Choď na obsah Choď na menu
 


Koniec zberateľov na Slovensku

1. 4. 2008
Už som kdesi písal o zberateľstve, ako o pomerne rozšírenej neškodnej záľube, s ktorou sme si rozumeli počas našej mladosti. Keďže som s ňou včas neprestal, ostali mi knihy, platne, známky a Nerudovská otázka: Čo s nimi? Táto otázka vyvstane pred každým, kto nemá gramofón, má deti ktoré čítajú iba SMS a filateliu nemusia. S knihami to bolo kedysi jednoduché. Nadobúdať i zbavovať sa. To ste sa každý štvrtok, vyzbrojení informáciami z Nových kníh za 20 halierov, postavili do radu pred Českou knihou a po nejakej dobe ste si odnášali vytúženú knihu. Okrem toho ste boli členmi SPKK, Klubu čtenářů a mnohých ďalších združení, ktoré na vás stále (v prípade SPKK aj dotieravo) mysleli. Nevydarené nákupy kníh ste likvidovali prostredníctvom siete fungujúcich antikvariátov. Za tretinovú cenu ste predali nechcené a za utŕžené peniaze ste mohli ísť buď na párky pod Manderlák alebo ich hneď reinvestovať a za dvojtretinovú cenu kúpiť objavené poklady. Tie sme objavovali vo výklade antikvariátu na Sedlárskej v rámci víkendovej prechádzky alebo pri pondelňajšom snorení v jeho vnútri. Podstatné bolo, že to fungovalo. Malo to reflux, ako destilačná kolóna. No a po tých údajne prevratných zmenách to fungovať potichu a nenápadne prestalo. Ako keby unisono poslúchli Dlabáčkovu úpenlivú výzvu v Renčínov om kreslenom vtipe:

Rencinlidizapris.jpg

Nedávno, keď pretlak kníh a platní v domácnosti prekročil únosnú mieru, som sa vybral na prieskum trhu do jedného antikvariátov, ktoré ešte neskrachovali. Pre istotu bez kníh. Po prepasírovaní sa pivničnou chodbou, zúženou na fyziologické minimum balíkmi kníh, som sa ocitol v miestnosti, v ktorej knihy neboli snáď iba na strope. Inak všade. V strede trónil sympatický zúfalec, ktorý si, podobne ako ja, stále neuvedomil, že to jeho kráľovstvo je zakliate a už mu nepomôže nielen armáda princov, ale ani pobozkanie všetkých ropúch na Železnej StudničkeAni som sa ho neopýtal, či vykupuje knihy alebo platne. Až taký ohľaduplný dokážem niekedy byť. Pred dvoma–troma rokmi som mal možnosť vidieť ako končí takéto, ekonomikou nekorigované, a iba nostalgiou živené, podnikanie. V Leopoldove, pri železničnej stanici, kde som čakal na prípoj, je jeden z najväčších antikvariátov v Európe. Chodia ho obdivovať, podľa slov majiteľa, aj Japonci. Ja po jeho návšteve dodávam, že asi iba Japonci. Tí užasnuto pozerajú na desaťtisíce, možno státisíce kníh, ničomu nerozumejú a ostošesť fotografujú. Po prečítaní mien autorov a názvov kníh som konštatoval, že to je nepochybne zbierka najväčšieho šuntu v Európe. Jeho majiteľ to netuší. Tvári sa ako víťaz volieb netušiac, že trhová hodnota jeho pokladu je rovná cene papiera zníženej o náklady za jeho dopravu do zberu. V tomto antikvariáte by som ani po týždni hľadania nenašiel použiteľnú knihu. Mal som dojem, že sú tam zhromaždené knihy z knižníc všetkých zrušených vojenských útvarov a ako čerešnička na torte aj knihy z miestnej väzenskej knižnice. V takom prostredí sa odnaučíte čítať, rovnako, ako na ruských záchodoch, kombinovaných s fajčiarňami, sa odnaučíte fajčiť. Aj bez náplastí.
Takže tak je to. Už nikto nikdy nebude kupovať knihy, ako bežnú životnú potrebu, už nikto nikdy nebude chodiť bežne, pravidelne a bez konkrétnej predstavy do antikvariátu. Lebo do antikvariátu sa zásadne chodilo bez konkrétnej predstavy. To bolo také malé dobrodružstvo. Šetrílkovia, túžiaci si obstarať v antikvariáte za lacný peniaz povinné čítanie pre svojho potomka, boli vždy objektom pohŕdania okolosnoriacich fajnšmekrov. Nákup kníh je v súčasnosti zriedkavou a finančne náročnou záležitosťou. Harry Potter aPán prsteňov to nezmenia tak, ako Monserrat Caballé naspievaním Barcelony neprispela k trvalejšiemu zvýšeniu počtu poslucháčov vážnej hudby. Z kníh sa stala darovaniahodná komodita. Sám som dostal k šesťdesiatke dve nádherné encyklopédie, pričom každá z nich stála toľko, čo kedysi všetky diely Pijoanových Dejín umenia. Až teraz som si uvedomil, že píšem iba o kupovaní a predávaní kníh, nie o ich čítaní. Ako nejaký trhovník. Situácia je horšia, než akú si pripúšťame. Nielenže knihy nekupujeme, ale ich ani nečítame, a to ani ja! Fuj Pujda!, vykríkli by Lasica so Satinským. Zo všetkých strán počúvam, že Da Vinciho kód je veľmi dobre čitateľná kniha. Napriek tomu na ňu v mojej knižnici padá prach. Vlastne nepadá, pretože som ju nedávno prikryl rovnako neprečítaným Coelhovým Alchymistom kúpeným až toť v Prahe. A v prvý pracovný deň novembra som dospel ku konečnému poznaniu, že situácia je úplne najhoršejšia. Nielenže sa knihy nekupujú a nečítajú, ono ich pomaly ani nie je kde kupovať. Vybral som sa do mesta kúpiť Kunderovu Nesnesitelnou lehkost bytí, a to nielen z úcty k jeho Žertu a Směšným láskam, ale aj pre jeho odmietavý názor k prekladom jeho kníh, ktoré v emigrácii píše iba po francúzsky. Bohužiaľ odmietanie iných, ako vlastných prekladov, má tienistú stránku v tom, že na vlastné preklady nemá čas. Takže každá jeho kniha, ktorú sa podarí vydať v zrozumiteľnom jazyku je malou slávnosťou. Na Dulovom námestí som namiesto kníhkupectva našiel akési De Marco, v Tescu knihy zatiaľ sú, ale hľadaná medzi nimi nebola, v Českej knihe sú Hudobniny, v Našom vojsku lekáreň, na Obchodnej predajňa lacných kníh. Tak som to vzdal. Zajtra pôjdem do Artfóra na Koziu. To je asi posledný knižný mohykán v Bratislave. Sláva konzumu! Nakoniec som nešiel ani do Artfóra, ale objednal som si ju prostredníctvom internetového kníhkupectva. Sláva internetu!
A keby sa to všetko týkalo iba kníh. Veď alternatívnych spôsobov kultúrneho vyžitia je dosť. Z nášho života však nemiznú iba knihy a platne. Pomaly miznú CD aj s ich prehrávačmi. Ich nenažraní predajcovia pýtajú za CD stovky korún neponúkajúc adekvátnu protihodnotu. Neuvedomujú si, že počúvači medzitým prešli na mp3 a ich miniatúrne prehrávače. Zmeškajúc vlak sa vyhrážajú autorskými právami a kriminálom. Miznú aj magnetofóny, vrátane kazeťákov. Sám mám ešte tri nerozbalené kazety a chýba mi predstava o ich ďalšom využití. Miznú videá, miznú televízory, ktoré za obrazovkou skrývali 20 – 30 kg elektronického balastu. Miznú klasické fotoaparáty a to aj tie, ktoré technickými parametrami prekonávali nielen bakelitového Pioniera, ale aj Ljubiteľa z krajiny, kde už včera zožrali to, čo mali na zajtra. Mizne svet, na ktorý sme boli dlhoročne zvyknutí a obávam sa, že na svet, ktorý ho nahrádza, si ani za svet nezvykneme. Mizne zvyk z času na čas chodiť do divadla alebo dokonca na koncert vážnej hudby bez toho, aby nám lístky naň veľkomyseľne venovalo ROH. Namiesto toho môžeme za pár tisícoviek sledovať dezorientované rockové hviezdy, ktorým sa bez GPS podarilo nájsť tú našu malú, samostojnú republiku alebo v televízii sledovať celebrity z Pereša, zakomplexovaných zlomyseľníkov Andrássyho a Pročka, humor IV. cenovej v Uragáne a reality show, ktorých trápnosť nevnímajú snáď iba ich aktéri. Je v tom prítomná aj dvojtvárnosť Slováčikov. Tých nákupcov Versaceho s východniarskym ČVO sledujú údajne dva (slovom dva) milióny divákov. To je fakt. Veď už aj my máme ľudomery. Ale nájsť niekoho, kto sa k tomu prizná, sa vám podarí ťažko. Väčšina pripustí iba to, že ich sledovali pri prepínaní programov alebo počas reklamy. Pritom disponujú detailmi svedčiacimi o extrémne pomalom prepínaní programov alebo o nesmierne dlhých reklamách. Z tejto dvojtvárnosti boli svojho času zúfalé aj agentúry na výskum verejnej mienky. Pamätám si, ako respondenti aj pri anonymných prieskumoch tvrdili, že budú voliť tú alebo onú stranu a za plentou aj tak volili Mečiara. Len sa k tomu nechceli veľmi priznávať. Asi to má korene v minulosti, keď sa ľudia doma modlili, v susednej dedine nechávali deti tajne krstiť, birmovať a čojaviemčo sa ešte dá s veriacim robiť a potom išli manifestačne voliť kandidátov Národného Frontu a záväzkami podporiť uznesenie ÚV, zatiaľ čo ich detičky pochodovali s červenými šatkami a vytrubujúc avizovali príchod šťastných zajtrajškov. Ktoré zatiaľ neprišli.
Nedalo mi, aby som si aj ja nevypočul jeden diel z Pereša. Veď keď dva milióny, prečo aj ja nie? Aby som náhodou o niečo neprišiel. Nie, nepomýlil som sa. Ja som tú, s odpustením reláciu, naozaj iba počúval popri práci na počítači. Jej úspech je pravdepodobne založený na dvoch vlastnostiach, ktoré si neradi priznávame. Na našej závisti a škodoradostnosti. Aby závisť bola odôvodnená priraďujú Perešníci ku každému inventárnemu predmetu z ich depozitára cenu, (najlepšie v euro) a miesto obstarania (najlepšie čo najďalej od Pereša). To divákov spoľahlivo privedie k zúrivej závisti, ktorú títo plniči bulváru potom vtipne kanalizujú urážaním známych osobností. Rozzúrený divák sa upokojí a poteší. Veď nakoniec, čo môže viac potešiť, ako keď niekto odvážne a beztrestne opľúva tých, ktorí sú predmetom oprávneného obdivu a uznania. Tí im dali, vrtí sa spokojne divák, ktorý vôbec nepotrebuje vedieť o čo ide. Iba sa nadchýnať nad opätovným víťazstvom primitívnej sily nad prejemneným intelektom. Veď čo sa aj dá očakávať od národa, ktorého národným hrdinom je zbojník, ktorý údajne bohatým bral a chudobným dával? Vlády, ktoré som počas svojho života zažil, to robia presne naopak a napriek tomu žnú úspechy. Pred pár rokmi podobný mechanizmus vysvetľoval istý psychológ na príklade odpovedí na otázku, či by radšej videli nahú prostitútku alebo princeznú Dianu. Celých 100 % bolo za Dianu. Vysvetlenie je jednoduché. Dianu mohol vidieť nahú iba Charles, takže ziskom rovnakého práva by sa dostal malý slovenský človek na úroveň následníka trónu, zatiaľ čo nahú prostitútku si môže za neveľký peniaz dopriať hocikto. Preto tá čudná dvojica, ovládajúca svoje remeslo, nebrýzga na svojich susedov a známych, ale na osobnosti.
A na záver potešujúca správa – zberateľstvo na Slovensku existuje naďalej. Nemám na mysli zaujatie, s ktorým bezdomovci zbierajú igelitky a kovový šrot. Na Katarínsku sobotu som rozmýšľal, veď čo iné sa dá pri prechádzke so psom robiť, čo spôsobilo ten ústup zberateľských aktivít a či z nich niečo ešte ostalo. Príčina bude asi v pomalej adaptácii na zmenené podmienky. Tie sa zmenili priam raketovo. V stredoveku žil vnuk presne tak, ako jeho otec a dedo. Dnes sú markantné rozdiely aj v rámci jednej generácie. A tak ako v prírode aj tu platí, prispôsobíš sa alebo prehráš. Preto sú obeťami adaptácie prevažne starší ľudia. Veď to poznáte: starý strom nepresadíš – mumle si osamelý dôchodca tvrdošijne obývajúci trojizbový byt, čudujúc sa pritom, že dôchodok mu nepokrýva výdavky spojené s bývaním. Uľavuje si nadávaním na všetky vlády a svetové strany. Dá sa konštatovať, že zberateľské aktivity nezmizli úplne. Občania, ktorým vďaka pracovnej alebo inej aktivite na jedlo ešte ostáva, zbierajú práve to jedlo. Nie, oni si ho neukladajú do nejakých albumov, herbárov, ani si ho nenapichujú na entomologické špendlíky. Funguje to inak. Vyrástla nám hustá sieť super- hyper- a iných marketov, ktoré sú otvorené od nevidím do nevidím a ponúkajú všetko na čo si len zmyslíte a najmä na čo máte peniaze. Sem tam ponúkajú okrem archívneho vína aj archívne mäso. Ak takýto market leží blízko prte, ktorou pravidelne chodíte, nenájdete objektívny dôvod na vytváranie zásob čohokoľvek. Koncoš už predsa skončil a nikto iný tej jeho chorej teórii potravinovej bezpečnosti neverí. Stačí chvíľu pozorovať nakupujúcich a je vám jasné, že uvedený predpoklad nefunguje. Výsledok zberateľstva je deponovaný v obrovských chladničkách kombinovaných s mrazničkami. Teoreticky by sa v nich malo nachádzať iba nespotrebované hotové jedlo, pivo prvej pomoci a ohnivá voda, vyžadujúca podávanie v chladenom stave. Napriek tomu tam nájdete surové mäso, údeniny, pečivo, náterové látky, zeleninu a množstvo iných potravín, ktoré by za socializmu boli predmetom obdivu susedov a potvrdením našich neobvyklých zháňacích schopností. V súčasnosti nás iba usvedčujú z toho, že sme sa stali zberateľmi potravín v dobe, keď je to reliktom a nie potrebou. Väčšinu našich cenovo senzitívnych spoluobčanov to zberateľstvo aj baví. Tak, ako sa kedysi chodilo na športové a kultúrne podujatia, prípadne iba tak na vychádzku, tak sa dnes chodí do Auparku, Carrefouru, Tesca a do iných chrámov konzumu. Zo slobôd, po ktorých sme roky túžili, prežila iba sloboda nadžgať sa.
Dnes 10. decembra mi kultúrofilná stanica ČT2 pripravila darček v podobe West Side Story. Prvýkrát som ho videl v rámci Filmfóra, čo bola akcia, ktorá raz ročne umožnila vidieť filmy hýbajúce svetom. Dnes som ho videl štvrtý, možno piaty krát. Napriek tomu ma stále fascinuje. Nechcem na tomto mieste písať filmovú kritiku, ani sa pokúšať o hlbokú analýzu. To už spravilo množstvo ľudí predo mnou a určite lepšie. Zaujímavé je, že napriek banálnemu scenáru, divokej hudbe, hercom, ktorí sú až na pár výnimiek lepšími tanečníkmi než hercami, vzniklo dielo, v ktorom je všetko na svojom mieste. Napriek tomu, že som sa pred časom posmešne vyjadril o nahrávaní ako o forme zanikajúceho zberateľstva, tento film som si nahral. Budem sa z neho tešiť vždy, keď budem chcieť zabudnúť na dianie okolo.
Vianoce sa priblížili na dohmat a ja sa utvrdzujem, že ich nemám rád. Tak ako aj iné sviatky. Vyrušujú ma. Síce zo stereotypu, ale vyrušujú. Nie sú to Vianoce s pertraktovanými atribútmi lásky, pokoja, mieru, spolupatričnosti a pod. Nie je to čas, keď môžeme a chceme šíriť dobro. Je to čas, keď naše zlé vlastnosti dostanú mohutný podnet a správame sa tak, aby sme mali dôvod sa celý zvyšok roka hanbiť. Ulice, obchody a vlastne všetky verejné miesta sa stávajú ringom, kde je treba ostatných predbehnúť, podviesť a preľstiť. Sebeckosť, bezohľadnosť a chamtivosť sú prítomné na jednej strane virtuálneho pultu, lenivosť, hlúposť a arogancia na druhej. V tomto predvianočnom čase som popoludní postupne navštívil tri inštitúcie. Najprv v Incone, kde som si objednal plastové okná (aby som nebol posledný) a nestačil som sa pritom čudovať ochote, profesionalite a slušnosti personálu. Potom som bol v Bille. Tam už mi tie šuchtavé pokladníčky a zákazníci, motajúci sa ako choré kravy, celkom slušne pili krv. Ale pravý inštitucionálny orgazmus som zažil až na pošte. Bol som si v tom krížencovi socializmu a Rakúsko-Uhorskej monarchie vyzdvihnúť doporučenú zásielku. Nedoručili mi ju, aj keď bola doručiteľná. Namiesto toho mi za príplatok odosielateľa odporučili, aby som si po ňu prišiel na poštu. Keď mám ísť na poštu dostávam vyrážky. Preto som styk s ňou obmedzil na minimum. Peňažné operácie robím cez internet, listy nepíšem, telegramy som nahradil SMS, telefonujem bez toho, aby mi poštová úradníčka ukazovala kadibúdku, z ktorej môžem, balíky mi nikto neposiela, skrátka robím všetko pre to, aby som sa tam nemusel ukázať. Ešte keby nejaký Edison vymyslel niečo s tými doporučenými listami. Potom by som za posledné peniaze zohnal nejaký semtex a celý ten nezmysel zvaný pošta s radosťou vyhodil do luftu. Keď som si odstál v očeredi nejakých desať minút prišla miestna zamestnankyňa a tú našu si na ďalších desať minút sprivatizovala. Mala na to celý deň, ale prišla vtedy, keď tam bolo najviac ľudí. Tak ako tí sprostí dôchodcovia, ktorí sa trepú na Miletičku počas rannej špičky. Nie o hodinu, dve neskôr. Práve vtedy, keď tí, čo robia na ich dôchodky idú do práce. Sú neodolateľní, keď sa prederú k vybratej obeti a ostentatívne pred ňou stepujú mumlajúc si zaklínadlá o nevydarenej mládeži. Voľných miest je dostatok, ale oni predsa majú právo na miesto, ktoré si vybrali. Veď celý život poctivo pracovali!?! Našťastie mám artrózu, šesť krížikov a dôchodcov na háku. Aj tak ma nedávno dostala dvadsaťročná šťanda. Poťukala mi na rameno a požiadala ma o uvoľnenie miesta, pretože je jej zle. Pozviechal som sa a uvoľnil. Vyzeralo to galantne i keď pravým dôvodom bola obava, aby ma neovracala. V nemom úžase som sledoval, ako v ďalších desiatich sekundách vyzdravela a veselo konverzovala so susedkou, pretože o to jej vlastne išlo. Bol som nesmierne rád, že vystupujem už na nasledujúcej zastávke. Po takej skúsenosti už zvážim, či uvoľním miesto, aj keby nado mnou stála Vilma Jamnická. Ešte šťastie, že naša potentná generácia už odrodila a je menej mamičiek s kočíkmi. Tie sa v špičke zvykli pridávať k dôchodcom. Predtým si naložili do kočíka zemiaky na zimné uskladnenie, činky do posilňovne alebo čokoľvek iné, čo vyvolávalo zdesenie v očiach galantných mužov pri pokuse pomôcť im a nepustiť pritom do gatí.

nakup.jpg

Dodám ešte jednu peknú fikciu z prostredia MHD: Mladík uvoľní Mečiarovi miesto v autobuse. Mečiar je prekvapený a nedôverčivo sa pýta mladíka na motív jeho činu. Mladík mu natešene oznamuje, že jedným z jeho veľkých prianí bolo vidieť ho sedieť.
No, a v tomto roku už stačilo. Je 22. decembra, napísal som celkom 22 strán a možno si to prečíta až 22 čitateľov. A pokiaľ Maďarič nevzkriesi jazykový zákon, môžem popriať vytrvalcom, ktorí to dočítali do tohto miesta
 
Merry Christmas and Happy New Year 2007.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.