Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy z roku 2011

20. 3. 2018

Nedeľné ráno

Prebudil som sa do nedeľného rána pripomínajúceho Bobkovu verziu známej Kristoffersonovej skladby Sunday Morning, Coming Down, ktorú mi znechutili na jednej rekreácii tým, že ju používali namiesto budíčka. Je pár hodín po prehre našich hokejistov s Fínskom a fanúšikovia sa budia do depresívnej nálady. Koho môže tešiť, keď sa tu kradne vo veľkom, spravodlivosti sa človek nedovolá, neprispôsobiví sa množia geometrickým radom a ešte aj v hokeji prehráme, čo sa prehrať dá i nedá. Je nedeľné ráno a fanúšikovia môžu oslavovať akurát tak výročie víťazstva nad fašizmom.

Počas troch rokov existencie tejto webovej stránky sa zmenil nielen jej profil z blogovej na filmovú, ale aj špička návštevnosti, ktorá sa z pracovnej doby posunula na večerné hodiny. Spravidla. Včera nie. Včera jej návštevnosť zaznamenala pokles. Hrali sme významný zápas s Fínskom. Teda nie my, ani ja, ale Hanlonom vybratí hokejisti. Len som podľahol dočasne rozšírenej spolupatričnosti, keď sa namiesto „naši hrajú o štvrť na deväť“ povie „hráme o štvrť na deväť“, „prehrali sme“ namiesto „prehrali“. Môj laxný postoj k športu, športovaniu a fandeniu sa prejavil aj v tom, že som ako jeden z mála dianie na majstrovstvách sveta nepozeral, ale počúval. Sídlisko, žijúce hokejom, mi spoľahlivo detekovalo, kedy sa našim hokejistom podarilo dobre trafiť. Len tých výkrikov nadšenia bolo oproti iným rokom menej a sídliskové ticho bolo viac než zlovestné. Sklamanie je rovnako veľké, ako očakávania, ktoré mu predchádzali. Túžobné očakávania prehier mužstiev NHL, v ktorých hrajú naši hokejisti, sa do značnej miery naplnili a spoza oceána prilietavali naše nádeje. Ale namiesto hráčov, akými boli kedysi Starší, Golonka, Nedomanský prichádzali najmä starší, ale aj unavení a doráňaní hokejisti, od ktorých už ťažko môžeme čakať zázraky. Najmä ak si uvedomíme, čo sme pre úspech na majstrovstvách spravili my doma. Narýchlo poupratovaný bordel na miestach možného výskytu zahraničných návštevníkov, premaľované graffiti v podchode, sľuby taxikárov, že nebudú okrádať cudzincov a záplava jazykovo nevybavených policajtov v uliciach nám žiadne majstrovstvá nevyhrajú. Ani množstvo vlajok na autách, fanúšikov v dresoch a už vôbec nie tie trápne výtvory, ktoré sa usilovali byť hymnou majstrovstiev. Dnes si už asi každý uvedomuje, že nebolo treba skladať žiadnu hymnu, pretože najpriliehavejšou skladbou pre súčasnú situáciu je Keď odchádza kapela v podaní Paľa Hammela.
Ale nie každý tuší, aký čas uplynie, kým sa vrátime medzi hokejovú špičku. A čo všetko budeme musieť urobiť, aby sme sa vôbec vrátili. Predražená rekonštrukcia staručkého štadióna a novučičký hotel na dobrom mieste sú víťazstvami Širokého a nie hokeja. A kým z dnešných talentovaných detí niekto vypiple úspešných hokejistov pretečie Dunajom nejedno more a rozpočtom nejeden milión eur. Dovtedy si budú musieť fanúšikovia zvykať, že naše miesto v hokejovom svete je medzi porovnateľne veľkými alebo porovnateľne zlodejskými krajinami. Kdesi som sa dočítal, že v Lotyšsku s 2 miliónmi obyvateľov postavili 12 nových zimných štadiónov za rovnakú dobu, ako my dva (z toho jeden za Gáboríkove peniaze). Pravdepodobne by nepostačovalo ani tých 12, pretože rozhodujúca pre úspech je trpezlivosť a systematická práca. To sa však v tejto krajine a v dnešnej dobe nenosí. Kto by dnes čítal hrubé knihy, keď si za necelé dve hodiny môže pozrieť ich sfilmovanú verziu alebo prelistovať ich komiksovú podobu. Kto by sa v boji s globálnym otepľovaním papral so zalesňovaním, keď je výhodnejšie kšeftovať s povolenkami na emisie a kto by sa z vyvolených vôbec zaoberal niečím, čo presahuje jeho volebné obdobie. Rovnako je logické opýtať sa kto by sa zaoberal výchovou mladých hokejistov, keď sa dá počkať na nejakého hokejového selfmademana, ktorého nám zošle samo nebo, vycepuje ho NHL a my ním budeme iba kompenzovať neúspechy v ostatných oblastiach života. Potom sa však nemôžeme čudovať, že to s naším hokejom dopadne tak, ako s fanúšikom na pripojenom obrázku.

Obrázok

Nesledujúc hokej som si, ako filmový fanúšik mienil doplniť do facebookovského profilu stovku svojich obľúbených filmov. Tvárokniha však na takéto počty evidentne nie je pripravená a stálo ma hodne námahy, kým som tam pretlačil aspoň časť z nich. Všimol som si však výrazné rozdiely v „like this“ a mojou obľubou u väčšiny filmov a chcel som to využiť na tabuľkové porovnanie a interpretáciu. Facebook sa vzoprel a zablokoval moje úsilie s odôvodnením „že mám príliš veľa požiadaviek“. Pred časom som napísal blog Tento Facebook nie je pre starých. Po najnovších skúsenostiach dopĺňam, že tento Facebook nie je ani pre tých, ktorí majú veľa požiadaviek. Tak som aspoň napísal tento blog, aby som čelil dotieravým otázkam, prečo tak málo píšem. Písanie blogov mi stále viac pripomína varenie. Tam tiež človek tri hodiny strávi pri sporáku, aby jeho výtvor popri čítaní novín konzumenti zlikvidovali za desať minút a s nevinným výrazom v tvári sa opýtali, čo bude na večeru. Dnes ma ešte čaká návšteva chorého otca a nádej, že opäť nespadol pri márnom pokuse chodiť a že ma ešte spozná. Veru tak, nie všetky endy bývajú aj happy.
 
 
Go East Young Man

Aj nadpis tohto príspevku som si vypožičal zo zásobárne pop music. Ide o nie príliš známu skladbu Elvisa Presleyho naspievanú v roku 1965 pre album Harum Scarum. Hodila sa mi nielen preto, že XI. abiturientské stretnutie bude v reštaurácii East, ale najmä preto, že záverečné slová pesničky znejú: "go eat and drink and feast go east young man", čo v preklade angličtinárskeho samouka spravidla končiaceho pri desiatej lekcii pravdepodobne znamená: "choď sa poriadne najesť a napiť do reštaurácie East". To je vhodný ideový námet a výzva pre nadchádzajúce stretnutie, i keď mladých mužov na ňom budú zastupovať nanajvýš čašníci.

Bude to už jedenáste stretnutie! Z ich počtu by mohli závistliví konškoláci z vedľajších tried konštruovať falošné mýty o dobrom triednom kolektíve alebo o návykovosti stretnutí. Pravdou skôr je, že sme si každoročné stretnutia ritualizovali a od návštev vinobraní ich odlišuje iba dátum a pevnejší krok pri odchode. Neritualizovali však všetci. Naša, pôvodne všesmerovo skákajúca, manželská dvojica si v termínoch stretnutí zvykla na zahraničné dovolenky a aj tento rok sa bude kochať vykopávkami v Taliansku namiesto toho, aby sa uskromnila pohľadom na vykopávky triedneho charakteru. Hrča si to na pár mesiacov namieril do Austrálie a Draža tu bola pred mesiacom. Z troch Vierok nepríde ani jedna. Chorý manžel, rodiaca dcéra a neschopnosť zmeniť sedemročný zvyk neprichádzať, to sú rôzne dôvody a rovnaký výsledok. Opatere brata dala prednosť Anka, rekonštrukcii bytu Jano. Horšie je, že sa zvyšuje počet tých, ktorí by aj prišli prísť, ale bránia im v tom zdravotné problémy. Tento rok to postihlo Ľuboša a Feniho, na poslednú chvíľu sa k nim pridali aj Oľga s Jankou.

Minulý rok som si zaspomínal, ako sme pred päťdesiatimi rokmi šli na prijímacie pohovory. Keď sa o 50 rokov dozadu prenesiem tentoraz, vidím pätnásťročné uchá, ktoré práve dostali občianske preukazy a začali vnímať svet okolo seba. Neunikol nám adrenalínový výlet Gagarina, ani posledný výstrel Hemingwaya, pri ktorom fungoval ako lovec i korisť. Také smutné dva v jednom. A to iba preto, že nemal nápady na ďalšiu knihu. Ak by sa mal zastreliť každý, kto nemá nápady, planéta by sa vyľudnila. Začínajúcu stavbu Berlínskeho múra sme pokladali za ďalšiu stavbu socializmu, nejakú obdobu Trate mládeže. A pritom to bola fortifikácia klietky, z ktorej napriek avizovanej šťastnej budúcnosti odlietalo stále viac vtáčkov za lepšou prítomnosťou. Ani najlepšie informovaní spolužiaci vtedy netušili, že sa richtig v tom roku narodil nielen Kájínek, ale aj Barack Obama.

Tohtoročné stretnutie pripadlo na deň daňovej slobody a uskutočnilo sa v spomínanej reštaurácii East. Mailové a telefonické zaisťovanie bezproblémového príchodu opäť ukázalo, že žiadna navigácia a žiadne návody nie sú dokonalé. Tentoraz vznikol problém tým, že sme za východiskový bod pokladali autobusovú alebo vlakovú stanicu. Lojzo a Vlado, ktorí rafinovane prišli z modransko-pezinského smeru autami, mali čo robiť, aby neskončili vo vrakuňskom Pentagone.

Prakticky od začiatku sa začali reťaziť problémy. Nápady demokratizovať výber jedla a minimalizovať spoločne hradenú konzumáciu sa ukázali byť nepraktické a život komplikujúce nielen mierne vystrašeným čašníčkam, ale najmä nerozhodným spolužiakom. Nie každý prejaví takú akčnosť, ako Lojzo, ktorý si pre neskorý príchod jedlo nestihol vybrať, vyriešil to olúpením okoloidúcej čašníčky o roznášanú porciu a bol za vodou. Laco bol tentoraz unplugged a ja som trojjedinú úlohu organizátora, fotografa a účastníka s prehľadom nezvládol. Spolužiaci, ktorých som spočiatku vydesil informáciami, za čo všetko si budú musieť zaplatiť zo svojho boli na tom ako pacienti nemocníc po 1. júni. Spoločne hradené opasky si utiahli tak tuho, že ku koncu stretnutia bola bilancia spoločnej kasy prebytková ako rozpočet šetriaceho úradu v decembri. Pár fliaš dobrého vína vyriešilo aj tento problém a zdanlivo všetko skončilo v poriadku.

Nasledoval môj ďalší nápad usporiadať after party v neďalekom bydlisku. Ten nepríjemne prekvapil zostávajúcu partiu a nepotešil pozvanú. Už samotný odhad vzdialenosti bol taký moskovský (čuť, čuť, nedaľeko) a z avizovaných 300 m bolo nakoniec 1,1 km, na čo moje nohy nesúce obézny dôsledok pohodlného života reagovali vyčítavo. Pre absenciu hladu nebolo nič ani z avizovaných bryndzových halušiek a tak sme sa po nejakej dobe rozišli s vágnym uistením, že si na tie halušky nájdeme vhodnejšiu príležitosť. V závere dňa ma videohovorom z postele potešil aspoň Hrča, ktorý sa v Austrálii práve prebudil a bol zvedavý, ako to všetko dopadlo.

Miroslav Plzák varoval postarších partnerov pred inováciami v sexe. Myslím, že je to možné vztiahnuť aj na inovácie v organizácii abiturientských stretnutí postarších spolužiakov. Vyššiemu veku sú bližšie vyjazdené koľaje, než experimenty z nejasným výsledkom. Takže o rok ten náš vykoľajený abiturientský vagón postavíme opäť na koľaje.

Začal som s Elvisom a patrí sa v rámci dramatického oblúka Elvisom aj zakončiť. Premiestnil som videoklip so spomínanou pesničkou z YouTube na koniec tohto textu, kde je možné si ju pozrieť a vypočuť. A ak vo fotoalbume kliknete na položku Abiturientské stretnutia nájdete tam aj prvých 24 komentovaných fotografií. Ja sa zatiaľ pozriem na trestnú sadzbu za premiestňovanie pesničiek.

Ako post scriptum dodávam, že tento blog vďaka svojmu názvu ostal pred mnohými spolužiakmi skrytý. Pri troche zlomyseľnosti by som sa mohol usmievať popod fúzy, že spolužiaci hľadajúc avizovaný text otvárajú blog Nedeľné ráno, v ktorom o stretnutí nie je ani ň. Aspoň prispievajú k jeho vyššej čítanosti.