Choď na obsah Choď na menu
 


Nedeľné ráno

8. 5. 2011
Prebudil som sa do nedeľného rána pripomínajúceho Bobkovu verziu známej Kristoffersonovej skladby Sunday Morning, Coming Down, ktorú mi znechutili na jednej rekreácii tým, že ju používali namiesto budíčka. Je pár hodín po prehre našich hokejistov s Fínskom a fanúšikovia sa budia do depresívnej nálady. Koho môže tešiť, keď sa tu kradne vo veľkom, spravodlivosti sa človek nedovolá, neprispôsobiví sa množia geometrickým radom a ešte aj v hokeji prehráme, čo sa prehrať dá i nedá. Je nedeľné ráno a fanúšikovia môžu oslavovať akurát tak výročie víťazstva nad fašizmom.
Počas troch rokov existencie tejto webovej stránky sa zmenil nielen jej profil z blogovej na filmovú, ale aj špička návštevnosti, ktorá sa z pracovnej doby posunula na večerné hodiny. Spravidla. Včera nie. Včera jej návštevnosť zaznamenala pokles. Hrali sme významný zápas s Fínskom. Teda nie my, ani ja, ale Hanlonom vybratí hokejisti. Len som podľahol dočasne rozšírenej spolupatričnosti, keď sa namiesto „naši hrajú o štvrť na deväť“ povie „hráme o štvrť na deväť“, „prehrali sme“ namiesto „prehrali“. Môj laxný postoj k športu, športovaniu a fandeniu sa prejavil aj v tom, že som ako jeden z mála dianie na majstrovstvách sveta nepozeral, ale počúval. Sídlisko, žijúce hokejom, mi spoľahlivo detekovalo, kedy sa našim hokejistom podarilo dobre trafiť. Len tých výkrikov nadšenia bolo oproti iným rokom menej a sídliskové ticho bolo viac než zlovestné. Sklamanie je rovnako veľké, ako očakávania, ktoré mu predchádzali. Túžobné očakávania prehier mužstiev NHL, v ktorých hrajú naši hokejisti, sa do značnej miery naplnili a spoza oceána prilietavali naše nádeje. Ale namiesto hráčov, akými boli kedysi Starší, Golonka, Nedomanský prichádzali najmä starší, ale aj unavení a doráňaní hokejisti, od ktorých už ťažko môžeme čakať zázraky. Najmä ak si uvedomíme, čo sme pre úspech na majstrovstvách spravili my doma. Narýchlo poupratovaný bordel na miestach možného výskytu zahraničných návštevníkov, premaľované graffiti v podchode, sľuby taxikárov, že nebudú okrádať cudzincov a záplava jazykovo nevybavených policajtov v uliciach nám žiadne majstrovstvá nevyhrajú. Ani množstvo vlajok na autách, fanúšikov v dresoch a už vôbec nie tie trápne výtvory, ktoré sa usilovali byť hymnou majstrovstiev. Dnes si už asi každý uvedomuje, že nebolo treba skladať žiadnu hymnu, pretože najpriliehavejšou skladbou pre súčasnú situáciu je Keď odchádza kapela v podaní Paľa Hammela.
Ale nie každý tuší, aký čas uplynie, kým sa vrátime medzi hokejovú špičku. A čo všetko budeme musieť urobiť, aby sme sa vôbec vrátili. Predražená rekonštrukcia staručkého štadióna a novučičký hotel na dobrom mieste sú víťazstvami Širokého a nie hokeja. A kým z dnešných talentovaných detí niekto vypiple úspešných hokejistov pretečie Dunajom nejedno more a rozpočtom nejeden milión eur. Dovtedy si budú musieť fanúšikovia zvykať, že naše miesto v hokejovom svete je medzi porovnateľne veľkými alebo porovnateľne zlodejskými krajinami. Kdesi som sa dočítal, že v Lotyšsku s 2 miliónmi obyvateľov postavili 12 nových zimných štadiónov za rovnakú dobu, ako my dva (z toho jeden za Gáboríkove peniaze). Pravdepodobne by nepostačovalo ani tých 12, pretože rozhodujúca pre úspech je trpezlivosť a systematická práca. To sa však v tejto krajine a v dnešnej dobe nenosí. Kto by dnes čítal hrubé knihy, keď si za necelé dve hodiny môže pozrieť ich sfilmovanú verziu alebo prelistovať ich komiksovú podobu. Kto by sa v boji s globálnym otepľovaním papral so zalesňovaním, keď je výhodnejšie kšeftovať s povolenkami na emisie a kto by sa z vyvolených vôbec zaoberal niečím, čo presahuje jeho volebné obdobie. Rovnako je logické opýtať sa kto by sa zaoberal výchovou mladých hokejistov, keď sa dá počkať na nejakého hokejového selfmademana, ktorého nám zošle samo nebo, vycepuje ho NHL a my ním budeme iba kompenzovať neúspechy v ostatných oblastiach života. Potom sa však nemôžeme čudovať, že to s naším hokejom dopadne tak, ako s fanúšikom na pripojenom obrázku.

Obrázok

 

Nesledujúc hokej som si, ako filmový fanúšik mienil doplniť do facebookovského profilu stovku svojich obľúbených filmov. Tvárokniha však na takéto počty evidentne nie je pripravená a stálo ma hodne námahy, kým som tam pretlačil aspoň časť z nich. Všimol som si však výrazné rozdiely v „like this“ a mojou obľubou u väčšiny filmov a chcel som to využiť na tabuľkové porovnanie a interpretáciu. Facebook sa vzoprel a zablokoval moje úsilie s odôvodnením „že mám príliš veľa požiadaviek“. Pred časom som napísal blog Tento Facebook nie je pre starých. Po najnovších skúsenostiach dopĺňam, že tento Facebook nie je ani pre tých, ktorí majú veľa požiadaviek. Tak som aspoň napísal tento blog, aby som čelil dotieravým otázkam, prečo tak málo píšem. Písanie blogov mi stále viac pripomína varenie. Tam tiež človek tri hodiny strávi pri sporáku, aby jeho výtvor popri čítaní novín konzumenti zlikvidovali za desať minút a s nevinným výrazom v tvári sa opýtali, čo bude na večeru. Dnes ma ešte čaká návšteva chorého otca a nádej, že opäť nespadol pri márnom pokuse chodiť a že ma ešte spozná. Veru tak, nie všetky endy bývajú aj happy.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Nedeľné ráno a im podobné rána

(Edita, 2. 6. 2011 8:16)

Mám rada nedeľné rána-raňajšie leňošenie v posteli a pozeranie do okna ako svieti slniečko a počúvam čvirikot vtákov a potom hybaj "hore" polievať záhradu a kvety ak nepršalo.
!Otec" je vo svojom svete a ktovie ako budeme my na tom-v akom svete.
Želám pekný deň -