Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy z roku 2009

29. 8. 2017

    Tak si tu žijeme

Už dvakrát som pre názov blogu použil Pele-mele a bol by som nerád, aby sa z toho stal zvyk. Preto som nasledujúcu zmäť slov nazval Tak si tu žijeme. Marína moja, chcelo by sa dodať.

Pred nejakým rokom nám na sídlisku dopriali TESCO. Zaujalo ma novým zlozvykom. Doteraz som vídaval najmä to, že na pohľad slušní občania zhrabnú všetky dostupné plastové tašky a vypýtajú si i ďalšie iba preto, že sú zadarmo a sekundárne sú využiteľné na vynesenie smetí. Tí otrlejší to robia aj keď sa im na zápästí hompáľa vlastná igelitka, ktorú zabudli schovať. Asi si tou halierovou chamtivosťou kompenzujú ľahostajnosť k rozkrádaným miliardám, ktoré sa ich netýkajú bezprostredne. V júni pred Tescom rozdávali brigádnici nové vydanie Zlatých stránok, a to bezpodmienečne. Teda nielen zadarmo, ale aj bez poukazu, nahlásenia čísla pevnej linky a prinesenia predchádzajúcej verzie. Totálne zadarmo! Očakával som, že si niektorí budú brať viac výtlačkov, ale skončilo to iba pohodením niekoľkých výtlačkov v blízkom parčíku. Asi to bola pre nich príliš ťažká literatúra alebo si cestou našli v zozname svoje meno a tým jeho úžitková hodnota klesla na nulu. Čudujem sa, ako rýchlo sme preskočili od pracovitosti a šetrnosti k pohŕdavej lenivosti a okázalému plytvaniu. Aj preto ľutujem zrušenie poplatkov v zdravotníctve. Ale späť k tomu novému zlozvyku. Zákazník si vyberie tovar alebo si ho vyžiada u pultu a pokračuje v surfovaní po markete. Po čase mu nákup prejde oboma mozgovými závitmi a on zistí, že niečo z neho vlastne nechce, nepotrebuje alebo si nemôže dovoliť. Mal by teda zájsť za predavačkou, vysvetliť jej, čo je vo veci, vrátiť tovar a prípadne sa nechať aj trochu pokarhať. Ale to nie! Až takí priamočiari nie sme. Sme predsa hrdý národ, tak čo by sme sa ponižovali pred takou nejakou - predavačkou. Čo keby nás nejaký známy pritom videl? Riešenie je jednoduché. Šup, a kilo krkovičky tróni medzi čokoládami alebo ovsenými vločkami. Fajn, nikto nás nevidel, tak je všetko v poriadku. Že to poznáte? Samozrejme, takto predsa nakupuje Mr. Bean a aj niekoľko na pohľad slušných občanov. Tí sa potom spravodlivo rozhorčujú, keď z oddelenia cestovín na nich zavanie odporný smrad dôkladne schovaného a rozkladajúceho sa mäsa.

S inakosťou sú problémy. Ani z voza, ani na voz. Ak sa väčšina snaží tých odlišných integrovať, hneď začne besnieť tretí sektor, Európska únia a im podobní odborníci, pretože integrácia je podľa nich formou asimilácie, inak povedané aktom nepriateľstva. Väčšine zasa nevonia menšinový ideál: dajte nám peniaze a nechajte nás robiť čo sa nám len zachce. Vôbec sa o nás nestarajte a najmä nás neotravujte nejakými povinnosťami. My sme menšina a máme iba práva. Okrem toho integrácia v konečnom dôsledku poškodzuje nevinnú väčšinu. Doplňte bežnú školskú triedu piatimi zavšivenými žiakmi a výsledkom nebude ich odvšivenie, ale zavšivenie ostatných. Ani nápravno-výchovné ústavy ešte nikoho nápravne nevychovali, zato vyškolili pekné množstvo zločincov. Tak aká integrácia, aká antisegregácia. Vyjsť z menšinových osídel je rovnako beznádejné, ako keď sa Otík pokúšal vyjsť z podchodu na Václaváku. Ale aj segregácia je neprípustná a trestaná. Pred pár dňami Okresný súd v Sabinove rozhodol, že mesto konalo segregačne, keď presťahovalo neprispôsobivých občanov z centra do nových bytov nižšieho štandardu kilometer vzdialených od centra. Netreba ani dodávať, že byty v centre zdemolovali tak, že časť domov musela byť zbúraná. Ďalšou  samozrejmosťou je, že títo "obyvatelia" za zdevastované, ani za nové byty neplatili, neplatia a nebudú platiť nájomné. Namiesto toho sa sťažujú, že v nových bytoch nemajú kuchynskú linku, sprchovací kút, ani obkladačky v kúpeľni a prirovnávajú také bývanie ku koncentráku. Keď so sťažovaním neuspeli, podali na mesto žalobu. Súd im dal za pravdu a zaviazal mesto, aby každému „poškodenému“ vyplatilo tisíc eur. Mne by mal ten istý súd zaviazať oči, aby som už v budúcnosti o takých rozsudkoch nemusel čítať. Desiatky rokov každý režim, každá verejná moc, neprispôsobivým iba ustupuje, platí a je rada, že má na čas pokoj. Ja nie som iný, akurát zatiaľ neplatím priamo. Ustupujem tiež, minimálne v tom, že Cigáňov už nenazývam Cigáňmi, ani Rómami, ale politicky korektne neprispôsobivými občanmi. Mám v tom prax zo socializmu, keď sa kurvy nazývali príživníčkami, i keď rozdiel medzi priživovaním sa a kurvením bol zrejmý aj bez osobnej skúsenosti. Ale problém sa ustupovaním, privieraním očí a korumpovaním ani nezmenší, ani nemizne a jedného pekného dňa sa začne týkať aj tých, pre ktorých bol celé desaťročia vzdialený. Vtedy už môže byť všetko inak. Veď aj v Kosove boli pred sto rokmi iba 2 % Albáncov. A podstatu problému pritom vystihol Thomas Jefferson už pred mnohými rokmi vo výroku: Nie je nič nespravodlivejšie ako to, keď zaobchádzame úplne rovnako s celkom rozdielnymi ľuďmi.

Už som sa obával, že Fico zabudol na svojich niekdajších súdruhov a v rámci ochrany nefajčiarov prestal rozdávať trafiky. Žiaden strach, na ich zásluhy sa predsa nemôže zabudnúť. Len im bolo treba nájsť primerané miesto. Pre predčasne zostarnutého Weissa sa našla Budapešť a Peťko hneď pri menovaní obveselil prítomných zámerom naučiť sa po maďarsky. Napokon aj prítomný dupľovaný prezident sa kedysi mienil naučiť po anglicky. No dobre, tak šme še pobavili. Môže nás iba tešiť, že vo veľkej Moskve nás bude zastupovať malý Migaš a ten po rusky vie už teraz. Okrem toho mu tam študuje synak, tak čo by to bol za otca, keby nezobral náhodne uvoľnený flek a nedohliadol na syna. A tretí súdruh – Čič – sa ani pri tejto príležitosti nevyhol obvyklému prerieknutiu, keď Východný Timor nahradil Východným Timurom. U toho Grassalkoviča sú iste nejaké logopatogénne zóny.

Našu republiku navštívil prezident poldruhej miliardy Číňanov žijúcich v ázijskej kotline. Jeho Men in black ukazovali našincom, ako rýchlo by sa dalo Hodžovo námestie premeniť na Tchien-an-men. Škoda len, že to nevidel náš Jánošík, hrdinsky bojujúci proti monopolom, imperialistom, Američanom, kapitálu, DSS, zisku a iným nepriateľom pokojného budovania sociálneho štátu. Ako obvykle to ostalo na pandúroch a tým chýbal nielen manuál na koordináciu činnosti s vyobliekanými Číňanmi, ale po nepríjemnostiach s nosením Kazašky, aj chuť miešať sa do vyšších záujmov. Náhoda mi umožňuje spojiť nového veľvyslanca s návštevníkom. Ten náš Moskovčan bol ešte ako predseda parlamentu na návšteve v Číne a veľmi sa mu tam páčilo. Bodaj by nie, pri jeho vzraste mu iste imponovalo, že v takej veľkej krajine má okolo seba samých seberovných súdruhov. Bohužiaľ čínski súdruhovia nevedeli pochopiť, že krajina veľkého náčelníka parlamentu nemá 5-miliónové hlavné mesto, ale že toľko je nás všetkých cakumprask aj s menšinami. Iste sa čudovali, načo je potom takej malej krajine parlament. A keď sa im súdruh Migaš pochválil, že predsedá 150-člennému parlamentu, museli Číňanov ovievať, pretože v ich Všečínskom zhromaždení ľudových zástupcov sú na rovnaký počet Číňanov dvaja, slovom dvaja zástupcovia. A aj keď Čínu a Číňanov príliš nemusím, dvojčlenný parlament by som bral všetkými desiatimi.

Ani som sa nenazdal a už som prekročil tisícslovný limit. Pred časom som videl film o živote a dobe sudcu Roy Beana s Paulom Newmanom v titulnej úlohe zvláštneho samozvaného sudcu, ktorý preferoval vešanie odsúdených a nadovšetko miloval speváčku Lily Langtry.

Dnes zvolili najvyšší sudcovia svojho úplne najvyššieho sudcu, ktorý v živote i v práci preferuje zákon, sem-tam si s niekým zatelefonuje a namiesto Lily Langtry sa uspokojí s návštevou finále Let’s Dance 3.

A na úplný záver dve správičky z tlače. Akýsi Maďar zabil na Novom Zélande miestneho homosexuála bendžom. Párkrát som sa aj ja vyhrážal, že niekomu dám na bendžo, ale netušil som, že to môže až tak dopadnúť. Zopár Angličanov si chcelo u nás pozrieť unikátnu kolóniu včelárikov zlatých pri obci Leles. Zbytočne. Niekto ich pohlušil. Tak, ako pred 12 rokmi pri obci Somotor. Včelárikovia sú krásni vtáci, ktorí majú smolu, pretože časť ich potravy tvoria včely a tiež preto, že ich hniezdiská bránia poctivým podnikateľom v obnovení ťažby v pieskovom lome. Asi je náhoda, že obe zmienené obce ležia na východe Slovenska.

    Ako sme začali? 

Ako? Predovšetkým oneskorene. Nie, že by sme patrili k nejakému retardovanému spoločenstvu, ale pre poriadok bolo potrebné k starému roku pridať jednu sekundu navyše (Čechom pridali vteřinu, pretože sekunda im znie príliš slovensky. Na Česko si už zvykli, sekunda im stále nevonia). Ale okrem tej sekundy navyše ide všetko po starom. Svetu dominuje svetová, pôvodne hypotekárna, neskôr finančná a najnovšie už aj hospodárska kríza, ktorá sa nám vyhla vďaka tomu, že sme si zvolili najlepšiu možnú vládu. Ale mráz, ktorý ako obvykle prichádza z Kremľa, na Slovensko vplyv má. Nezanedbateľný. Zavrieť kohútiky, to si svojho času nedovolil ani Mečiar, ktorý sa tým vyhrážal Čechom. A to bol iný parobok, ako Putin. Ruské nádeje, že mrznúci Východoeurópania donútia Ukrajinu kradnúť menej plynu alebo viac zaň platiť, prípadne oboje súčasne, boli prehnané. Je to ako v rozprávke Chytrá horárkyně – ani nahá, ani oblečená, ani peši, ani na voze atď., skrátka ani európske ceny za plyn pre Ukrajinu, ani odpor voči jej koketovaniu s EÚ a NATO. Škodoradostne konštatujem, že na tieto susedské prekáračky našich „slovanských bratov“ najviac doplatili ich riťolezi: Bulharsko, Srbsko a Slovensko. Takže nefunguje žiadne slovanské bratstvo o akom blúzni Čarnogurský a víťazi posledných volieb, ale tvrdý biznis a ešte tvrdšie geopolitické ambície. A darmo my, novopečení príslušníci toho čudného spolku so žltými hviezdičkami na modrom podklade, obraciame svoje zraky k Bruselu. Brusel nepomáha. Brusel úraduje. Z Bruselu možno čakať deklarácie, prísľuby tvrdšieho postoja, vyslanie pozorovateľov, skrátka kecy, kecy, kecy! A v pozadí skrytú radosť, že majú nórsky plyn a nemusia za nás ťahať horúce gaštany z pahreby. Inak, zaujala ma správa, že tých dôležitých európskych pozorovateľov Rusko, ani Ukrajina nepustili do svojich velínov. Tak by ma zaujímalo, kam ich vlastne pustili? K rúram? Alebo iba k plotu? Takto sa pozorovateľmi zachádza v Iraku a v Severnej Kórei. Mať trochu hrdosti v tele, tak sa otočia na opätku a idú domov. Ale aká hrdosť, veď diéty im predsa idú. Čo vlastne očakávame od krajín, ktoré sa navzájom obviňujú z klamstva, Rusko Ukrajinu navyše z kradnutia plynu a keď konečne dospejú k nejakej dohode, na druhý deň je na ukrajinskom výtlačku zmluvy rukou písaný!!! dodatok, na ktorom sa nedohodli. Ako v našom parlamente. A čo na to všetko naša vláda? Nuž, tá sa toľko zaoberala tým, ako nenažraný SPP zdiera chudobných Slovákov, až zabudla, že jej úlohou nie je cenotvorba, ale diverzifikácia zdrojov, vytváranie strategických zásob a riešenie krízových scenárov. Z polovičky dividend SPP mohla tie riešenia aj prenášať z papiera do reálu. Ale to by potom neostali bubáky na právne služby a reklamu pre jedno zbytočné ministerstvo.

Gamblerov vypisujúcich žiadanky na 300 miliónov už posilnili aj záujemcovia z blízkeho zahraničia. Problémom je, že 300 miliónov vyhrá iba jeden, ale miliardy vďaka Tiposu a jeho sympatizantom zaplatíme všetci. A to aj v prípade, že nevyhráme. Mohli sme dopadnúť aj horšie. Tak, ako napr. Lotyšsko. Na prelome rokov 2000 Lotyšov po tom, ako im nevyšla ponuka Abramovičovi, aby kúpil ich štát, podpísalo petíciu, v ktorej požiadali švédsku vládu o inváziu a okupáciu svojej krajiny. Spolužiakovi Dobríkovi som v e-maile navrhol, aby sa uchádzal o post poradcu švédskej vlády pri rozhodovaní o tejto žiadosti, pretože ako československý emigrant má bohaté skúsenosti nielen s inváziou, ale aj s okupáciou.

A ešte jedna správa ma na začiatku roka zaujala. Učiteľka v jednej materskej škôlke objavila u svojho žiačika „duševnú zaostalosť“ a poslala ho k psychologičke. Tá mu namerala IQ 146 a pre zmenu ho odporučila do školy pre nadané deti. V súčasnosti chlapec žije už tretí rok v Írsku a získal si svojimi prácami obdiv írskych kapacít. Na Slovensku je časté, že považujeme géniov za idiotov a naopak, ako ukazuje aj pohľad do parlamentu alebo exekutívy.

Začiatkom roka ma naštvali Česi. V televízii som jedným okom sledoval úbohú americko-českú „komédiu“ Eurotrip. Na úbohé americké komédie som zvyknutý, ale zaujalo ma, že keď pri ich výrobe spolupracujú s Čechmi, tí sa idú pretrhnúť od potreby kopnúť si v tieni veľkého amerického brata do Slovenska. Najprv v Eurotripe, neskôr i v Hosteli. O úbohosti ich snaženia vypovedá aj fakt, že zábery z domnelej Bratislavy boli nakrúcané na jednom cigánskom sídlisku v severných Čechách. A dnes som sa dočítal, že v rámci ich predsedníctva Európskej únie vycapili v Bruseli niekoľkotonové „umelecké dielo“ znázorňujúce charakteristiky jednotlivých krajín EÚ. Pri historicky motivovanej láske Bulharov k Turkom sa nemožno čudovať, že ich turecké záchody „charakterizujúce“ ich krajinu tak nasrali, že Čechom poslali oficiálny protest a ich veľvyslanca si pozvali na koberček. Nás bývalí bračekovci potešili Slovenskom, zabaleným ako uhorská saláma a previazaným maďarskou trikolórou. Aj keď ide o porovnateľné svinstvo s tým, aké vyviedli Bulharom, naši neprotestujú a ani si nenechávajú drať koberec českým veľvyslancom. Načo aj, keď do Bruselu chodí tak málo voličov dnešnej koalície. Ale to som sa zbytočne rozčúlil. Však to nie Česi, to iba výtvarník David Černý, ktorý už pred časom vzbudil pozornosť ružovým tankom a koňom naopak. Bol taký zabraný do stvárňovania srandičiek na účet jednotlivých štátov únie, že zabudol v rovnakom duchu stvárniť Česko, napr. ako pivnú podložku na Mníchovskom Oktoberfeste alebo Čechov ako "povojnových" povstalcov z mája 1945. Potom by som to chápal iba ako trápny žart. Takto to vnímam, ako Čecháčkovskú zlomyseľnosť, ktorej kontruje Shooty.

Naopak, spokojný som s moslimskými aktivitami. Namiesto predchádzajúceho amatérskeho lietania s boeingami a odpaľovania nezábavnej pyrotechniky sa ich najnovšou záľubou stalo hádzanie topánkami. A to nielen po Bushovi, ale už aj po našom Lajčákovi. Len tak ďalej a môže byť z toho nová olympijská disciplína.

A aby som nezabudol na prijatie eura. Netreba sa znepokojovať. Veď sa mení iba mena, nie cena. Na rozdiel od zopár negramotných spoluobčanov, ktorí sa sťažovali na nízku efektívnosť vysvetľovacej kampane a vekslákov, ktorí nevedia, čo si počnú, ja mám s eurom iba jeden problém, a to nechty. Prevaha mincí v mojom peňažnom portfóliu si žiada dlhšie nechty. Inak ich nedokážem rýchlo pozbierať, keď sa mi rozkotúľajú. Dlhšie nechty som si mohol dať ako novoročné predsavzatie. To je splniteľné, obdobne, ako tohoročné novoročné predsavzatie Milana Lasicu, že si bude každodenne umývať zuby.

Keď sa blížim k avizovanej tisícke slov na jeden blog, zúfalo rozmýšľam, čo pozitívneho napísať, aby to celé nepôsobilo tak ufrflane, ako zvyknú pôsobiť prejavy starších ľudí. Jediné, čo ma napadá, je radosť nad tým, že s rovnakou pravidelnosťou, s akou sa Rusi na prelome rokov pohrávajú s kohútikmi, sa každé ráno zobúdzam a žijem. To je celkom fajn. Zatiaľ. Pri týchto stareckých radostiach načim spomenúť, že presne pred sto rokmi (1.1.1909) začali vo Veľkej Británii vyplácať prvé dôchodky (ale iba obyvateľom starším ako 70 rokov).

 

Kríza

Viete, že máte príliš veľké dlhy, príliš veľa úverov a príliš vysokú spotrebu a idete riešiť tento problém zvýšením dlhov, zvýšením spotreby a zvýšením objemu úverov? Ste blázni.

Jim Rogers

Kríza je v poslednom čase frekventovanejšie slovo, ako sex. Už aj naši všemocní a vševediaci, ktorí pred Vianocami nepripúšťali jej dosah na Slovensko sa dnes hrajú na Mikulášov a hotujú balíčky. Pred rokmi som sa učil, že za krízu považujeme takú odchýlku od obvyklého stavu, ktorú nie je možné vrátiť do rovnovážneho stavu obvyklými, ale iba mimoriadnymi prostriedkami. V súlade s tým naši vladári namiesto zastavenia mimoriadne rozsiahleho kradnutia a plytvania hotujú balíčky. Budú pomáhať kupovať autá, splácať hypotéky, zakladať firmy a najmä, budú už bohviekde, keď bude treba tieto vyhodené peniaze, naše peniaze, splácať.

Krízu obvykle vnímame ako niečo negatívne napriek jej neprehliadnuteľnému pozitívnemu účinku. Nič predsa nie je úplne čierne alebo úplne biele. Možno len tie čierne diery. Ale tie sú zasa také čierne, že ich ani nevidno. Kríza je príležitosťou pre všetko životaschopné. Aj taká nepríjemnosť, akou bol u nás prepad životnej úrovne začiatkom deväťdesiatych rokov potešila lekárov poklesom výskytu kardiovaskulárnych a ďalších ochorení, ktoré súviseli s prežieraním sa. Bolo menej peňazí, menej sa hodovalo, menej sa tiež chorelo a zomieralo. Nedávno som čítal, že tento rok bude zabitých menej tuleňov. Nie snáď preto, že tie bohaté fľandry, ktoré si tak radi zahaľujú svoj výrobný prostriedok do drahých kožuchov, by dojal spôsob ich zabíjania, ale preto, že budú v tomto, a dúfam že aj v nasledujúcich rokoch, menej bohaté. Keď som čítal, že mladé biele tulene s hebkou kožušinkou lovci z úsporných dôvodov zabíjajú drevenými palicami, iba som bezmocne pokrčil ramenami. Ale keď bolo ďalej vysvetlené, že tými palicami udierajú iba tak, aby sa príliš neunavili, čo spôsobuje, že skrvavené, oskalpované tulene sa ešte dlho bezmocne zmietajú na ľade než zomrú, znovu sa vo mne prebudili pochybnosti, či naozaj všetci náležíme k druhu homo sapiens. Ale to je o inej kríze, než som chcel písať.

Štát je najhorším hospodárom. Necítim potrebu to dokazovať, ani vysvetľovať. Prečo teda Ducký spôsobil v štátnej firme porovnateľnú paseku, ako Rezeš vo firme neštátnej? Asi preto, že ani jeden, ani druhý nevložil do firmy svoje prostriedky. Mohli sa teda správať ako štátni úradníci k majetku štátu. Toho štátu, ktorý umožnil Duckému vypisovať zmenky a nalievať peniaze do Slovana a Rezešovi dopriať si Spartu a doviesť VSŽ na pokraj krachu. SPP, ktorý bol za Duckého takmer v červených číslach, dosiahol v minulom roku zisk 19 miliárd korún. Ficovi sa až chvel hlas, keď o tom a o ďalších zle umiestnených desiatkach miliárd v druhom pilieri informoval verejnosť. Ako by len pozlátil Slovensko, keby mohol s nimi disponovať. Ale takých pozlacovačov z cudzieho sme tu už mali. Boľševický opilec Gottwald tiež pozlacoval zo znárodneného a združstevneného a keď to prehajdákal, prišli na rad penzijné fondy, menová reforma a všetky ďalšie zdroje. A teraz si predstavte, že by revitalizáciou VSŽ nepoverili Eichlera, ale Rezeša a komunistom by zverili trhové hospodárstvo a ekonomické reformy. Absurdné, že? Rovnako absurdný je úsudok, že štát krízy nevyvoláva, ale rieši.

Mohol by som napísať, že dnešná kríza začala už zrušením zlatej parity v roku 1971 alebo sa prihlásiť k Štulajterovmu názoru, že krízu tu máme už od volieb. Iste, aj nahradenie zlata akýmisi papierikmi, ktorých množstvo záviselo od rozhadzovačných ambícií štátu, prispelo k nejednej kríze. Ale v 21. storočí už nie je treba tlačiť nekryté peniaze. Došlo k virtualizácii ekonomiky. Boli vymyslené také sofistikované bankové produkty, že málokto poznal ich skutočnú hodnotu. Všetci vedeli, že až 98 % peňazí, ktoré behajú po monitoroch počítačov nie je krytých žiadnymi ekonomickými výkonmi, ale všetci tiež dúfali, že to bude fungovať aj tak. A naraz to fungovať prestalo. Pripomenulo mi to moje filatelistické časy, keď som katalógovým cenám veril až do trpkého poznania, že cenu známky určujú peniaze, za ktoré ju niekto chce kúpiť a nie údaj v katalógu. A tak ako moje známky, tak aj tieto „toxické aktíva“ už nikto nechce kúpiť. A štát chce túto situáciu riešiť. Ten štát, ktorý ju spôsobil. Ten štát, ktorý mal radšej dovoliť Clintonovi bavkať sa s Lewinskou, než tárať o tom, že každý Američan má právo na slušné bývanie, nech to stojí, čo to stojí. Banky sa jeho slov chytili. Veď štát povedal a štát aj pomôže, keď bude zle. A aj pomohol. Aspoň u nás, kde v rámci podkarpatského kapitalizmu ozdravenie bánk za 105 mld. Sk zaplatili občania a tí, ktorí stratu spôsobili nie sú za mrežami, ale v Smotánke. Aj preto som pred tromi rokmi do blogu Právo a bezprávie napísal: "Voľby predsa pomohla Smeru vyhrať aj banda chamtivcov, ktorí „investovali“ do nebankových subjektov a keď im to nevyšlo, volili stranu, ktorá im sľúbila odškodnenie. Prostriedky na odškodnenie sa vezmú tým, ktorí namiesto istoty štvornásobného ručenia sa spoľahli na šikovné ruky a zdravý rozum." Po troch rokoch sa to, čo bolo absurdné aj v našich podmienkach, stáva celosvetovou normou správania. Všetky štáty sa nakazili nejakým neznámym vírusom a predháňajú sa, ktorý sa bude správať socialistickejšie podľa vzoru – daňoví podvodníci rozkradli, daňoví poplatníci zaplatia. A majú čo platiť. "Zachránená" AIG vyrobila iba v I. štvrťroku 2009 dlh vo výške 60 mld. $. Prihlásil sa už aj Larry Flynt, podľa ktorého je načase, aby štát podporil aj pornografický priemysel, keď už podporil banky a automobilky. Aké dojemné! Rozhadzovať na všetky strany, veď štát nemôže skrachovať. Chyba lávky, môže! Skrachovala Argentína, skrachoval Island, Lotyšsko a skrachujú aj ďalšie. Napriek tomu, že daňové zaťaženie počas 20. storočia narástlo o 500 %, stále to rozhadzovačným politikom a úradníkom nie je dosť.

Ale niekde by malo byť svetielko na konci tunela. Zatiaľ sa vie iba kto na kríze stratil. Poznáme mená chudáčikov, ktorí vypadli z prvej päťdesiatky svetových miliardárov. Ale niekto predsa musel na kríze aj zarobiť. V záujme rovnováhy. O tom sa veľa nepíše. Ja vychádzam z toho, že vo virtuálnej ekonomike budú zdroje stále vzácnejšie a že  západný svet sa chce mať dobre aj za cenu zadlžovania, zatiaľ čo tí kanárikovo sfarbení žijú skromne aj vtedy, keď zbohatnú. Takže by mohlo dôjsť k preliatiu časti svetového bohatstva k tým, ktorí sedia na rope a nerastoch alebo sú sporovliví a teraz môžu lacno nakupovať. Balíčky to nezachránia, skôr zhoršia, pretože keď kríza odznie, bude treba splácať vyrobené dlhy.

Z krízy bude treba nájsť východisko, pretože krízy nie sú samoriešiteľné ako samoúnos alebo samozbitie. Zle teda uvažujú tí, ktorí tvrdia, že stačí sa uskromniť (napríklad nejsť v tomto roku na obvyklú zahraničnú dovolenku alebo nemeniť auto už po troch rokoch) a o pár mesiacov sa všetko vráti do starých koľají. Pretože nevráti. Tak ako sa o vojakoch hovorilo, že sú o jednu vojnu pozadu, tak sa dá o súčasných politikoch povedať, že sú o jednu krízu pozadu. Súčasnú krízu, ktorá je krízou nadspotreby, idú riešiť nástrojmi použitými pri veľkej hospodárskej kríze v tridsiatych rokoch, ktorá bola krízou z nedostatku. "Viera, že vyššie vládne výdavky pomôžu nášmu hospodárstvu je víťazstvom nádeje nad skúsenosťou" napísala v otvorenom liste Obamovi stovka renomovaných ekonómov.

K riešeniu krízy neprispeje prijímanie kozmetických opatrení, ani grandiózne rozhadzovanie peňazí, riešenie je v systéme a je boľavé. Normálny človek vie, že nemôže dlho vydržať, keď bude utrácať viac ako je jeho príjem. Chvíľu si môže požičiavať, potom niečo odpredá, ale nakoniec aj tak skrachuje. Politici si myslia, že štát sa tak správať môže. Že aj v čase najväčšej konjunktúry sa môže chváliť „iba“ trojpercentným deficitom štátneho rozpočtu. To však znamená, že za tridsať rokov premrháme bohatstvo nahromadené predchádzajúcimi generáciami. Občan verí, že štát sa nemusí správať podľa zdravého sedliackeho rozumu a jeho ekonomika sa riadi úplne inými pravidlami, ako ekonomika jednotlivca a rodiny. Argentína a ďalšie štáty už vedia, že to tak nie je, štátu to iba trochu dlhšie trvá. A nepomôže mu ani rozkradnutie súkromných poistných fondov. Nemíňať peniaze, ktoré nemáme bude iba prvou podmienkou pre vybŕdnutie z krízy. Druhou, dôležitejšou a boľavejšou je žiť inak. Jednotlivec okrem nezadlžovania sa nemôže pre úspech vybŕdania veľa spraviť. Väčšie možnosti už má obec a štát a úplné riešenie by priniesla až dohoda všetkých významných štátov, ku ktorej sa bohužiaľ neschyľuje. Obec a štát by mohli prispieť obmedzením niektorých „práv“. Napríklad „práva“

neprispôsobivých na bezplatné poskytnutie a užívanie bytu, keď predchádzajúci predali alebo zdevastovali,

pacientov poškodzujúcich si zdravie na bezplatnú a pritom drahú zdravotnú starostlivosť,

na sociálne dávky, keď ich príjemca nepotrebuje alebo keď za ne neposkytne žiadnu protihodnotu,

štátnych úradníkov na hradenie ich prešľapov daňovými poplatníkmi,

na nedotknuteľnosť majetku, včas prevedeného na rodinných príslušníkov,

jednotlivcov neobmedzene hromadiť a nakladať s majetkom,

štátov plytvať vzácnymi zdrojmi, deformovať voľný obchod clami, kvótami, daňovými rajmi, stimulmi a inými panskými huncútstvami atď.

Ale už prestanem so snívaním. O nejaký čas budem môcť posúdiť, ako veľmi som sa mýlil. Určite sa však nemýlim v tom, že každý z nás má na vzniku krízy svoj podiel. Vinní sme nielen tým, ako volíme, keď volíme alebo tým, že nevolíme, ale vo všeobecnosti tým, že dopustíme akékoľvek svinstvo, pokiaľ sa nás nedotýka bezprostredne.

 

Prvá tisícka je najťažšia

Prvého apríla uplynie rok od vloženia prvého príspevku na moju webovú stránku. Na vyhradených 1024 MB webového priestoru budem môcť hniezdiť aj ďalší rok, pretože som už uhradil požadovaných 21,42 €. Zatiaľ som z disponibilného priestoru obsadil iba polovicu a zmestilo sa na ňu 89 príspevkov obsahujúcich 112 tisíc slov, 30 fotogalérií s tisíckou fotografií, 100 videoklipov a 50 fotografických prezentácií. Radosti a strasti spojené so stránkou som už opísal v blogoch Mesačná stránka a Odhalenia monitoringu. Neboli príliš úspešné. Je ťažké zaujať náročného a uponáhľaného čitateľa opisom problémov spojených s vytváraním a vkladaním príspevkov na stránku alebo interpretáciou údajov z monitoringu obzvlášť v situácii, keď on si nenájde čas ani na zbežné prečítanie príspevku. Preto sa najprv pochválim, že za necelý mesiac (do 25. marca) navštívilo moju stránku 1000 záujemcov (prvýkrát a dúfam, že nie aj naposledy). Teší ma to najmä preto, že adresu stránky som doteraz poskytol iba 64 známym. Ostatní na ňu zablúdili viac-menej náhodne. Nie je však dôležité odkiaľ prišli, ale to, že asi každý piaty sa na stránku vracia. Po mancovaní sa s návštevnosťou už iba prezradím názvy najúspešnejších príspevkov a naznačím, čo ďalej.

Najúspešnejším príspevkom v prvom roku fungovania stránky sú Archaizmy, tesne za nimi sú Hlášky zo 7edem s.r.o. Najúspešnejšou fotogalériou zo zotrvačnosti ostávajú LP platne pop. Za nimi so značným odstupom nasleduje Stretnutie v roku 2008. V kategórii Skokan roka zvíťazila fotogaléria 25 x Renčínova Marie, nasledovaná Filmovými impresiami. Stránku navštívilo vyše 6 tisíc záujemcov, zväčša surferov. Okrem domácich sú to najmä Česi (asi 10 %), Švédi (zastúpení najmä Dobríkom) a Rakúšania (zastúpení najmä Zuzkou). Potom už nasledujú ojedinelí zvedavci z troch desiatok štátov, medzi nimi napr. aj z Alžírska, Mexika a Islandu. Nedokážem identifikovať najvernejšieho návštevníka, viem iba, že najdlhšie (87:58 min.) na nej zotrval môj bývalý kolega. On už v predinternetovej dobe mal vo zvyku na nej dlho zotrvávať.

Zmieril som sa s tým, že blogy napísané v rokoch 2004-2007 už takmer nikoho nezaujímajú. Asi im uškodilo hromadné uverejnenie v apríli 2008. Pretože k niektorým prechovávam osobitný vzťah, vytvorím pre ne a pre ďalšie príspevky, ktoré zaujmú menej ako 5 čitateľov mesačne, priehradku „neúspešné“, kde im bude dobre. Inak nič nové, verejný prísľub, že nové blogy sa budem snažiť vtesnať do rozsahu 1000 slov, platí aj naďalej.

 

Houston, nemáme problém

Keď sa povie Apollo, mnohí rovesníci si spomenú na pamätnú vetu veliteľa Apolla 13, ktorú parafrázujem v nadpise, iná časť na Apollobeat Petra Spáleného, ale iba rovesníci, ktorí boli aj mojimi spolužiakmi na chemickej priemyslovke si pri názve Apollo vybavia klub na Súkenníckej 4, kde sme sa zišli v roku 2004. V Bratislave je 483 internetom registrovaných reštaurácií, 90 pizzérií, 76 kaviarní a množstvo ďalších zariadení, kde by sme mohli spáchať tohoročné abiturientské stretnutie. „Tak prečo zasa tam, kde sme už boli?“ mohla by zaznieť hypotetická otázka z úst kriticky naladeného spolužiaka. „Nuž najmä preto, že takmer žiadne zo stoviek zariadení nedokáže prejsť hustým sitom požiadaviek starších, dezorientovaných, nemajetných, plachých, z diaľky prichádzajúcich a svoje predstavy o ideálnom mieste stretnutia utajujúcich spolužiakov“ znela by odpoveď na ňu. A okrem toho, abiturientské stretnutia nie sú poznávacími zájazdmi po bratislavských pohostinstvách. Aj preto sme sa s Lacom rozhodli vrátiť tam, kde začala tradícia každoročných abiturientských stretnutí. Opäť sa vrátime späť, a to nielen o päť rokov, kedy sme boli v Apolle, ale aj o štyridsaťpäť rokov, kedy vlastne vznikol dôvod stretávať sa. Veď nielen zločinci sú pudení vracať sa na miesto činu.

Apollo sme vybrali nielen z nostalgie, ale aj z pragmatických dôvodov (jednoduchá a už vyskúšaná dostupnosť, skvalitnený interiér, prijateľné ceny, izolácia od iných návštevníkov, priestranná záhradná časť a obdarený personál). Tá nostalgia by mala na stretnutie priviesť čo najviac z tých, ktorí sa ho zúčastnili aj v roku 2004. Niektorí už nebudú môcť prísť a budú mať veľmi presvedčivo ospravedlnenú neúčasť, iní, ako napr. Hrča neprídu nie snáď preto, že by ich opätovne odchytil nejaký kardiovaskulárny Chocholoušek, ale preto, že si nie najlepšie naplánovali návštevu austrálskej časti príbuzenstva. Asi neprídu ani tí, ktorých som pred časom nazval nechodičmi a tí, ktorým to znemožní niečo nepredvídateľné. Osobne mi nebude ľúto, ak neprídu tí, čo síce nemajú najmenší dôvod neprísť, ale neprídu, pretože ich o to nikto ponížene neprosíkal. Naopak, budem štandardne rád, ak prídu všetci ostatní, teda tí čo prísť chcú a môžu.

Koncom apríla sme v Apolle dohodli logistiku stretnutia a ja som musel skorigovať názor o prijateľných cenách. Formálne vzaté, sú všetky ceny prijateľné, len niektoré sú prijateľnejšie. Káva za poldruha eura môže v niektorých spolužiakoch evokovať spomienky na Solanov film Kým sa skončí táto noc, v ktorom dve Češky celý rok odkladajú korunky na to, aby si mohli užívať jeden týždeň v luxusnom tatranskom hoteli. My sa ani nemusíme trepať do Tatier, my tie naše centíky utratíme bez problémov aj v Apolle.

Dva dni pred stretnutím je zaručených 24 účastníkov. To je veľmi slušné osobitne v situácii, keď sa na jednej strane stávame stále častejšími klientmi chirurgických, ortopedických a iných oddelení nemocníc a na druhej strane strácame nádej, že k účasti prehovoríme vytrvalých nechodičov. Dúfam, že sa nám v budúcnosti ani príliš nerozmnožia Němcovej "chytré horárkyně", teda takí, ktorí aj prídu aj neprídu, aj ... atď. A tiež dúfam, čo dúfam, zúfalo si prajem, aby bolo v čase stretnutia teplo a mohol som si obliecť jediné nohavice, do ktorých vpracem to svoje tehotenské brucho.

Teplo bolo, do nohavíc som sa navliekol, i keď sa mi nedýchalo najlepšie. Začínam mať pochopenie pre dámy v dobre utiahnutých korzetoch. Tie neomdlievali z pohľadu na švárnych mladíkov, ale z nedostatku kyslíka. Teplo bolo príjemné, neobťažujúce, strecha v poriadku, takže aj keď spŕchlo, boli sme chránení lepšie, ako opatrný milenec s dvomi prezervatívmi. Počas ôsmich hodín stretnutia som nafotil 137 fotografií. K 33 som priradil text a uverejnil ich na stránke 15 hodín po rozchode účastníkov stretnutia. To nie je najhorší výsledok, keď vezmeme do úvahy, že i spať bolo treba. Dopyt bol slušný, do 24 hodín si fotogalériu pozrelo 21 zvedavcov. Ani tak som nevyhovel všetkým. Ranostajka Betka hľadala fotografie už pred deviatou hodinou rannou. Asi jej poradím návštevu Lúrd, keď tak túži po zázraku. Najhoršie je, že technická kvalita fotografií opäť poklesla, pretože ... (Vy jste se v tom zase vrtal, že jo, pane doktore - Vesnička má, středisková).

Mal by som o stretnutí aj niečo napísať. Aby Hrčovi so Skippy nebolo ľúto, že sa ho nezúčastnili. Už sa aj ozval, ale dlho som Skype nepoužíval a kvôli technickej maličkosti to bol telefonát na jednu bránu. Ja som ho počul aj videl, on mňa nie. Možno aj preto, že som mal nechcene vypnutý mikrofón a chcene vypnutú kameru. Tak som mu aspoň napísal. Veď aj zajtra je deň. Oni sú tam dosť posunutí a zatiaľ čo ja dopíjam poobedňajšiu kávu, on mi oznamuje, že u nich je pred polnocou a chystá sa do postele. U nich je to mínus 8 hodín, u Zanzotta plus deväť hodín a potom mi niekto tvrdí, že svet sa zmenšuje. Zmenšuje sa, ale iba pre tých, ktorí sa nevyberú na kraj sveta. Takže späť k stretnutiu. Zdravotné problémy znemožnili príchod Alinovi, Oľge S., Fenimu, Janke a Vierke B. (i keď v jej prípade išlo o zdravotné problémy manžela). Nečakane neprišiel Ľuboš, čakane neprišla mikrofónová Vierka. Ostatní, vrátane triedneho prišli, a podľa mňa sa cítili fajn. Hudba a pijatika síce chýbali, ale iba málokomu. Nálada bola uvoľnená, rozhovory nenútené, odchody spontánne. Pretože som dosť fotografoval a okrem toho si obsah rozhovorov spravidla nedokážem zapamätať, ostáva mi zo stretnutia iba celkový dojem, ktorý sa dá vyjadriť aj jednoslovne, a to slovom - pohoda.

Zatiaľ čo na stretnutí panovala pohoda, pri dopisovaní tohto blogu panuje nepohoda vo forme búrky, a aj keď sa neobávam záplav, blesk by mohol môjmu ťažko skúšanému počítaču celkom slušne ublížiť, takže radšej pre dnešok skončím.

Budúcnosti stretnutí sa neobávam. Tieto pokojné, takmer všedné stretnutia môžu bezproblémovo pokračovať, až kým nás choroby jedného po druhom neskvária. Takže Houston, nemáme problém.

 

Ako končia malí akcionári

Onedlho si pripomenieme dvadsiate výročie revolúcie. Niektorí budú oslavovať, iní vysvetľovať politicky správny náhľad na ňu. Na revolúciu, o ktorej sme sa doteraz nedozvedeli všetko potrebné. Veď načo? Občania nie sú nato, aby rozumeli, chápali a stotožnili sa. Občania sú nato, aby verili múdrej, ľahkomyseľne ale demokraticky zvolenej vrchnosti, prenechali jej všetko, čo presahuje jednoduchú reprodukciu a poslúchali ju, nech sa deje čokoľvek. Ale o výročí možno napíšem neskôr. Dnes mám v úmysle písať o kynožení malých akcionárov, ako jedného z výdobytkov revolúcie.

Áno, áno, tak nejako to začínalo. Revolucionári, ktorým komunisti radi prenechali opraty vediac, že neobídu skrátka, stáli v ekonomickej oblasti pred obrovskou úlohou – manažovať reverz znárodnenia. Znárodnenie sa manažuje ľahko. To stačí mať mogučij sojuz za chrbtom, milicionárov v uliciach a neukojiteľnú chuť rozdeľovať cudzí majetok. Odobrať niekoľkým, rozdeliť všetkým (i keď sa zrealizovala iba prvá časť a namiesto rozdelenia všetkým sa nerozdelilo nikomu, pretože sa to vyplytvalo na daromnosti). Ale privatizácia, to je iná melta. Najmä keď ekonomický Vašek bľabotal niečo o rovnakej štartovacej čiare, zatiaľ čo sa za jeho chrbtom zoraďovali šíky kapitálovo vyhladovaných (terajších mocných). Zahraničný kapitál obozretne čakal na zlacnenie krajiny, vekslácke úspory sa minuli už na malú privatizáciu a tak kupónová privatizácia bola jednou z mála reálnych ciest antiznárodnenia. Jej prostredníctvom sa občania mali stať malými kapitalistami. Už Engels však písal o krehkosti a krátkodobosti tohto stavu, pretože je jedno ako vyštartujete, dôležité je ako budete bežať a najmä ako dobehnete do cieľa. O kupónku spočiatku nebol záujem, lebo ju považovali iba za také panské huncútstvo. Dostať nejaký fiktívny štátny majetok za reálnu tisíckorunáčku sa každému nepozdávalo. Najmä pre podobu s lotériou – výhra nebola zaručená. Ešte že prišiel Kožák a sľúbil istotu desaťnásobku. Tomu už našinec rozumel a kupónka sa mohla rozbehnúť. Dokonca si získala aj svojich priaznivcov, pretože tipovanie za smiešnych tisíc korún je celkom vzrušujúca záležitosť aj mimo Las Vegas.

Ale to bola iba prvá etapa. Druhou bolo zbieranie smotany. Najjednoduchšie to vyriešili tí, ktorí sa možnosti vlastniť akcie vzdali ich prenechaním investičným spoločnostiam. Ďalší sa akcií zbavili pri prvej príležitosti, pretože zdedený inštinkt velí veriť peniazom a nie akciám. Tým, ktorí tento dočasný boom zmeškali, vznikli dlhotrvajúce problémy. Pre firmu nie je výhodné, aby jej akcie vlastnil veľký počet akcionárov. Na valnom zhromaždení je vítaná prítomnosť niekoľkých tučných akcionárov, ovešaných zlatom, bafajúcich z drahých cigár a vlastniacich významné podiely. A pre naplnenia tohto cieľa boli podnikané najrôznejšie kroky. Najjednoduchšie bolo vraziť do kupónky firmy, ktoré vlastne nič nemali a ich jedinou starosťou bolo zaniknúť tak, aby zanechali drobných kapitalistov s pootvorenou hubou. Tiež som mal vo svojom portfóliu takú firmu. Ak sa to nedalo zariadiť, vymyslela sa hra na škrupinky. Z pôvodnej firmy vznikla firma1, neskôr firma 2 a bolo na drobnom kapitalistovi, aby uhádol, či sa skromná dividenda nachádza pod škrupinkou firma, firma1 a či nebodaj pod škrupinkou firma 2. Pravdou však bolo, že skromná dividenda sa nenachádzala ani pod jednou škrupinkou, ale v trezore vopred určeného, správnu stranícku legitku vlastniaceho veľkopodnikateľa. Ďalšou hrou bola hra na verejnú ponuku na odkúpenie akcií. To vyzeralo na najčestnejšie riešenie, i keď ruku za to nedám, veď sme na Slovensku.

Medzitým otcovi národa a zakladateľovi štátu prišlo ľúto, že by sa mal vzdať časti majetku, ktorý sa podľa jeho slov rozdáva raz za tisíc rokov, a dopriať ju akýmsi anonymným niktošom v rámci II. vlny kupónky. Tak to teda nie! Prehlásil „Bude inak a lepšie!“, majetok rozdelil verným a akcie premenené na dlhopisy prenechal Mikymu. Ten namiesto toho, aby poslal oklamaných dlhopisových akcionárov vybieliť hlavný stan na Tomašíkovej, dlhopisy vyplatil. A ešte mu aj nadávali. Slovač je skrátka nevyspytateľná.

A dnes? Dnes už ostali iba žalostné zvyšky malých akcionárov. Niektorí dostávajú dividendy, k niektorým pre zmenu chodia exekútori, aby vymohli nevrátenú nádej na riadny priebeh II. kola, a ďalším zasa požiadavky na zaplatenie poplatkov za vedenie majetkového účtu v SCP. Poslanci na hradnom vŕšku prijali novelu zákona, ktorou sa mení zaknihovaná forma akcií na listinnú. Novelu som, tak ako väčšina populácie, nečítal. Výzvu na prevzatie zaknihovaných akcií uverejnenú v Hospodárskych novinách a v Obchodnom vestníku som, tak ako väčšina populácie, nečítal. Takže som, tak ako väčšina populácie, listinné akcie v stanovenom čase neprevzal. Och, koľká nezodpovednosť, až hrôza! Je zaujímavé, koľko rôznych hlúpostí mi z firmy prišlo doporučene. Ale na oznámenie kedy, kde a čo si máme prevziať, už asi nezvýšili peniaze. Asi v tom bola skrytá nádej, že sa to uhrá do stratena. Možno aj preto presunuli neprevzaté listinné akcie do Žiliny. A akcionár, ktorý by si ich neprevzal ani tam, má absolútnu smolu, pretože mu ich bez náhrady predajú. Takto sa rieši vlastníctvo majetku v ranokapitalistickom Slovensku. Dosť by ma zaujímalo, prečo akcie nemohli akcionárom poslať s doručenkou a trebárs na dobierku, aby im nevznikli ani poštové náklady? A pretože som videl stroskotaného Hanksa viem, že existuje Fedex, ktorý dopravuje zásielky aj z tichomorských ostrovov, pričom časť cesty sa prekonáva na plti z palmových kmeňov. Tak som sa vybral do Žiliny. Veď som dôchodca, času a peňazí mám dosť, tak prečo nie? S hromadnou listinnou akciou formátu A4 som sa vracal domov šťastný, ako Interblue Group pri pohľade na dymiace slovenské komíny. Moje šťastie netrvalo ani rok, keď som sa úplnou náhodou koncom septembra dočítal, že 9. októbra vyprší lehota, v ktorej môžem "dobrovoľne" predať akcie Incheby majoritnému vlastníkovi, ktorému malí akcionári pripadajú ako obťažujúci hmyz. Cena za akciu bola stanovená podľa zákona úradným znalcom. Čo na tom, že sa významne líši od trhovej. Zákon nebol porušený a sme na Slovensku. Tak čo?

Ale bolo by nespravodlivé, obmedzovať to iba na hry s akciami. Pred niekoľkými rokmi som vnučke zriadil detskú vkladnú knižku. Lákavá 250 % bonifikácia základného úroku fungovala pár rokov. Potom sa to bez môjho vedomia zmenilo a namiesto bonifikácie tam bol úrok, akým sa úročia bežné účty. Preto sa pri mojej návšteve banky po niekoľkoročnej prestávke pracovníčky pomaly váľali po zemi pri pohľade na detskú vkladnú knižku, ktorú v tej dobe okrem mňa už asi nikto iný nevlastnil. A prečo mi o tom nikto nedal vedieť? Tak to je veľmi hlúpa otázka aj od zahraničného návštevníka nie od domorodca. Veď informácia o tom bola riadne oznámená na vývesnej tabuli v každej pobočke. Mal som si prečítať. Že iné nepodstatné hlúposti mi poslali doporučenými listami, to nie je argument bankového typu. Musíte mi veriť, že niet väčšej radosti banky, ako mať neinformovaných klientov, ktorí ani netušia, že peniaze nepribúdajú na ich vkladoch, ale na účtoch akcionárov a vrcholového manažmentu banky. A tak ako nedobehneme Japonsko, ani keby nám bežalo oproti, týchto akcionárov a manažment nedobehneme nikdy.

A zatiaľ čo sa preháňam za listinnými akciami do Žiliny a som rád, že ich správou nepoverili obchodníka s cennými papiermi z Čiernej nad Tisou, noviny sú plné správ o nástenkovom tendre. Tendre, u ktorých hlavným previnením bolo, že sa o ňom dozvedel iba ten, kto si jeho „uverejnenie“ všimol pri prehliadke neverejných častí ministerstva. Podoba s uvádzaným príkladom z banky je asi čisto náhodná. Veď ľudia nekonajú zlo, pretože sú chorí alebo zlomyseľní, ale preto, že môžu.

Tak do videnia malí akcionári. A pozdravte pána Magulu. On už bude vedieť prečo.

Kto potrebuje takú políciu?

Zákony sa robia preto, aby silnejší nemohol všetko.

(J. Hanák)

Polícia je celkom dobrý indikátor na zisťovanie, ako je na tom štátna moc. S rastom bezradnosti štátnej moci úmerne rastie svojvôľa a brutalita polície, ktorá sa správa ako odtrhnutá z reťaze. A polícia musí byť na reťazi, pretože pokušenie kumulovať v svojich rukách, okrem úlohy strážcu poriadku, aj úlohu sudcu a vykonávateľa exekúcie, je príliš veľké. Nemôže sa predsa stať, aby mladučký policajt nadával roztržitému profesorovi za volantom do debilov, iba preto, že ten prehliadol nejakú dopravnú značku. Policajt by občanovi nemal nadávať vôbec  a ani v sne by ho nemalo napadnúť, že môže tĺcť občana aj z iného dôvodu, než v sebaobrane. Policajti vlastne ľudí netlčú, oni iba používajú zákonom povolené chvaty, hmaty a kopy, ako nás poúčajú policajné hovorkyne.

Problém posudzovania konfliktných situácií podľa mňa tkvie v izolovanosti pohľadu. Pred viacerými rokmi som čítal, ako nejaká vreckárka načrela v MHD do cudzieho vrecka a vnímavý občan jej ruku z vrecka vytrhol tak razantne, že jej pritom zlomil prst. Vreckárku nepostihli, pretože nič neukradla a prehrabávanie sa v cudzích vreckách nie je ani priestupkom. Potenciálna obeť však dopadla horšie, pretože ublížila úbohej vreckárke na zdraví a bola preto spravodlivo potrestaná. Prirodzený a racionálny princíp, že ten, kto so zlým úmyslom vstupuje na cudzí pozemok, do cudzieho príbytku alebo strká ruku do cudzieho vrecka sa automaticky stáva zodpovedným za všetko, čo bude nasledovať, tak tento princíp sa u nás neuplatňuje.

Prečo vôbec spomínam taký starý a možno netypický prípad. Pred krátkym časom rozvíril verejnú mienku videoklip, na ktorom policajti nútia vyzlečených chlapcov navzájom sa fackovať a kopať. Všetky mimovládky, lídri rôznych Rómskych združení, ktorých je inak vidno iba pri naťahovaní rúk a ďalší iniciatívni ochrancovia ľudských práv sa išli zbesnieť nad policajnou brutalitou a viacerí úplne vážne tvrdili, že išlo o mučenie maloletých. No slovenský Abú Ghrajb ako vyšitý. A to iba preto, že tak ako v Iraku, aj tu sa našiel pako, ktorý to nahral na mobil a ešte väčší pako to posunul médiám. Médiá sa prirodzene patrične vybláznili. Veď ide o sledovanosť a predajnosť. Policajti boli spravodlivo potrestaní a ich obete získali takmer štatút hrdinov. Jadro pudla je však v tom, že tieto deti ulice, či osady, sa dostali do rúk policajtom preto, že za bieleho dňa obkolesili staršiu pani, zranili ju a ulúpili jej peňaženku. Policajti pravdepodobne traumatizovaní tým, že sú voči tejto skupine páchateľov bezmocní a môže sa ľahko stať, že o pár hodín sa bude celá situácia opakovať, konali tak ako konali. Je správne, že deti nemôžu byť trestané tak, ako ostatní. To by však nemalo znamenať, že ich činy budú beztrestné. Zodpovednosť majú ich rodičia a nemal by byť žiaden problém potrestať ich za skutky detí tak, ako keby ich spáchali sami. A zatiaľ čo rodičia budú v lochu, štát sa postará o deti minimálne tým, že nebudú mať príležitosť okrádať, olupovať a terorizovať občanov. To som však zašiel do sféry sci-fi. Pretože u nás je treba ochrániť tie malé, nevinné detičky, ktoré tí suroví a hnusní policajti mučili. Že z tých zdanlivo nevinných detí vyrábame takýmto prístupom kvalifikovaných zločincov, to dnes nikoho z tých samozvaných humanistov nezaujíma.

Aj posledné udalosti začali tým, že dvaja maloletí osadníci sledovali nejaký seriál, či čo, a z ničoho nič im asi vypovedal televízor. Tak si išli jeden zobrať k nejakému starkému. Veď načo je takému starému gadžovi televízor? Ale starký sa nezachoval pekne a svoj televízor bránil. Tak ho stĺkli palicami, až prišiel o oko. A potom sa pobrali do osady, kde ich aj policajti našli, ako pokojne pozerajú svoj obľúbený televízny program. Možno by to všetko tiež skončilo tak, že by páchateľov označili za obete sociálnej nespravodlivosti a všetko by sa to ako obvykle zahralo do autu. Lenže naši extrémisti zacítili príležitosť zviditeľniť sa a na včerajšok zvolali protestné zhromaždenie. Policajti vyhlásili všeobecnú mobilizáciu a do Šarišských Michalian sa ich zišlo pomaly viac, ako bolo protestujúcich aj s obyvateľmi obce. No a v takejto situácii už bolo treba iba rozbušku. Tú ochotne poskytol starosta, ktorý v tomto prípade nezastupoval záujmy svojich občanov, ale záujmy štátnej moci. Vyzval prítomných, aby do 15 minút opustili verejné priestranstvo. Už to mi nebolo celkom jasné, pretože verejné priestranstvo je verejným preto, aby som sa tam mohol zdržiavať nezávisle od svojvôle nejakého starostu. Ale na východe Slovenska prežívajú socialistické zvyklosti a málokto sa nad konaním starostu pozastavil. Protestujúci neuposlúchli a začala mela. Obrnenci mlátili ľudí hlava-nehlava, skôr však hlava-hlava, presne ako pred dvadsiatimi rokmi. Len vtedy mali biele prilby a včera čierne. Pokrok nezastavíš. Na viacerých záberoch bolo vidno, že im vôbec nešlo o obnovenie verejného poriadku, ale o to, aby si s požehnaním straníckych a rezortných náčelníkov bojujúcich zo všetkých síl proti extrémizmu, poriadne udreli. Boli takí rozkokošení, že to schytalo aj pár miestnych neextrémistov. Potom ich všetkých ešte pokropili vodným delom a televízie mali čo vysielať.

O vážnosti situácie najlepšie vypovedajú zúfalí obyvatelia obce, ktorí sú okrádaní a atakovaní osadníkmi už aj za bieleho dňa. Nečakal som, že obyvatelia podporia extrémistov proti policajtom. A stalo sa. Tak koho záujmy vlastne tá naša polícia zastupuje? Mláti a zraňuje extrémistov, pretože sa extrémisticky zhromaždili a extrémisticky rečnili do megafónov. A ochraňuje osadníkov, ktorí majú na rováši toľko trestných činov a priestupkov, že keby mali byť spravodlivo potrestaní museli by sa na väznice premeniť aj futbalové štadióny. Nakoniec pri súčasnej úrovni futbalu by to zasa až taká ujma nebola. Ale každý zásah proti osadníkom smrdí možnosťou obvinenia z rasizmu, zatiaľ čo každý zásah proti extrémistom vonia možnosťou odmeny a povýšenia. A tak sa naša polícia špecializuje na odnášanie Kazašky z dohľadu súdružskej návštevy, na pomoc čínskym súdruhom v oblekoch pri eliminácii protičínskych chuligánov a na mlátenie extrémistov. Možno im to chvíľu vydrží. Problém je v tom, že takto vychovávaní policajti fungujú na úrovni ich štvornohých pomocníkov. Aj tým stačí ukázať objekt a oni hryzú. Policajti by však mali fungovať inak, než vlčiaci. Ich leitmotívom by malo byť stráženie zákona a poriadku a nie počúvanie náčelníka, že treba vybrať viac pokút, pretože inak nebudú odmeny. Nepočúvať straníckych ideológov, že hlavným nebezpečenstvom je extrémizmus, ale odborne zhodnotiť bezpečnostnú situáciu a konať. Nevynechávať ani tých, ktorí majú dojem, že vďaka svojim peniazom stoja nad zákonom. Odvolaný Spišiak, aj keď som sa na jeho vystúpeniach v televízii zabával, mal výsledky. Po jeho účelovom odvolaní má výsledky mafia. Kto potrebuje policajného prezidenta, ktorý sa v televízii rozvaľuje v rozopnutej generálskej uniforme ako v krčme a znepokojuje ho nanajvýš to, že si ho niekto dovolí v dvestokilometrovej rýchlosti predbehnúť? A kto potrebuje takú políciu?

A čo tí neprispôsobiví chudáci? Včera im niekto v Trnave zapálil strechu nad hlavou (asi skíni) a zhorelo im všetko, no podľa ich vyjadrení najmä peniaze. Tie eurá sú veľmi horľavé. Samospráva im prostredníctvom CO za pár hodín postavila veľkokapacitné stany a dodala aj nejaký proviant. A už vykrikujú, že oni v stanoch nebudú, lebo ich tam potkany a chrobač zožerú. Na otázku, aká je ich predstava o pomoci vrieskala jedna: „Nech nám dajú aspoň ubytovňu“. „Čo ubytovňu, domy nech nám dajú“ zakontrovala jej náročnejšia susedka. A mne je zle z odlišnosti postupov, keď sú postihnutými neprispôsobiví a keď ostatní občania, ktorí majú nesprávnu farbu pokožky a za impotenciu  úradov nemôžu úradníkov, vládu, EÚ a OSN obviniť z rasizmu. Keď to vidím vypínam televízor. Pri tejto spravodlivosti si budú musieť moje deti o pár rokov aj zaríglovať dvere. A moje vnúčatá budú o nejakých dvadsať rokov ľutovať, že Slovákom historicky nevzniklo právo vlastniť zbraň.