Koniec dobrých časov

Väčšinu z uplynulého desaťročia považujem za dobré časy, vrátane ich súčasného voľnobežného dojazdu pred závorami. Slovensko považujem za ideálnu krajinu pre osvieteného panovníka. A demokraciu považujem pre Slovákov za rovnako nepotrebnú, ako glasnosť pre Rusov. Naše práva si necháme uzurpovať vrieskajúcou predavačkou alebo neschopným úradníkom. Už okresným papalášom umožníme cítiť sa mandarínmi. Oslavujeme Jánošíka, ale našou rebéliou je nanajvýš hundranie v krčmách. Pri občianskych protestoch proti skládke v Pezinku začudovane dvíhame obočie. Je paradoxom, že práve vďaka tejto občianskej pasivite u nás prešla rovná daň, dôchodková a časť zdravotníckej reformy, ako i začlenenie Slovenska. Na druhej strane vďaka tomu istému prechádzajú aj všetky sofistikované zlodejiny. Teraz 90 mld. Sk, predtým 100 mld. Sk za konsolidáciu bánk, z ktorých si na večné časy požičiavali poctiví „kapitálotvorní“ privatizéri. Ak ani nepredstaviteľných 190 mld. Sk jednoduchým Slovákom nechýba, prečo by sme od nich mali chcieť, aby trvali na vrátení iba posledných 90 mld.? Tie totiž ani zďaleka nie sú posledné. Tak ako sme prehrali spory o peniaze za ČSOB a Studeničových záchranárov, tak prehráme aj Transpetrol a zdravotné poisťovne. A ktovie čo ešte? Ale Slovákov, šťastných po zrušení zajacoviek a opitých vianočnými dôchodkami viac zaujíma využitie novoročných zliav v supermarketoch, než klepnutie po prstoch tým, ktorí kradnú budúcnosť už aj našim vnúčatám.

Namiesto osvieteného panovníka máme voľby a tie sú najväčším prieserom, ktorý sme mohli spolu s demokraciou získať. Voľby,

• v ktorých si občan nevolí toho, kto ho má vo veciach verejných zastupovať, ale stranu, ktorej sekretariáty tých správnych vyberú,
• v ktorých majú právo voliť aj tí, ktorí celý život o veci verejné ani prstíkom nezavadili,
• v ktorých mi moju voľbu pravidelne kradnú a pripočítajú ju nadlimitným stranám,
• ktoré vždy vygenerujú 150 členný parlament, čo by sa podľa mňa malo stať iba pri 100% účasti voličov,
• generujúce nedotknuteľných, spupných, kráľovsky honorovaných, zväčša lenivých a neschopných, strane poslušných a voličmi neodvolateľných poslancov.

A práve takéto voľby nás o polroka čakajú. Mám horší pocit, ako pred operáciou kolena. A to ešte Slováci z povolania chcú zvyšovať hrdosť na Slovensko spievaním hymny. Nebol som hrdý na Československo a nebudem ani na Slovensko, aj keby školáci spievali hymnu počas prestávok. Nemôžem byť hrdý na to, že som sa tu narodil. To je fakt a na fakty nie som hrdý, fakty beriem na vedomie. Mohol som sa predsa narodiť v Zimbabwe alebo v Bangladéši. Druhá vec je, že môžem byť rád, že žijem na Slovensku, ak sa mi tu žije dobre. Na dosiahnutie spokojnosti mi však nestačí občasné víťazstvo hokejistov, poľská skratka do Južnej Afriky, spievanie hymny, stavanie sôch a prepisovanie dejepisu. K tomu potrebujem, aby každý vedel, že štát tu má iba na to, aby žil v bezpečí, s dosiahnuteľnou spravodlivosťou pri sporoch a únosnou solidaritou pre deti, starých a chorých a nie pre lenivých a neschopných. Ale dosť snívania a ideálov. Tisícslovný limit platí aj na prvý príspevok.

Od roku 2004 máme posledný piatok v júni vyhradený na stretnutie abiturientov. Budem sa snažiť, aby sme ho preložili na máj. V júnovom termíne už bude po voľbách. Víťazná koalícia síce nezakáže abiturientské stretnutia, ani nezníži dôchodky, ale mohla by niektorým pokaziť náladu. Je nepochybné, že doterajšia trojka voľby vyhrá, aj keď, na rozdiel od ruskej trojky, ktorá ťahá, sa táto iba vezie. Na výhru je tu dosť nevoličov, priateľov starých poriadkov aj finančne stimulovateľných osadníkov. Alternatíva je biedna. Dzurinda, ktorého po prehraných voľbách zabudli vymeniť, sníva svoj sen o SDK 2, s povolebnou perspektívou pôvodnej SDK. A Sulík lenivcom a hlupákom nič dobré nesľubuje. Ťažko si predstaviť, čo nastane, ak dnešná koalícia získa ústavnú väčšinu. Už nebudú musieť nič predstierať, ani opakovať Február 1948. Napíšu si novú, socialistickú ústavu, aj s modifikovaným článkom 4. V rámci protikrízových opatrení znárodnia aj nestrategické firmy. A tí, ktorí by novým poriadkom chceli brániť, po dobudovaní širokorozchodnej zistia, že v opačnom smere má dostatok nevyužitej prepravnej kapacity. Ani zahraničie nám nepomôže. Obama si bude hýčkať čínskych veriteľov, ukončovať iracko-afgánske misie a na starú, stále bezvýznamnejšiu Európu nebude mať čas. Čas však bude mať Rusko, ktoré k radosti Čarnogurského, túži po obnove Sojuzu so satelitmi prinajmenšom tak, ako Orbánovci, k radosti Duraya, po obnove Uhorska. Takže na prahu Nového roka prajem domorodým návštevníkom mojej stránky

• veľa zdravia (aby na vlastnej koži nepocítili, že spojená zdravotná gigapoisťovňa funguje tak, ako jej sociálna sestra),
• veľa šťastia (aby stihli odtiaľto ubziknúť skôr, než v nástenkovom tendri vybraná firma stihne zadrôtovať hranice),
• toľko peňazí, aby po zavedení lístkového systému neprepadali depresii a
• iba toľko majetku, aby ich revolučné gardy neoznačili za buržujov.

Samozrejme, že predchádzajúci odsek prezrádza moju záľubu v katastrofických scenároch. Možno voľby nejakým zázrakom dopadnú dobre. Veď dobre dopadlo obsadenie Markízy i voľby v roku 2002. Lenže ľuďom brániacim Markízu nešlo o Ruska, ale o obľúbené seriály a telenovely, rovnako tak, ako im v roku 2002 nešlo o vládu Migašom nekorigovanej pravice, ale o dvojnásobné platy. Kto v tomto roku ponúkne niečo tak lákavé a súčasne pochopiteľné väčšine? Veď podľa prieskumov iba 6 % dospelej populácie sa ako-tak orientuje v politike. Volebné právo však majú všetci. Aj analfabeti, vrátane analfabetov, ktorí vedia písať a čítať. A to môžeme byť ešte radi, že sa katolícko-demokratickej strane nepodarilo zapojiť do volieb aj deťúrence. Takže ešte raz všetko dobré v prvom polroku Nového roka 2010.

Včera bol sviatok Troch kráľov. Nie som veriaci a kresťanské mýty ma neoslovujú. Som dôchodca neprežívajúci radosť zamestnaných zo dňa voľna. Viem však, že jedného z našich „Troch kráľov“ už väčšina zvolila. A dvoch ďalších, aj s družinou, bude tá istá väčšina voliť o pol roka. Aspoň vtedy by si mala uvedomiť, že po spočítaní hlasov už bude chytanie sa za hlavu úplne zbytočným gestom. Včera sa tiež Slovensko po čase dostalo do svetových správ. Letecky sme prepašovali pár desiatok gramov hexogénu do Írska. Nie je to náhoda, za ktorú sa to niektorí snažia vydávať. Je to dôsledok nášho šlendriánstva, kombinovaného s ruským zatĺkaním. Zodpovední mlčia a internetová komunita aspoň reaguje vtipom:

Po pristátí lietadla.
Čo máte v tom kufri?
Ako to mám vedieť?
Á, pán je zo Slovenska.

Čo sa ešte musí stať?

A nepíšte mi do komentárov, že som ultrapravičiar a kozmopolita. Ja iba fandím slušným a schopným, ktorí to so Slovenskom nielen dobre myslia, ale pre to chcú, vedia abudú môcť aj niečo vykonať.

Po dvoch rokoch

Pred dvoma rokmi, 2. apríla, sa mi podarilo umiestniť na webovú stránku prvé texty a fotografie. Nebolo to také jednoduché, ako sľubovali stručné návody, ktoré s obľubou zamlčia kľúčovú informáciu. Po dvoch rokoch už môžem ako-tak bilancovať. Na stránke mám v súčasnosti 100 príspevkov, vyše tisíc fotografií a 200 súborov. Práve limit 200 súborov ma štve, pretože videoklipov a slide show by som mohol a chcel umiestniť omnoho viac, veď k dispozícii mám ešte polovicu z 1 GB priestoru. Ale poskytovateľ, ktorý sa pyšní tým, že nasadil do prevádzky ďalších 6 serverov, zatiaľ viac neumožňuje.

S návštevnosťou môžem byť spokojný, aj keď o ňu primárne nejde. 30 tisíc návštev podľa jedného monitoringu, 20 tisíc podľa druhého monitoringu. Rozdiel je nepochopiteľný, hodný Churchillovho výroku, že neverí žiadnym štatistikám, ktoré si sám nesfalšoval. 9 % návštevníkov je z Čiech, 1 % zastúpenie majú Američania, Briti a Nemci, ale nakukli aj návštevníci z takých exotických krajín, ako sú napr. Benin, Dominikánska republika, Katar, Nový Zéland a Vietnam. Je dobré, že rastie počet návštevníkov, ktorí sa na stránku vracajú a zotrvávajú na nej dlhšie. Predtým mali väčšie zastúpenie internetoví snoriči, ktorí sú schopní za pár desiatok sekúnd preletieť množstvo príspevkov a pobrať sa o stránku ďalej.

V tomto roku som poľavil s písaním príspevkov. Jednak preto, že som už dôchodca a trpím chronickým nedostatkom času a jednak preto, že nech začnem písať o čomkoľvek, automaticky skončím u nadávania na pomery a u politiky. Okrem toho návštevnosť blogov je pomerne nízka. Dominantnými sa tak stávajú paberky, teda to, čo ma zaujalo pri surfovaní internetom alebo pri čítaní tlače a moje topky, teda to, čo považujem v danej oblasti za najlepšie. Pri zlyhávajúcej pamäti sú paberky aj efektívnym nástrojom zachovania toho, čo by v inom prípade upadlo o pár chvíľ do zabudnutia. Najvyššiu a nepochopiteľnú návštevnosť má Top 100 českých a slovenských filmov, a to dokonca aj v porovnaní s obdobnými Top 100 zahraničných filmov a Top 20 televíznych filmov. Pravdepodobným dôvodom je všeobecná obľuba rebríčkov, aj keď v tomto prípade nejde o rebríček, ale o prehľad a navyše môj, ergo silne subjektívny. Pripúšťam však i vplyv vyhľadávačov, ktorých fungovanie ostane pre mňa záhadou. Potešil ma aj PageRank stránky, ktorý na rozdiel od mojich topiek je objektivizovaný a ustálil sa na hodnote 3 z desaťstupňovej škály. To v situácii, v ktorej hodnotu 10 dosahuje Google, hodnotu 9 YouTube a hodnotu 5 stránka špecialistov na heslá z Národného bezpečnostného úradu je celkom fajn.

Pred rokom sa môj záujem presunul od webovej stránky k vypĺňaniu 30-ročnej medzery, ktorú mi, ako filmovému fanúšikovi, spôsobilo manželstvo. Digitálny videorekordér a dva platené filmové kanály mi umožňujú nielen dobiehať zmeškaný vlak, ale aj uisťovať sa, že ma môže zaujať iba menšia časť súčasnej produkcie. Dokonca aj návraty k filmom, ktoré som kedysi v nekonkurenčnom prostredí prijímal s nekritickým nadšením, mi v súčasnosti často prinesú iba údiv a sklamanie. To mám trest za to, že budím duchov spomienok. Podarilo sa mi prepojiť moje aktivity v rámci Československej filmovej databázy (250 tisíc filmov a 200 tisíc užívateľov) s webovou stránkou, takže ma nehryzie svedomie, že pre jedno zanedbávam druhé.

A na záver môj pretrvávajúci problém s webovou stránkou. Očakával som, že medzi návštevníkmi budú prevažovať priatelia, rovesníci, exkolegovia a príbuzní, teda ľudia spriaznení generačne, príbuzensky alebo záujmovo. Tým však postačuje zdvorilostná návšteva. Vytrvalými a pozornými čitateľmi sú potom neznámi ľudia, skrytí v IP adresách internetovej anonymity.

V EÚ taká obyčaj, na Grécko sa poskladaj

Väčšina ľudí nemá kladný vzťah k matematike, a to ani k tej triviálnej. Podľa toho vyzerá aj ich rozhodovanie, keď sú k nemu z času na čas pripustení. Dzurindu volili pre sľub dvojnásobných platov. Neskôr boli zaskočení reformami a dvadsaťkorunami u lekárov. EÚ privítali ako bankomat na eurodotácie. Teraz by ich mali prekvapovať nielen dementné rozhodnutia komisií, ale aj odborná impotencia dobre platených eurobyrokratov pri odhaľovaní gréckych rozpočtových podvodov. NATO podporovali, pretože zaisťuje našu obranu. Požiadavky na účasť našich vojakov v nebezpečných misiách im už nevoňajú. Nečudujem sa ich honbe za akciovým tovarom, ani štúdiu bločkov pri zisťovaní, koľko na nákupe ušetrili. Čudujem sa, že ich na druhej strane nechávajú úplne pokojnými správy o plytvaní a zlodejstvách mocných, akoby netušili, že okrádaný nie je nejaký imaginárny štát, ale oni osobne. Pokúsim sa s využitím dostupných údajov demonštrovať, ako sa „veľké peniaze“ premietajú do našich peňaženiek. Vychádzal som z nasledujúcich údajov: 5,4 mil. obyvateľov, 2,6 mil. ekonomicky aktívnych osôb, 48 mld. € zahraničná zadlženosť, 3 mld. € odhad SDKÚ o výške nehospodárnych výdavkov (rozkrádania) v poslednom volebnom období, 800 mil. € pôžička Grécku, 740 € priemerná mesačná mzda. Tak poďme spolu trochu počítať.

Ako som už naznačil v predchádzajúcom odseku väčšina ľudí si dokáže predstaviť množstvo peňazí približne do výšky nepresahujúcej o tri rády ich mesačnú mzdu, teda dohodnutých 740 €. Jej desaťnásobok je cenou lacnejšieho auta. To si každý dokáže predstaviť. Stonásobok je cenou lacnejšieho bytu. To tiež. Ale tisícnásobok, teda 740 tis. € (alebo 22 mil. Sk) sa už predstavivosti väčšiny ľudí vymyká. Pritom viac ako tisícnásobok tejto sumy si ideme požičať, aby sme požičané darovali Grécku. A v apatických Slovákoch to nevyvolá viac rozhorčenia, ako keď nám opätovne zdražela nafta o pár centov na liter. Je to pre nich čisté sci-fi. Politici nás upokojujú, že 800 mil. € nie je ani tak veľa, veď ide iba o 150 € na osobu. To je pravda, ale iba ak za tú osobu považujeme všetkých, od dojčiat až po osadenstvo starobincov. Ale dane, z ktorých pôžičku budeme splácať (predpokladám, že nikto neverí tomu, že nám to Gréci vrátia) platí iba 2,6 mil. ľudí, takže každého z nich „pôžička“ zaťaží 300 €. Ani to nie je až také hrozné, veď toľko nás stoja napr. vianočné darčeky. Lenže tými obdarúvame svojich blízkych adobrovoľne. Neviem si predstaviť Slováka, ktorý by pred Vianocami doniesol do Carltonu jeho gréckemu majiteľovi 300 €. Gréci nám nie sú o nič bližší, ako ktorýkoľvek iný člen eurozóny a dobrovoľnosť je v prípade „pôžičky“ eufemistickým výrazom pre zbabelosť našich predstaviteľov postaviť sa proti eurozóne. Keď sa mohol postaviť Klaus, môže sa aj Fico. Postaviť sa a odrecitovať známy bonmot: Obdaruj deviatich žobrákov a staneš sa desiatym. Ak nie, tak sme účasť v svetovej socialistickej sústave iba nahradili účasťou v európskej socialistickej sústave. Problémy rozpočtových podvodníkov treba riešiť amputáciou Grécka z eurozóny a nie nalievaním cudzích peňazí do deravej ekonomiky. Okrem toho tieto peniaze neriešia grécky problém, ale problém nemeckých a francúzskych bánk, ktoré, zaslepené chamtivosťou, sa správali tak, ako naši „oklamaní“ klienti nebankových subjektov. A presne tak, ako naši „oklamaní“, aj oni chcú svoje prešľapy riešiť z peňaženiek nezúčastnených občanov. Ale počítajme ďalej.

Pôžička Grécku je iba 800 mil. €. Premrhané a rozkradnuté prostriedky za posledné štyri roky vyčíslila SDKÚ-DS na 3 mld. € a zahraničná zadlženosť sa vyšplhala na 48 mld. €. Suma sumárum: 48+3+0,8 = 51,8 mld. €. A to je už na priemerného daňovníka 19600 €. Inak povedané viac, ako jeho dvojročná mzda. A to počítam s hrubou mzdou, v čistom príjme ide takmer o trojročnú mzdu. Tri roky pracovať a nedostať ani vindru! To je dedičstvo lumpov, ktorých si každé štyri roky demokraticky volíme. Keď sa chceme z tohto marazmu dostať, nemôžu byť naším cieľom limity EÚ (3% deficit a dlh 60 % HDP), toho čudného spolku, ktorý chcel už v roku 2010 dohnať Spojené štáty, a v ktorom 26 z 27 členov hospodári deficitne. Cieľom musí byť vyrovnaný, lepšie však prebytkový rozpočet. Tak, ako vo väčšine rodín. Na škole ma učili, že najjednoduchšia je taktika armády (preto sa ju učia generáli) a najzložitejšia taktika čaty (preto ju učia poručíkov). Obdobné je to aj v civile, kde rodinný rozpočet je najzložitejší a štátny rozpočet najjednoduchší. Na rodinný rozpočet potrebujete zdravý rozum a talent na kúzlenie, na štátny rozpočet stačí vláde a parlamentu mať gule. Áno, mať gule povedať občanom, že na viac nemáme. A tie gule dnes nemajú ani najpravicovejšie strany. Veď aj avatarovsky modrá SDKÚ-DS sa chválila dvojciferným rastom HDP a cudne pritom mlčala o deficitnom rozpočte. To je ako keby mi z každej výplaty zostávali stovky eur a napriek tomu by som si každý mesiac ďalšie desiatky eur požičiaval.

Východiská z tejto mizérie vidím iba dve, vlastne iba jedno: Pokračovať po gréckej ceste s nádejou, že aj nám niekto niekedy niečo požičia, teda presnejšie daruje. Druhým východiskom býva obvykle vojna, ale my máme takú smolu, že ani nemáme koho napadnúť. Okrem toho naša podvyživená a podľa premiéra aj zle pochodujúca miniarmáda s anglicky hovoriacimi misionármi nevyhrá ani v občianskej vojne.

V súčasnosti som napísal dva blogy. Jeden som začal písať za krásneho májového dňa o blížiacom sa abiturientskom stretnutí chemických priemyslovákov a je ladený optimisticky. Tento píšem v dobe, keď na naše územie prenikol studený, pôvodom arktický vzduch a ja som rád, že už nemáme psa a nemusím do tej sloty ani vystrčiť nos. Tak sa nečudujte jeho depresívnemu ladeniu. Moje vnúčatá netušia, čo ich čaká o nejakých dvadsať rokov. Nebudú vedieť, že prítomnosť im pripravili slušní, pracovití, čestní, bohabojní (ale tiež primerane chamtiví a sebeckí) predkovia. Ktorí možno ani nevedeli, že ak plnením svojej „občianskej povinnosti“ a v dobrej viere raz zvolia zakladajúceho Vladka a inokedy zasa sociálneho Robka, predurčia našu budúcnosť na dlhé roky. A vďaka nim sa už teraz kĺžeme, ako guľatina v rizni.

Dovidenia v Grécku, priatelia!

Kto je väčším zlodejom

Globálne oteplenie, lokálne sneženie

Po vytrvalých hrozbách klimatológov lietajúcich z jednej konferencie na druhú a zamdlievajúcich od hrôzy nad tým, ako nám bude teplo, nám v našej milovanej EÚ dobre nasnežilo. Dokonca v niekoľkých vlnách. I prituhlo. Ja viem, že Európa a Slovensko dupľom nie je globálom, ale zamávalo to nielen s cestármi a bezdomovcami, ale prakticky s každým. Naraz bolo obvyklé prísť neskôr do práce a neobvyklé čítať si cestovné poriadky. Permanentne retardovaným cestárom stačilo niekoľko telefonátov z vyšších miest, aby vyšli do ulíc s bojovne zdvihnutými radlicami. Časť z nich však bez nálady, pretože ich začali sledovať pomocou GPS a nádej na lacnú naftu ešte skôr, ako Fico nechal znížiť spotrebnú daň, sa rozplynula. Ťechnika baľšaja, kuľtury net.

Je to však trochu iné, ako v minulosti. Predtým takéto zimy bývali skôr normou, ako prekvapením a vedeli potešiť nielen lyžiarov. Študenti pri pohľade na husté sneženie výskali od radosti, navliekali na seba všetko dostupné šatstvo a poďho do mesta brigádničiť pri odhŕňaní snehu. Veď každá koruna bola dobrá. Koruny na zaplatenie brigádnikov sa napodiv našli. Asi preto, že ešte neboli samosprávy samospravujúce najmä peňazovody k svojim funkcionárom. Alebo je to eurom? Že by Vojáčeková? Študenti nahádzali sneh na nákladiaky a tie ho vysypali do Dunaja. Áno, neklamem, normálne ho odviezli do Dunaja. Nezničili ho, spolu s topánkami, autami a mestskou zeleňou, tonami soli, ani ho pluhmi nevyhrnuli na parkujúce autá a na chodníky. Odviezli ho. Ráno bolo bielo, ale nekolapsovo. Študenti si zarobili a mohli ísť pod viechu osláviť skúšky alebo iba tak posedieť. A ostatní sa dostali včas tam, kam potrebovali.

Dnes už študenti nebrigádujú. Jednak preto, že sú nežiadaní, pretože nezaplatiteľní a jednak preto, že majú starosti so zháňaním čo najpohodlnejšej školy a expresnej cesty k diplomu. A tak nám tu všetko kolapsuje, mešká, autá si prispôsobujú plechy s inými autami a ľudia anonymne hromžia, pretože si už nepamätajú koho volili a koho by teda mali zobrať na paškál. Televízne štáby behajú po krajine a spovedajú ufňukaných starostov a primátorov, ktorí im namiesto mechanizmov na zimnú údržbu ciest ukazujú prázdne trezory a šíria poplašné správy. Končí to spravidla až roztopením presoleného snehu. Keď sa šéfredaktori televízneho spravodajstva nasýtia hororov o bielom nezničiteľnom svinstve tam vonku, informujú divákov napríklad aj o tom, o koľko nám stúpla nezamestnanosť.

Nemám potuchy koľko je snehu, ale viem že nezamestnaných je vyše 300 tisíc. Keď k tomu pripočítame tých na sociálke a bezdomovcov bez domova i sociálky, môže ich byť aj pol milióna. To je armáda, ktorá by mala hravo zvládnuť nielen problémy so snehom. Väčšej časti z nich by to dokonca prospelo. Nielen finančne, ale aj zdravotne, pravdepodobne aj psychicky. Ale je tu problém. Naša samospráva je taká zabraná do tendrov na horľavé autobusy, tipovania, čo urobiť so starým mostom, predaja nezbúrateľného PKO a prenájmu drahých pozemkov na furt (1 furt = 90 rokov) za primeranú náhradu (1 primeraná = 1 euro ročne), že na sneh nemá čas ani chuť pomyslieť. Veď to by museli úradníci a úradníčky zdvihnúť svoje sedením vymodelované rite od kávičky, tárania a nekončiacich telefonátov a robiť to, za čo sú platení. Je tiež pravdepodobné, že by medzi pol miliónom potenciálnych pracantov našli väčšinu takých, ktorí si sneh neodhrnú ani spred vlastného domu a frajerov, niektorí ani z celého auta. A strašne veľa chorých a práceneschopných.

Z vlastnej skúsenosti viem, že prvé, čo človeka počas nezamestnanosti ohrozí nie je ani tak nedostatok peňazí, ale rozpad denného režimu. Naraz je na všetko dosť času, začne fungovať „maňana efekt“ a pracovné návyky sa strácajú ako voda v piesku. Iba málo jedincov dokáže aj v týchto podmienkach fungovať ako dobre namastený stroj. Ostatným treba k tomu trochu pomôcť. Keď tento sociálny štát dokáže dávať zahraničným investorom desaťtisíce eur na vytvorenie jedného pracovného miesta, mohol by ich dať ako prísne účelové prostriedky aj samosprávam. Veď postupnosť "práca – zamestnanie – kariéra" sa vždy začína prácou. Akoukoľvek. Ak je človek odkázaný, nemôže byť prieberčivý. Tak, ako ukázala v priamom prenose mladá „sociálne odkázaná“, ktorá sa popri fajčení a telefonovaní vysmiala charitníkom, ktorí doviezli obnosené šatstvo, pretože bolo „také nemoderné“. V januári sa už rakúskym charitníkom na Luníku nikto nevysmieval. Rovno ich zbili a okradli. Asi už neprídu. Písal som už aj o neskutočnej predstave niektorých osadníkov, že vláda dostáva na každého dávky a tie rozdeľuje. A sociálnu nerovnosť spôsobuje to, že ich vláda ukracuje, aby mohla dať viac bielym. Až k takým absurdnostiam môže viesť to, čo pôvodne začínalo ako nezamestnanosť. Tu nejde o mesiace, ktoré som bol nezamestnaný ja, ani o niekoľko rokov, ktoré sú nezamestnaní iní, tu už ide takmer o dve generácie. Niekde som čítal, že v komunitách, v ktorých sa informácie šíria najmä ústnym podaním stačia dve generácie na vymazanie informácie z kolektívnej pamäti. Napríklad tej o príčinnom vzťahu práce a prostriedkov na obživu. A tento proces vymazávania už beží, nech si splnomocnení splnomocnenci a múdre komisie so spotrebou balíčku kávy na jednu nepôvodnú myšlienku, myslia čokoľvek.

Som zvedavý, či sa dožijem vlády, ktorá začne sociálnu pomoc podmieňovať. Funguje to v iných štátoch, mohlo by to fungovať aj v našej gubernii. V jednom americkom meste dokonca rozdelili všetky peniaze na sociálne dávky podnikateľom, aby ich čo najúčelnejšie využili pri resocializácii dlhodobo nezamestnaných. A ono to fungovalo. Bohužiaľ iba do najbližších volieb, v ktorých po spravodlivosti volajúca väčšina toho sociálneho experimentátora už nezvolila.

Tak som začal ako klimatoskeptik a končím u vízie podmienenej solidarity. Čo narobím, keď je vonku už tak dlho bielo.

A bielo bolo aj na Veľkonočné sviatky v roku 2013. Kreatívni autori na Facebooku pochopiteľne zareagovali aj na tento nezvyčajný fenomén, o čom prinášam dva vydarené obrázky. Na prvom sú skombinované predpovede o konci sveta s realitou Veľkej Noci a k druhému bol pripojený text, že kriminalisti po náleze prebodnutého snehuliaka preklasifikovali tento čin z vraždy na nutnú obranu.

Koho voliť?

Keď človek v dôchodku nestráca čas chodením do práce, deti ho nevyužívajú ako lacnejšiu náhradu škôlky, kolená ho obmedzujú vo fyzickej aktivite a demencia iba pomaličky demonštruje, čo dokáže o pár rokov, nastáva ten správny čas dopozerať si filmy, na ktoré predtým nevyšiel voľný čas. Je dobré, keď na internete predtým objavíte Československú filmovú databázu. Mňa na ňu pred dvoma rokmi upozornil brat a pre začiatok mi poskytol aj priehrštie DVD. Potom je treba zaregistrovať sa, teda zvoliť si nick a heslo. Pri registrácii som asi niečo zbabral a môj obľúbený nick – juglon - sa stal nepoužiteľným. Je to škoda, pretože názov organického farbiva zo zelenej šupky vlašských orechov, ktoré oxidáciou hnedne a sfarbuje ruky ich pestovateľov nezmazateľnejšie, ako pečiatky na rukách návštevníkov disk organickej chémie. Tak som ho nahradil záložným slovom nascendi, ktoré sa viaže k prvej latinskej vete s ktorou som sa zoznámil na chemickej priemyslovke (hydrogenium in statu nascendi). Pridáte alebo nepridáte fotografiu a zopár nekompromitujúcich údajov o sebe a naraz ste registrovaným členom širokej komunity filmfanov, cinefilov alebo inak nazvaných milovníkov filmu. A tá sa od roku 2002 rozrástla na súčasných 260 tisíc členov. I keď ..., ale o tom potom.

Začnete vyhľadávať filmy a hodnotíte ich buď „odpadom!“, ak mienite, že nemali byť vôbec nakrútené alebo jednou až piatimi hviezdičkami. To je prvý kameň úrazu, pretože stred z piatich tvoria tri hviezdičky, teda 60 % z maxima, čo neladí s Gaussovou predstavou. Desaťstupňová stupnica, používaná v medzinárodnej filmovej databáze (IMDb) je síce vhodnejšia, ale keď neskôr zistíte, ako sa mnohé hodnotenia generujú, presunie sa päťhviezdičkový problém na okraj vášho záujmu. Prvotné nadšenie z toho, ako vám spomínanie si na filmy z minulosti a ich hodnotenie pekne ide, schladí program, ktorý obmedzuje jednodňový prísun hodnotení na stovku. Po dosiahnutí 500 hodnotených filmov máte právo vybrať si 19 obľúbených užívateľov ČSFD, ktorých hodnotenia sa vám, spolu s vaším, budú zobrazovať na prvých pozíciách. A tam začína najväčší problém ČSFD.

Vedľajším bonusom výberu obľúbencov je darovanie bodu vybraným. Bodu, ktorý nemá žiadny praktický význam, zdanlivo podporuje akúsi súťaživosť, ale tiež bodu, ktorý ťahá ČSFD dolu. Pre starších a napriek tomu pamätajúcich si divákov nie je problémom pospomínať si a ohodnotiť 500 filmov. Ale mladší, netrpezliví a/alebo bezškrupulózni si potrebný počet hodnotení jednoducho „obšľahnú“. Tí najdrzejší rovno skopírujú rebríček 200 najlepších a 200 najhorších filmov z ČSFD a bezproblémovo zoženú aj tú chýbajúcu stovku. Prečo to robia? Predsa som už napísal, že potom majú právo označiť 19 kamarátov, ako svojich obľúbencov. A tí zasa označia tohto malého podvodníčka, ako obľúbenca svojho. Výmenný obchod. S jedlom rastie chuť a tak sa tí ambicióznejší prihlásia pod iným nickom a založia „nového“ užívateľa. Postup známy už od Čičikova. To sa opakuje, pokiaľ ich to teší. Prípadne žobrú body od nováčikov pod zámienkou ich výmeny. A pretože svojich obľúbencov nezverejňujú, nemajú nováčikovia možnosť zistiť, koho pričinením im darovaný bod zmizol. Prečo to robia? Rastie im počet bodov a stúpajú v rebríčku najobľúbenejších užívateľov ČSFD. Jeden bod znamená poskočenie o niekoľko stoviek miest. Ale prečo to vlastne robia? Nuž, to naozaj neviem. Viem však, že to nie je žiadna nevinná zábavka, nad ktorou sa dá mávnuť rukou. Opísané a tým pádom aj fiktívne hodnotenia deformujú hodnotenia filmov a radový užívateľ sa nestačí čudovať nad nevysvetliteľne nadhodnotenými alebo naopak podhodnotenými filmami. Pretože nechce ísť proti masám, prispôsobí svoje hodnotenie „väčšine“, čím situáciu ešte zhorší. So zhovievavým nadhľadom sa na to pozerajú 30 oligarchovia alebo rentiéri, ani neviem, ako ich nazvať. Tí sa vyhrievajú v prvej tridsiatke užívateľov s najväčším počtom bodov. V podstate už nemusia vyvíjať žiadnu činnosť a body im utešene pribúdajú, najmä zásluhou lenivosti a dezorientácie nováčikov. Keď získajú právo označiť 19 užívateľov ako svojich obľúbencov a nepatria práve do kategórie „ja na bráchu, brácha na mně“ museli by prezrieť aspoň malú časť zo 125 tisícov profilov a 1,4 milióna komentárov, aby si vybrali tých pravých. Je oveľa jednoduchšie načrieť do tridsiatky bestofov. Viem o tom svoje, pretože aj ja som tak začínal. A obľúbencov sa mi podarilo stabilizovať až po dvoch rokoch. Z prvej tridsiatky ostali len piati. Šanca na nápravu je minimálna. Veď časť tých, ktorým sa nedarí postúpiť v hlavnom rebríčku sa snaží presadiť aspoň v počte hodnotení alebo komentárov. Potom tam nájdete študenta, ktorý videl vyše osem tisíc filmov, iný zasa vydáva výpis o tržbách filmu za komentár, ďalší snaživci už nehodnotia iba filmy ale aj televízne programy, vrátane televíznych novín a tí najdrzejší dajú namiesto komentára nejaké znaky a je to. Riešenie vidím iba jedno. Zrušiť rebríčky užívateľov. Stratila by sa pochybná motivácia k pochybným aktivitám a bol by pokoj. Na to však nie je „politická vôľa“. Ani na čistenie databázy od „mŕtvych duší“. Mŕtve, či živé, aktívne, či neaktívne, pre výnos z reklamy je dôležitý ich počet. A tak mi ČSFD pripomína priehradu, v ktorej nezasvätení vidia úžasné inžinierske dielo a odborníkom pribúdajú vrásky z miery jej zanesenia bahnom a kdejakým sajrajtom.

O diskusii na ČSFD platí to, čo o väčšine diskusií na internete. Nečítať! Nenašiel som tam vecnú, argumentmi podloženú diskusiu, iba sebaprezentáciu, osočovanie a mlátenie prázdnej slamy. A už ani nehľadám. V ČSFD je aj časť na prezentovanie svojej filmotéky. Naivne som tam zverejnil mojich pár filmov a aj keď som ich neponúkal, hneď sa prihlásili záujemcovia o Džezovú revue, ktorú mi podarovali príbuzní k narodeninám, keď som im predtým „nenápadne“ naznačil svoj nostalgiou motivovaný záujem o ňu. Už ju tam nemám.

Tým, ktorí to dočítali až do tohto miesta sa môže zdať čudné, prečo iba kritizujem a nespomeniem aj pozitíva. To je jednoduché. Pozitíva sú vo všetkom, o čom som nepísal. Filmy aj ČSFD mám rád, denne i viackrát sa do nej pozriem a pridám nový komentár. Filmy mi vďaka ČSFD prinášajú výnimočné zážitky, pretože ich priemerné hodnotenie v ČSFD beriem ako vstupný filter k výberu tých, ktoré si chcem pozrieť. Filmy zmeniť nemôžem, u ČSFD som si myslel, že by sa mi to mohlo aspoň čiastočne podariť. Nepodarilo sa. Prostredníctvom ČSFD som však spoznal niekoľko podobne naladených ľudí, s ktorými udržiavam priateľský korešpondenčný styk. ČSFD dokonca zmenilo návštevnosť tejto webovej stránky a posunulo moje osobné rebríčky domácich, zahraničných a televíznych filmov na vrchol záujmu. Pravdepodobne vďaka obrázkom si ich pozreli aj zvedavci z takmer 60 krajín. Nemalo by to však znamenať, že relatívna spokojnosť s doterajším stavom vylučuje kritiku sledujúcu jeho zlepšenie.

Na záver chcem vyjadriť veľkú vďaku autorovi a realizátorovi nápadu – Martinovi Pomothymu, jeho spolupracovníkom a všetkým užívateľom ČSFD, ktorí sú užívateľmi bez úvodzoviek.

Môj "obdiv" patrí aj Baldachýnovi, ktorý za 230 hodnotení a 11 komentárov dokázal nahrabať 159 bodov (Čapek by mal inšpiráciu), Drsanovi40, ktorý za dva roky stihol zhodnotiť 19,5 tisíca filmov (čo predstavuje asi tri roky ich nepretržitého sledovania) a tiež T2, ktorý nám poskytol 13,5 tisíca svojich skvelých dolárových komentárov. Verím, že oni, aj ich nasledovníci, sú so sebou nadmieru spokojní a netrpia nauseou.