo nakanune, ktoré nebolo v skriptách. Ona bola skôr zvyknutá na dialógy typu: „Kde ty bydláješ. Ja bydláju v Práze na Proséku. A što ty deláješ. Ja deláju na naródnom vybóre.“ Naši rodičia sa mohli stretnúť s osloboditeľmi, ktorí každého človeka s hodinkami považovali za buržuja a majiteľov rodinných domov výrazne sa líšiacich od zemljanok boli ochotní na mieste zastreliť. Tóže tóčka zrénia.
Stále nás niekto niečím straší. V časoch našich štúdií to bola populačná explózia šmrncnutá skorým vyčerpaním nerastných zdrojov, neskôr kyslé dažde, nezaštopkaná ozónová diera, ochladenie, oteplenie, sucho, vlhko, skrátka čo len chcete. A vždy, keď sa ukáže, že sa títo superodborníci mýlili, namiesto ospravedlnenia a sypania si popolčeka na hlavu nás začnú strašiť niečím iným. Pretože strašenie musí byť permanentné. Globálne katastrofy sú účinným nástrojom vlád na odvedenie pozornosti od nimi páchaných lokálnych svinstiev. Prirodzene, že včerajšie i dnešné geoinžinierske opatrenia na zabránenie katastrofám sa nelíšia od snáh domorodcov uzmieriť si prírodné sily obetovaním domáceho zvieraťa, napísal môj obľúbený spisovateľ Michael Crichton (autor Andromeda Strain a Jurrasic Park). V roku 1975 vyšiel v časopise Newsweek článok o globálnom ochladzovaní Zeme. Trvalo vyše 30 rokov, kým sa priznali k svojmu omylu. Jedno z vtedajších odporúčaní bolo, pokryť severný pól sadzami, aby sa ľadovec roztopil. Po rokoch sa zasa globálne otepľujeme. Možno sa zanedlho stretneme v obrázkových magazínoch s fotografiami Eskimákov doštípaných od moskytov. Transformovaní debili navrhujú pre zmenu zatieniť Zem fóliami. Korunu všetkému nasadilo udelenie Nobelovej ceny mieru (!) šíriteľovi poplašných správ Al Gorovi za jeho hlučnú kampaň proti skleníkovým plynom a ešte aj Oscara jeho filmu Nepríjemná pravda.
 Inak ten film mal byť distribuovaný do 3800 britských škôl ako povinné čítanie. Našťastie sa našiel jeden rodič – vodič nákladného auta – ktorý to dal na súd. A súd zistil vážne klamstvá, ktoré film obsahuje. Pravda je podľa súdu takáto:
1.   Sneh na Kilimandžáre nemizne pre globálne otepľovanie, ale preto, že vyrúbali lesy na jeho úpätí.
2.   Stúpanie obsahu CO2 sa oneskoruje za stúpnutiami teploty o 800 až 2000 rokov.
3.   Hurikán Katrina nemožno pripísať na vrub globálnemu otepľovaniu.
4.   Počet polárnych medveďov sa nezmenšil preto, že sa utopili, ale preto, že ich vystrieľali.
5.   Je vedecky nemožné, aby globálne otepľovanie zastavilo Golfský prúd a uvrhlo Európu do doby ľadovej.
6.   Ľadová prikrývka Grónska sa neroztopí ešte celé tisícročia a nie v najbližšej dobe.
7.   Antarktický ľad sa napriek sugestívnym televíznym šotom netopí, ale ho pribúda.
8.   Hladiny morí v tomto storočí stúpnu o 40 centimetrov a nie o sedem metrov.
Dobrík môže ostať pokojný, neboli to švédski akademici, ktorí mu cenu udelili, ale nórski, pretože tí majú na túto zvláštnu Nobelovu cenu gebír. Tú už dostal napríklad Arafat (za terorizmus?), Koffi Annan (za korupciu a objav kofianálneho sexu?), Jimmy Carter (za pestovanie búrskych orieškov?) a El Baradei (za nečinnosť ním vedenej agentúry?). Navrhujem, aby ju aspoň posmrtne dostali Saddám Hussajn, Stalin, Mao Ce-Tung a Pol Pot a dosiaľ dobre si žijúci Kim Čong Il. Potom bude tá cháska takmer kompletná. Nobelovu cenu mieru udelili aj Matke Tereze, vychytenej to misionárke lásky, ktorá v chudobných indických mestách utešovala zomierajúcich v bolestiach vyhláseniami, že ich bolesť je prejavom Ježišovej lásky. Ale keď zomierala ona, dala pred Ježišovou láskou prednosť najdrahším švajčiarskym klinikám. Ecce homo.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.