Choď na obsah Choď na menu
 


Kto je väčším zlodejom?

26. 7. 2010
Už som sa zmienil o tom, že moje blogy sú pomerne málo čítané. Isteže sa nájdu známi, ktorí zaliečavo tvrdia, že sa im páčia a mal by som písať viac. Lenže pokojný, stereotypný život necestujúceho dôchodcu neprináša nové podnety a variť z vody môžu iba ozajstní kuchári. Sú však aj výnimky, akou bol napríklad dnešný deň.
So súrodencami sme upratovali otcov byt a narazili sme na tri kartóny cigariet Mallboro, ktoré kúpil od nejakých šmelinárov pôsobiacich pri petržalskom TESCO. Boli určené pre jeho vnukov, pričom otec prehliadol, že jeden z nich je nefajčiarom a druhý je verný odlišnej značke cigariet. Tak sme sa, spolu s bratom, ako správni slabosi, ktorí s vuvuzelovským huriavkom bezproblémovo a prakticky kedykoľvek prestávajú fajčiť (a rovnako bez problémov fajčenie obnovia) podujali tento danajský darček vyskúšať. Kartóny boli netradične zdeformované a po rozbalení odkryli svoj obsah, ktorým boli dva plátky polystyrénu doplnené do požadovanej hmotnosti nastrihanými novinami. Rovnaký obsah skrývali aj zvyšné dva kartóny. O tomto type podvodov som kedysi čítal, že je rozšírený na Blízkom Východe. I keď tam sa predávajú iba jednotlivé škatuľky a pre nedostatok polystyrénu sú vypchané slamou. Poviete si, je tam toho, veď sa až toľko nestalo. A nakoniec, fajčenie škodí zdraviu. Nestalo, ako nestalo. Otec chcel potešiť vnukov a podvodníci svoje vyschnuté gágory. A dve potešenia tak, ako dve častice s rovnakým nábojom, pôsobia proti sebe. Otca títo priekupníci pomerne často obťažovali, pretože bol pre nich, v jeho takmer 90 rokoch, bol bezbranným a ideálnym klientom. Súpravu kuchynských nožov sa nám nepodarilo zachytiť, predajcu sady hrncov našťastie pristihla náhodne sestra in flagranti a keď začala na mobile vyťukávať 158, vrátil peniaze a pobral sa aj s hrncami kade ľahšie. Súprava kuchynských nožov je zďaleka najlepšia. Pohľad zblízka odhalí otrasnú kvalitu čepelí i rukovätí a napovie o výhodnosti kúpy. Na nožoch je vlastne pozoruhodné iba lepidlo, ktorým sú na rukoväte prilepené logá výrobcu. To je typické „leukoplastové lepidlo II. typu“. O leukoplastoch som sa už zmienil, že rozoznávame ich dva typy: jeden, ktorý nelepí a druhý, ktorý sa nedá odlepiť. Pri namáhavom odstraňovaní neodstrániteľného lepidla z rukovätí som si uvedomil, že obľubujem iba lepidlo gélovej konzistencie, ktorým niektoré firmy prilepujú k podkladu papiere určené na odlepenie. Lepidlo sa dá ľahúčko zošúľať do guľôčky a nezanechá po sebe žiadnu stopu. V starom známom vtipe síce dokázala babička nudiaca sa vo vlakovom kupé ušúľať obdobnú guľôčku, aj keď pri sebe nemala žiadne lepidlo, ale to je o inom. Takže v tomto siahodlhom úvode som predstavil grupu primitívnych zlodejíčkov a podvodníkov.
Aj s druhou skupinou mám osobnú skúsenosť, ktorá ma vyšla podstatne lacnejšie, ako otca. Nazýva sa to Reader’s Digest. To je spoločnosť, ktorá nepodniká anonymne, ako tí petržalskí podvodníčkovia, ale má ušľachtilé poslanie šíriť medzi obyvateľstvom knihy, CD a videokazety. Problém spočíva v tom, že na vyťahovanie evríkov z vrecák je potrebná kolaborácia odľahčovaného. Slovač má však k čítaniu stále laxnejší vzťah, viac, ako po hudbe, ktorá sa na nich valí zo všetkých strán túži po chvíľke ticha a s videoprogramami je to ganz egal. Takže ju treba k nákupu nejako stimulovať. No a v pestrosti stimulácie, presnejšie povedané zavádzania a oblbovania, dosahuje táto spoločnosť podľa mojich skúseností takmer dokonalosti. Rafinovaný, sofistikovaný systém pozostáva z nekonečných atakov na nič netušiace obete, ktorým sú zasielané grafické výtvory označujúce ich za vážených, výnimočných a čojaviemešteakých zákazníkov, ktorí sú na chlp ohanbia blízko úžasnej výhry, ktorá zmení ich život. Pre dokončenie približovacieho manévru si stačí iba objednať niečo z ich ponuky. Keď dôverčivá obeť podľahne ponuke, neodmietnuteľnej ako ponuka Vita Corleoneho, oznámia mu, ako výrazne sa k výhre priblížil a k dokončeniu stačí už iba posledný krôčik – ešte niečo si objednať. A tak ďalej, a tak ďalej. Aby nepodľahli zúfalstvu tak im sem-tam pošlú nejakú pozornosť, lepšie povedané neužitočnú cetku za pár šupov. Normálny človek po týchto praktikách s nimi vyrazí dvere už po pol roku, lenže ... starší ľudia sú voči týmto praktikám bezmocní a ich viera v infinitezimálnu blízkosť výhry by mala byť zaradená medzi oficiálne náboženstvá. Môj otec má vďaka tejto viere neskutočnú zbierku zbytočných a predražených kníh, nepozerateľných videokaziet a napriek nie najlepšiemu sluchu, chýbajúcemu prehrávaču a nezáujmu o pop music dokonca aj Zlatú kolekciu Heleny Vondráčkovej. Tú dostal za púhych 50 eur. Čo na tom, že originálna Zlatá kolekcia stojí okolo 600 Kč? Každý predsa pochopí, že keď si ju kúpi v obchode, v živote sa tak nepriblíži k obrovskej výhre, ako keď mu ju pošle jeho obľúbený digestor. Pred mesiacom som tejto čudnej spoločnosti napísal, aby otcovi s ohľadom na jeho vek a zdravotné postihnutie prestali zasielať ponuky a stornovali doteraz nevybavené objednávky. V závere som vyjadril vieru v pochopenie a kladné vybavenie žiadosti. Tiež dôkaz mojej naivity. Samozrejme, že nepochopili. Dôkaz ležal v poštovej schránke. Iba sa čudujem, že ich za konanie, ktoré je podľa mňa v rozpore s dobrými mravmi a spôsobuje ujmu časti spotrebiteľov ešte nikto nepohnal na zodpovednosť. Asi zamestnávajú dobrých právnikov.
Treťou skupinou je časť našich politikov a samosprávcov. Nabalili sa na privatizácii a keď už tento výdatný zdroj vyschol, prepli dojaci aparát na cecíky štátneho rozpočtu, štátnych podnikov, eurofondy, emisie, prírodné zdroje a je im naďalej hej. Aj ľudia ich naďalej volia. A nielen volia. Najväčší hlupáci ich dokonca majú radi a vášnivo ich obhajujú pri pive, či borovičke. Veď nedá sa stále iba o futbale a hokeji. Bodaj by ich neobhajovali, keď vedia tak pekne hovoriť o obyčajných ľuďoch, o národe a o sociálnom štáte. I rozprávku o kráľovi Svätoplukovi pridajú a na jeho sochu sa poskladajú. Radosť Japoncom fotografovať, ako tam pekne sedí na vzpínajúcom sa vajčiakovi a hrozí Petržalke mečom.
Takže treba konečne zodpovedať otázku z titulky. Na predchádzajúcich riadkoch som opísal zvláštny paradox: Naše rozhorčenie pri okrádaní nezávisí od výšky lupu, ale od primitívnosti a drzosti zlodeja. Keď nám niekto za bieleho dňa niečo potiahne z vrecka alebo zo záhradky (a nemusí to byť ani malý Cigáň), dokáže nás to rozčúliť do nepríčetnosti. Keď to urobí rafinovane netrápi nás to až tak a dokonca mu pri tom asistujeme. Filmovým zlodejom páchajúcim komplikované krádeže dokonca potajomky držíme palce, aby ich poliši nechytili. A keď niekto okráda v obrovskom rozsahu nielen nás, ale ešte aj našich potomkov, aj mu zatlieskame. Je to ako vo vtipe z čias Rakúsko-Uhorska keď nejaký mladík buntoval prísediacich v krčme proti ich pánovi, ktorý za jednu noc prehral v kartách panské sídlo. Najstarší z prísediacich ho zahriakol slovami: „Nuž čo, keď mu karta nešla!“
A krásna pointa na záver. Keď som sa vracal od otca, pristúpil ku mne na zastávke mladík s výzorom člena Talibanu a pýtal sa ma, či nekúpim dva kartóny cigariet. To nevymyslíš!
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.