August
1. 8. 2008
Pokoušeli jsme se o socialismus s lidskou tváří,
povedl se nám místo toho socialismus s husí kůží
a pracujeme na socialismu s hroší kůží.
Jan Werich
povedl se nám místo toho socialismus s husí kůží
a pracujeme na socialismu s hroší kůží.
Jan Werich
Je úžasné a aj neuveriteľné, že od augusta 1968 uplynulo už 40 rokov. To predstavuje dve generácie. Dočítal som sa, že dvojgeneračné prerušenie stačí k spoľahlivému zániku zvyklostí a schopností izolovanej komunity. U Rómov stačilo už jednogeneračné prerušenie na zánik schopnosti získavať prostriedky na obživu inak, ako preberaním sociálnych dávok a kovového šrotu. Nemám preto ilúzie o tom, čo o auguste vie mladá a stredná časť populácie, a čo a či vôbec, o ňom budú vedieť generácie nasledujúce. Je úžasné a neuveriteľné, aké myšlienkové bohatstvo sa z minulosti zachovalo bez prispenia počítačov a dokonca aj bez znalosti písma. A naším príspevkom k nemu je neschopnosť zachovať verný obraz udalostí spred 40 rokov.
V tom nezabudnuteľnom augustovom týždni som nahrávaním vysielania rozhlasu takmer zničil nezničiteľný Sonet duo, hromadil som všetky možné tlačoviny veriac, že niekedy v budúcnosti mi poslúžia pri konfrontácii s tušeným vymývaním mozgov, učene nazývaným interpretačná historiografia. Lenže matka, poučená predchádzajúcim životom, využila môj odchod na základnú vojenskú službu a celý naškrečkovaný archív odpratala do Zberných surovín. Nemám jej to za zlé. Keď som sa pred desiatimi rokmi s hrdosťou zberateľa pýšil pred spolupracovníčkou novinami, ktoré unikli matkinmu upratovaniu, vysvetlila mi, že vtedy ešte nebola na svete a pre ňu sú tieto udalosti rovnako bezvýznamné, ako pre mňa protihabsburgské povstanie. Zaujímalo ju iba to, či budú koncoročné odmeny. Je predstaviteľkou rastúcej masy ľudí, ktorým je možné o augustových udalostiach, vlastne o celej minulosti a v konečnom dôsledku o hocičom, nahučať do hlavy hocičo. Napríklad aj Šútovcovu charakteristiku: "Na ulici stáli tanky a smrdeli."
Pamätám si, ako sme v augustových dňoch so spolužiakom Ľudovítom labzovali po Šafku, nehrdinsky sa krčili pri každej dávke zo samopalu a snažili sa pochopiť dejiny, ktoré v tých chvíľach kráčali okolo nás. V Kultúrnom živote (v tom, ktorý sa stal prvou obeťou husákovskej normalizácie) sa dokonca objavili naše fotografie. Tvorili sme zadný voj zhluknutého davu a pre fotografa sme tak paradoxne vytvorili ústredný motív fotografie. Sme na nej zachytení zozadu, takže nás neskôr nespoznali ani najšikovnejší normalizační lustrátori. Napriek nezameniteľným sakám, jeho manchestrovému a môjmu frckanému.
No a v týchto dramatických chvíľach stála Danka Košanová na druhej strane námestia. Na nevhodnej strane. Tam ju dostali guľky dezorientovaných záchrancov socializmu. Niekto na stĺp univerzity napísal:
Pravdou síce je, že Danka mala krátko po pätnástich narodeninách, ale to nie je to najpodstatnejšie. Po podpise hanebných protokolov našimi socialistami s ľudskou tvárou normalizátori nápis zatreli. V súčasnosti je už na jeho mieste riadna tabuľka. Tú má nielen ona, ale aj kapitán Holík na boku univerzity, Peter Legner na hlavnej pošte a mnoho ďalších. Prečo to vlastne píšem? Na zmienenej tabuľke je totiž napísané:
To môže u okoloidúcich vysokoškolákov vyvolať dojem, že ju napríklad zrazilo auto! Odkiaľ majú dnešní univerzitní študenti vedieť, čo sa tam vtedy udialo? Kto má záujem na takomto upravovaní histórie? Tí, ktorí dodnes tláchajú o nejakom vstupe vojsk? Tí, v očiach ktorých sú samoodpaľovací teroristi povstalcami, Kuba ostrovom slobody a v kníhkupectvách kupujú Fidelove prejavy? Tí, ktorí idú regulovať náš život, znárodňovať monopoly a zo sentimentu povolávajú do služby bývalé hlásateľky televízie? Vot kak poetično! Už sa neviem dočkať doby, keď vyhodia Zemkovú a v rozhlase opäť zaznejú budovateľské piesne. O tej dobe a jej aktéroch Kornel Földvári napísal: Tých štyridsať rokov je ako infekcia, ktorej latentnú hrozbu nesieme v sebe. Sme ako pacient, ktorý síce prekonal hepatitídu, ale už nikdy nebude môcť darovať krv.
Ďakujeme súdruhovia. Bodaj by už česť vašej pamiatke, napísal bloger Franko.
Orwell, Orwell, ty si to vedel, dodávam ja.
Šesťdesiaty ôsmy rok neprišiel len tak mirnix-dirnix. Socializmus už bol ako unavená kobyla, ktorej nepomáhali štatistikou retušované neúspechy, prijímané súbory opatrení, ani stále vzdialenejšia vidina krajších zajtrajškov. Aj jednoduchí ľudia si vedeli spočítať dva a dva. Netúžili po tom, aby len ich deti, skôr však až ich vnuci, žili dobre. Chceli žiť dobre aj sami. Veď prečo nie? Neboli sme predsa krajinou hlúpych a neschopných lenivcov. Len nikto nevedel, ako to zrealizovať. A naraz sa namiesto odporného čecháčka Novotného objavil mladý, sympatický Dubček. Stal sa zosobnením týchto nádejí a jeho popularita bola popularitou idolov pop kultúry. Bohužiaľ, Dubček bol produktom svojej strany a svojej doby, a z tohto zarámovania sa nemohol a vlastne ani veľmi nechcel vymaniť. Jeho najvýznamnejším činom bol prekrásny skok z mostíka na kúpalisku. Vedel síce, že unavenej socialistickej kobyle treba povoliť uzdu, ale nemal ani šajnu, či sa potom kobyla splaší alebo zastaví. Blúznil o akejsi ľudskej tvári programovo totalitného režimu, lavíroval a ustupoval, až nakoniec všetko prehral. A dokonca ani neodišiel so cťou. Podpisoval hanebné protokoly, neštátnicky fňukajúc hľadal u ľudí podporu za osobné zlyhania, pokorne prijímal stále bezvýznamnejšie funkcie, aby nakoniec v roku 1989 zistil, že jeho vlak už ušiel a na hrad pôjde niekto iný. A aj keď sa to nezdá, politicky boli Dubček s Husákom takmer identickí. Jedného uväznili, aby ho naučili, že nacionalizmus je vyhradený pre veľké národy a pre ostatných je proletársky internacionalizmus. Druhému ukázali polmiliónovú armádu, osemmiliónovú Moskvu a pero, ktorým bolo treba podpísať, že to všetko bolo v našom najvlastnejšom záujme. Napriek tomu obaja ostali skalnými komunistami. S takou vierou sa človek stretne akurát tak u roznášačov Strážnej veže.
V poslednom minuloročnom blogu som už použil poučku, že história prežitá v prvom dejstve ako tragédia, sa v druhom vracia ako fraška. A opäť sa hodí. Tak, ako Dubček kedysi pripomínal limitu zľava, Fico v súčasnosti pripomína limitu sprava. Jeden chcel demokratický socializmus, druhý chce sociálny kapitalizmus. Gréci to nazývajú oxymoron, ja trochu tehotnou ženou. Napriek tomu našinci verili Dubčekovi a veria i Ficovi. Sme asi národ, ktorý naprieč vierovyznaniam verí na zázraky. Jeden príklad za všetky. Vláda chce regulovať ceny. To je zlé aj ako nápad. Ľudia však tlieskajú a dôchodkyne pištia blahom. A pritom práve pištiace dôchodkyne by si mali spomenúť, že cenovú reguláciu sme tu mali desaťročia. Mali by si spomenúť aj na záporné dane, vďaka ktorým sa Sunarom oplatilo kŕmiť prasce. Cenou tejto cenovej regulácie boli nedostatkové tovary, prázdne regály, nekvalitný tovar, podpultové obchodovanie, vekslovanie s tuzexovými bonmi, nekonečné rady na všetko a závisť pri sledovaní ORF. Môže sa to vrátiť. Malá krajina bez zdrojov sa prepadne na dno raz-dva. Estónsku stačili dva roky na to, aby sa z dvojciferného rastu dostalo na nulový. Môžeme mať zmrazené ceny plynu, elektriny, aj pár zavretých obchodníkov za neúmerné zdražovanie. Ale môžeme tiež mať zmrazené úsmevy, keď plyn, elektrinu a potraviny budú ich výrobcovia predávať tam, kde za ne dostanú primeranú cenu. A čo potom? Koho označí vláda ako vinníka? Monopoly a obchodné reťazce? Monopoly, z ktorých dostáva nemalé dividendy a obchodné reťazce, ktoré predávajú za najnižšie ceny? Veď to už pripomína bonmot o tom, že moslimovia síce z duše nenávidia Američanov a Západ vo všeobecnosti, ale cestujú lietadlami a nie na lietajúcich kobercoch.
Iba to som chcel napísať začiatkom augusta, pretože patrím k postihnutej generácii. Mali sme vtedy 22 rokov. Ďalších 20 rokov nám vzala takzvaná normalizácia a niekoľko ďalších rokov politickí gangstri, ktorých sme si demokraticky zvolili. Neostáva nám už veľa času a naše poučenia už nepočúvajú ani vlastné deti. Rok 1968 je však vzdialený iba relatívne. Ak si nedáme pozor môžeme sa k nemu opäť priblížiť, tentoraz z opačnej strany. A nech nás nemýli, že neprídu tanky a nebude nasledovať normalizácia. Lebo keď sa blížime z opačnej strany, tak sa normalizáciou nekončí, ale začína. A tanky tí nositelia šťastných zajtrajškov teraz potrebujú v Gruzínsku. Ani nepočkali do 21. augusta. Ktovie, kde ich budú potrebovať nabudúce?
Nečakanú bodku za týmto príspevkom mi pripravil ten istý spolužiak Ľudovít, s ktorým sme pred štyridsiatimi rokmi labzovali po Šafku. Odskočil si do Bratislavy z Zürichu, aby mi pünktlich 21. augusta vykladal nejaké rusofilské a samozrejme protiamerické teórie. Nuž čo, na rozdiel odo mňa, nebol v Rusku. Pripadal mi, ako tie zahraničné bojovníčky za práva Rómov, ktoré pri ich prvej návšteve Na Luníku IX, kde išli rozdávať darčeky a dobré rady, domorodci zmlátili a okradli, a keby neboli také škaredé, tak by ich aj znásilnili. Dokonca aj pointa jedného staršieho vtipu (máš pravdu, zvonka to tak vyzerá) sa na túto situáciu hodí. Nikoho však nemôžeme kameňovať za jeho názor, nech by bol akokoľvek nepochopiteľný a neobhájiteľný.
TOP
(Dana, 2. 9. 2014 22:28)