Choď na obsah Choď na menu
 


Z druhej strany skalpela

24. 9. 2008
Dnes je 4. augusta 2008. Nemocnica mi oznámila termín, v ktorom mi nahradia pravé koleno nejakými kovovými artefaktmi a spravia zo mňa začínajúceho kyborga. Mám najmenej 36 dní na to, aby som stihol všetko potrebné. Náhrada kolenného kĺbu nie je síce odstránením zhubného nádoru, transplantáciou srdca, ani operáciou mozgu, či inou fajnovosťou, pri ktorej šanca prežiť dosahuje nepríjemne nízke hodnoty, ale ani operáciou slepáku, ktorá sa robí na vrátnici. Som preto rád, že aj decimované zdravotníctvo je ešte schopné pozoruhodných výkonov. Ľútosť nad neuvážene vyjadreným záväzkom napísať blog o operácii kolena sa dostavila ešte skôr, než som sa došuchtal k počítaču. Napísať pútavo o takej nezáživnej téme, rešpektovať pritom súkromie opisovaných osôb, vystríhať sa kritiky kohokoľvek (mám ešte jedno koleno, ak by ste o tom nevedeli!) to sú conditio sine qua non tohto blogu.
Najprv snáď treba spresniť, že pod operáciou kolena nemám na mysli nejaké artroskopické zákroky v rámci jednodňovej chirurgie, ale totálnu endoprotézu kolenného kĺbu (TEP). Teda to, čo v prvej sérii Nemocnice na kraji mesta predstavovalo vrchol Sovovho majstrovstva, i keď vtedy a tam išlo o náhradu bedrového kĺbu, ktorý je od prirodzenia jednoduchší než kolenný. K TEP kolena sa dopracujete buď nadmernou fyzickou aktivitou alebo tým, že vás príroda v rámci nejakej marketingovej akcie obdarí nekvalitnou chrupavkou. Tá sa po čase vydrolí a jej majiteľ začne udivovať okolie kačacou chôdzou, preferovaním bližších krčiem, pravidelnou konzumáciou analgetík a záujmom o ortopedické pracoviská s dobrými výsledkami. Samotná endoprotéza je dokonalým produktom presného strojárstva a zmenšená by mohla ako náhrdelník zdobiť krk krásnej ženy. Kvalite endoprotézy zodpovedá aj jej cena a peniazom, ktoré sa krútia okolo „priemyslu kĺbových náhrad“ zasa zodpovedá pozoruhodné tempo technických inovácií. Aktuálnou spoločenskou objednávkou v tejto oblasti je predĺženie životnosti náhrad na 20 a viac rokov, pretože sa pod nôž dostávajú stále mladšie ročníky postihnutých. Je to aj tým, že namiesto zdravého spôsobu života vysedávajú u počítača a píšu blogy, ktoré nikto nečíta, zobkajúc pritom z priložených misiek také kvantá potravín, ako keby ich čakali dočisťovacie práce v Tatranskom národnom parku.
V nedávnej minulosti pacient, zverujúci sa do rúk lekára, iba hmlisto tušil, čo sa s ním bude diať. Ako aj inak, keď väčšinu informácií o zákroku získal ústnym podaním od odborníkov posedávajúcich v čakárni. Jedinou jeho aktivitou v celom procese bolo modlenie sa, aby všetko dobre dopadlo. Dnes sa vďaka internetu veľmi detailne dozviete, čo vás čaká, aké sú vyhliadky i riziká zákroku. Aj vidieť sa dá. I keď, pravdupovediac, nie som si istý, či predchádzajúca nevedomosť nebola pre pacienta milosrdnejšou.
Napriek tomu, že som sa do nemocnice dostavil včas a úspešne prešiel peklom prijímacej ambulancie, pripomínajúcej scény z filmu Pearl Harbour, presunuli mi termín operácie z 10.9. na 11.9. Keďže som ani intenzívnym premýšľaním nenašiel analógiu medzi mojou operáciou a výročím útoku na dvojičky, prestal som sa tým znepokojovať. Časť operácie som sledoval v priamom prenose. Nič som síce nevidel, pretože mi vo výhľade bránila taká zelená handra, ale zvuky, ktoré sprevádzali zákrok som počul 5+1 kanálovo. A boli to zvuky, ktoré viac pripomínali remeselnícku dielňu pri návšteve šéfa, než operačnú sálu. Zaujímavé bolo, že som ich nevnímal, ako niečo, čo sa ma bezprostredne dotýka. Bolo to ako v monológu Lasicu (Satinského?): „Idem si ja horou a naraz počujem - buch, buch. I pomyslím si - Asi niekoho bijú. Pozriem lepšie, a to mňa bijú.“.
Všeobecne akceptovanou predstavou je, že ak po skončení operácie ostane pacient nažive, je všetko v najlepšom poriadku. V tomto prípade sa skončením operácie skončila iba práca operačného teamu a pre mňa všetko iba začalo. Odviezli ma na jednotku intenzívnej starostlivosti a tam som v úzkosti čakal, kým sa citlivosť dolnej polovice tela vyrovná citlivosti hornej polovice. Medzitým mi sestrička len tak mimochodom fukla nejakú injekciu do umŕtveného stehna. Necítil som nič, ale to by som necítil, ani keby mi tú injekciu aplikovala perforovaným krompáčom. Keď sa dolná časť tela prebrala k životu, bolo vnímanie bolesti vrcholným zážitkom napriek slušným dávkam analgetík. Nedalo sa proti tomu nič podniknúť, pretože som sa nesmel ani hýbať. K bolesti sa tak pripojila bezmocnosť a ja som iba pozeral na hodiny a očami tlačil ich ručičky, aby už čím skôr bolo ráno. Ráno prišlo a okrem denného svetla sa na mojom stave nič nezmenilo. O dva dni na previezli na normálnu izbu, ale aj tam ma to bolelo takmer rovnako. Pár dní po operácii som si pozrel v televízii Fridu so Salmou Hayek a oslovila ma veta: „Človek si prestáva pamätať, aké to je, keď človeka nič nebolí.“ To charakterizovalo aj moju situáciu, keď bolesti síce neboli mučivé, iba obťažujúce, ale neustále prítomné a s postupom času iba neznateľne sa zmenšujúce. Po troch dňoch prišla cvičiteľka a začala mi na takom stredovekom mučiacom prístroji ohýbať nohu. Jej radosť z dosiahnutého 5° zlepšenia ohybu bola spravidla zaplatená zvýšenou teplotou a návratom bolesti na úroveň D-2.
Ďalším poznatkom je ničím nepodložená predstava príbuzných a známych o tempe zlepšovania sa zdravotného stavu po operácii. Je dôsledkom dlhodobého sledovania rozprávok so šťastným koncom. Bezprostredne po operácii bol v ich vyjadreniach súcit, spoluúčasť a akási posvätná hrôza z neznámeho a nepoznaného. Ale po oznámení, že tri dni po operácii som na povel cvičiteľky a s pomocou bariel chodil, sa všetko obrátilo. Nie je pritom podstatné, že tá moja „chôdza“ spočívala v zavesení zúboženého tela na dve podpazušné jamky a jeho kolobežkovom posúvaní vpred. Rodina a známi hneď začali extrapolovať a vyšlo im, že keď po troch dňoch chodím o barliach, tak po x dňoch budem môcť trebárs súťažiť v Bailande.
Osem dní po operácii už vďaka cvičiteľke viete s barlami chodiť hore-dolu po schodoch a pre nemocnicu sa stávate príťažou. Nabalia vás jednorazovými injekčnými striekačkami, prevedú barle do vášho vlastníctva, objednajú sanitku a naraz je všetko za vami. Ste doma, v kruhu príbuzných, blízko svojho počítača a spíte vo svojej posteli, nad ktorou nie je hrazda, takže pri zmenách polohy stenáte ako prvorodička. Ale to už nie je o operácii, ale o rekonvalescencii, ktorá netrvá optimistické dni a týždne, ale dlhé mesiace. O nejaký čas ma čaká mesačný pobyt v liečebnom ústave, kde mi za Churchillov pot a slzy prinavrátia časť mobility. A niekedy na jar odložím aj francúzsku barlu, vyjdem si na prechádzku a budem sa cítiť ako John Travolta v Saturday Night Fever. Tiež mi čítali rozprávky so šťastným koncom. 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

TEP

(Dušan, 27. 11. 2009 19:34)

Článok som si prečítal dychtivo asi tak ako záverečnú časť mojej prepúšťacej správy po artroskopickom zákroku kolena. Znie : " v budúcnosti korekčná osteotomia, event. TEP kolena" - znie to hrozne mám 46 r. a pýtam sa aký je Váš "aktuálny" stav po vyše roku.
Dík
Dušan Bednárik bedd@centrum.sk