Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy z roku 2006

1. 3. 2016

Prológ

Minulost je bumerang, který se nevrací.

Jiří Olič

Iste ste si všimli, že s pribúdajúcim vekom rastie aj nutkanie vrátiť sa do mladších čias, ešte raz prežiť prežité, opätovne zažívať napätie začiatkov, ktoré v reálnom živote prešli do pokračovaní, a koncov. Nutkanie stretnúť seba samého v mladšom vydaní. Zažiť akúsi sci-fi časovú slučku. Vo všeobecnosti sa toto pnutie nazýva nostalgiou a prejavuje sa zapratávaním obydlia suvenírmi, fotografiami, nahrávkami a iným haraburdím, ktoré má uchovať a v prípade potreby oživiť to, čo už objektívne pominulo. Iste sa vám pri návšteve známych stalo, že ste viac-menej nedobrovoľne listovali s domácou paňou v rodinných albumoch, ktoré mali viac zväzkov ako Encyclopedia Britannica, zatiaľ čo sa domáci pán lopotil s diaprojektorom alebo iným diablovým vynálezom, ktorý na vás mienil nasadiť, ak by ste, navzdory očakávaniam, prehliadku albumov prežili. Prirodzene, že takéto správanie neodsudzujem, nevysmievam sa z neho a dokonca mi ani nie je príliš cudzie. Nepochopiteľné v spojitosti s ním môže byť nanajvýš sklamanie týchto uchovávateľov relikvií, keď nehíkate nadšením nad fotografiami neznámych ľudí a turistických destinácií, ktoré ste nikdy nenavštívili, neupadáte do vytrženia a nevstávajú vám neoholené chlpy na celom tele pri počúvaní skladby, s ktorou domácu pani, na rozdiel od vás, spája nevšedný erotický zážitok spred mnohých rokov. Pretože pri našej púti životom vchádzame do obdobia, v ktorom nostalgia bude predstavovať významný generačný pocit, ktorý už nie je iba pocitom jednotlivca, zmienim sa o nej trocha bližšie. Vlastne ma na to naviedla Monika, ktorá si nevedela vysvetliť, prečo nikto neurobil spoločnú fotografiu účastníkov stretnutia.

Pracovné povinnosti ma dlhé roky v mesačných intervaloch privádzali do Slovenskej Ľupče. Nedalo sa pritom neprejsť okolo Badína, rodiska mojej matky, v ktorom som zažil veľa nezabudnuteľných prázdnin. Badínčanov nazývajú hlobáni, pretože boli známi hĺbením chodieb. Ani raz som sa neodvážil opätovne ho navštíviť napriek tomu, že vtedy a vlastne ani teraz by to nebolo spojené so žiadnym neprekonateľným problémom. Veď Badínsky prales už navštívil aj princ Charles a on to má z domu ešte ďalej, ako ja. Predstavujem si, aké by to bolo, opätovne sa nadýchnuť charakteristického a nenapodobiteľného koktailu vôní lesných kvetín a živice ihličnanov, obdivovať pestrofarebné raky na dne priehľadnej bystrinky, zazrieť slepúcha farby neoxidovaného medeného drôtu, nabrať do rúk vlhkú červenkastú zeminu, či pokúsiť sa vyhľadať strom, v korune ktorého som kedysi našiel zarytú mínu. Navštíviť domček starých rodičov, kde všetko malo svoju vôňu a chuť. A nebola to iba vôňa čerstvo narúbaného dreva, rakyty, kozieho mlieka, sena, ovčej kožušiny, dedinských perín, ale aj stovky ďalších vôní, ktorými voňal prakticky každý predmet. Odvtedy som sa už nestretol s ochutenou zemiakovou kašou, zvanou fučka, ani s palacinkami z kozieho mlieka. A ak som si niektorý z predmetov mohol vziať so sebou, dlho voňal aj v smradľavej Bratislave. Predstavujem si, aké by bolo krásne opätovne sa vyšplhať do báňa nad líškarňou a objesť sa najlepšími malinami na svete. Ale líškareň pravdepodobne zlikvidovala ekonomika prípadne Sloboda zvierat a z báňa je po päťdesiatich rokoch statný les, pokiaľ ho nejaký nedočkavý debil nepredal do Rakúska. V predstavách porovnávam scény leteckej invázie vo vojnových filmoch s letom kŕdľa husí, ktorým gazdiné zabudli skrátiť perie, nad hlavnou cestou v Badíne. S otvorenými ústami som obdivoval, ako kozy a kravy po návrate z paše vystúpia z obrovského stáda a neomylne zabrúsia do svojej maštale. Ako by som mohol zabudnúť na dva dni temna po doštípaní osami, u ktorých som paličkou rekognoskoval, či majú pohodlné hniezdo. Alebo, ako som sa s babkou lopotil, než sme veľké zväzky konope (zdôrazňujem – konope!!) naukladali do močiara, zaťažili kameňom a čakali na odhnitie mäkkých častí, aby sa z neho po ďalšej úmornej práci stalo biele hrubé plátno úplne nevhodné pre narkomanov. Rád by som videl výraz v tvári členov Národnej protidrogovej jednotky, ak by som sa pokúšal zopakovať to dnes. Ostatne, tak ako povedal Meky Žbirka, nemám rád ľudí, ktorí berú drogy. Najmä colníkov.

Pre tých, ktorí vyrastali na dedine, môžu byť moje prázdninové návraty nudné a nemusia ani rozumieť dôvodu, prečo o nich vlastne píšem. Nie som si istý ani záujmom o spomienky na starú Bratislavu. Napriek tomu pár riadkov napíšem aj o nej. Ja som totiž starý Bratislavčan a prvých osem rokov života som prežil na adresách, ktoré by dnes vyvolali uznanlivé pokývanie hlavou. Narodil som sa v terajšom centre mesta na Molotovovej ulici, ktorú dnes poznáte pod názvom Obchodná, pretože tam zatiaľ naďabíte skôr na obchod, než na Molotov-koktail. Napriek trojnásobnému sťahovaniu naša rodina neopustila trojuholník so základňou na Palisádach a vrcholom na Červenom kríži. Táto časť mesta spolu s ruinami bratislavského hradu, Slavínom a Horským parkom predstavovala celý môj svet a je mi dodnes blízka. Vtedy bol môj svet, ale nielen on, vlastne všetko omnoho menšie, ako dnes. I ja. Nemožno sa preto čudovať, že keď ma zrazilo jedno z mála premávajúcich áut, bolo to auto švajčiarskeho konzula, že mojím spolužiakom a kamarátom bol syn K. L. Zachara a že sme istý čas bývali v dome s bielymi mramorovými schodmi a tri a pol metrovou výškou miestností. A práve do týchto priestorov nám starý otec z Badína poslal tú najkrajšiu jedličku, na akú v hore naďabil. Žiadne z nasledujúcich Vianoc neboli krajšie. Presťahovanie sa do Ružovej doliny už znamenalo vysídlenie na perifériu, z ktorej som sa dodnes nevyhrabal. Na moje opilecké iredentistické protest songy typu Bratislava Bratislavčanom! nikto nebral ohľad. V Ružovej doline Bratislavu ohraničovali Zsl. mliekarne, Zsl. mraziarne a „filmovka“. Za nimi bol majer, protitankový zákop v trase terajšej Bajkalskej ulice, za ním nasledovalo množstvo jazierok a veľké prázdne územie budúceho sídliska Štrkovec, ktoré sme volali Šutrovka. A v diaľke domčeky Trnávky lemované žltozeleným tokom ekologického pozdravu z CHZJD, ktorý sme volali smradľavka. Zo strany Prievozu sme susedili s „Bulharmi“, ktorí dokázali bez dotácií z Európskej únie, agrochemikálií a nárekov zabezpečovať čerstvou zeleninou, ovocím a kvetmi celú Bratislavu. V spomenutých jazierkach bola krištáľovo čistá voda. Ryby, žaby, mlokov, užovky a inú háveď som videl aj v niekoľkometrovej hĺbke, brehy mali zarastené šachorom a kúpať sa v nich dalo ako na Seychelách. Dnes z nich ostalo iba Štrkovecké jazero a Rohlík, obe zasrané odpadom, labuťami a „trativodom“ z blízkej zástavby. Využiteľné sú iba na korčuľovanie, a aj to iba v zime. Tok smradľavky prekryli, veď čo oči nevidia, to srdce nebolí. V Mliekarňach si zriadil palebné postavenie likvidátor privatizéra susedných Mraziarní, Žaluďa. A potom ich zbúrali. Ale asi nie preto. O osude filmovky neviem nič, ale v jej okolí už teraz trónia mrakodrapy Glória, Rozadol, pripravujú sa Renesance, Universo a Olympia. O pár rokov tam bude Manhattan a keď sa tam náhodou dokrivkám budem pôsobiť ako pako z Vyšného Nemeckého.

 

Návraty

Detstvo je čas, keď robíme grimasy pred zrkadlom.

Zrelosť je čas, keď nám to zrkadlo vracia.

Bob Hope

 

V predchádzajúcich častiach som písal o filme Občan Kane i o výmene monackej známky za žuvačku, takže pojem cena záľuby nie je neznámy. Jednotiacim znakom všetkých spomienok je, že nemajú objektívnu hodnotu a že sú nezdieľateľné. Napriek tomu si myslím, že pre každého jedinca majú práve tú cenu záľuby a tvoria jeden z pilierov jeho identity. V tom asi spočíva atavistický strach, že konfrontácia spomienky s realitou zruší jej kúzlo, kúzlo spomienky. Preto tak úzkostlivo ochraňujeme predmety z minula, ktoré evokujú minulosť. Sú kulisami vyvolávajúcimi spomienku u toho, pre ktorého bola kedysi realitou. U nikoho iného, preto tá nezdieľateľnosť, ktorú často odmietame rešpektovať. Určite ste už zažili, že snaha o oživenie spomienky býva spojená s menšou katastrofou. Po roku 1989 som vytiahol celú rodinu do Istropolisu, kde premietali slávny Formanov film Hoří, má panenko. Nasmial som sa, ako po prvý krát. Po filme manželka mlčala, ako masový hrob, a dcéra mi chladne odporučila, aby som aj v budúcnosti na takéto filmy kupoval štyri lístky, ale chodil si na ne sám, najlepšie štyrikrát za sebou. Je prirodzené, že obnovené televízne premiéry Černého Petra, O slavnosti a hostech alebo Kočáru do Vídně som pred rodinou radšej zatajil. Aj môj, inde opisovaný úmysel, kúpiť si DVD s filmom Džezová revue(It’s Trad, Dad) pravdepodobne skončí dezilúziou, ako väčšina nápadov tohto typu. Ale čo s tým narobím, keď sme k spomienkam priťahovaní, ako mory k pouličnej lampe. Naša nerozhodnosť v oblasti materializácie spomienok je nerozhodnosťou ekologického aktivistu, ktorý sleduje ako zákonom chránené zviera žerie zákonom chránenú rastlinu. Takže môj recept na naloženie s pamätnými miestami, ktorý sám dodržiavam pomerne voľnomyšlienkársky, znie: Vedieť o nich, tešiť sa, že existujú, ale nechať ich na pokoji.

Niekto sa namiesto opätovnej návštevy pamätných miest snaží o opätovné stretnutie s ľuďmi, ku ktorým ho viažu príjemné spomienky. Na rozdiel od neškodného navštevovania pamätných prázdninových miest a testovania pachovej pamäte, sa už v tomto prípade môže schyľovať k problémom. Nemám pritom na mysli, že nás pri návšteve našej teenagerskej lásky zmláti jej momentálny partner s platným certifikátom agresívneho žiarlivca, ale veľmi pravdepodobnú dezilúziu, spôsobenú rozdielom medzi tým, ako seba vidíme každé ráno v zrkadle a zvykáme si na infinitezimálne rozdiely vizáže a tým, keď niekoho vidíme po rokoch alebo priam po desiatkach rokov. Výnimočne tento rozdiel nebýva šokujúci, ale spravidla hej. A kto naň nie je pripravený, môže začať obviňovať zrkadlo, aj keď zrkadlo sa nemá obviňovať, keď má človek krivú hubu alebo spochybňovať či sa udalosti minulé vôbec stali. Ani jedno, ani druhé nikam nevedie. Jeden z mojich exkolegov, takmer profesionálny zvodca, sa mi v zrelšom veku priznal, že príroda to všetko vie veľmi dobre zariadiť. Oceňoval napríklad, že impotencia prichádza postupne, pozvoľna a umožňuje človeku si na ňu zvyknúť. A práve zvedavci, ktorí majú potrebu navštíviť svoju lásku po 30 alebo 40 rokoch, bývajú spravodlivo potrestaní, keď sa pokúšajú v zvráskavenej tvári objaviť to, čo pred časom milovali. Tak im treba! Staré lásky sa bez súdneho príkazu nemajú exhumovať.

Najnevhodnejšou formou omladzovacej procedúry je výmena životného partnera. Tisíckrát už bola spracovaná téma o starnúcom seladónovi, ktorý si obstará o generáciu mladšiu slečnu a vyveksľuje ňou staršiu, opotrebovanú, ale stále milujúcu alebo aspoň oddanú manželku. Ďalší priebeh je trápny ako stierače na ponorke, pretože v ňom ide o premenu úspešného zrelého muža na bezdomovca s adresou. Veď aj ľudová múdrosť tvrdí: Ak chceš urobiť zo starého muža blázna, daj mu mladú ženu. Ľudia sú nepoučiteľní, pretože nasledovníci sa vyskytujú v nezmenšenom počte. Opačné garde je v našich zemepisných šírkach pomerne zriedkavé, pretože podmienkou ulovenia gigola staršou dámou je existencia tučného bankového konta. U nás zatiaľ prevažuje výskyt tučných dám nad výskytom dám s tučným kontom. Miernejšou a spoločensky takmer akceptovanou verziou tejto formy revitalizácie je zadováženie si mladšieho milenca alebo milenky. Keďže pri nej je najdôležitejšie dodržanie absolútnej diskrétnosti nebudem sa o nej ďalej šíriť (viď príslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností).

Všetky uvedené a množstvo ďalších tu neuvedených príkladov svedčí o akejsi vekovej neposednosti. Ako sa v matematike ku každému x podľa nejakého predpisu priraďuje nejaké y, tak sa aj ku každej vekovej hladine podľa nejakej konvencie priraďuje určitá forma správania sa. V našom veku už adekvátne správanie obsahuje v sebe prvky stabilizácie hraničiacej s rezignáciou. Plzák napríklad pre tento vek odporúčal sexuálne aktivity na úrovni lacnej automatickej práčky (jeden až dva programy a dosť). Žiadne experimenty! Nie je na tom nič zlé. Z aktérov života sa postupne stávame jeho glosátormi a tí z nás, ktorí napriek striebristým vlasom týrajú svoje telá vo fitnes centrách, pokúšajú sa konkurovať mládežníkom na diskotékach alebo presviedčajú seba i okolie, že im nič neubudlo z mozgovej kapacity, si vyslúžia skôr náš súcitný pohľad, než nasledovaniahodný obdiv. A mladí ich s prehľadom posielajú späť do hrobu, ako v rovnomennom českom filme.

 

You’ve Got Mail

Ozvi sa mi, keď zavolám,

vieš, že nerád ostávam sám.

Ozvi sa mi na každý pád,

prezradím ti, že ťa mám rád.

Miroslav Žbirka: S tebou je kríž

Nadpis je názvom jedného amerického filmu. Celkom sa mi páčil, veď Meg Ryan je rozkošná a nemusí sa kvôli tomu ani vyzliecť. Ale nie o filme som chcel písať. Iba o názve, o nádeji a očakávaní, ktoré v sebe skrýva. Dostal si mail ... niekto ti napísal ... niekto na teba myslí ... niekto s tebou počíta ...atď. Takéto niečo navodí fajn pocit. Veď o odcudzení sa vravelo, písalo a filmovalo už v šesťdesiatych rokoch. Samozrejme, že vtedajšie odcudzenie bolo lokalizované na ten najzápadnejší zo všetkých možných západov a západiek. Veď odtiaľ pochádzalo a podľa nevykynožiteľných boľševikov aj pochádza všetko zlo. A po pár rokoch máme odcudzenie aj tu. Väčšina z nás pritom nezmenila svoju šírku a dĺžku (mám na mysli zemepisnú, u ostatných to už nie je také jednoznačné). Máme k dispozícii úžasné prostriedky komunikácie a napriek tomu nekomunikujeme. Ostávame na mieste a napriek tomu sa vzdialenosti medzi nami zväčšujú. Svojho času som obdivoval ilustráciu všesmerového rozpínania vesmíru po big-bangu pomocou rastúcich vzdialeností medzi bodmi namaľovanými na povrchu balóna, ktorý nafukujeme. Vo všeobecnosti sa nadchnem akýmkoľvek zjednodušením určeným pre tých jednoduchších. Aj keď, pravdupovediac, big-bang z hľadiska pozorovateľa nechápem dodnes.

Ale späť ku komunikácii. V istom období sme mali možnosť stýkať sa za jednotnú cenu. Nejde pritom o žiaden variant Kámasútry, ale cenového rovnostárstva. Mohol som napríklad dotyčnému zatelefonovať, napísať alebo sa za ním vybrať osobne. To všetko za 1.- Kčs. Zdá sa vám to neuveriteľné a máte nutkanie vychvaľovať dobu, v ktorej takéto niečo bolo možné? Prosím. Nedávno ma zaujala historka zo španielskej občianskej vojny. Tiež o jednej, veľmi obľúbenej forme rovnostárstva. Revolucionári na oslobodenom území zrovnali platy aj ceny a na zvýšenie kultúrnej úrovne bojovníkov povolali slávneho tenoristu. Tenorista, rozladený nízkym honorárom oznámil pred vystúpením prítomným, že keď sú si všetci rovní poberie sa ku vchodu kontrolovať vstupenky a niekto z rovných prítomných príde na javisko zaspievať. Revolucionárom sa predĺžili nosy a uvedomili si, že nemôžeme byť rovní, pretože nie sme rovnakí. Ani mravce sa nesnažia, aby ich robotníci a vojaci boli na jednej úrovni s kráľovnou. To by si mali uvedomiť všetci (a je ich požehnane), ktorí podobné nezmysly sľubujú alebo ich očakávajú až do dnešných dní ... a ich vierozvestov volia (dopísané 17. 06. 2006 13:28:35).

Spolužiaci sa rozpŕchli nielen po Slovensku, ale aj po svete. Písať im listy je síce možné, ale neviem, či tento starodávny zvyk ešte niekto pestuje. Ja som klasický list nenapísal a ani nedostal dobrých desať rokov. Dnes sa skrátka už nepíše, klasicky netelefonuje a ani sa neposielajú telegramy. Dnes sa chatuje, mailuje, esemeskuje, mobiluje a skypuje. Oba posledné výrazy som si vymyslel a oba sú nepresné. Cez Skype je totiž možné nielen telefonovať, ale aj chatovať, konferovať, posielať súbory a dokonca predvádzať sa pred webovou kamerou. Nedávno sme to skúšali s Lacom a ide to. Teda predvádzal sa iba on (je webkamerovlastník). Inak, žiadna veľká sláva. Jednak Laco ako taký a jednak časový posun. Zatiaľ čo hlas prichádza s nepozorovateľným oneskorením, oneskorenie obrazu zaregistrujú aj momentálne retardovaní príjemcovia. Na 300 m vzdialenosť predstavuje oneskorenie iba dve-tri sekundy. Ale ak by v tomto fungovala lineárna závislosť, mohol by som si v utorok pokecať s Luďom a vo štvrtok by z Calgary dorazil jeho obrázok. Technika boľšaja, kuľtury net. Zatiaľ je to s Luďom našťastie tak, že na mail odoslaný hodinu popoludní dostanem od neho odpoveď o piatej popoludní. Toho istého dňa, pochopiteľne. Opačne to bohužiaľ funguje tak, že odpovede na mail zo septembra 2004 sa dočkal v decembri 2005. A odpoveď na januárový mail som mu ešte nenapísal. Časť prijímaných e-mailov nazývam komunikačnými mimobežkami. Je o nich slovenské príslovie On o jej kozách a ona o jeho voze. Vtedy mám intenzívny dojem, že sa e-maily minuli a každý z komunikátorov píše ďalej, trochu naštvaný, že ten druhý mu neodpovedá. Paradoxom je, že máme technické predpoklady k tomu, aby sme sa ukomunikovali k smrti. Lenže tých, ktorí nás pred týmto strašným koncom zachraňujú, je niekoľko miliárd. Výsledok popísal už pán Murphy: Ak máte pero, chýba vám papier. Ak máte papier, chýba vám pero. Ak máte papier i pero, nemáte čo napísať. Asi na tom nie je nič neobvyklého, pretože kalkulačka nás odnaučila počítať spamäti, textový editor písať rukou a internet byť neukojiteľne zvedavými. Pravdepodobne každý vynález má v sebe zakódované niečo, čo zabraňuje jeho jednostranne pozitívnemu účinku.

V polovici mája ma Laco prekvapil zorganizovaním audiokonferencie medzi Izraelom (Vierka), Rakúskom (Zuzka) a Slovenskom (Laco a ja). Boli sme takí prekvapení fungovaním techniky, až tým trpela plynulosť hovoru. Nabudúce to bude lepšie. Po pár dňoch konštatujem, že ani nabudúce to nebolo lepšie, pretože som pri ďalšej konferencii bol v úlohe audiovoyeura. Laco v súčasnosti vyhľadáva nové kontakty na Skype s rovnakou investigatívnou zanietenosťou, s akou predtým snoril po spolužiakoch. Pre svoju záľubu v audiokonferenciách sa môže pokojne uchádzať o hrdý titul triedny konferencier. Pri tejto príležitosti spomeniem, že Milan Lasica našiel spojovacie znaky aj medzi takými vzdialenými pojmami, akými sú konferencier a podprsenka. Konštatoval, že keď nie sú, tak nie sú. Ale keď sú, hneď to má vyššiu úroveň. Inak tie audiokonferencie mi pripomínajú gruppensex. Tam sa tiež človek môže ulievať bez toho, aby to iným vadilo (o tom som sa iba dočítal, to nemám zo skúsenosti!). Musím sa chrániť, inak ma Zuzka opätovne označí za macha. Ani vlastne neviem s akým počiatočným písmenom sa to píše. Ak s veľkým, bude to pripomínať ministra Slovenského štátu. Ak s malým, bude to pripomínať muža, ktorý zvádza ženy rýchlosťou zvuku. Že by? Budem sa jej musieť na to opýtať. Ale keď ona je taká mladá. Aby sa pri vysvetľovaní nedajbože nezapýrila.

Ale späť ku komunikácii. Napísal som celý odsek a zasa som skĺzol k technike a k sexu. Ako malý Jarda. Problém nespočíva v technike, ale v jej využívaní. Na každom kroku stretávame ľudí s mobilmi, ktoré ich mentálne prevyšujú. Pre niektorých je limit 160 znakov pre SMS nie postačujúci, ale nedostižný. Komunikácia sa od doby, keď sa prestali čítať knihy redukuje na jednoslovné vety a módne hovorové stereotypy (to môžem – to nemusím – to je o tom – ty koxo – ty kokos – ty brďo – to je iné žrádlo – to je sila!). Takže je úplne zbytočné zlepšovať technické parametre, keď chýba invencia. Aj ospevovaný internet sa dostane do závozu, ak počet akceptorov mnohokrát prevýši počet donórov. Všimli ste si, akou neskutočnou rýchlosťou sa šíria dobré obrázky, vtipy alebo videá? Pretože forwardovať, preposielať, je ľahšie, ako hľadať, nachádzať, kompletizovať a úplne neporovnateľné s utrpením, ktoré sprevádza tvorbu. Plagiátorov sa týka i historka s Michalom Prokopom. Neučil sa ruštinu, ale ako hudobník mal vynikajúci sluch. Ruštinárka, rodená Ruska ho chválila: Prokop, vy tak prekrasno vyslovujete. Bohužiaľ vy nemate čo vyslovovať.

 

Level 42

Ešte neuplynul ani mesiac od stretnutia 2005 a už som mal nadpis stretnutia 2006 a to ani nie som priaznivcom tejto britskej poprockovej kapely. Zvykol som si však robiť do foroty a kochať sa udivenými ksichtami mojich nadriadených, keď po úpornom rozmýšľaní sformulujú úlohu pre mňa a ja im ju obratom odovzdám splnenú. Samozrejme, že sa to nedeje častejšie, ako dovoz nesprávnych pacientov Chocholouškovi, ale poteší aj to.

Namiesto pôrodu, avizovaného v úvode, Laco potratil. Spravil pár nepodstatných úprav a všetkým dookola, ktorí majú tú smolu, že má ich internetovú adresu alebo číslo mobilu zvestoval, že je na svete nová stránka. Tieto riadky píšem na prelome apríla a mája. Stránka síce postupne nadobúda určité kontúry, ale na záverečnú glajchu si počkáme ako na dostavbu SND. Organizačný výbor v redukovanej podobe akčnej trojky už medzitým zasadal a jeho dvaja členovia ma prehlasovali v hlasovaní o mieste stretnutia, ktoré sa tuším ani nekonalo. Nie som prívržencom toho, aby rodičia dávali svoje mená potomkom. Považujem to za nedostatok fantázie na jednej strane a za prebytok narcizmu na strane druhej. Ale majú na to právo. Z rovnakého súdka je aj rozhodnutie uskutočniť stretnutie opäť v Robertine. Nebolo tam síce zle, ale je toľko iných možností, ktoré už nebudeme mať šancu vyskúšať. Nuž čo, aj takéto podoby máva väčšinové rozhodovanie. A potom nemáme mať, my autokrati, pocit ublíženia. Laco mal cez Ondra Forróa z vedľajšej triedy kontakt na Joža Seleckého, ktorý sa s pre neho charakteristickým švihom už vyše roka nevie rozhodnúť, či ostane vo Švajčiarsku alebo sa vráti. Medzitým Ondro bohužiaľ zomrel a Jožo ostal v tej vysnívanej alpskej republike sám, ako onehdy Jakeš v plote. Pravdepodobne to urýchli jeho rozhodnutie a nevylučujem, že sa ho dočkáme i na stretnutí.

Dnes je 1. mája 2006 a ja som opäť nebol v sprievode. Ospravedlňuje ma, že napriek množstvu komunikačných kanálov mi nikto neoznámil, kde bude zhromaždisko manifestujúcich, v ktorom úseku mám prejavovať extrémne nadšenie a ani miesto, kde naložím transparenty a iné haraburdie na nákladné auto a pôjdem na cigánsku pečienku, na pivo a na prípadnú ďalšiu atrakciu do Petržalky. Len nie milovať sa. Lebo podľa starého fóru Rádia Jerevan je síce možné milovať sa aj na 1. mája, ale iba s vlastnou manželkou, aby radosť z aktu neprevýšila radosť zo štátneho sviatku. A nič. Dokonca ani komunisti nemávali plápolákmi. Včera mal šesťdesiatku švédsky kráľ, pár dní pred ním jeho poddaný Dobrík a tiež sa nič veľkého neudialo. Čas plynie pomaly a zdanlivo nezaujímavo. Až raz, pre niekoho, doplynie. Šokovalo ma, že zomrel autor Učiteľky chémie a líder Lojza Stano Kochanský, pretože mal iba 51. Týždeň pred ním zomrel celkom dobrý spevák Gene Pitney, ale ten mal už 65. Tento rok už zomreli moji dvaja ex kolegovia, jeden vo veku 59 a druhý vo veku 61 rokov. Celé mi to začína pripomínať zastreľovanie sa delostrelcov. Jedna nad, jedna pod, potom sa pokrúti nejakými kolieskami a ďalšia už ide priamo do cieľa. Roy Orbison minulý týždeň neoslávil svoju sedemdesiatku, pretože sa oslavujú iba dožité narodeniny a spomínajú sa iba prežité príbehy. A prežiť ich môžeme aj vďaka tomu, že si na ich prežitie vytvoríme potrebný časový priestor, napríklad tým, že v správnom čase odídeme do penzie. To je náš celkom aktuálny problém. Opakujem, v správnom čase a nie ako ten americký magor, ktorý pracoval presne do 100 rokov, potom mu Jurko Bušovie stisol ruku (dúfam, že nie v rukavici, ako nášmu väčšinovo zvolenému prezidentovi), a o tri týždne bolo po ňom (po dôchodcovi, nie po Bushovi, ani po tom väčšinovom). Ktovie, či pozostalí nebudú musieť vracať alikvotnú časť z jeho prvého a súčasne i posledného dôchodku.

Dnes je, ako som už spomenul, 1. máj a v televízii beží La dolce vita. Videl som ho pred 43 rokmi. Je mimoriadne zaujímavé porovnať si očakávania a dojmy z dneška a z vtedajška. Predovšetkým ma už nezaujali prsia Anity Ekberg. Nie, že by ma prsia nezaujímali, ako také. Ale súčasný svet je taký oprsený, že na rozdiel od šesťdesiatych rokov, nie je pohľad na Anitu udalosťou. Celkove som z nej mal taký amorfný dojem (vyjadrujem sa ako nejaký chemik). Aj z dnešného pohľadu to nepochybne bola obrovská plavovlasá samica a vôbec sa nemožno čudovať tým malým čiernym Talianom, že pri pohľade na ňu strácali vedomie. Keď k tomu pridáme jej eroticky zastrený hlas a chôdzu, pripomínajúcu skôr plavbu, mohlo to zasiahnuť aj ostatných. Na druhej strane si uvedomujem, že odvtedy sme už videli kdečo a očarenie z Anity môžu v súčasnosti pociťovať nanajvýš tak filmoví, či erotickí nostalgici. Potešilo ma, že tentoraz som už aj vnímal o čom celý film je. Vtedy, v roku 1963, mi atmosféra filmu pripadala strašne vzdialená, teraz som ju vnímal ako takmer domácu záležitosť. Tento pocit fázového posunu mávam aj v iných oblastiach. Učivo 2. ročníka priemyslovky som perfektne pochopil v 3. ročníku, učivo 3. ročníka v 4. ročníku (nemôžem napísať atď., pretože priemyslovka našťastie viac ročníkov nemala). Vyložene ma prekvapilo, že jedna z postáv pohybujúcich sa s Marcellom sa volala Paparazzo a živila sa prenasledovaním hviezd, presne tak, ako to robia jej nasledovníci s malým p (paparazzovia pre menej chápavých). Človek bol očitým svedkom vzniku nejakého novotvaru, nového živobytia, a ani si to nevšimol.

 

Ante portas

Pokračujem na konci prvej dekády júna, pomerne blízko pred stretnutím, takmer pred jeho bránami, aby som sa držal nadpisu. O týždeň sú voľby, na ktoré ľudia štyri roky čakajú, aby nakoniec, ako obyčajne, dali prednosť akejkoľvek alternatívnej činnosti a potom ďalšie štyri roky bedákali, akých kreténov máme tam hore. V čase nášho stretnutia už budeme vedieť, ako to dopadlo. S postupujúcim časom si tiež uvedomíme, že výsledky volieb nám budú čím ďalej, tým ľahostajnejšie. Sme, alebo zakrátko budeme dôchodcami a tí majú všetkého dosť, iba času a peňazí za každého režimu málo. Čítal som, že dôchodcovia pritom nie sú najchudobnejšou sociálnou skupinou. Tou sú mladé rodiny. Vtip je v tom, že dôchodcovia sú skupinou najohrozenejšou, pretože na rozdiel od mladých rodín, už nemôžu svoj osud významnejším spôsobom ovplyvniť. Stávajú sa rukojemníkmi štátu, takže každý útok na II. pilier je prejavom snahy o zachovanie existujúceho stavu. Máloktorý dôchodca sa vyberie za prácou do Írska, máloktorá dôchodkyňa sa vyberie privyrobiť si na Krížnu a za maximálny úspech môžu považovať získanie akejkoľvek práce na skrátený úväzok. Preto im môže byť jedno, či a koho volia. Pomýliť by sa mohli iba v prípade voľby strany, ktorá má v programe rušiť dôchodky, v krajnom prípade aj s dôchodcami. Taká zatiaľ v ponuke nie je. Takže voľba asi prebehne tak, ako v známom predvolebnom vtipe: Koho budeš voliť? Komunistov. No to je jasné, to každý, ale ktorú stranu? A po voľbách dal Milan Lasica k dobrému takúto interpretáciu ich výsledkov: Prečo má SNS 11 percent? Lebo sú tu Maďari. A prečo má SMK 11 percent? Lebo sú tu Maďari. Snažil sa tým zmierniť povolebnú depresiu, ktorá pripomína bezuzdný gruppensex, pri ktorom každý chce ísť do koalície s kýmkoľvek, nikto sa nevyhovára, že on už bol alebo, že má nejaké zásady, a všetci dbajú iba o to, aby sa im válov príliš nevzdialil. On je to už euro válov. Povolebná depresia je i v aktuálnom vtipe o stretnutí Američana so Slovákom. Američan sa chváli: We have George Bush, Stevie Wonder, Bob Hope and Johnny Cash. Slovák mu kontruje: We have Robert Fico, no wonder, no hope and no cash.

Laco je už v tomto čase primerane nervózny a pravidelne bombarduje svoje okolie nesplniteľnými požiadavkami. Na mňa sa ušlo iba doplnenie triednej diskotéky. To by som mal počas víkendu zvládnuť. Laco má nový, predčasne darovaný foťák, ktorý má šesť miliónov pixlí (alebo pixlov?) To je jedno, na pohlaví nezáleží, dôležitý je iba výsledok (i keď viem, že časti učiteľov matematiky išlo aj o postup). To, že je predčasne darovaný som nemyslel tak, že mu ho darovali skôr, ako sa naučil fotiť (i keď aj táto verzia má niečo do seba), ale tak, že ho dostal pred narodeninami. Teraz si musí dávať bacha, aby sa mu nič nestalo. Akákoľvek nehoda by sa mohla darcov dotknúť. Ale som rád, že ten foťák má. Treba totiž fotiť, pokiaľ sme ešte aspoň trochu foťogenickí. Časom, keď naše ksichty začnú nadobúdať črty šarpejov, už bude na zhotovenie použiteľných snímok potrebný veľmi kvalitný softvér. Neviem síce odkedy ho budeme potrebovať, ale viem od koho ho zoženieme. Hádate správne. No predsa od tých umelcov, čo retušovali fotografie na bilboardy adeptov na zaradenie do 150 členného súboru imunitou chránených darmožráčov. Súdiac podľa obrázkov mám u časti politikov pocit, že ich budú v parlamente medzi jednotlivými bodmi rokovania prebaľovať. Také majú hladké tváričky. Ako detské zadočky. Zadočkami som zavŕšil dramatický oblúk od volieb, cez aktuálne otázky blížiaceho sa stretnutia, až späť k voľbám. Môžem to svoje počítačové pero odložiť až do chvíle, keď dostanem ďalší nápad. To potrvá ...

Medzitým môžem čo-to napísať o dopĺňaní triednej diskotéky. Predovšetkým treba prezradiť, že to ide ťažšie. Nie, že by bolo málo dobrých skladieb, ale jednak je už pomenej tutoviek a obmedzujúce je aj pravidlo nezaraďovať do výberu viac, ako dve skladby od jedného interpreta. Keďže už je pomenej tutoviek, je potrebné predstaviť si, čo by sa tak asi mohlo tej hudobne divergentnej spolužiackej pospolitosti páčiť. Výsledkom je známy záver: jednomu holky, jinému vdolky. Nakoniec ten výber horko – ťažko vznikol. Dokonca som zistil, že v ID3tagu existuje miestečko, kde sa dá pohodlne schovať obrázok obalu LP alebo CD, bez nutnosti vytvorenia ďalšieho súboru. Vôbec to ale nezmenšilo moje problémy s hudobnými impresiami II, pri písaní ktorých som sa cítil bezimpresne, ako Banášová s Pycom pri druhej sérii SuperStar.

Nepríjemnou správou je, že klimatológ Pavol Šťastný dnes, týždeň pred stretnutím, uverejnil svoju prognózu počasia, ktorá nejedného a nejednu z nás urobí nešťastnými. Teploty sa majú vyšplhať k rekordným úrovniam okolo 35 stupňov. A keby Fahrenheita, ale Celzia! To už nie je teplota, ale demoverzia krematória. Ak sa stretnete s chladným prijatím, vedzte, že to je ústretový krok a nie naopak. To, že teploty budú kulminovať dva dni pred stretnutím nie je žiadna sláva, pretože aj 30°C stačí k tomu, aby človek s vyplazeným jazykom a tupým pohľadom trávil čas hľadaním centrálneho vypínača kúrenia na oblohe a dožadovaním sa prísunu ďalšieho piva. O čo lepšie sú na tom repetenti, ktorí po prvom neúspechu maturovali v septembri a ich stretnutia sa odohrávajú v príjemnej teplote bez repelentov, iba s kolegami repetentmi.

Podľa posledných informácií sa na stretnutí nestretneme ani s jednou z troch Vierok, s jednou z dvoch Aničiek, s Jankou, ale ani s Fenim. Nepríde potmehúd Janko, ani Magda uprchnuvšia do Česka. Je takmer vylúčené, aby sme sa stretli s profesionálnymi nestretávačmi Paľom Mistríkom a Jožom Seleckým.

Popíjajúc pivo v záhradnej reštaurácii, ktorá je pre mňa príťažlivá tým, že do nej púšťajú aj pitbulov, som jubilujúcemu Lacovi vysvetľoval perspektívu triednych stretávaní, založenú na pozorovaní, že v druhej polovici života sme postupne vyraďovaní z rôznych kolektívov, až nám nakoniec ostane iba rodina a rovesníci. A keďže rovesníci sú najmä spolužiaci, naše stretnutia by mali byť s postupujúcim časom stále obľúbenejšie.