Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy z roku 2008

1. 3. 2016

Začíname, aby sme skončili

K Novému roku tradične patria novoročné predsavzatia a prejav prezidenta. O predsavzatiach som písal pred rokom. Novoročné prejavy spĺňajú očakávania ako manželský sex po tridsiatich rokoch. O nich som nemienil písať vôbec. Dôvod bol jasný. Vysoko nastavenú latku prezidentského úradu sme pri delení republiky nechali Čechom. Prezidentstvo troch našich doterajších, osobitne toho s dvoma platničkami a žiadnou chrbticou, dehonestovalo inštitút hlavy štátu. Tomu zodpovedali aj ich novoročné prejavy. Ale blýska sa na lepšie časy. Zúfalci z KSS mienia postaviť do prezidentských volieb súdružku Bollovú a novoročný prejav Margit néni z Mafstory sledovalo o 73 tisíc divákov viac, ako novoročný prejav prezidenta. V prvom prípade ide o kontinuitu, v druhom o možný začiatok novej tradície. A i tých, ktorí údajne pozerali ten prezidentský, považujem skôr za divákov, ktorí majú televízor zapnutý non stop a sledujú ho iba keď idú okolo. Niečo ako šetrič monitora, i keď v tomto prípade ide skôr o šetrič duševného zdravia.

O zvláštnom význame letopočtov končiacich osmičkou pre naše životy už boli popísané stohy papiera. Roky 1848, 1918, 1938, 1948, 1968 majú potvrdzovať magickú moc osmičky nad našimi osudmi. Dosť osmičkových rokov v tomto výbere chýba. Zatiaľ som neuspel s návrhom na zaradenie roku 1958 do užšieho výberu pretože v Bratislave boli majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní a tie som po prvý raz videl v televízii. Síce čiernobielej, ale televízii. Rok 1978 sa tiež nedostal do výberu napriek tomu, že sme si v ňom kúpili obývaciu stenu do bytu. Napriek uvedeným nespravodlivostiam ľudia na osmičky veria a rok 2008 očakávajú s istým napätím. Nie vždy si uvedomia, že rok 1968 začal nádejou neskôr vystriedanou šokom, ale až normalizácia rozbehnutá v roku 1969 nám priniesla to pravé poníženie a stratu 20 rokov. Ani zamatové prevzatie moci od unavených komunistov sa nekonalo v roku 1988, ale až o rok neskôr. Rovnako márne sú očakávania v roku 2008. Veď normalizáciu, poníženie a zatiaľ neodhadnuteľnú stratu nám demokraticky zabezpečila voličská väčšina už pred poldruha rokom. Zlé skúsenosti s osmičkou má aj mnou neobľúbené KDH. Od roku 1992 ho v osemročných intervaloch opúšťa významná časť funkcionárov a členskej základne. A už dosť o magických osmičkách. Je to ako s horoskopmi. Ak raz za čas vyjdú je okolo toho veľa slávy. Nepomerne častejšie však nevyjdú. Vtedy sa to prejde decentným mlčaním. Z televízneho seriálu Numb3rs, ktorý sledujem popri počítači, som sa dozvedel, že táto účelová selekcia faktov sa odborne nazýva spomienkový optimizmus.

Mágia osmičiek je iba jednou malou odnožou toho, čomu ľudia chcú veriť. Patria tam i horoskopy a ja dúfam, že Draža ma za nasledujúci text nezažaluje o náhradu ušlého zisku. Pred mnohými rokmi ma zaujala správa, že slávny Linus Pauling začal skúmať vodu. Čo sa už dá vyskúmať na obyčajnej vode, čudovali sa jeho vedeckí kolegovia? Ešte na priemyslovke sme sa učili, že za množstvo odlišností vody oproti obdobným kvapalinám sú zodpovedné vodíkové mostíky. Paulinga však zaujímalo, ako sú molekuly vody usporiadané v priestore. Zohnal si množstvo sklenených guľôčok, očadil ich sadzami a nasypal do futbalovej lopty. Pomocné vedecké sily výdatne po lopte poskákali a potom guľôčky z lopty exhumovali. Na každej našli 12 otlačených plôch. Interpretoval ich ako dôsledok 12 priestorových konfigurácií, ktoré môžu molekuly vody v priestore zaujímať. Pamätám si, ako ma článok očaril. Bol tam totiž náznak, že ak sa voda môže vyskytovať v 12 priestorových konfiguráciách, znamení zverokruhu je tiež 12 a ľudské telo obsahuje tri štvrtiny vody, potom by objektívna podstata horoskopov nemusela byť až takým nezmyslom. S vekom rastie skepsa a prvotné nadchnutie ukončila vtipná úvaha Stephena Wrighta 24 hodín v jednom dni, 24 pív v prepravke. Náhoda? Myslím, že nie!

Áno priatelia, príliš často vidíme to, čo chceme vidieť a nie to, čo nám sprostredkúvajú zmysly. Sám som to prežil pri imitácii diplomovej práce, ktorú sme robili na konci priemyslovky. Vďaka Ľubke som sa dostal do Výskumného ústavu káblov a izolantov a mojou úlohou bolo porovnať dve analytické metódy na stanovenie obsahu chlóru. Keďže som vedel, koľko chlóru obsahuje skúmaný štandard, mal som počas titrácie neodolateľné nutkanie vidieť farebný prechod vtedy, keď to vyhovovalo očakávaným výsledkom a nie vtedy, keď som ho videl. Bolo to, ako v tom vtipe: Manžel pristihne svoju manželku s milencom v posteli. Zúfalá manželka naňho kričí: „Antonio, veríš mne alebo svojim očiam?“ Možno aj preto som sa nestal analytickým chemikom. Prežila to aj analytická chémia a aj ten výskumný ústav. Ten vlastne nie, ale to je už iný príbeh. Ešte si z tej doby pamätám na litre nedenaturovaného superčistého etylalkoholu, ktoré som pri analýze zasvinil a potom vylial do odpadu. Nuž čo, mladosť – pochabosť.

Z rebríčkov, ktorými sa to na prelome rokov v novinách iba tak hemží, som si vybral rebríček najlepších románov podľa čitateľov .týždňa a rebríček najšpinavších miest sveta. Najlepšími románmi sú teda: Sophiina voľba, Hlava XXII, 1984, Idiot, Majster a Margaréta, Malý princ, Zločin a trest, Sto rokov samoty, Meno ruže, Traja kamaráti, Proces a Bratia Karamazovci. Dodávam, že nemám problém sa s rebríčkom stotožniť a že všetky uvedené knihy už dávno pred rebríčkom trónili v mojej knižnici. Teda okrem tých, ktoré som niekomu požičal a ktorého týmto dôrazne vyzývam na ich vrátenie! Na rebríčku desiatich najšpinavších miest sveta ma ani neprekvapilo, že sa grupujú v nástupníckych štátoch ZSSR (4), Číne (2) a Indii (2). O zvyšné dve sa podelilo Peru so Zambiou. To, že Rusko nazývajú Zambiou s hrdzavými raketami, tvorí štýlovú bodku za týmito rebríčkami. Obavy, ktoré vzbudzuje nadchádzajúca olympiáda v zasvinenom Pekingu, sa už premietli do Mitanom upraveného Coubertinovho hesla: Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa a prežiť.

A na záver by som mal objasniť ten čudný nadpis. Začíname rok, v ktorom väčšina z nás skončí s pracovnou činnosťou. V tomto roku ju podľa všetkého skončia aj tí, ktorí sa doteraz držali protézami–nechtami. Pracovať ostanú iba naši emigranti, lebo tam sú také zákony, a tí, ktorí sú nenahraditeľní a zatiaľ nie sú na Martinskom cintoríne, kde je jedno z ich zhromaždísk. A ešte Vlado, ktorý robí požiarneho technika na úrade, kde nehoria ani termíny. To sa dá aj popri dôchodku. U nás sa praktizuje aj výnosnejšia dvojkombinácia, ktorou je poslancovanie v NR SR skombinované so starostovaním v nejakom meste. To sa tiež dá. Ďalšia dvojkombinácia, pri ktorej si robotník zo Slovnaftu po osemhodinovej šichte vymení montérky a ide odkrútiť ďalšiu šichtu do Volkswagenu je náročná nielen na predstavivosť, ale i realizáciu. A čo budeme robiť v dôchodku? Použiteľný návod je napríklad vo filme Tři veteráni: Pojďte se radši válet. Takovejch pět-šest roků bych se válel. Pak by se vidělo. Ale je tiež možné, že ak sme si doteraz mohli dovoliť párok v rožku, v dôchodku si budeme môcť dovoliť iba rožok v parku.

 

Vlastenci

Národ bez vedomosti historickej

o sebe a predkoch svojich

je hromádka koží otrockých.

Ľudovít Štúr

 

Ako sa volá naša pravlasť a kto je náš národný geroj? To sú dve otázky, ktoré takmer nikoho nezaujímajú, ale napriek tomu ich na začiatku roka zodpovedala naša stranovláda. Ústami premiéra nás upozornila, že: ... novinárskym duchovným bezdomovcom, prekáža slobodná diskusia o novej terminológii o starých Slovákoch aj o tom, že Svätopluk bol kráľom. Tak pokiaľ ste si dosiaľ mysleli, že našou pravlasťou bola Veľkomoravská ríša, mýlili ste sa. Bola to akási Praslovenská republika, lebo ju obývali Starí Slováci a kraľoval tam Svätopluk. A bolo to v dobe, kedy v okolitých štátoch(!) pobiehali iba nejaké zvieratá. Neboli to však malé chlpaté koníky, pretože tie ešte nedokrivkali. Naším gerojom a vzorom súčasnej vlády nie je Vojáčeková, ako by si priali fanúšikovia Lasicu a Satinského, ale Jurko alias Jiří alias George. Komentátori sa zhodli, že pre dokonalý obraz našich dejín už stačí oznámiť tomuto bohabojnému národu, koľko v tomto roku vyrobíme ocele a kyseliny sírovej a na nejakom námestí slávnostne odhaliť sochu v nadživotnej veľkosti. Podľa možnosti takej veľkej, aby zatienila nejakého poletujúceho turula. Ak turul vôbec lieta, pretože podľa niektorých prameňov ide o kríženca orla a husi. Tiež by neškodilo zákonom ustanoviť hrach za národu nepriateľskú rastlinu a trestať jeho pestovanie, distribúciu a požitie podľa nejakého paragrafu z I. hlavy Trestného zákona.

Čaká nás ešte množstvo práce. Treba založiť Zväz Jánošíkovej mládeže, ustanoviť Svätoplukove milície, i nejaká Večerná univerzita zbíjania by sa hodila. Ľudia budú za. Veď zbíjanie je iba trochu agresívnejšou formou prerozdeľovania. Asi tak, ako znásilnenie je iba trochu agresívnejšou formou lásky. Sme najzápadnejšou krajinou, kde platí, že môžeme sa mať akokoľvek, len preboha, nech sa nikto nemá lepšie. Idylický obraz našich dejín zatiaľ narúša nejaký Američan, ktorý sa na margo bryndzových halušiek vyjadril, že mu pripomínajú camel’s vomit a informácia, že nie je naša, ale že je to tradičné židovské jedlo podávané na Chanuku, ktoré sa volá latkes. Nevadí. A najnovšie aj bilboard, na ktorom je veľký tanier s bryndzovými haluškami a paličkami namiesto vidličky. Že by vzdialená budúcnosť?, že podľa historických prameňov Svätoplukovi chýbalo k šťastiu kráľovstvo a Jánošík nebol ani chudobný, ani úspešný, ani nejako zvlášť hrdinský. Chudobným nerozdával, oni si pozbierali to, čo z koristi nevládal odniesť. Zbojnícke gény Slovákov potvrdzuje aj najstaršia písomná zmienka vzťahujúca sa k nášmu územiu o franskom kupcovi, ktorého tu naši predkovia olúpili. Marián Leško v tejto súvislosti spomenul, že náš pán premiér sa ako stredoškolák hlásil na archeológiu. Neprijali ho. A keď ho teraz počúva, čo hovorí o našich dejinách, ani sa im nečuduje. Ja som si pri tomto zúfalom hľadaní vlastných dejín a írečitých hrdinov spomenul na výrok: Úbohý je národ, ktorý nemá hrdinov, ale tisíckrát úbohejší je národ, ktorý hrdinov potrebuje. V rámci vyváženého písania musím dodať, že Svätopluka si naozaj máme za čo vážiť. Minimálne za to, že z krajiny vyhnal Cyrila a Metoda a aj vďaka tomu nepíšeme dnes azbukou a nepatríme k Balkánu. To nie je tak málo. Len v tomto kontexte nechápem, prečo oslavujeme príchod tých dvoch a nie ich vyhnanie.

Naši južní susedia za nami vôbec nezaostávajú. Aj oni hľadajú Pramaďarsko. Hľadali ho v Himalájach, hľadali medzi Sumermi. Zatiaľ nenašli. To im však vôbec nebráni prezentovať v maďarskej biblii Adama, ako prvého Maďara. Neprekonateľného Pramaďara. Keď sa blbne, hranice sa strácajú. Všetky.

Nepovažujem sa za kozmopolitu, ale zmysel vlastenectva mi zatiaľ uniká. Mám na mysli vlastenectvo prameniace iba z formálnej príslušnosti k nejakej množine. Som síce rád, že som bol najrýchlejšou spermiou, ale súčasne sa mi ježí zvyšok vlasov hrôzou, keď si uvedomím, že som sa mohol narodiť v Zimbabwe alebo inej prdeli sveta. Napríklad v Afganistane, kde čaká na popravu novinár, lebo si z internetu stiahol článok o právach žien. A ešte ho, ako hanobiteľa islamu, spoluväzni zmlátili. Lepšie dopadla učiteľka, ktorá dopustila, aby dieťa v jej triede pomenovalo plyšového medvedíka Mohamed. Tej hrozí iba 20 rán palicou a väzenie. Takže celkovo som rád, že som sa narodil vtedy a tu, ale doteraz som nepochopil, prečo by som mal byť na to hrdý, keď to bola iba zhoda okolností. Vlastenectvo oslovuje mnohých, pretože je veľmi pohodlné. Stačí patriť k niekomu a privlastňovať si všetky úspechy (pamätáte sa na to, koľko bolo majstrov sveta okrem členov hokejového teamu, ktorý titul vybojoval?) a tváriť sa inertne po oznámení výsledkov volieb a referend (čo ja môžem, ja to nezmením). A od takého lacného vlastenectva je už iba krôčik k presadzovaniu výlučnosti vlastného národa, k prepisovaniu histórie, k etnickým čistkám, keď je vás viac alebo k iredente, keď je vás menej.

Reálnu úroveň vlastenectva odhaľuje ovládanie rodného jazyka i história zbierok na slovenský poklad. Kedysi sa televízne hlásateľky bez čítačiek prihovárali divákom bezchybnou slovenčinou. Dnešné moderátorky s čítačkami oznamujú, že v Olympii zapálili pochodeň, vo výkope našli pumu, bolo odhalené ďalšie spiknutie, strelu na bránku tečoval domáci obranca, prezident predal vyznamenania atď. A to všetko v šestnástom roku oslobodenia sa od počešťovania. S pokladom to nie je o nič lepšie. Za Slovenského štátu bolo dosť ľudí nadšených tou čudne nadobudnutou samostatnosťou a vyzbieralo sa hodne. Tuším nám to vyzbierané zlato Česi po rozdelení chca-nechca aj vrátili. V roku 1968 už bolo nadšenie menšie, ale napriek tomu sa vyzbieralo aspoň na jeden vagón Alwegu. O osude vyzbieraných peňazí vie málokto. A kto vie, nepovie. Tak už to s najzaujímavejšími informáciami na Slovensku chodí. Napriek varovnému trendu zorganizovala v roku 1993 Matica Slovenská zbierku na národný poklad Slovenskej republiky. Dnes, po 15 rokoch je na účte 30 825 506 Sk. To je, prosím pekne, 5,72 Sk na jedného obyvateľa (19 eurocentov pre tých, čo sa aj v škole učili vopred). Posledný ročný prírastok bol okolo 5 tisíc korún. Doterajším tempom dosiahneme hodnotu jedného piva na obyvateľa za tisíce rokov. Možno aj za kratšiu dobu, ale to by muselo zlacnieť pivo. Naše vlastenectvo nám môžu susedia závidieť. Pokiaľ na nás vôbec dovidia cez les dvojkrížov, ktoré na hraniciach postavíme. Veď nemusíme budovať iba protiatómové kryty a predražené diaľnice, no nie?

Sledoval som pokrik SMK proti Monitoru 9. Naši menšinoví protestujú proti tomu, že aj ich potomkovia musia absolvovať Monitor 9 zo slovenčiny, v ktorej sú apriórne diskriminovaní, pretože pre nich je to až druhý jazyk. Ich protesty sú v poriadku, veď ich zvolili na to, aby zastupovali záujmy menšiny. Pravdu majú minimálne v tom, že Monitor 9 nezohľadňuje vyučovací jazyk. Učiť jedno a testovať druhé, to je nezlyhávajúca finta na vyvolanie pocitu menejcennosti, využívaná aj u tých nemenšinových. Korunu tomu však nasadil Luboš Palata, redaktor Lidových novín, ktorý odporučil, aby sa maďarčina zaviedla do bežnej výučby aj na slovenských školách! Odôvodnil to tým, že keď sa môžu učiť po česky nemecké deti v Bavorsku a anglické deti po poľsky, boli by Slováci so znalosťou maďarčiny stredoeurópske hviezdy. To odporúča príslušník národa, ktorý zahrnul Slovákov do novovznikajúceho štátu s nádejou, že ich v prvom kroku nazve Čechoslovákmi a v druhom kroku počeští. Národa, ktorý využil výsledky druhej svetovej vojny na zbavenie sa trojmiliónovej nemeckej menšiny. Národa, ktorému sa jeho zámery celkom darili. Iste si pamätáte, ako nás buržoázny nacionalista Husák oslovoval svojou pankráckou verziou češtiny. Lebo tak mu prikazovalo uznesenie ÚV KSČ. Maďarský publicista Paul Lendvai väčšinu svojho života prežil v Rakúsku k problematike výučby a využívania maďarčiny poznamenal, že je zbytočným luxusom pre príslušníka malého národa, aby sa učil reč iného malého národa. Takže prirovnávať Angličanov a Nemcov, ktorý sa učia česky alebo poľsky z plezíru, k Slovákom, pre ktorých je ovládanie angličtiny nevyhnutnosťou, je nenáležité. Na juhu Slovenska je už dnes niekoľko sto tisíc stredoeurópskych hviezd, ktoré vedia po maďarsky a čiastočne aj po slovensky a zatiaľ s touto výnimočnou kvalifikáciou žiadnu dieru do sveta, do Európy, ba ani do Slovenska neurobili. Tak načo k nim pridávať Liptákov, Oravcov, Detvanov a ďalších?

Vlastenci sú aj v Kosove. Dokonca až takí, že keď sa im nepozdávala ich doterajšia vlasť, vyhlásili si úplne novučičkú. Je síce menšia ako bývalý Západoslovenský kraj, ale aj Nemci vravia klein aber mein. Do vienka dostali 40% nezamestnanosť a asociácie na drogovú mafiu. Európe i svetu trochu zatrnulo, pretože domino efekt nepôsobí iba na dominové kocky. I keď Kosovo je špeciálny prípad. Počas odvekých etnicko-náboženských konflitov tam na oboch stranách zahynulo príliš veľa ľudí na to, aby mohli žiť veľa seba. Too many dishes broken, ako vravia Američania o nereparovateľnom stave. Či je nový miništát riešením nikto zatiaľ nevie. Ale postupne Kosovo uznávajú. Veď ako napísal František Šebej štáty a hranice sú produktom dejín a nie proporcionálnych výpočtov, či nebodaj spravodlivosti. A zásadný postoj Slovenska, ktoré Kosovo nikdy neuzná, na tom nič nezmení, pretože nežijeme v ríši, nad ktorou slnko nezapadá, ale v štátiku, nad ktorým sa ledva otočí jeden z našich letuschopných MIG-29. Kosovčania trepú niečo o práve na sebaurčenie. Lenže toto právo je pre národy bez štátu a nie pre národy, ktoré chcú mať štáty dva. Boli a sú aj také (Nemecko, Kórea, Cyprus a i.), ale boli to a sú troublemakeri. Sebaurčenie bolo v poriadku pre Slovákov, bude v poriadku pre Kurdov, Baskov, Kataláncov, Čečenov, Rómov a trebárs aj pre Mantákov na čele so Schusterom. Ale nie pre Albáncov v Kosove, Maďarov mimo Maďarska, Francúzov v Kanade a pod. A vôbec, sú to žabomyšie problémy, pretože hranica je imaginárna čiara oddeľujúca imaginárne práva jedného národa od imaginárnych práv iného národa (Ambrose Bierce).

Nie je predsa dôležité, či som príslušníkom väčšinového alebo menšinového národa. Dôležité je, aby som sa v tomto štáte cítil bezpečne a dobre. Keď sme sa s Luďom bavili, v ktorej krajine sa cíti najviac doma, (i keď on je častejšie v lietadle a v hoteli, než v nejakej krajine), nespomenul som si na výrok Christiana Morgensterna Domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú.

 

My sa vám ešte ozveme

Jakmile se z mládí začne dělat zásluha, tak je to špatné.

Protože každej blbec starej byl taky jednou mladej.

Jan Werich

Muž nerád počuje od ženy výrok ostaňme radšej priateľmi a nezamestnaný rovnako nerád počuje od personalistov výrok z nadpisu. Napriek niekoľkomesačnej nezamestnanosti som tento výrok absolvoval iba raz a to mi ho ani nepovedali, ale napísali. Plný dojatia som sa im písomne poďakoval. Najčastejšou reakciou potenciálnych zamestnávateľov totiž nie je výhovorka, ale mlčanie. Iba v jednom prípade sa na moju formálnu žiadosť renomovaná poisťovňa nielenže ozvala, ale ma dokonca pozvala na pohovor. Síce iba s personalistkou, ale pohovor. A to aj po tom, keď som jej zdôraznil môj vek. Ubezpečila ma, že to nie je také hrozné, pretože guinessa u nich drží chlapík, ktorý sa o prácu uchádzal vo veku 83! rokov. Nakoniec ma ten, ktorému chýba zamestnanec aj tak odmietol, ale nemám mu to za zlé. Nevie, čo činí. Len ma urážajú tie kontumačné prehry. Prehrať v regulérnom výberovom konaní nie je hanbou. Nebyť k nemu prizvaný iba preto, že ste maturovali v roku 1964 hanbou je. Ale pre toho, kto o tom rozhodol. A tak pokračujem v odosielaní žiadostí o zamestnanie a v dvojtýždňovej frekvencii odnášam ich kópie na pracák. Potom už iba čakám na pripísanie 50 % z vymeriavacieho základu na účet. To by som vydržal aj dlhšie, ako pol roka.

Vždy som si myslel, že Gaussova krivka, ako grafické vyjadrenie distribúcie náhodných veličín, platí aj pre rozloženie zamestnancov organizácie podľa veku. Z toho by vyplývala nenulová šanca na zamestnanie uchádzačov v preddôchodkovom veku a bez šance by neboli ani uchádzači v predškolskom veku. Ale súčasní personálni kreténi, gauss negauss, chcú iba mladých, anglicky hovoriacich otrokov s dobrými školami a dlhoročnou praxou, ktorí sú ochotní drieť od vidím do nevidím za plat menší ako prirodzenie. Jeden z tých nagélovaných panákov sa vyjadril, že po prijatí seniora, by mal zábrany naňho kričať. Nuž, to je iste relevantný dôvod neprijatia. Ja by som takého „šéfa“ s chuťou nakopal do riti, a to bez zábran a citovej zaangažovanosti.

Vyhodenie z práce, ktoré sprevádza pocit nespravodlivosti, môže vyvolať až potrebu pomstiť sa. Možnosti sú obrovské a nedisponujú nimi iba programátori a správcovia sietí. Veď rozbiť okno je ľahšie, než ho zaskliť. Začiatkom marca na to doplatila žilinská firma, ktorej bývalý zamestnanec, súčasný bezdomovec, úmyselne podpálil sklad hotových výrobkov – miliónov kotúčikov toaletného papiera. Hasiči nemali šancu tú vatru samostatnosti uhasiť. Okrem toho boli takí zaujatí hasením, že prehliadli pokusy podpaľača zapáliť aj výrobnú halu s papierenským strojom. Nemám o hasičoch valnú mienku a keby sa u nás používali indiánske mená, nazval by som ich príhodnejšie Tí, ktorí lejú vodu. Predbežná škoda je 400 miliónov. To je viac ako celoživotný plat aj s dôchodkom celej našej triedy. Moderná doba doširoka roztvorila nožnice medzi limitmi jednotlivca pri vytváraní hodnôt a limitmi jednotlivca pri ich ničení. Prostriedky by preto bolo potrebné investovať do ochrany pred zlovôľou jednotlivcov, a nie do výstavby úkrytov.

A ako bodku k tejto téme treba napísať, že tohoročného Oscara získal film Táto krajina nie je pre starých. Musím si ho pozrieť. Podľa názvu to vyzerá na film o Slovensku. Len ma trochu mätie, že film začína nálezom auta s hromadou mŕtvol, s drogami a dvoma miliónmi dolárov. To zatiaľ u nás nie je bežný prípad.

A po pár mesiacoch, keď mi aj súdruh Žinčica oznámil, že nemá pre mňa miesto, je vhodné zobrať to s humorom a pridať výborný skeč Zdeňka Izera Rom na pracáku.

 

15 minút

Ak nejaký významný starší vedec vyhlási niečo za možné,

má takmer isto pravdu.

Ak vyhlási niečo za nemožné,

je veľmi pravdepodobné, že sa mýli.

A.C. Clarke

Keď som sa v polovici februára opätovne zišiel s Luďom, z oboch takmer súčasne vyhŕklo niečo v tom zmysle, prečo máme apríl vo februári. V ten deň sa totiž striedalo husté sneženie s krásnym slnečným počasím. Spomenul som si na to 19. februára, keď sa na titulnej strane SME objavil titulok Tomanová ide proti prúdu. Že Tomanová ide proti prúdu je prinajmenšom také nezvyčajné, ako mať apríl vo februári. Keby tam bolo ... proti všetkým alebo ... proti zdravému rozumu, tak si to ani nevšimnem, pretože by to bolo konzistentné s názorom, ktorý som si o jej aktivitách utvoril. V článku bola zhodnotená nová koncepcia dôchodkového zabezpečenia, ktorej, okrem toho, že ešte nefunguje v praxi, nebolo čo vyčítať. Bol som zmätený, ako poľskí emigranti. To však musím vysvetliť.

Za socializmu sa pár Poliakov rozhodlo, že emigrujú. Najvhodnejšie na ten účel im pripadali slovensko–rakúske hranice. Zaplatili prevádzača a ten sa s nimi za temnej noci prestrihal drôtenými zátarasami na druhú stranu. Poliaci v domnelom Rakúsku vzývali Boha a bozkávali zasľúbenú zem až do chvíle, keď ich zabásli naši policajti. Totiž to, cez čo sa tak akčne prestrihávali, bola cvičná hranica pre našich pohraničiarov, postavená na lúke, niekde pri Malackách. Viem si živo predstaviť zmätok nastavší v ich mysliach a preto som si ho dovolil prirovnať k zmätku, ktorý ma ovládol onoho dňa. Našťastie môj zmätok a 15 minút slávy pani ministerky trvali iba do nasledujúceho dňa, kedy sa jej ministerstvo dôrazne dištancovalo od koncepcie omylom zavesenej na jeho webovú stránku. Takže na dôchodkovom fronte pokoj a všetko po starom. Akurát za to zavesenie niekto odvisne.

Nie na 15 minút, ale na trvalý pobyt v sieni slávy má nárok v marci zomrelý A.C. Clarke. Začal písať v čase môjho narodenia a jeho Mesačný prach patrí k prvým knihám, ktoré som si pri zakladaní knižnice v roku 1965 kúpil. Dnes je v nej osem jeho diel (desatina z napísaných). Clarke je spomínaný najmä ako autor myšlienky geostacionárnych telekomunikačných družíc a pristátia na Mesiaci. Družicovú myšlienku si chcel dať aj patentovať, ale vtipálkovia z patentového úradu chceli, aby priložil dve funkčné vzorky družíc. Tak toho nechal a napísal poviedku Ako som prišiel o miliardu dolárov. Mňa dodnes fascinuje jeho veľdielo 2001: Odysea vesmíru. Videl som aj film, ale ten ma nadchol menej napriek tomu, že kniha vznikla dodatočne podľa scenára k nemu. Ani neviem prečo. Asi ten začiatok s primitívne stvárnenými praľuďmi. Niekto by mohol natočiť remake s využitím všetkých dostupných technických fínt. Veď ich nemusia míňať iba na Jurský park a Terminátora. A ešte jedna poznámka. V závere poďakovania na konci knihy 2010: Druhá vesmírna odysea z roku 1982 je text, ktorý treba odcitovať: Táto knižka bola napísaná na mikropočítači Archives III vybavenom WordStar softwarom a odoslaná z Colomba do New Yorku na jednej päťpalcovej diskete. V tej dobe sa to rovnalo zázraku. Dnes už mnoho ľudí nemá predstavu o nejakej päťpalcovej diskete. A pre ďalších je nepochopiteľné aj to, ako sa speváci aj so skupinami zmestia do tých maličkých mp3 prehrávačov.

 

Absurdistan? Nie, Slovenskóó!

Začala sa uhorková, sezóna. Opätovne som sa neubránil nutkaniu načrieť do studnice absurdít, s ktorými sa denne stretávam pri čítaní novín a správ na internete. Na blog mi bohato stačili posledné tri týždne.

Podľa novely Trestného zákona sa až trojročným väzením potrestá obchodník, ktorý porušil cenovú disciplínu. Disciplíny sú rôzne, ale o cenovej čítam prvýkrát. To je asi taká, pri ktorej obchodník udržuje ceny predávaného tovaru na rovnakej úrovni pokiaľ neskrachuje. Naši insitní socialisti si nevšimli, že už sme v Európskej únii. A aj v nej je cena, s výnimkou regulovaných, vyjadrením ponuky predávajúceho, ktorú kupujúci môže, ale tiež nemusí akceptovať. Nechápem, prečo sa do toho serie štát. Jednak nie je vojna a najmä, predávajúci ponúka svoj majetok, nie štátny! Keď sú banány za 25 korún, kúpim dve kilá. Keď sú za 35 korún, kúpim kilo. Keď sú za 45 korún, nekúpim nič a rodine poviem, že banány škodia zdraviu. Nech predajcom zhnijú! Len nechápem, prečo by som mal ísť udať predajcu a tešiť sa, že ho zavrú na tri roky? Viac by ma tešilo, keby zavreli idiotov, ktorí vymýšľajú takéto zákony.

Naši imúnni darmožráči, ktorým sa ťaží za 100 litrov mesačne dotrepať svoju prdel do parlamentu, prispeli k vzniku novej funkcie – podpiscu. To je niečo ako hovorca, len musí spĺňať vyššie kvalifikačné požiadavky. Teda nielen hovoriť nepríjemné veci za svojho chlebodarcu a vysvetľovať chcený význam jeho výrokov, ale aj verne napodobiť jeho podpis. Pôvodná predstava, že podpisca musí byť numerológom a ezoterikom, bola zamietnutá. Rovnako bol zamietnutý i návrh, aby právo prednostnej jazdy, ktoré pre poslancov neprešlo, mal aspoň poslanec Rafaj, pretože ten musí prísť do parlamentu podpísať Slotu skôr, než tam dorazia novinári. Ide o tých odporných novinárov zo SME, ktorí čestnú funkciu podpiscu zdiskreditovali už pri jej vzniku. Aj tento problém však naši zákonodarcovia vyriešili. Zriadi sa funkcia overovateľa a zasa bude všetko O.K. Podpisca podpíše, poslanec prehlási, že sa podpísal vlastnoručne, overovateľ to potvrdí a keď to novinári spochybnia, tak bude také právo na odpoveď, až no.

Česi predajú Ruzyň za 100 miliárd korún. Naši milovníci silného štátu privatizáciu bratislavského letiska zrušili. Jeho rekonštrukcia a rozvoj sa už dva roky nekoná, pretože silný štát nemá dve miliardy. Tie zúfalo potrebujú takzvaní poľnohospodári a stavitelia diaľnic. Poľnohospodári na to, aby celé Slovensko premenili na pole repky olejnej a stavitelia na to, aby vo volebnom roku dorazili do Košíc. Síce bez tunelov, ale určite nie bez tunelovania. A tak jedinou zmenou, ktorej sa v tomto roku na letisku dočkáme, bude asi ozdobenie stanov vkusnou a pútavou reklamou. Veď uvidíme.

Vyhnaniu sporiteľov z druhého piliera mal napomôcť leták z dielne ministerstva. Stál dva milióny, obsahovo nestál za nič a časť z vytlačených letákov sa ešte aj niekde stratila. Namiesto toho, aby do ich hľadania zapojili ministerkinho komisára Rexa, vytlačili pol milióna nových. V rámci plnenia straníckej úlohy ich budú distribuovať štruktúry Smeru. Tie sa tak stanú jedinými doručovateľmi v tejto krajine, na ktorých je spoľahnutie.

Dvaja českí aktivisti hladovali proti radaru celých 21 dní. Potom už boli takí hladní, že radar-neradar, hladovku prerušili a išli sa poriadne nadlábnuť. V hladovke sa bude pokračovať „štafetovým spôsobom“! To znamená, že celebrity, jedna po druhej, budú za trvalej pozornosti médií hladovať celých 24 hodín! To je príklad neuveriteľného obetovania sa za správnu vec. Naši bezdomovci a osadníci pred vyplácaním dávok ani netušia, že vlastne protestujú proti radaru.

Policajti neďaleko Čadce strieľali na podomácky vyrobený malotraktor, ktorého šofér sa chcel vyhnúť cestnej kontrole. Sedemnásťročného vodiča po krátkom prenasledovaní zastavili až výstrelom do vzduchu a do pravej prednej pneumatiky. Traktoristu obvinili zo zločinu útoku na verejného činiteľa. Asi mi už zlyháva pamäť, pretože malotraktor je v mojich predstavách taký ledva sa pohybujúci prdkáč. Ale malotraktor, ktorý dokáže ohroziť policajtov tak, že musia v rámci záchrany holého života použiť služobnú zbraň, tak taký malotraktor už musí byť poriadnym delom. Alebo že by sa novinári pomýlili a namiesto teroristu napísali traktoristu? Veď je to podobné.

Ani Červenku nemajú policajti radi. Najprv im zahanbujúcim spôsobom ušiel cez okienko na WC. Jeho strážcovia to dve hodiny tutlali v nádeji, že si iba odskočil a určite sa vráti. Medzitým sa rozpútala gigantická pátracia akcia, ktorá paralyzovala dopravu v celej Bratislave. Po dvoch mesiacoch Červenka na seba upozornil dopravnou nehodou a desiatky policajtov, vrátane kukláčov, tentoraz nenechali nič na náhode. Pri akcii, ktorá pripomínala manévre, ho zo stromu, na ktorom sa ukrýval, striasli ako hrušku. Teraz ho už na záchod určite nepustia. Možno mu budú pre istotu nosiť bažanta. Ale skutočnou policajtskou tragédiou bude, ak Červenku pustí sudca, ako nevinného.

Na futbalový zápas Slovan – Trnava dohliadalo 850 policajtov a množstvo techniky. Stálo nás to 2,5 milióna korún. Policajti považujú takéto výdavky za primerané, pretože to nie sú ich peniaze, ale naše. Navyše sú rozpočtované a treba ich minúť, inak im na budúci rok dajú menej. Ja považujem za primerané, aby sa zápasy klubov, ktoré si hýčkajú takýchto fanúšikov, hrali bez publika. Bude to asi lacnejšie, ale určite bezpečnejšie.

Policajti zastrelili prepusteného blázna a postrelili jeho rovnako postihnutú družku. Ich okolie si vydýchlo, pretože pred časom beztrestne rozsekali mačetou svoje dve maloleté deti a po prepustení terorizovali obec. Tiež beztrestne. Však sme na Slovensku. Zdalo by sa, koniec dobrý, všetko dobré. Asi áno, nebyť odôvodnenia. To mi pripomína prípad s malotraktorom. Veď čítajte: „Najprv použili rozbušku na odpútanie pozornosti. Keď však vošli traja policajti do domu, vyrútili sa na nich dve osoby ozbrojené sekerou a kutáčom. Pred zásahom vyzvali páchateľov a upozornili ich aj na použitie zbrane. Museli to počuť. Nepomohlo to, tak použili pištole. Najprv strieľali na nohy, ale muž neustále útočil, až museli ustúpiť k stene, takže už mierili na horné časti tela. Obidvom po zásahu poskytli zdravotnú pomoc, ale muža sa už nepodarilo oživiť. Žena má prestrelené koleno, obidve stehná a ruku, muž predkolenie, ľavé a pravé stehno, lakeť a hrudník“. Inak, príspevok napísal Daniel Vražda. Nomen omen.

A aby to nebolo iba o policajtoch, pridám správu zo školského prostredia. Dvanásť žiakov a ich učiteľ utrpeli zranenia po výbuchu na strednej škole v nemeckom Göttingene. Počas hodiny chémie v triede vybuchla skúmavka naplnená litrom a pol kyseliny dusičnej. Jeden a pol litrové skúmavky sme za našich čias nemali. Na taký objem sme používali banky. A oni už skúmavky! Je úžasné sledovať ako všetko napreduje. A nielen v Nemecku, ale aj v Rusku. Jeľcin meral skoro dva metre, Putin 171 cm a jeho nástupca Medvedev už iba 162 cm. Nie je to krásny dôkaz o pokroku, ktorý Rusi dosiahli v nanotechnológiách?

Absurdity dokáže pripraviť nielen vláda, ale aj príroda. Výdatné dažde a s nimi spojené záplavy na severe Španielska začínajú ohrozovať časť expozície svetovej výstavy v Zaragoze, ktorá je venovaná vode. Neprekonateľná pri výrobe absurdít je Európska únia, ktorá je sama o sebe absurditou. Výbor europarlamentu pre kultúru a vzdelávanie požiadal o zavedenie práva na odpoveď na blogoch. Áno je to tam napísané správne – na blogoch. Nad tím zůstává rozum stát. A nejenom můj.

Prehľad správ môžem uzavrieť titulkom: Migaš sa vracia. Ostáva mi iba dúfať, že pri opätovnom nutkaní pokračovať v prehľade správ, nebudem začínať titulkom: Hugo Chávez príde na oficiálnu návštevu Slovenska.

Nevidím žiadny význam pchať štátne peniaze do súkromných denníkov, ktoré tlčú do vlády hlava - nehlava a idú proti strategickému cieľu zaviesť euro povedal v marci premiér. A v polovici júla SME, Pravda a Plus 7 dní nedostali vládny kontrakt na eurokampaň. Cukor a bič, osvedčené nástroje drezúry.

 

Nové Záhrady, starí záhradníci

Pri pohľade na budovu v ktorej bude konať tohoročné abiturientské stretnutie, určite neprepadnete nadšeniu. Keď si však neskôr pozriete fotografie účastníkov, uvedomíte si, že tá budova je vlastne celkom fajn. Je pár dní pred stretnutím a ja začínam o ňom písať. Vyzerá to, že sa nás opäť zíde iba dvadsiatka, i keď v mierne obmenenom zložení. V spojitosti so zákonite klesajúcim počtom účastníkov pani Zanzottová kedysi dávno tvrdila, že prídu doby, keď sa abiturienti z celého ročníka zmestia do prvej lavice. Pri organizačno-pivnom stretnutí som to nezáväzne nadhodil Lacovi a mal som rovnaký pocit, ako keď som pred mnohými rokmi mojimi dlhými nohami nevhodne pošimral boky koňa. Aj Laco sa splašil, prestalo ho zaujímať tohtoročné stretnutie a od tej chvíle už žije iba hypotetickým budúcoročným, ročníkovým stretnutím. O tom však niekedy nabudúce.

Na stretnutie som v podstate pripravený. Predovšetkým mám nový foťák. Jeho potrebu odštartovalo zistenie, že to, čo mám a považujem za fotoaparát, má parametre identické s parametrami mobilu. K novému som sa dopracovával ťažko. Pre mňa, ktorého fotografické zručnosti sa obmedzujú na zamierenie na objekt a stlačenie spúšte, je existujúca ponuka prístrojov zničujúca. Obdobná, ako u televízorov, počítačov alebo LCD monitorov. U nich si však dokážem určiť kritériá, u fotoaparátu nie. Tak som zvolil univerzálne kritérium – cenu. Návod na jeho použitie nemám šancu prečítať, pretože už jeho zbežné prelistovanie u mňa vyvolalo depresiu a pocit menejcennosti. Na druhej strane, z avizovaných fotografií rozmerov 80 x 60 cm sa mi podarí spraviť použiteľný výrez aj pri zlom zacielení. Navyše je to fotoaparát pre seniorov, pretože upozorňuje na vzrušením sa chvejúce ruky a dvoma režimami ho eliminuje. Stačilo. Už to začalo mať charakter reklamy. Presvedčíte sa vo fotogalérii Stretnutie abiturientov 2008.

Účastníkov novodobých stretnutí som podľa dochádzky rozčlenil na nechodičov, sporadikov, občasníkov a notorikov. Výkladnou skriňou nechodičov a vlastne ich jediným predstaviteľom je, ako inak, Paľo Mistrík. K sporadikom patrí Janka, Monika, Vierka Pastýriková, Draža, Jano Pastorok, Feni, Anka Poliaková, Zuzka a Jožo Špaček. Medzi notorikov sa pravidelnou dochádzkou prepracovali obaja Milanovia, Luďo, Ľubka, Lojzo, Jano Mika, Vlado, Laco, Blaža a Oľga Vrábliková. Občasníkov ani nebudem menovať. Raz prídu, inokedy nie. Kakoj chaos! S takými sociálny štát veru nevybudujeme!

V našom veku je už prirodzené, keď sa niekto nezúčastní zo zdravotných dôvodov. I keď odôvodnenia „akosi soplím“ alebo „beriem lieky“ sú skôr nepodarenou výhovorkou, než chorobou. Kto z nás nesoplí alebo neberie lieky? V žiadnom veku však nie je prirodzené, ak niekto robí drahoty. „Ešte neviem, možno prídem, možno nie“. To vravia dôchodcovia, ktorí sa nevedia utrhnúť na jedno odpoludnie v roku. To vravia dôchodcovia, ktorým to údajne nevyjde finančne, lebo odložiť si 50 korún mesačne je problém, ktorý nevyriešil ani Valentovič zrušením dvadsaťkorunáčok u lekárov. Možno po valorizácii dôchodkov, po Vianočnom príspevku, po 13. dôchodku alebo po nejakej eurodotácii im to vyjde. Možno čakajú, že ich budeme prosiť, presviedčať alebo čo? Len neviem kto? Laco? Ja? Alebo vytvoríme agitačnú dvojicu? Kde sa berie v ľuďoch presvedčenie, že svojím príchodom preukazujú ostatným láskavosť? Už som x-krát písal, že tieto stretania nepatria medzi Lacove ani moje hobby. Je predsa úplne jedno, či príde 30, 20 alebo 10 spolužiakov. Dôležité je, aby sa tam nevyskytol ani jeden z tých, ktorí si myslia, že robením drahôt zvyšujú svoju hodnotu. A úplne najdôležitejšie je, aby sme sa cítili fajn. As Good as It Gets.

Tak ako bolo? Začnem, ako Luďove maily, správou o počasí. Napriek dvom slušným búrkam, bolo dosť teplo, i keď teplomer neukazoval vražedné hodnoty. Krátky exkurz do histórie odhalil, že deň pred stretnutím (ale pred 31 rokmi) sa konal posledný koncert Elvisa Presleyho a deň po stretnutí (ale pred 17 rokmi) zanikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Dva konce s rozdielnou odozvou. Ani exkurz do histórie teda nespochybnil, že 27. júna sa nič významnejšie, ako bolo naše stretnutie, nekonalo. Dodatočne sa musím poopraviť. Stalo sa. Presne pred 40 rokmi bolo v Literárnych listoch publikovaných Dva tisíce slov. Mea culpa.

Prostredie bolo príjemné, personál sa staral, jedlo bolo jedlé a nápoje pitné. Napriek tomu, že som pindal proti opakovanému stretnutiu v Robertine, mali Robertino a predtým aj Apollo klub oproti kúrii a záhradám výhodu v tom, že sa zo sály vychádzalo do letnej záhrady, resp. na terasu. To ocenia najmä nikotínoví narkomani. Na začiatku sa mi podaril malý faux pas alebo, ako vravia stranícki funkcionári, fopas. Laco prednášal svoj obligátny úvodný príhovor a ja som obťažoval prísediacich nejakými teóriami. Problém bol v tom, že Laco bol vojakom päť mesiacov a ja 20,5 roka. Je preto logické, že som ho rušil viac, ako komunisti Hlas Ameriky. Takmer sa urazil. Ale na druhej strane, keď chce prednášať, nech sa postaví, sústredí na seba pozornosť, zariadi stíchnutie auditória a začne. Asi neškolil krátko po nástupe do zamestnania 150 zamestnancov Incheby ani pred pár rokmi na športovom dni poisťovne nevykladal na lúke stovke účastníkov o evakuácii, ako ja. Pôvodne som síce navrhol, že budem vykladať o ejakulácii, pretože je to atraktívnejšia téma, s ktorou sa poslucháči stretávajú určite častejšie, než s evakuáciou, ale generálny riaditeľ mi to zatrhol.

Stretnutie prebiehalo v pokojnej atmosfére, ktorú rozvlnil iba dezorientovaný Pišta blúdiaci po východnej časti Bratislavy a zúfalo sa dožadujúci pokynov pre približovací manéver. S riadnym oneskorením dorazil aj Ľuboš, ktorý sa zdržal v práci a Jano Mika, ktorý bol bez GPS a buzoly dezorientovaný viac, ako Pišta, pretože mu situáciu naviac komplikovala tma. Dosiahli tým v súťaži o Skoumalovej pohár víťazstvo ex aequo. Rozhovory tematicky oscilovali okolo dôchodkov a zdravia, čo sú naše súčasné nespochybniteľné priority. Zopár spolužiakov vedelo, že mám nejakú stránku, niektorí ju aj navštívili, ale iba Blaženka bola schopná a ochotná o jej obsahu diskutovať. Dnes ma však prekvapilo, že fotogalériu zo stretnutia si za desať hodín pozrelo 13 záujemcov. Som zvedavý, ako dlho bude trvať, než si tento, narýchlo spichnutý blog, pozrie rovnaký počet návštevníkov. V najbližších dňoch ho, v súlade s mojou obsedantnou nespokojnosťou s napísaným, upravím a doplním fotografiami. Možno bude čitateľnejší. Teraz ho zavesím na stránku a idem si pozrieť film Big Lebowski, pretože mám o ňom dobré referencie a mojich top 100 zahraničných filmov už dávno nezaznamenalo žiadnu zmenu.

Pri dopĺňaní troch fotografií (fotka z filmu Big Lebowski má poradové číslo 1000!) a dvoch čiarok do blogu som nútený doplniť aj to, že ma kandidát na zaradenie do Top 100, Big Lebowski, nijako nenadchol. Asi existujú ľudia, ktorí výskajú od nadšenia pri hláškach typu „I’ll suck your cock for $1000”, ale ja k nim ešte dlho patriť nebudem. A nebudem!

 

Odhalenia monitoringu

Pôvodne som blog nazval Záludnosti štatistiky, ale to by skončilo u obviňovania štatistikov z kolaborácie pri presviedčaní prostého ľudu, ako je nám bohovsky dobre a aké sme mali šťastie, že sme počas predchádzajúcej vlády neskapali od hladu. Okrem toho ma počítačový jazykový buzerant (občas ho nazývajú korektor) červeno upozornil, že slovo záludnosti nepozná. Takže radšej zopár postrehov o tom, čo mi odhalil nový monitoring.

Pôvodný monitoring estránok stále funguje a spočítava návštevy v jednotlivých hodinách dňa, v jednotlivých dňoch mesiaca a v jednotlivých mesiacoch polroka. Nič menej, nič viac a navyše zle. Tak, ako my počas laboratórnych cvičení na priemyslovke, aj tento monitoring pracuje s bulharskými konštantami a jeho výsledky sú, mierne povediac, nadsadené (314 vs. 146 v júni). Ale to je v poriadku, veď zmyslom bulharských konštánt je dopracovať sa ku želaným, nie pravdivým, výsledkom. Možno je to aj forma prevencie vzniku depresií u adolescentných autorov stránok. Nový monitoring mám funkčný od 26. mája, pretože dovtedy som netušil, kde zastrčiť merací kód. Vlastne doteraz netuším. Pomohol administrátor, ktorý nielenže tuší, on aj vie. Monitoring poskytuje množstvo údajov, okrem toho hlavného – či bol návštevník spokojný. Ale to je už iná melta.

Mojím prvým zistením bolo, že stránka je často navštevovaná z jednej IP adresy. Keď som sa po brodení internetom čo-to dozvedel o IP adrese, s hrôzou som zistil, že najčastejším návštevníkom mojej stránky som ja sám. Môže za to môj zvyk skontrolovať si každú vykonanú úpravu priamo na stránke. Nepomohlo ani to, že som ich vykonával v administrátorskom režime. Bol som odchytený, ako opitý Šafránek v Básnikoch. Odvtedy som vlastne moju stránku in natura nevidel. Možno je to tak lepšie.

Druhým zistením bolo, že viac ako tretina návštevníkov nie sú návštevníkmi v pravom zmysle slova. Oni iba niečo hľadajú a Google im medzi tisíckami iných stránok ponúkne aj tú moju, popoluškovsky sa krčiacu niekde vzadu. Tá samozrejme ostane nenavštívená. Veď kto už by mal záujem o Popolušky. Druhá tretina hľadá, nájde, pozrie, a po pár desiatkach sekúnd sa poberie ďalej. Minúty, či dokonca desiatky minút zotrvá na stránke necelá tretina návštevníkov. O tých môžem predpokladať, že si niečo aj prečítajú. Preto so zhovievavým úsmevom reagujem na reči lichotníkov, tvrdiacich mi, že stránku navštevujú každú chvíľu a moje blogy číta celá ich rodina. Verných čitateľov mám celkom deväť! Neviem kto to je, neviem ani či je to málo, akurát alebo veľa, viem iba, že je to objektívny údaj. Inak rekordérom, nepatriacim medzi tých deviatich, je môj zať, ktorý počas práceneschopnosti dokázal zotrvať na stránke 59 minút, čím prekonal aj mňa. Možno si aj na chvíľku schrupol.

 Tretie zistenie odbúrava ilúziu o zahraničných záujemcoch. Stránku už síce navštívili z DK, HU, DE, PL, AT, CH, SE, US a GB, ale to boli tie návštevy - nenávštevy. A čo si budeme nahovárať: Maďarsko=Laco, Švédsko=Luďo, Rakúsko=Zuzka. Jediný reálny záujem je zo susedného Česka, odkiaľ pochádza 10 % návštevníkov. Jednak tam mám polovicu príbuzenstva a jednak sú Česi trochu čítavejší, než my.

Monitoring vyhodnocuje aj to, či je návštevník unikátny (prvý raz na stránke) alebo vracajúci sa. Spočiatku bolo vracajúcich sa dvakrát toľko, ako unikátnych. To tá spolužiacka loby. V súčasnosti už vedú unikátni, pretože 53 ľudí s adresou stránky odo mňa, nedokáže vzdorovať presile internetových sliedičov.

Z monitoringu návštevnosti jednotlivých príspevkov vyplýva, že:

a) fotogalérie sú atraktívnejšie, ako texty, a to nielen pre dyslektikov,

b) najatraktívnejšie sú fotogalérie, v ktorých sa návštevník uvidí (napr. tohoročná fotogaléria zo stretnutia abiturientov má šancu stať sa do konca júla najúspešnejším príspevkom vôbec!; dodatočne dopĺňam, že sa tak stalo už 24.7.)

c) príspevky uvedené na úvodnej obrazovke stránky sú preferované pred ostatnými (to ma mrzí, pretože tak sa napríklad nepodarený blog Nedokončená dostal medzi najúspešnejšie, zatiaľ čo Rovnosť, Právo a bezprávie a ďalšie sa motajú na konci záujmu iba preto, že boli napísané dávnejšie a uverejnené v jednej veľkej várke začiatkom apríla),

d) v písaných príspevkoch dominujú zábavné formy (vtipy, hlášky, bonmoty) pred blogmi a kratšie útvary pred dlhšími, čo je asi prirodzené.

Typickým modelom správania sa priemerného návštevníka je prezrieť najčerstvejšie príspevky z úvodnej obrazovky, jeden až tri si otvoriť a odísť. Významnú časť návštevníkov tvoria naďalej moji spolužiaci, ergo rovesníci, ergo ľudia, ktorí si, tak ako ja, s počítačom príliš nerozumejú. Preto zlyhala myšlienka ilustrovaných blogov. Namiesto predpokladaného otvárania ilustračných fotografií klikaním na ich odkazy, si viacerí, nevediac o tejto vymoženosti, čítajú blogy a prezerajú fotografie izolovane. Prekvapil aj minimálny záujem o výber 50 videoklipov. Je možné, že sú notoricky známe a niet dôvodu na ich zhliadnutie, ale rovnako je možné, že časť návštevníkov ich jednoducho nevie, alebo v práci nemôže, spustiť. Moje posledné zistenie sa týka hodinového monitorovanie návštevnosti, ktorého píky sú o 11, 13, 16 a 20 hodine a týždenného monitorovania s hlbokým víkendovým prepadom. Interpretujem to (veď aj ja som chodil do práce), ako navštevovanie stránky prevažne v práci a v čase, keď sú záujemcovia vyhladnutí pred obedom, usínajúci po obede, nedočkaví pred fajrontom a naštvaní z ponuky televízie v prime time. Disponuje snáď niekto lepšou intepretáciou?

Čo s tým? Blogy budú kratšie (do 1000 slov), fotogalérie častejšie obmieňané, v rozumnej miere využijem ponuku YouTube a uvažujem aj o výbere zaujímavých slide show. Tak prisahám! (Tento blog má nemá ani 900 slov, takže prvý záväzok si môžem spokojne odfajknúť. A ostatné? Veď uvidíme.)

 

Koľko krokov vzad?

Koncom apríla mi pri pofajčievaní na loggii, preletelo nad hlavou viacero vojenských lietadiel zoskupených do úhľadných trojíc. Hlavou mi preletelo, že ak sme si nepožičali, videl som pravdepodobne celý letu schopný arzenál Armády SR. Čo sa deje? Vojnu nehlásili ani na FUN rádiu a letecké dni bývali až v júni. Okrem toho ich pre hustú prevádzku na bratislavskom stanovom letisku zrušili. Jediným vysvetlením môže byť nácvik na nejakú blížiacu sa oslavu. Takú pravú, našskú, nefalšovanú, takmer už zabudnutú oslavu s tribúnami plnými usmievajúcich sa a kynúcich (v oboch významoch slova) papalášov. A tiež davov dobrovoľne sa tlačiacich na chodníku, pretože za prípadnú neúčasť by mali v práci áčko. Davov predstierajúcich nadšenie nad tým, že každý ich krok múdro organizujú tribúni a ich šťastný život spoľahlivo chránia tí prelietajúci i tí hrkotajúci v plechových obludách po Bajkalskej, ktorá má na tento účel pod asfaltom položenú celkom slušnú vrstvu betónu. A mal som námet na ďalší blog, i keď sa neskôr ukázalo, že išlo o nácvik na letecký deň v Piešťanoch. Ale i oslava bola. Neskôr, ale predsa. V Prešove sa oslavovalo 103. výročie založenia sociálnej demokracie. Guláš i pivo boli zadarmo, Peter Marcin potešil dušu, futbal telo. Miestne i autobusmi pozvážané babky-sociáldemokratky sa mohli zblázniť od šťastia, o koľko je ten ich nový idol mladší, fešnejší a futbalovejší ako jeho predchodca. A tie africkohyenovité a slizkohadové médiá si dovolili o tejto veľkolepej akcii neinformovať. „Denníky Pravda a Plus jeden deň absolútnym spôsobom odignorovali spomínané podujatie ... Týmto ... porušujú právo verejnosti na objektívne informácie“ rozhorčovala sa hovorkyňa Smeru s dvoma priezviskami. Sme na najlepšej ceste k opätovnému zasielaniu petícií z fabrík, žiadajúcich prísne potrestanie vinníkov.

Názvom blogu je otázka, koľko krokov vzad bude musieť byť vykonaných, kým aj priemerný volič zistí, že sa síce pohybujeme dobrou rýchlosťou, ale zlým smerom. Mohol som ho nazvať aj Recidíva, Déja vu, Kontrarevolúcia po štyridsiatich rokoch od kontrarevolúcie, Reflux a tak podobne, ale ak neupútam obsahom, názvom to nevylepším.

Peter Zajac tento proces nazval putinizáciou Slovenska. Charakterizoval ho centralizáciou moci, marginalizáciou opozície, vytvorením vazalského vzťahu ekonomiky voči politickej moci, obmedzením slobody slova a nezávislosti médií, oklieštením činnosti mimovládnych organizácií, prepisovaním dejín a paktom cirkvi so štátnou mocou. Ja k tomu môžem dodať iba pýchu vladárov a stavby socializmu. Pritom sa to všetko začína na prvý pohľad ušľachtilým zámerom nastoliť vládu poriadku namiesto chaosu. Predtým je však vhodné tomu chaosu trochu pomôcť, aby si ho všimla aj tá horšie vidiaca a pomalšie mysliaca väčšina. Stačí prepúšťať zločincov pre nepotrestané procesné pochybenia sudcov, úzkostlivo dbať na práva asociálov a úchylákov, komplikovať dovolávanie sa spravodlivosti obyčajnými občanmi, okázalo demonštrovať, čo všetko si môžu dovoliť volení, bohatí alebo uniformovaní, navodzovať všeobecnú atmosféru strachu a občania pochopia. Po nejakom čase budú presne takí, akých vládcovia potrebujú mať: nadžganých a vystrašených.

Decentralizácia moci vyvoláva u autokratov panickú hrôzu. Preto bolo treba zastaviť privatizáciu, a to nielen letiska. Najlepšie ešte pred voľbami. Zaplať pánboh, že nezištne pomohli katolícki talibanci bez akejkoľvek výhrady vo svedomí. A nezastaviť sa len u zastavenia, ale reprivatizovať, čo sa len dá i nedá. Spochybniť pozemok občana pod budúcou stavbou socializmu, znechutiť investorom podnikanie v zdravotnom poistení, vyštvať poistencov z II. piliera a pokračovať vo víťaznom ťažení proti vlastnej krajine.

Opozícia s biľagom tých, ktorí chceli ísť s Róbertom do vlády, sa nezmyselne tešila, že sa po voľbách začnú rušiť reformy. Ale treťocestoví dobre vedia, že nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale či chytá myši. Preto nechávajú, nech to ešte chvíľu zotrvačnosťou ide. Veď s rastúcimi platmi a stabilizovanými cenami utešene rastú aj preferencie. Opozícia bez témy sa začala ruvať medzi sebou i vo vnútri. Po prehratých voľbách zabudla vymeniť vodcov a SMK, ktorá ako jediná tak spravila, by urobila lepšie, keby Bélu nechala na pokoji. Bývalá trojka už našla nielen nepriateľov vo vlastných radoch, ale aj dôvod na vymedzovanie sa voči ostatným. Za chabú podporu, ktorou disponuje, chcelo KDH od Radičovej prehlásenia obdobné priznaniam čarodejníc pred inkvizíciou. Takže tí, ktorí svojou arogantnou politikou prispeli k víťazstvu súčasných, prispievajú vrchovatou mierou k tomu, aby tí súčasní boli aj budúcimi.

Okolo slobody slova a nezávislosti médií bolo napísané dosť. Stranou ostal pokus otvoriť zákon o slobodnom prístupe k informáciám pod kepienkom dojemnej starostlivosti o potreby zrakovo postihnutých. Tlačovým zákonom si štátna moc vynútila uverejňovanie výplodov urazených grafomanov v súkromných médiách. Našťastie tlač a namiesto sledovania prehliadaná STV už nie sú jedinými médiami. Internet sa dnes ťažko darí blokovať aj Číňanom, nieto Slovákom. Ak však bolo cieľom zničiť noviny, je to na celkom dobrej ceste. I keď jednoduchšie by bolo založiť si svoje noviny, napr. Svätoplukove novosti, svoju televíziu, rozhlas a nakoniec aj svoj štát. A bol by pokoj.

O prepisovaní dejín som už písal. To však boli dejiny také dávne, že s nimi majú problémy aj historici. Prepisovanie dejín, ktoré väčšina ľudí zažila na vlastnej koži pôjde ťažšie, ale nakoniec sa to poddá. Pre začiatok zrušia Langošov ústav, potom pár ľudí odsúdia za poškodzovanie cti a dobrého mena nomenklatúrnikov a eštébákov a ostatní stíchnu. Nestalo by sa tak v nedávnych dejinách prvýkrát.

Prejavom pýchy súčasných mocných je napríklad vyhlásenie: Človek, ktorý ... platí ťažké tisíce za kúrenie plynom, tomu je úplne jedno, čo nejaký treťoradý úradník z OBSE pán Haraszti hovorí. Nešlo pritom o vybočenie z obvyklej rétoriky nášho polyhistora. Pred rokom hovoril o pánovi, ktorého meno ani presne nevie vysloviť. Išlo pritom o riaditeľa PSA Peugeot na Slovensku. Asi mu nikto z početných poradcov nepovedal, že podiel tejto firmy na tvorbe HDP Slovenska stojí za lekciu z výslovnosti. Vybavil sa mi aj obdobný výrok bývalého ministra Hamžíka. Keď pred desiatimi rokmi Ralph Johnson, inak jeden z najlepších amerických veľvyslancov na Slovensku, tlmočil postoj jeho vlády k nejakému problému, náš truhlík Paľko prehlásil: Nevidím dôvod zaujímať stanovisko k vystúpeniu veľvyslancov, ktorých je tu iks. Nuž, povedané jeho jazykom, takých Paľkov je tu ypsilon. Ani Miki sa nedá zahanbiť. Jeho vylučovania zo strany a zmeny stanov sa nápadne ponášajú na stranícke previerky v sedemdesiatych rokoch. S tým podstatným rozdielom, že vtedajšia KSČ nemala vo svojom názve ani kresťanská, ani demokratická.

A nakoniec stavby socializmu. Ich symbolmi sú diaľnice stavané tak rýchlo, že na nich nestihne stuhnúť betón, Mochovce, ktoré nás zachránia pred nakupovaním lacnej elektriny z Ukrajiny a širokorozchodná, ktorá oživí južné regióny Slovenska hlukom a Rakúsko biznisom. Poctiví mečiarovskí privatizéri generujúci kapitálotvornú vrstvu, ako aj ich slušnejší pokračovatelia za Mikiho blednú závisťou.

Mně se chce zvracet hovorí v Černých baronech generál, ktorý sa neplánovane zastavil na Zelenej Hore. Mně taky, dodáva podplukovník, ktorý na Slovensku plánovane zostáva vyše šesťdesiat rokov.

A na úplný záver informácia z Plus 7 dní, ktorá iba zdanlivo nesúvisí s prechádzajúcim textom. Na Islande prevádzkuje bývalý profesor histórie múzeum penisov. Vo svojej zbierke má penisy všetkých tvarov a veľkostí. Od dvojmilimetrového škrečkovho až po 170 cm dlhý a 70 kg vážiaci penis vráskavca. V zbierke mu zatiaľ chýba ľudský penis. Našli sa však už štyria potenciálni darcovia. Myslel som, že ide o slovenských politikov, ktorí parametrami prekonávajú aj vráskavcov, ale zmýlil som sa.

A čo na to všetko Slováci? Nič. Ale tá žaba, čo sa pomaly uvarila v hrnci s kedysi vlažnou vodou, sa tiež dlho tvárila veľmi spokojne. (Peter Schutz)

 

Monika

28. marca som po dlhšej dobe zavolal Monike. Keď sa ozval jej brat, naplnilo ma to zlou predtuchou. Potvrdil mi ju. Monika tretí týždeň leží v nemocnici a lekári vzdali boj o jej záchranu. Niekoľko rokov zápasila s rakovinou. Absolvovala dve ťažké operácie, množstvo nepríjemných chemoterapií a nekonečné vyšetrenia, ktoré jej striedavo prinášali alebo uberali nádej. Všetko znášala nesmierne statočne a nedávala okoliu najavo stále prítomnú hrozbu. S posledným nádorom si však už ani jej telo, ani lekári nevedia poradiť. Tí pred jej bratom nariekajú, ako majú málo postelí a ako by sa im hodilo, keby si ju v tomto stave vzal domov. A Monika zatiaľ leží v kóme a pokračuje v boji, ktorý sa nedá vyhrať. Odteraz budem s obavou prijímať hovor z neznámeho čísla.

Monika s nami chodila na priemyslovku iba prvé dva roky. Atraktívna, pomenšia a o tri roky staršia blondínka sa trochu vymykala z triedneho priemeru. Nielen výzor, ale najmä komunikatívnosť jej zaručovali obdiv spolužiakov. Neskôr ju za čudných okolností zo štúdia vylúčili a pretĺkala sa životom ako sa dalo. Veľkú časť života bola zamestnaná v liečebnom ústave v Kvetnici. Bola tam obľúbená a spokojná. Po nevydarenom manželstve ostala sama. Bola sčítaná, živo reagujúca na okolité dianie. Na posedenia s priateľkami pri kávičke a neodmysliteľnej cigarete sa tešila dlho vopred.

Väčšina zo spolužiakov ju zažila v lepšom období na stretnutí v roku 2005 a v tom horšom o rok neskôr. Málokto tušil, že za jej indispozíciou sa môže skrývať mozgový nádor. Vtedy som napísal, že na ďalších stretnutiach sa už s ňou pravdepodobne nestretneme. Neteší ma, že sa moja predpoveď naplnila, pretože som ju mienil úplne inak. Odvtedy som ju videl ešte dvakrát. V Poprade som prerušil pracovnú cestu z Košíc, pár hodín sme poklebetili a pokračoval som ďalším vlakom neľutujúc, že sa domov dostanem o polnoci. Nemala počítač a tak som jej moje písačky aj s miniatúrami fotografií zo stretnutí posielal poštou. Aspoň raz mesačne som jej telefonoval. Napriek tomu mám pocit viny, že som jej nestihol poslať sľúbené výstrižky Renčínových vtipov a ešte sa s ňou porozprávať. To patrí medzi tie nereparovateľné chyby, ktorých sa dopúšťam neuvedomujúc si, ako je všetko dočasné a pominuteľné.

V týchto súvislostiach na mňa zvláštnym dojmom zapôsobila novinová správa, že v USA, až do rozhodnutia Najvyššieho súdu, zastavili popravy smrtiacou injekciou, pretože vraj spôsobuje ťažké utrpenie odsúdencom. Spred mnohých rokov si pamätám lekára, ktorý odôvodňoval nemožnosť zvyšovania dávok morfia v terminálnom štádiu rakoviny tým, že tieto dávky by už mohli organizmus otráviť! Mne skôr hrozí otrava pri čítaní takýchto správ. Na jednej strane rôzne pseudohumanistické organizácie bojujú o to, aby zločinci, ktorí často spôsobili neznesiteľné utrpenie ich nevinným obetiam, odchádzali z tohto slzavého údolia bezbolestne a na druhej strane iné pseudohumanistické organizácie využívajú celý arzenál pseudoargumentov na to, aby zabránili ukončenie utrpenia umierajúcim pacientom. S väčším pokrytectvom sa človek asi nestretne. A pravdepodobne ani s idiotskejším odôvodnením, ktorým svoj postoj odôvodňujú - čo keď práve vtedy nájdu liek proti rakovine. Je niečo zhnité v štáte, a nielen dánskom, keď trescú nevinných a všemožne chránia zločincov. A keď zhnusení týmito postojmi začnete uvažovať o eutanázii, tie isté pseudohumanistické organizácie, vrátane svätuškárov všetkých vierovyznaní, sa idú zblázniť nad tým, že chcete rozhodnúť o svojom, podčiarkujem, o svojom živote. O nich Berthold Brecht napísal: Sú ľudia, ktorí za upečený chlieb ďakujú Bohu a nie pekárovi. Lebo oni by najradšej rozhodovali aj o tom, kedy sa môžem ísť vysrať. Na všetko.

Deväť mesiacov som mal rozpísaný tento blog. Deväť mesiacov som čakal na telefonát a z času na čas volal na dve známe čísla. Bezúspešne. Dnes má Monika 65. narodeniny. Jej domáca linka je odpojená, na mobilnej je odkazová schránka. Tak nechávam jej príbeh s otvoreným koncom.

Otvorené konce sa hodia viac do literatúry, než do života. Monika zomrela 25. júla 2008. Dozvedel som sa to 13. mája 2009. Je mi to veľmi ľúto.

 

Mesačná stránka

Opäť som zvolil dezinformujúci názov blogu. Nepôjde v ňom o žiaden kozmologický problém, ale o poznatky z prvého mesiaca fungovania mojej webovej stránky. Už v marci vo mne začala hlodať myšlienka na jej zriadenie. U káblového operátora mám k dispozícii 25 MB webového priestoru, tak prečo ich nevyužiť? Vyhľadal som si potrebné inštrukcie, niečo som pochytil od Laca, ale výsledok bol aj po mesiaci v nedohľadne. Našťastie môj brat, který má príma bráchu, ma nasmeroval na firmu ponúkajúcu hotovú stránku, ktorú stačí naplniť obsahom. To bolo presne to, čo som potreboval. Potom už stačilo iba zaplatiť ročný poplatok 645 korún a pustiť sa do diela. Na rok mám k dispozícii 1 GB priestoru, možnosť umiestniť 2000 fotografií a mesačne preniesť dáta v objeme 5 GB. To sú, v porovnaní s mojím káblovým operátorom, impozantné čísla. Preto ma príliš netrápila malá variabilita dizajnu, ani vysoký podiel adolescentov a ľudí, ktorí bez pravopisnej chyby nenapíšu ani vlastné meno, medzi užívateľmi. Skôr ma trápilo, že som sa nevedel vysomáriť z návodu napriek tomu, že bol napísaný po slovensky. No, po slovensky. Je to česká firma a prekladateľov určite nepreplatila. Výsledkom je asi taká slovenčina, akú produkuje Darinka Rolincová. U návodov však nerozhoduje, v akom jazyku sú napísané, ale či sú napísané dobre. Tento návod bohužiaľ niečo automaticky predpokladá a spôsobuje to problémy. Počas vojenskej kariéry som sa naučil nič automaticky nepredpokladať a návody písať blbuvzdorne. S využitím tohto návodu som sa dva dni trápil s vkladaním textových príspevkov. Nedočítal som sa v ňom, že na otvorenie dialógového okna nestačí jednoduchý klik alebo dvojklik myšou na príslušnú ikonku. Že treba ľavým tlačidlom myš priam umlátiť, než sa dielo podarí. S fotografiami to bolo obdobné. Odkiaľ som sa, ak nie z návodu, mal dozvedieť, že ukladanie päťkusových sérií fotografií je potrebné ukončiť uložením jednej prázdnej série. Zatiaľ najťažším orieškom bolo vkladanie odkazov na fotografie. Teda to, čo mi pred dvoma rokmi radil Luďo. To mi trvalo celý týždeň a boli chvíle, keď sa ma zmocňovalo tiché zúfalstvo. Nakoniec som zízaním do zdrojového kódu zistil, že každej fotografii je priradené poradové číslo, ktoré je jej identifikátorom. Euréka! Zistenie, že target=_top je výhodnejší, ako target=_blank už bolo iba takou čerešničkou na torte.
Takže prvý mesiac fungovania stránky mám za sebou. Moja radosť z nej sa vyrovná radosti zo získania vodičského preukazu skupiny C. Ten som v roku 1985 získal po dvojtýždňovom kurze napriek tomu, že nikdy predtým som za volantom auta nesedel. Dokonca, a to je na neuverenie, ma to ani nikdy nelákalo. Adresu stránky som poskytol 43 mojim blízkym a známym s prístupom na internet. Istou výhodou stránky je, že ju internetové vyhľadávače ignorujú, takže všetko dianie okolo nej sa odohráva v takom rodinno-priateľskom kruhu. Nejde mi o masovosť, ani o rekordy. Za mesiac má zaregistrovaných takmer 190 návštev záujemcov (alebo zvedavcov?).
Návštevnosť firma monitoruje po hodine, nedokáže však návštevníka identifikovať. Jedine Zanzotta. Vždy keď vidím, že niekto stránku navštívil o tretej alebo o štvrtej hodine ráno, viem, že to bol on. Osemhodinový časový posun medzi Bratislavou a Calgary ho spoľahlivo odhaľuje.
Návštevnosť zatiaľ zodpovedá mojim očakávaniam. Ak by mi išlo o jej radikálne zvýšenie, recept je veľmi jednoduchý. Natrepem tam aktuálnu hudbu v mp3, atraktívne filmy, videoklipy, trochu erotiky a kľučky na stránke sa netrhnú. Najmä ak to všetko bude ľahko stiahnuteľné, ďalej šíriteľné a samozrejme zadarmo. Ale tam nesmerujem. Nejaké videoklipy určite uverejním, ale iba v rámci uverejňovania kolekcií toho najlepšieho, čo som doteraz zhromaždil. Stránka umožňuje aj komentáre. Tie zatiaľ napísali iba Ervín a Imro a aj tých od ďalšieho verejného písania odrádzam. Nepríjemné je, že komentáre síce môžem zablokovať, ale komentár, ktorý blokovaciu chuť odštartoval, tam zostane. Preto s napätím čakám, či sa nejaký zakomplexovaný dement komentárovo nevyblázni na môj účet. Našťastie rada múdrych na Vodnom vrchu uzákonila právo na odpoveď a ja ho v prípade núdze využijem v miere spoľahlivo odradzujúcej potenciálnych pokračovateľov. Veď aj na predchádzajúcich pracoviskách oceňovali moju schopnosť uraziť urazeniahodného adresáta nežalovateľným spôsobom. Štatistika ma potešila aj tým, že niet jediného príspevku, či fotogalérie, ktoré si nepozrel nikto. Najviac pozornosti si v uplynulom mesiaci vyslúžili blogy Šuby duby Amerika, Nedokončená a Vlastenci a z fotogalérií Stretnutie 2007, Obaly LP platní a Stretnutie 2004.
Budúcnosť nepatrí alumíniu, ako sníval Jára Cimrman, ale postupným opatrným zásahom do dizajnu stránky a vylepšovaniu jej prezentačnej úrovne. Pri hľadaní ilustračných fotografií som zistil, že na webe je ich veľa, ale zďaleka nie všetky. Spravidla to tam vyzerá, ako kedysi v socialistických obchodoch. Aj v nich bol na prvý pohľad dostatok tovaru. Až na druhý pohľad človek zistil, že v nich chýba práve to, čo šiel kúpiť. Chápem, že málokomu sa chce uverejňovať na webe staršie, málo aktuálne fotografie. Osobitne, ak ich uverejnením nie je sledovaná podpora predaja nejakého produktu. Tých tolstojovských starčekov sadiacich jablone, z ktorých jablká už neochutnajú, je stále menej. Nečakal som však, že budem mať problémy napríklad pri zháňaní fotiek skupiny Lojzo a Mariána Kochanského. A použiteľnú fotografiu Karola L. Zachara nemám dodnes. Možno niekde sú, ale snorič Google o nich nevie. Tak, ako o mojej stránke. Prečo? Pretože, Nobody´s Perfect.
A ako post scriptum tohto blogu môžem uviesť, že mi v predposledný aprílový deň napísal Dobrík z jarného Malmo (ja viem, že sa to píše s dvoma bodkami nad, ale ešte si celkom nerozumiem s, pre mňa novým, Office 2007). Pochválil mi iredentistický zámer so stránkou i jeho realizáciu. Teší ma to, pretože patrí k najporiadnejším čitateľom, i keď jeho čitáreň prvoplánovo slúži na úplne iný účel. Ako som už uviedol, bol to on, kto mi vnukol myšlienku ilustrovaných blogov a rovnako je to on, ktorý sa v súčasnosti podieľa na ilustrácii švédskych dejín. Navliekli ho do odedze kráľovského radcu a odfotili. Musím tú fotografiu uverejniť, pretože na nej vyzerá lepšie, ako v skutočnosti. Čím nechcem ani v najmenšom naznačiť, že patrí do stredoveku.
Dnes, 26. mája, pripájam vynútené post scriptum, pretože stránka mi stále pripravuje nečakané a niekedy aj neželané prekvapenia. Prvým uvedeným mýtom bolo tvrdenie, že stránku internetové vyhľadávače ignorujú. Nie je to pravda, len im to trochu dlhšie trvá. Z chybnej interpretácie ranných návštev stránky ma vyviedol Zanzotto osobne. Zastavil sa v Bratislave, napriek tomu, že neleží na polceste medzi Hong Kongom, odkiaľ prišiel a Gréckom, kam smeruje. Pri posedení pod Michalskou vežou (kde inde?) moju hypotézu odmietol. Tak ti Máňo nevím. Že by chronickí nespavci? Posledným prekvapením bol nevysvetliteľný záujem o blog Šuby duby Amerika, ktorý nepovažujem za nijako výnimočný. Keď som dnes doň vložil rovnomennú pesničku z filmu Jak svět přichází o básníky a spolubývajúcim ukázal, ako to funguje, záhada sa vysvetlila. Monitoring registruje otvorenie každého odkazu, ako ďalšie zhliadnutie blogu. Taký monitoring nemôžem potrebovať. Dnes mi spojazdnili nový a dúfam že lepší. Opäť začínam od nuly. Ako už toľkokrát. Ale keď nejde o život, nejde ani o monitoring, nanajvýš o spokojnosť záujemcov. A o nej sa z prvej ruky dozviem na najbližšom stretnutí abiturientov, ktoré bude už o mesiac.
 

Nedokončená

Nie nebojte sa, nebudem písať o Schubertovej slávnej symfónii. Priblížim vám, ako píšem. Pisateľ na rozdiel od čitateľa by mal vedieť, ako sa to skončí, aj keď k tomu povedie kľukatá cesta. Žiaden Schubert, iba pojednanie o potrebe dokončovania načatého. Už Ovídius napísal, že ten kto si vzal bozk a nechce všetko, zaslúži si, aby stratil aj to, čo získal, pretože nedokončil svoj milostný atak. Bush starší oslobodzoval Kuvajt a nedokončil ho likvidáciou Hussaina. Nechal ju na synátora, ktorému tým pripravil ťažké sny pri hľadaní dymiacej zbrane. Do dnešných dní ich to hľadanie stálo tri bilióny dolárov. Ale keďže dolár stále klesá, tak to zasa až tak veľa nie je.

No a v Kuvajte teraz, začiatkom marca, pobýva Ľubor. Nepoznám jeho pracovný program, iba dúfam, že tam nepašuje ropu zo Záhoria. V Kuvajte je predsa toľko ropy, že každý Arab smrdí, ako keby práve vystúpil z pokazeného kombajnu. Som zvedavý, či aj Ľubor ňou trochu napáchne. Zistím to pri gratulácii jeho zákonitej spolužiačke, ktorá bude sláviť narodeniny krátko po jeho návrate. Ja som jej k nim gratuloval desať dní vopred. Dôvodom nebola moja nedočkavosť, ale databáza dátumov narodenia, ktorú som vydrankal od Laca. Napísal som aj Pištovi, pretože ten podľa zmienenej databázy mal sláviť narodeniny deň po Majke. A okrem toho som mu ešte nepísal. Má osobný počítač, teda počítač v osobnom vlastníctve, a takých spolužiakov si treba považovať. Na ich spočítanie nemusím ani použiť prsty na nohách. Pišta mi drsne oznámil, že narodeniny mal už pred mesiacom. Drsnosť predsa patrí k Bratislavčanovi, ktorý emigroval na Záhorie. K dobru pridal aj trochu vidieckej erotiky. Pred Vianocami sa zj..., no skrátka spadol z rebríka a jeho kosti to vydržali iba vďaka tomu, že trojchlapové nespôsobuje ich rednutie ako Coca Cola. Ani tsunami na Gajarskom jazere tým pádom nespôsobil. U jedného desať dní vopred, u druhého mesiac po. Osciluje to síce okolo stredovej hodnoty, ale netuším, koľko prekvapení ma ešte čaká, kým tú databázu dám do poriadku. A to je ten avizovaný koniec. Nič v štýle Roalda Dahla.

Iba slalom od Majky, cez Ľubora do Kuvajtu, odtiaľ cez Záhorie k Pištovi, aby som skončil u Laca, pôvodcu všetkého. Ale nebudeme ho kameňovať ako znásilnenú moslimku, pretože usilovne pracuje na novom dizajne triednej stránky.

Pred štyridsiatimi rokmi vznikol pojem Pražská jar a rovnako, ako nadpis, ktorý si pripomeniete jedným PgUpom, ani on nemal nič spoločné s hudbou. Po štyridsiatich rokoch prišla, tak ako každoročne, jar aj do Bratislavy. V marci sme kedysi oslavovali mesiac knihy. V tomto roku sme ho v Bratislave oslávili vyrúbaním 600 stromov. A v Trenčíne, ako bonus, ešte jedno vyše storočné ginkgo dvojlaločné. Asi na ďalší diel Harryho Pottera? Alebo ide o aktualizáciu známeho životného cieľa: Postav dom, zasaď strom a sploď syna na Vykšeftuj dom, vyrúb strom a adoptuj syna. Nepomohli petície, nepomohli protesty občanov. Veď nakoniec, čo ich je do toho? Pred mnohými rokmi ma, vtedy asi štvorročná dcéra, prekvapila v Prahe Na příkopě otázkou: Tati, a prečo tu nie sú stromy? Pre mňa, mestského človeka je typické, že ma neprekvapila neprítomnosť stromov, ale dcérina otázka. A takto skončí aj Bratislava. V New Yorku majú Central Park v Londýne Hyde Park a my už pomaly nemáme ani Park kultúry a oddychu. Ako som sa kedysi tešil, keď sa objavil návrh na vytvorenie zelenej oázy od Ondrejského cintorína, cez Medickú záhradu, Kollárovo námestie až na námestie Slobody a záhradu Grassalkovičovho paláca. A dnes? Komu chýbala tá odporná sklenená búda na Kollárovom námestí. A námestie Slobody? Najväčšie námestie v Československu! Tam mohlo byť more zelene. Namiesto toho je tam more betónu, oceľové lavičky odolávajúce amatérskym nasledovníkom Bruce Leea a málokedy fungujúca fontána od nejakého národného. Nepomohlo ani odstrelenie sochy toho boľševického ožrana.

Kto a na čo by tam chodil? Bratislava je plná žeriavov. Miestni idioti sa tešia, ako sa údajne rozvíja. Ja som tento rozvoj nazval petržalkizáciou Bratislavy. Ulice sa nerozširujú, garáže nestavajú a každodenné zápchy majú v tomto ospalom provinčnom meste vyvolať podobu so svetovými metropolami. Ľahkomyseľne volená samospráva ľahkomyseľne prikyvuje na každý nápad developerov budovať viladomy a domobyty. Neviem síce, čo to je, ale určite to bude drahšie, ako keby to malo normálny názov. Veď čo, o päť rokov tam už budú iní a oni si budú v pokoji užívať nahrabané. Bratislava bola asi svetovým unikátom v prežití bez hlavného architekta. Teraz ho už máme, aj odborník je to renomovaný. Len tie právomoci má asi na úrovni mestských policajtov. Dokonca ešte menšie, lebo tým zvelebovateľom mesta nemôže ani papuču nasadiť. A tak uvažujem, čo ma vlastne k môjmu rodnému mestu ešte púta. Či by nebolo lepšie odsťahovať sa niekde do Piškom spomínaného Horného Výplachu. Keď tam bude nejaký koloniál, elektrina, televízny a mobilný signál a pripojenie na internet, tak mi možno ani bratislavsky sa tváriaci východniari nebudú chýbať. A vnúčatá budú môcť chodiť na prázdniny k starkým na dedinu.