Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy z rokov 2005 a 2006

1. 3. 2016

A určite príde Monika!!!

Tak toto určite nečakal nikto. To je bomba! V predchádzajúcej časti som pel oslavné ódy na Lacove hľadačské schopnosti. Alino, Janka, Kostolský, Mistrík, Selecký to je celá plejáda mien, s ktorými bola pred rokom spojená mizivá nádej, že ich ešte niekedy uvidíme. Napriek tomu sa to u troch z piatich podarilo a tí zvyšní dvaja ... no, to je iná história. Tí pravdepodobne nechcú ani vidieť, ani byť videní. Tým sa mohlo hľadanie pokladať za ukončené. Na pokus o vyhľadanie Moniky chýbal akýkoľvek záchytný bod. Veď viete, tie dievčiská sa povydávajú, presťahujú a zvyšok života obskakujú okolo manžela a deciek. Kde by mali pri tom všetkom čas spomenúť si na bývalé spolužiactvo alebo nebodaj udržiavať nejaké kontakty. A hľadajte ich za tejto situácie! Preto som na túto tému rezignovane napísal: A aktuálna verzia Moniky Deharovičovej ostane pred nami ukrytá naďalej. Je to neuveriteľné, ale už to nie je pravda. Stačilo do hľadania tejto pomenšej, atraktívnej blondínky zapojiť našu obľúbenú Sociálnu poisťovňu a pripustiť, že Monika by pred úradmi mohla byť aj Emou a prekvapenie bolo na svete. Ospravedlňujem sa Jožkovi Hetényimu, ktorému som venoval predchádzajúcu kapitolu pokladajúc ho za potenciálnu tohtoročnú CuperStar, ale som nútený mu oznámiť, že v cieľovej rovinke bol predstihnutý o Monikine Prsia. Nuž čo, raz vyhrá toreador, inokedy zasa býk, ako sa vraví v pointe známeho gastronomického vtipu.

Pokiaľ dobre počítam nevideli sme ju okolo 43 rokov!!! To je dvojgeneračná pauza! Predstava, že je z nej dnes dôchodkyňa, vyvoláva ešte zmiešanejšie pocity, ako keď sa človek napije špačkovice (najprv vytreštíte oči a potom sa vašimi útrobami začne šíriť príjemné teplo). Pôvodne som chcel ilustrovať zmiešané pocity svokrou a roztrieskaným novým autom, ale potom som si spomenul na mizivé zastúpenie milovníkov čierneho humoru v našej triede. Môj obľúbený Ambrose Bierce vymyslel jeho nasledovnú definíciu: Čierny humor je ako slepec hľadajúci v tmavej miestnosti čierny klobúk, ktorý tam nie je. Kto si okrem výpisov z banky sem tam prečíta aj nejakú knihu, mohol naďabiť na Nezralé maliny Jiřího Hubača prípadne vidieť ich televíznu inscenáciu, dokonca aj v slovenskej verzii pod názvom Stará dobrá kapela. Mám silnejúci pocit, že pár styčných bodov by sa našlo.

Monika žije v Poprade, je dokonca popradskou rodáčkou, ergo východniarkou, takže je čudné, že nie je na žiadnom ministerstve a dokonca ani nič nesprivatizovala. Nebráni sa myšlienke prísť na stretnutie a ak sa jej to podarí, odlíši sa tým od pani Columbovej. O oboch sa totiž rozpráva, ale nikto ich nevidel. Preto som zvolil optimistický názov tejto kapitoly. Mimochodom, viete, že vrcholom optimizmu je kúpiť si za posledné peniaze peňaženku? Je zaujímavé, že v situácii, keď pre nedostatok podnetov píšem tempom jednej vety denne, mi reálna situácia poskytla sólo kapra, ktorého nám môže závidieť aj bulvár.

Po počiatočnom nadšení nad nálezom, ktorý znesie porovnanie s Carterovým nálezom Tutanchamóna, som začal pochybovať. Čo ak to nie je ona?!? Aj keď sme pred časom nezodpovedne akceptovali, že veľká októbrová bola v novembri, že Konštantín bol Cyril, Uľjanov Lenin, Džugašvili Stalin, policajti boli príslušníkmi, hasiči požiarnikmi a prostitútky príživníčkami, nemusíme hneď uveriť že Ema Marková z Popradu je identická s Monikou Deharovičovou z Bratislavy. O pár dní sa opäť ukázalo, aký obrovský kus cesty urazila veda a technika počas nášho života. Laco sa vybral do Vysokých Tatier. Údajne preto, aby sa pokochal výhľadmi do údolia, v ktorých mu doteraz bránili tie blbé stromy. Úplnou náhodou sa stretol s Monikou a rovnako náhodne mal so sebou nielen fotoaparát, ale aj pekný, po maďarsky hovoriaci statív. Slovo dalo slovo a boli z toho fotografie, ktoré už na druhý deň putovali internetom do môjho počítača napriek tomu, že sme v tej istej dobe viedli s Lacom cez internet hovor!! Môcť s niekým telefonovať, vidieť ho pomocou web-kamery a súčasne preberať zasielané fotografie, a to všetko zadarmo, to je silná káva pre nás, ktorí sme si pod komunikáciou predstavovali telefonát z kabínky na pošte, pod reprografiou kopírák a pod fotografiou tie rozmazané čiernobiele obrázky, ktorými nás zásobovala firma FOTO Podolinský.

Keď fotky dorazili, bolo mi jasné, že s identifikáciou Moniky budú mať problém iba tí, ktorí už majú problém prakticky so všetkým. Ale tí pravdepodobne na stretnutie nedorazia, pretože Laco, poctivo sledujúci všetky reality show, zmenil v poslednej chvíli miesto stretnutia, aby vyselektoval spolužiakov s nábehom na Alzheimera. Zvyšok účastníkov môže z programu stretnutia pokojne vynechať zoznamovací večierok. Ten zvyšok nebude nejako zvlášť početný. Vierka F. a Draža už absolvovali asynchrónne stretnutie, Zuzka dala prednosť predaju ušľachtilých kovov, Pišta dôvody svojej neúčasti zahmlil tak tajomne, že by k nemu mohol prísť na školenie aj riaditeľ Národného bezpečnostného úradu, platinovú Janku opúšťajú zuby a aj nálada a nepríde ani Vierka K. napriek tomu, že tam bude Adam R. Nedôjde ani Špafi. Asi mu došla Špačkovica a s holými rukami Slovač nechodí ani k príbuzným. Nedôjde Paľo, ani Feni. Že nedôjde Feni, to sa dá pochopiť. Údajne si poplietol týždeň a nezabezpečil si kŕmenie rybičiek. Ale koho kŕmi Paľo som nezistil.

Konečne sme dali dohromady to avizované CD. Nie je síce dokonalé, ale ako prvý nástrel celkom ujde. Obdivuhodné je, koľko všeličoho sa na jedno CD vojde (a to ešte 1/5 ostala voľná!) S príslovečnou skromnosťou môžem potvrdiť, že hudba a texty sa vydarili. A s príslovečnou veľkorysosťou môžem potvrdiť, že i fotky a ostatné archiválie nie sú zlé. Summa sumárum, máte sa na čo tešiť. V hudbe ide o skvosty z rokov 1958 – 1964, pričom ani jeden zo spevákov nie je zastúpený viac, ako dvakrát. Bonusom sú minireprodukcie obalov príslušných CD. Slovenská hudba chýba, pretože vtedy ani veľmi nebola a česká hudba je zastúpená poslabšie, pretože chybí mi ta jistota, zda je to ta, nebo ta, teda či ide o hudbu vydanú v rokoch 1960 – 1964. Rozhodne medzi ňu (ale iba z časového hľadiska) nepatrí Holubí dům, ktorý na hudbu Jaroslava Uhlíře otextoval vtedy zakázaný Zdeněk Svěrák (pod pseudonymom E. Synek). Je pre nás charakteristické, že aj po roku 1989 sa na nahrávkach holubieho baráku uvádza Emil Synek a nie Zdeněk Svěrák (čo keby sa to obrátilo?). Inak Jiří Schelinger, ktorého táto pesnička urobila nesmrteľným, sa stal smrteľným kurióznym spôsobom, keď v rámci Bratislavskej lýry podgurážený skočil z mosta SNP nie doprosta, ale do Dunaja, pretože vy v tý Bratislavě s tím Dunajem naděláte. Má množstvo nasledovníkov, ktorí, vyzbrojení teniskami, pětikorunou v kapse a skúsenosťami z Jeseníkov a Krkonôš, každoročne prichádzajú pokoriť Tatry.

Ale vrátim sa k tej pamäti. Pravdepodobne ste aj vy zistili, že v prvom poradí nám z pamäte nemiznú udalosti, ale ich chronológia a vzájomné súvislosti. Chcel som písať napríklad o tom, ako sme kolektívne zdrhávali z niektorých izolovaných vyučovacích hodín, ako aj o tom, že časť našich spolužiakov sa alibisticky do školy vracala. Len už neviem, či to bolo na priemyslovke alebo na vysokej. Takže radšej späť k CD. Jedinou podmienkou na jeho úspešnú exploatáciu je mať k dispozícii počítač alebo aspoň domáce kino (nerozhoduje pritom, či máte domáce kino značky Slovan, Pohraničník, Palace, Praha, Dukla alebo Tatra). Zámerne nespomínam náladu, ako nutnú a postačujúcu podmienku. Tá príde. Až sa to s nami začne potápať, zistíme, ako tí na Titanicu, že lepšie sa to znáša, keď hrá dobrá hudba. To má človek priam chuť začať natierať zábradlie.

 

Ante portas

Pokračujem na konci prvej dekády júna, pomerne blízko pred stretnutím, takmer pred jeho bránami, aby som sa držal nadpisu. O týždeň sú voľby, na ktoré ľudia štyri roky čakajú, aby nakoniec, ako obyčajne, dali prednosť akejkoľvek alternatívnej činnosti a potom ďalšie štyri roky bedákali, akých kreténov máme tam hore. V čase nášho stretnutia už budeme vedieť, ako to dopadlo. S postupujúcim časom si tiež uvedomíme, že výsledky volieb nám budú čím ďalej, tým ľahostajnejšie. Sme, alebo zakrátko budeme dôchodcami a tí majú všetkého dosť, iba času a peňazí za každého režimu málo. Čítal som, že dôchodcovia pritom nie sú najchudobnejšou sociálnou skupinou. Tou sú mladé rodiny. Vtip je v tom, že dôchodcovia sú skupinou najohrozenejšou, pretože na rozdiel od mladých rodín, už nemôžu svoj osud významnejším spôsobom ovplyvniť. Stávajú sa rukojemníkmi štátu, takže každý útok na II. pilier je prejavom snahy o zachovanie existujúceho stavu. Máloktorý dôchodca sa vyberie za prácou do Írska, máloktorá dôchodkyňa sa vyberie privyrobiť si na Krížnu a za maximálny úspech môžu považovať získanie akejkoľvek práce na skrátený úväzok. Preto im môže byť jedno, či a koho volia. Pomýliť by sa mohli iba v prípade voľby strany, ktorá má v programe rušiť dôchodky, v krajnom prípade aj s dôchodcami. Taká zatiaľ v ponuke nie je. Takže voľba asi prebehne tak, ako v známom predvolebnom vtipe: Koho budeš voliť? Komunistov. No to je jasné, to každý, ale ktorú stranu? A po voľbách dal Milan Lasica k dobrému takúto interpretáciu ich výsledkov: Prečo má SNS 11 percent? Lebo sú tu Maďari. A prečo má SMK 11 percent? Lebo sú tu Maďari. Snažil sa tým zmierniť povolebnú depresiu, ktorá pripomína bezuzdný gruppensex, pri ktorom každý chce ísť do koalície s kýmkoľvek, nikto sa nevyhovára, že on už bol alebo, že má nejaké zásady, a všetci dbajú iba o to, aby sa im válov príliš nevzdialil. On je to už euro válov. Povolebná depresia je i v aktuálnom vtipe o stretnutí Američana so Slovákom. Američan sa chváli: We have George Bush, Stevie Wonder, Bob Hope and Johnny Cash. Slovák mu kontruje: We have Robert Fico, no wonder, no hope and no cash.

Laco je už v tomto čase primerane nervózny a pravidelne bombarduje svoje okolie nesplniteľnými požiadavkami. Na mňa sa ušlo iba doplnenie triednej diskotéky. To by som mal počas víkendu zvládnuť. Laco má nový, predčasne darovaný foťák, ktorý má šesť miliónov pixlí (alebo pixlov?) To je jedno, na pohlaví nezáleží, dôležitý je iba výsledok (i keď viem, že časti učiteľov matematiky išlo aj o postup). To, že je predčasne darovaný som nemyslel tak, že mu ho darovali skôr, ako sa naučil fotiť (i keď aj táto verzia má niečo do seba), ale tak, že ho dostal pred narodeninami. Teraz si musí dávať bacha, aby sa mu nič nestalo. Akákoľvek nehoda by sa mohla darcov dotknúť. Ale som rád, že ten foťák má. Treba totiž fotiť, pokiaľ sme ešte aspoň trochu foťogenickí. Časom, keď naše ksichty začnú nadobúdať črty šarpejov, už bude na zhotovenie použiteľných snímok potrebný veľmi kvalitný softvér. Neviem síce odkedy ho budeme potrebovať, ale viem od koho ho zoženieme. Hádate správne. No predsa od tých umelcov, čo retušovali fotografie na bilboardy adeptov na zaradenie do 150 členného súboru imunitou chránených darmožráčov. Súdiac podľa obrázkov mám u časti politikov pocit, že ich budú v parlamente medzi jednotlivými bodmi rokovania prebaľovať. Také majú hladké tváričky. Ako detské zadočky. Zadočkami som zavŕšil dramatický oblúk od volieb, cez aktuálne otázky blížiaceho sa stretnutia, až späť k voľbám. Môžem to svoje počítačové pero odložiť až do chvíle, keď dostanem ďalší nápad. To potrvá ...

Medzitým môžem čo-to napísať o dopĺňaní triednej diskotéky. Predovšetkým treba prezradiť, že to ide ťažšie. Nie, že by bolo málo dobrých skladieb, ale jednak je už pomenej tutoviek a obmedzujúce je aj pravidlo nezaraďovať do výberu viac, ako dve skladby od jedného interpreta. Keďže už je pomenej tutoviek, je potrebné predstaviť si, čo by sa tak asi mohlo tej hudobne divergentnej spolužiackej pospolitosti páčiť. Výsledkom je známy záver: jednomu holky, jinému vdolky. Nakoniec ten výber horko – ťažko vznikol. Dokonca som zistil, že v ID3tagu existuje miestečko, kde sa dá pohodlne schovať obrázok obalu LP alebo CD, bez nutnosti vytvorenia ďalšieho súboru. Vôbec to ale nezmenšilo moje problémy s hudobnými impresiami II, pri písaní ktorých som sa cítil bezimpresne, ako Banášová s Pycom pri druhej sérii SuperStar.

Nepríjemnou správou je, že klimatológ Pavol Šťastný týždeň pred stretnutím, uverejnil svoju prognózu počasia, ktorá nejedného a nejednu z nás urobí nešťastnými. Teploty sa majú vyšplhať k rekordným úrovniam okolo 35 stupňov. A keby Fahrenheita, ale Celzia! To už nie je teplota, ale demoverzia krematória. Ak sa stretnete s chladným prijatím, vedzte, že to je ústretový krok a nie naopak. To, že teploty budú kulminovať dva dni pred stretnutím nie je žiadna sláva, pretože aj 30°C stačí k tomu, aby človek s vyplazeným jazykom a tupým pohľadom trávil čas hľadaním centrálneho vypínača kúrenia na oblohe a dožadovaním sa prísunu ďalšieho piva. O čo lepšie sú na tom repetenti, ktorí po prvom neúspechu maturovali v septembri a ich stretnutia sa odohrávajú v príjemnej teplote bez repelentov, iba s kolegami repetentmi.

Podľa posledných informácií sa na stretnutí nestretneme ani s jednou z troch Vierok, s jednou z dvoch Aničiek, s Jankou, ale ani s Fenim. Nepríde potmehúd Janko, ani Magda uprchnuvšia do Česka. Je takmer vylúčené, aby sme sa stretli s profesionálnymi nestretávačmi Paľom Mistríkom a Jožom Seleckým.

Popíjajúc pivo v záhradnej reštaurácii, ktorá je pre mňa príťažlivá tým, že do nej púšťajú aj pitbulov, som jubilujúcemu Lacovi vysvetľoval perspektívu triednych stretávaní, založenú na pozorovaní, že v druhej polovici života sme postupne vyraďovaní z rôznych kolektívov, až nám nakoniec ostane iba rodina a rovesníci. A keďže rovesníci sú najmä spolužiaci, naše stretnutia by mali byť s postupujúcim časom stále obľúbenejšie.

 

Dozvuky?

Dva týždne po stretnutí napísal Dobrík ďalší príspevok na internetovú stránku. Normálne v takej situácii dvakrát zariadkujem, napíšem nový nadpis 4. Dobrík II a pokúsim sa vyjadriť, k čomu ma jeho príspevok inšpiroval. Bohužiaľ. Pri čítaní som ostal v nemom úžase. Okrem očakávaných ód na Monikinu prítomnosť sa zaskvel aj neočakávanými a nepochopiteľnými útokmi proti mne. A ešte ich chcel uverejniť na internete! Túdle. Mám rád rôzne druhy humoru, vrátane čierneho, absurdného, škótskeho, anglického atď. A ak by som mal istotu, že žiaden zo spolužiakov nekonvertoval na islam, vyjadril by som sa takmer bez strachu aj k dánskym karikatúram. Ale to, čo predviedol Luďo, je zlomyseľnosť maskovaná za humor. V takých situáciách pátram po dôvode. Nezjedol som mu v škole ani jednu desiatu, nie som mu nič dlžný a predpoklad, že by mojím ponižovaním sám podrástol, nie je hoden jeho intelektu. Takže neviem. Sme na prahu šesťdesiatky. Už by sme mali byť dospelí a uvedomiť si, že niektoré veci sa dospelým netolerujú. Luďo na môj protest reagoval iba konštatovaním, že máme rozdielne názory na humor, resp. aspoň na jeho aplikácie. Nuž takým zvláštnym humorom je aj to, keď zazvoním pri cudzích dverách a slečny, ktorá otvorí, sa opýtam: Slečna, ste kurva? Pravdepodobne sa ohradí No dovoľte! A ja to humorne zavŕšim No čo, čo, čo, spýtať sa snáď môžem, nie? Skutočne na popukanie. Ak vám to, tak ako mne, nepripadá príliš smiešne, dá sa to vysvetliť tým, že máme rozdielny názor na humor!?

V predchádzajúcej časti som sa viackrát zmienil o mojom vzťahu k hudbe, pričom zverejniteľná je iba tá jeho časť, ktorá sa týka pop music a jej odnoží. Napísať, že sa mi páči aj tzv. vážna hudba je to isté, ako priznať sa ku kožnej, či pohlavnej chorobe. Opatrný nakoniec musí byť človek aj pri zmienke o tom, že číta knihy. Najmä pred Victoriou Beckham a jej manželom. Tak som sa rozhodol, že jednu kapitolku venujem hudbe, ktorú môžete počuť z jubilejného výberu. Nasadil som si slúchadlá, pustil prehrávanie náhodným výberom a takmer bezmyšlienkovite (to mi ide) písal o tom, čo tá hudba vo mne asociuje. Boli to neskutočné tri hodiny klepotania na klávesnicu. Časový limit tvorený dĺžkou skladieb som dodržal len tak-tak. Ale je to na svete. Keďže sa nechcem vnucovať, zaradil som celý text do prílohy a do ďalšej prílohy som premiestnil rôzne citáty, ktoré sa mi postupne zbierajú a nemám silu ich vymazať. V texte som opravil iba prieklepy, inak by to neboli impresie, ale nejaká forma pojednania. Kto chce prečíta, kto nechce bude iba počúvať, a kto ani Bohovi, môže CD používať namiesto zrkadielka a donekonečna sa ho vypytovať, kto je najkrajší na celom svete.

Dodatočne som jednu úpravu predsa len vykonal. Skladby som zoradil podľa abecedy a nie podľa poradia, v akom som ich počúval. To je prípustné. Všetko pre zákazníka. To je, spoločne s trvalým zlepšovaním, mottom mojej novej profesie, ktorou o 26 mesiacov ukončím svoju profesionálnu kariéru.

 

Historky

Práve som dočítal e-mail od Ľubky s pochvalou na Last Minute, ktorá sa celkom príjemne číta. Rovnako dobre musia byť čitateľné historky z našej mladosti. Historky musia byť dokonca lepšie, ako skutočnosť. Tak, ako Ľubove prerozprávania filmov boli lepšie, ako filmy samotné. Všeličo je prípustné, ak človek ctí žáner. Výnimočný bol v tomto Luďo dávno pred usídlením sa v Calgary, ktorý dokonca ľudí delil na tých, ktorí jeho poljohimbínové sentencie returnujú, tých, ktorí ich aspoň pochopia a na tých, ktorí sa po ich vypočutí urazia.

Napriek výzvam sa niektorí spolužiaci zatiaľ neozvali. Lojzo chodí na týždňovky do zahraničia a zavolal. Zavolal v nedeľu, inokedy nemôže. Zavolal, pretože má záujem a chce prispieť k úspechu stretnutia. Iní možno sedia doma a čakajú, ako to všetko dopadne. Nešlo pritom o zdvorilostné volania. Chcel som, aby táto per partes vznikajúca písomnosť bola naším spoločným dielom, v ktorom zohrám nanajvýš úlohu redaktora. Spomínate si na pasáž o kolektívnej pamäti? Výsledok trojmesačného zbierania dobových fotografií, historiek a iných relikvií bude na CD. To, čo sa nedostane na CD, to zabudneme. Čo zabudneme, o to sme prišli. Uchovajte si spomienky, to je všetko, čo vám ostane, spievali už pred 30 rokmi Simon s Garfunklom v kratučkej skladbe Bookends Theme, ktorú vám na to CD napálim aj keby som mal byť za to upálený vlastníkmi autorských práv. Dělejte, dělejte, já to pak náročně skritizuju, vyhlasoval svojho času môj veliaci generál. Predpokladám, že sa chceme stretnúť. Ak má stretnutie vyjsť podľa našich predstáv, treba preň urobiť o niečo viac, než poslať peniaze na určený účet a dostaviť sa v určený termín na určené miesto. To nemá byť stretnutie otrávených a znudených (tak som tu, bavte ma), ktorých dokáže prebudiť z letargie iba obdiv prípadných pochlebovačov ó ako dobre vyzeráš, a kde si všade bol, a akú úžasnú kariéru si urobil, óóóh alebo ak niekto osloví spolužiačku A jejé Jarka, teba by som oblečenú ani nespoznal. Zaiste oceníte, že som do posledného kvázicitátu vložil krstné meno, ktoré sa v našej triede nevyskytovalo. To je len taká prevencia pred zlobou tých, ktorí kvalitu tohto textu oceňujú podľa frekvencie zmienok o nich a samozrejme iba v dobrých súvislostiach. To nemá byť stretnutie, kde je kritériom úspešnosti dosiahnutie 100% účasti, ale stretnutie ľudí rovnakej krvnej skupiny, ľudí, ktorých nespájal iba zasadací poriadok, ale aj putá odolávajúce zubu času. Niektorí ľudia si nemajú čo povedať po piatich minútach. O koľko je cennejšie, ak si iní majú čo povedať aj po 40 rokoch.

Ak vás neznechutilo ani čítanie P.S. a spomeniete si na ďalšie príhody, napíšte, zatelefonujte, zaesemeskujte, zamailujte. Inak ma donútite kombinovať. Naposledy som kombináciou dospel k poznaniu, že Jano je veľké zviera v Jaslovských Bohuniciach. Do penzie pôjde v roku 2008 a v tom istom roku aj odstavia atómku. To nemôže byť náhoda, ani výsledok spojeného nátlaku Rakúšanov a EÚ. Je to určite výsledok poznania, že bez Jana tá atómka jednoducho nebude fungovať a bude ju istejšie odstaviť v deň jeho odchodu do penzie. Lebo keď nefunguje bordel, treba vymeniť dievčatá a nie záclony. Napriek takýmto konštrukciám mi stále chýbajú príbehy našich cezpoľných spolužiakov. Nestačí písať, že bez Pastorka nenaštartuje auto a Paľo Mazák bol na vojne mazákom aj v čase, keď jeho rovesníci boli holubmi. To by bolo slabé. Za čas, ktorý trávili spolu sa predsa muselo odohrať množstvo príhod, z ktorých sú už dnes historky. Od Laca som napríklad počul, že protestovali proti príkoriam páchaným na nich vychovávateľkou v internáte tým, že naukladali rôzne potraviny do krytu lampy a výsledok svojej tvorby položili pred dvere jej izby. Zdanlivo nič mimoriadne. Pointou príbehu je, že oné potraviny najprv nechali prejsť svojím tráviacim traktom.

Som rád, že iba niekoľko dní po zverejnení predchádzajúcej historky došlo dementi (čítať tvrdo, to nie je oslovenie) od jej aktérov. Veď dementi istým spôsobom patrí k nášmu veku. Horšie je, že rozdiel medzi historkou a skutočnosťou pripomína známe hlásenie dedinského rozhlasu, že večer sa bude premietať švédsky pornografický film Dala baba vojakovi. Nakoľko v tomto prípade ide o háklivú historku, je treba uviesť všetko na pravú mieru. Nie je teda pravdou, že cezpoľní spolužiaci mali konflikty s vychovávateľkami. Pravdou je, že ich mali svojim spôsobom radi, aj keď sa občas na dverách ich izby objavil nápis KRAVÍN. Nie je pravdou, že naloženie zvyškov potravín do krytu lampy bolo výrazom protestu. Pravdou je, že to bol výraz krajnej núdze po havárii vodných zdrojov v okolí Slovnaftu. Nie je pravdou, že výsledný produkt skončil pred dverami izby vychovávateliek. Pravdou je, že skončil pred dverami riaditeľa internátu Belza, kde sa dopravca s nasadením života doplazil prekonajúc ostražitosť miestnych Cerberov. Nie je pravdou, že internátni Holmesi nenašli páchateľa. Pravdou je, že páchateľa (za ktorého označili neskoršieho slávneho producenta Špačkovice) identifikovali podľa útržku týždenníka Štart, ktorého bol monopolným čitateľom a používateľom. Klasickým vydieraním dotlačili Hrču s Marcellom k priznaniu. Nie je pravdou, že páchateľov po priznaní Belzo inzultoval. Pravdou je, že Belzo bol už vtedy obéznejší, ako jeden z páchateľov v súčasnosti, a nemal šancu našich, vtedy rýchlonohých, spolužiakov dobehnúť. A nakoniec nie je pravdou, ani to, že dvojica bola vylúčená z internátu. Pravdou je, že odišli sami, nakoľko sa im podarilo včas zohnať privát.

Ostatné ostáva nezmenené. Hrčovi sa mnou zjemnená úprava jeho dementi neveľmi pozdávala a svoj názor podporil príkladom, ktorý dokumentuje, že veci je potrebné nazývať pravým menom bez ohľadu na pobúrenie, ktoré to vyvolá. Ide o hádanku, či slepec môže stúpiť do hovna. Odpoveď A: Môže, pretože hovno vidí je totožná s odpoveďou B: Môže, pretože hovno nevidí, i keď odôvodnenia sú opačné. Skúste si dosadiť za inkriminované slovo iné a uvidíte, aké problémy budete mať s vysvetľovaním pointy hádanky. Asi ako ja pri interpretácii rozprávky O dvanástich mesiačikoch. Moja vnučka, bývajúca necelý kilometer od, nevedela za svet pochopiť, prečo bolo pre Marušku problémom zohnať vo februári jahody.

 

It's Over

Vo vlaku sa pýtajú deduška, kam cestuje.

Ale na zraz maturantov po 60 rokoch.

A kde ho máte?

Ako vždy, na Štrbskom plese.

A koľko sa vás tam ešte schádza?

No, pravdu povediac, posledných osem rokov tam už chodím len sám.

 

Tak, a je po všetkom. Teda nie úplne po všetkom, zatiaľ iba po stretnutí. Je čas bilancovania tých spoločne strávených 12 hodín. Načim upozorniť, že od šerenia sa ku kuropění vydržalo iba kaviarenskými ventilátormi ošľahané tvrdé jadro triedy. Vydarilo sa stretnutie? Naplnili sa naše očakávania? Oplatila sa vynaložená námaha? Kedy si ho zopakujeme?

Vlasta Burian by naše schádzanie sa komentoval slovami: Pánové, vy se zde slézáte, jak švábi na pívo. Ja s Luďom sme nepostrehli, že hlavný vchod Apollo klubu je zozadu, ostali sme osamotení tuho rozmýšľajúc, či sme si nepomýlili dátum, čas alebo miesto. Luďo dokonca uvažoval, či je v správnej krajine. Stretnutie začalo nevyhlásenou súťažou Who Is Who. Došlí mali poznať prichádzajúcich skôr, než sa stihnú predstaviť. Jednoznačným víťazom sa stal Jožo Kostolský, ktorý sa umiestnil na druhom mieste. Prvá cena nebola udelená, pretože sme ju rezervovali pre spolužiaka, ktorého nespozná nikto, dokonca ani on sám seba samého. Jožo v túžbe po víťazstve dokonca vyrástol! Z chlapca, ktorého prezývka štupliš napovedala, že nebol omnoho vyšší ako výrobok z korku, sa prepracoval na vyšší európsky priemer. Na ďalšom mieste sa umiestnil Alino, ktorý využil na naše zmätenie kombináciu viacerých rafinovaných trikov. Inšpirujúc sa inšpektorom Clouseauom prišiel smerom od Tróje, odkiaľ ho nikto nečakal, zmenil si farbu vlasov z plavých na striebristé, doplnil celok fúzmi, bradou a okuliarmi, hovoril plynulou federálčinou a nebyť nejakého nedočkavca v našich radoch, ktorý vykríkol jeho meno, mali by sme problém. Takto sme sa mohli tváriť ako súdni znalci a unisono si mrmlať: To je Alino, to je jasné, kto by ho nepoznal. Ďalším orieškom mala byť Janka, rafinovane prišla až neskoro večer. Tú som však nespoznal iba ja, pokladajúc ju za manželku, ktorá si prišla vyzdvihnúť niektorého spolužiaka. Paradoxné pritom je, že práve Janka sa zmenila minimálne. Výdobytky chémie z nej síce spravili platinovú blondínku, ale na druhej strane dlhodobý pobyt na ministerstve jej dopomohol k zachovaniu mladistvého vzhľadu a sviežej pleti. Posledným mali byť Draža a Vierka Fišerová, ale tie nám to uľahčili jednak tým, že si vyrobili rovnaké vlasy, aké mali na priemyslovke a jednak tým, že okrem prípustného a pochopiteľného zaoblenia hrán sa ani nezmenili.

Výzorom prekvapil Janko Pastorok, ktorý pláva proti prúdu a zatiaľ čo nám ostatným vlasy šednú, belejú, prípadne sa s nami nadobro lúčia, Janko, ktorý bol počas priemyslovky tmavším blonďákom, nadobudol v súčasnosti vzhľad tmavšieho bruneta. Ale inak ostal rovnaký, s mierne udiveným výrazom v tvári a zhovorčivosťou na úrovni jednej miliďurinskej. Prekvapil aj náš triedny, ktorého vlasy majú už dlhšiu dobu charakter nepovinného predmetu, ale ktorý napriek tomu vyzerá tak dobre, že pre nezainteresovaného by bol značný problém nájsť ho medzi nami, o 12 rokov mladšími sopliakmi. Nemožno sa preto čudovať, že počas večera sa Vierka P. od neho ani nepohla. Neviem, či ste si všimli, že Jano Mika bez príznakov plastickej operácie silne pripomína Freddieho Mercuryho. Líšia sa snáď iba v tom, že Jano nie je zo Zanzibaru, nespieva, má iné predné zuby a ostal heterosexuálom. Dalo by sa zmieniť aj o silnej podobe Ľubky so španielskou kráľovnou Sofiou, ale to by ma už jedna časť spolužiakov podozrievala, že od Ľubky niečo chcem a zvyšok by si uvedomil, že vlastne nevie ako vyzerá kráľovná Sofia, prípadne, že nejaká kráľovná Sofia vôbec existuje.

Už zmienená Ďurinská sa vybrala do Bratislavy v skorých ranných hodinách. Aby nezmeškala! Nezadarilo sa. V cieľovej rovinke bola predstihnutá spolužiakmi z blízkeho Hamburgu, Haify a Malmő a spoločne so Skoumalovou dorazili s meškaním hodným akademického senátu. Dochádzka nevyšla ani Petrovi, ktorý na stretnutie prišiel skratkou cez Šaľu a tiež Lojzovi, u ktorého som príčinu, ani výhovorku nezistil. Vôbec nedorazili Selecký, Anka Poliaková, ani Jano Mistrík. Najväčším prekvapením bolo, že neprišiel Jožko Hetényi, ktorý pred stretnutím uprednostnil polihovanie v nemocnici. A to som poctivo skúmal jeho aktuálne fotografie, aby som si ho s nikým nesplietol. Škoda. Ostáva mi popriať mu skoré uzdravenie.

Po Lacovom úvodnom prejave sa v abecednom poradí prednášali stručné správy o sebe, tzv. samosprávy. Niektorým bolo tak ľúto bubliniek, nenávratne unikajúcich z naliateho šampanského, že svoje curriculum vitae skrátili na poďakovanie organizačnému výboru, oznámenie pracoviska a počtu detí a záverečnú frázu a to je tak asi všetko). Je zvláštne, koľko spoločných čŕt malo prednesených 34 osudov. Veľa z nás pracuje mimo oboru (a to nám v 60-tych rokoch vraveli o úžasnej perspektíve chémie), veľa z nás pracovalo prakticky celý život na jednom mieste (a to ani nie sme v Japonsku) a veľa z nás považuje svoju rodinu za takú dôležitú, že jej venovali podstatnú časť príspevku. Po prípitku a večeri sa na ploche sály vytvorili záujmové diskusné krúžky, ktoré z vtáčej perspektívy mohli pripomínať spartakiádne vystúpenie. Krúžok slabochov-fajčiarov dislokovaný na terase bol neustále infiltrovaný nefajčiarmi, ktorí zadarmo dýchali naše peniaze premenené na cigaretový dym.

Laco zaistil na stretnutie discjockeya, ktorý striedal Abbu s dychovkou. Neskôr sa dostalo i na hudbu, ktorú som pripravil špeciálne na toto stretnutie. Po prehraní putoval výber českej pop music 60-tych rokov do Izraela, kde je jej ponuka mizerná a zopár nostalgikov si ju rado vypočuje a druhý výber ostal rodinnému DJ ako etalón. Exodus prítomných po oznámení o uzavretí účtov ustálo iba zopár skalných, ale aj tí po uplynutí 12 hodín od začiatku stretnutia s brieždením opustili miesto činu. Potom ma už prekvapil iba Luďo. Celý večer pravidelne popíjal, celý večer ma provokoval, o 04.49 h. zaspal a zmĺkol, aby o 07.00h. vstal čerstvý ako rybička. Ľudí s takou vitalitou by malo byť povolené celoročne strieľať, a to bez predchádzajúcej výstrahy.

Keď už som bol kvôli tomu nezmarovi donútený vyliezť z postele aj ja, nahral som 88 fotografií do počítača a nestačil som sa čudovať, koľko spolužiakov má na fotkách červené oči. Asi to súvisí s ich politickou orientáciou. To náš pitbul má na fotografii oči jasne zelené. Asi požiadam Greenpeace alebo iné hnutie, aby si nášho Brutusa vybrali do svojho loga. Určite je fotogenickejší, ako veľryba alebo panda. Mám smutnú správu pre Majku. S využitím príslušného softvéru síce dokážem korigovať červené oči, ale nedokážem otvoriť oči zatvorené. Tento defekt asi spôsobilo opakované sledovanie Kristiána: zavřete oči, odcházím ... Aspoň si bude nabudúce dávať pozor a s tým jej cudne sklopeným pohľadom to v jej veku nebude preháňať.

Trochu neskôr odoslal svoj pozdrav z Calgary spolu s výberom maminých fotografií aj Luďo zo susednej triedy. Najlepšia je jeho aktuálna fotografia. Také visia v nadnárodných spoločnostiach. Na druhej strane portrét niekedy predčí predlohu. To sa stalo Švabinskému pri portrétovaní Fučíka, Che Guevarovi, keď sa zistilo, že v polarizovanom svetle vyzerá lepšie ako v normálnom a napokon i Štefánikovi, ktorého bez generálskej čiapky ani nespoznáte. Aj Luďo pri stretnutí, na ktoré si našiel čas medzi Londýnom a Vysokými Tatrami, vyzeral civilnejšie, ako na tej slávnej fotke.

Same Time, Next Year, takto jednoducho vyjadria Američania môj nápad do budúcnosti. Nepíšem to po americky, preto že viem po americky (to nevedel ani major Terazky), ale preto, že si pamätám originálne názvy zhliadnutých filmov. Celkom dobre sa to hodí pri konverzácii s Japoncami, Švédmi a príslušníkmi iných exotických národov. Z tohto filmu si aj tak okrem názvu veľa nepamätám. Podstatné je, že ním chcem podporiť myšlienku každoročného stretávania sa. Pochopiteľne stretávania sa iba tých, ktorí v duchu Komenského chcú, môžu a vedia. Chcenie a možnosť nechám na uváženie každého, čo sa týka vedenia viem, že na budúci rok pripadne piatok na 24. júna. Na mieste sa dohodneme neskôr. Stretnutie o dva roky, keď väčšina z nás bude mať 60 rokov alebo stretnutie každých päť rokov, navrhované nostalgikmi, ktorí nemôžu zabudnúť na päťročnice, vôbec nevylučuje každoročné stretávania sa. Obávam sa, že s predlžovaním intervalov stretnutí bude rásť počet tých, ktorí už nebudú ani chcieť, ani môcť, ani vedieť, ktorí skrátka už nebudú. Je to možno desivé, ale ako vyštudovaný krízový manažér vidím veci v ich najhoršej verzii. Pozitívne je, že sa človek potom úprimne teší každej odchýlke od predpokladaného. Máte rok na rozmyslenie. V máji 2005 sa samozvaný organizačný výbor sám ozve.

Ešte som ostal dlžný vysvetlenie, prečo Dobríka v predchádzajúcich textoch nenazývam krstným menom. Hlavný internetový cenzor Laco odmietal uverejniť jeho meno v hovorovej verzii Luďo a trval na spisovnej verzii Ľudo. Je to jazykovo správne, ale keďže som ho tak nikdy neoslovil, ostal Dobríkom. Vyhovel som aj Lacovej požiadavke na redukciu počtu odsekov, aj keď som tým stratil posledné zvyšky prehľadu nad napísaným. Ale zmeniť frotérov na spisovných frotteurov som už odmietol. Cudzích frotteurov nechceme a našich, slovenských frotérov si nedáme, odkazuje mu aj terasomočič Jano Nečas SlovaKIA.

A na ten najúplnejší záver sa patrí uviesť prehľad literatúry a iných JPP zdrojov, z ktorých som skonštruoval predchádzajúci text. Nerád by som sa jeho neuvedením dostal do skupiny zlodejov, ktorých činnosť sa iba v starom Egypte nazývala vykrádaním, neskôr to už bolo prerozdeľovanie, premiestňovanie, arizovanie, znárodňovanie, privatizácia, tunelovanie a kompilovanie. Takmer vyčerpávajúci prehľad som uvádzal v starších verziách tohto textu. Neskôr som ho vypustil, pretože vyčerpával iba čitateľov.

 

Level 42

Ešte neuplynul ani mesiac od stretnutia 2005 a už som mal nadpis stretnutia 2006 a to ani nie som priaznivcom tejto britskej poprockovej kapely. Zvykol som si však robiť do foroty a kochať sa udivenými ksichtami mojich nadriadených, keď po úpornom rozmýšľaní sformulujú úlohu pre mňa a ja im ju obratom odovzdám splnenú. Samozrejme, že sa to nedeje častejšie, ako dovoz nesprávnych pacientov Chocholouškovi, ale poteší aj to.

Namiesto pôrodu, avizovaného v úvode, Laco potratil. Spravil pár nepodstatných úprav a všetkým dookola, ktorí majú tú smolu, že má ich internetovú adresu alebo číslo mobilu zvestoval, že je na svete nová stránka. Tieto riadky píšem na prelome apríla a mája. Stránka síce postupne nadobúda určité kontúry, ale na záverečnú glajchu si počkáme ako na dostavbu SND. Organizačný výbor v redukovanej podobe akčnej trojky už medzitým zasadal a jeho dvaja členovia ma prehlasovali v hlasovaní o mieste stretnutia, ktoré sa tuším ani nekonalo. Nie som prívržencom toho, aby rodičia dávali svoje mená potomkom. Považujem to za nedostatok fantázie na jednej strane a za prebytok narcizmu na strane druhej. Ale majú na to právo. Z rovnakého súdka je aj rozhodnutie uskutočniť stretnutie opäť v Robertine. Nebolo tam síce zle, ale je toľko iných možností, ktoré už nebudeme mať šancu vyskúšať. Nuž čo, aj takéto podoby máva väčšinové rozhodovanie. A potom nemáme mať, my autokrati, pocit ublíženia. Laco mal cez Ondra Forróa z vedľajšej triedy kontakt na Joža Seleckého, ktorý sa s pre neho charakteristickým švihom už vyše roka nevie rozhodnúť, či ostane vo Švajčiarsku alebo sa vráti. Medzitým Ondro bohužiaľ zomrel a Jožo ostal v tej vysnívanej alpskej republike sám, ako onehdy Jakeš v plote. Pravdepodobne to urýchli jeho rozhodnutie a nevylučujem, že sa ho dočkáme i na stretnutí.

Dnes je 1. mája 2006 a ja som opäť nebol v sprievode. Ospravedlňuje ma, že napriek množstvu komunikačných kanálov mi nikto neoznámil, kde bude zhromaždisko manifestujúcich, v ktorom úseku mám prejavovať extrémne nadšenie a ani miesto, kde naložím transparenty a iné haraburdie na nákladné auto a pôjdem na cigánsku pečienku, na pivo a na prípadnú ďalšiu atrakciu do Petržalky. Len nie milovať sa. Lebo podľa starého fóru Rádia Jerevan je síce možné milovať sa aj na 1. mája, ale iba s vlastnou manželkou, aby radosť z aktu neprevýšila radosť zo štátneho sviatku. A nič. Dokonca ani komunisti nemávali plápolákmi. Včera mal šesťdesiatku švédsky kráľ, pár dní pred ním jeho poddaný Dobrík a tiež sa nič veľkého neudialo. Čas plynie pomaly a zdanlivo nezaujímavo. Až raz, pre niekoho, doplynie. Šokovalo ma, že zomrel autor Učiteľky chémie a líder Lojza Stano Kochanský, pretože mal iba 51. Týždeň pred ním zomrel celkom dobrý spevák Gene Pitney, ale ten mal už 65. Tento rok už zomreli moji dvaja ex kolegovia, jeden vo veku 59 a druhý vo veku 61 rokov. Celé mi to začína pripomínať zastreľovanie sa delostrelcov. Jedna nad, jedna pod, potom sa pokrúti nejakými kolieskami a ďalšia už ide priamo do cieľa. Roy Orbison minulý týždeň neoslávil svoju sedemdesiatku, pretože sa oslavujú iba dožité narodeniny a spomínajú sa iba prežité príbehy. A prežiť ich môžeme aj vďaka tomu, že si na ich prežitie vytvoríme potrebný časový priestor, napríklad tým, že v správnom čase odídeme do penzie. To je náš celkom aktuálny problém. Opakujem, v správnom čase a nie ako ten americký magor, ktorý pracoval presne do 100 rokov, potom mu Jurko Bušovie stisol ruku (dúfam, že nie v rukavici, ako nášmu väčšinovo zvolenému prezidentovi), a o tri týždne bolo po ňom (po dôchodcovi, nie po Bushovi, ani po tom väčšinovom). Ktovie, či pozostalí nebudú musieť vracať alikvotnú časť z jeho prvého a súčasne i posledného dôchodku.

Dnes je, ako som už spomenul, 1. máj a v televízii beží La dolce vita. Videl som ho pred 43 rokmi. Je mimoriadne zaujímavé porovnať si očakávania a dojmy z dneška a z vtedajška. Predovšetkým ma už nezaujali prsia Anity Ekberg. Nie, že by ma prsia nezaujímali, ako také. Ale súčasný svet je taký oprsený, že na rozdiel od šesťdesiatych rokov, nie je pohľad na Anitu udalosťou. Celkove som z nej mal taký amorfný dojem (vyjadrujem sa ako nejaký chemik). Aj z dnešného pohľadu to nepochybne bola obrovská plavovlasá samica a vôbec sa nemožno čudovať tým malým čiernym Talianom, že pri pohľade na ňu strácali vedomie. Keď k tomu pridáme jej eroticky zastrený hlas a chôdzu, pripomínajúcu skôr plavbu, mohlo to zasiahnuť aj ostatných. Na druhej strane si uvedomujem, že odvtedy sme už videli kdečo a očarenie z Anity môžu v súčasnosti pociťovať nanajvýš tak filmoví, či erotickí nostalgici. Potešilo ma, že tentoraz som už aj vnímal o čom celý film je. Vtedy, v roku 1963, mi atmosféra filmu pripadala strašne vzdialená, teraz som ju vnímal ako takmer domácu záležitosť. Tento pocit fázového posunu mávam aj v iných oblastiach. Učivo 2. ročníka priemyslovky som perfektne pochopil v 3. ročníku, učivo 3. ročníka v 4. ročníku (nemôžem napísať atď., pretože priemyslovka našťastie viac ročníkov nemala). Vyložene ma prekvapilo, že jedna z postáv pohybujúcich sa s Marcellom sa volala Paparazzo a živila sa prenasledovaním hviezd, presne tak, ako to robia jej nasledovníci s malým p (paparazzovia pre menej chápavých). Človek bol očitým svedkom vzniku nejakého novotvaru, nového živobytia, a ani si to nevšimol.

 

Návraty

Detstvo je čas, keď robíme grimasy pred zrkadlom.

Zrelosť je čas, keď nám to zrkadlo vracia.

Bob Hope

 

V predchádzajúcich častiach som písal o filme Občan Kane i o výmene monackej známky za žuvačku, takže pojem cena záľuby nie je neznámy. Jednotiacim znakom všetkých spomienok je, že nemajú objektívnu hodnotu a že sú nezdieľateľné. Napriek tomu si myslím, že pre každého jedinca majú práve tú cenu záľuby a tvoria jeden z pilierov jeho identity. V tom asi spočíva atavistický strach, že konfrontácia spomienky s realitou zruší jej kúzlo, kúzlo spomienky. Preto tak úzkostlivo ochraňujeme predmety z minula, ktoré evokujú minulosť. Sú kulisami vyvolávajúcimi spomienku u toho, pre ktorého bola kedysi realitou. U nikoho iného, preto tá nezdieľateľnosť, ktorú často odmietame rešpektovať. Určite ste už zažili, že snaha o oživenie spomienky býva spojená s menšou katastrofou. Po roku 1989 som vytiahol celú rodinu do Istropolisu, kde premietali slávny Formanov film Hoří, má panenko. Nasmial som sa, ako po prvý krát. Po filme manželka mlčala, ako masový hrob, a dcéra mi chladne odporučila, aby som aj v budúcnosti na takéto filmy kupoval štyri lístky, ale chodil si na ne sám, najlepšie štyrikrát za sebou. Je prirodzené, že obnovené televízne premiéry Černého Petra, O slavnosti a hostech alebo Kočáru do Vídně som pred rodinou radšej zatajil. Aj môj, inde opisovaný úmysel, kúpiť si DVD s filmom Džezová revue(It’s Trad, Dad) pravdepodobne skončí dezilúziou, ako väčšina nápadov tohto typu. Ale čo s tým narobím, keď sme k spomienkam priťahovaní, ako mory k pouličnej lampe. Naša nerozhodnosť v oblasti materializácie spomienok je nerozhodnosťou ekologického aktivistu, ktorý sleduje ako zákonom chránené zviera žerie zákonom chránenú rastlinu. Takže môj recept na naloženie s pamätnými miestami, ktorý sám dodržiavam pomerne voľnomyšlienkársky, znie: Vedieť o nich, tešiť sa, že existujú, ale nechať ich na pokoji.

Niekto sa namiesto opätovnej návštevy pamätných miest snaží o opätovné stretnutie s ľuďmi, ku ktorým ho viažu príjemné spomienky. Na rozdiel od neškodného navštevovania pamätných prázdninových miest a testovania pachovej pamäte, sa už v tomto prípade môže schyľovať k problémom. Nemám pritom na mysli, že nás pri návšteve našej teenagerskej lásky zmláti jej momentálny partner s platným certifikátom agresívneho žiarlivca, ale veľmi pravdepodobnú dezilúziu, spôsobenú rozdielom medzi tým, ako seba vidíme každé ráno v zrkadle a zvykáme si na infinitezimálne rozdiely vizáže a tým, keď niekoho vidíme po rokoch alebo priam po desiatkach rokov. Výnimočne tento rozdiel nebýva šokujúci, ale spravidla hej. A kto naň nie je pripravený, môže začať obviňovať zrkadlo, aj keď zrkadlo sa nemá obviňovať, keď má človek krivú hubu alebo spochybňovať či sa udalosti minulé vôbec stali. Ani jedno, ani druhé nikam nevedie. Jeden z mojich exkolegov, takmer profesionálny zvodca, sa mi v zrelšom veku priznal, že príroda to všetko vie veľmi dobre zariadiť. Oceňoval napríklad, že impotencia prichádza postupne, pozvoľna a umožňuje človeku si na ňu zvyknúť. A práve zvedavci, ktorí majú potrebu navštíviť svoju lásku po 30 alebo 40 rokoch, bývajú spravodlivo potrestaní, keď sa pokúšajú v zvráskavenej tvári objaviť to, čo pred časom milovali. Tak im treba! Staré lásky sa bez súdneho príkazu nemajú exhumovať.

Najnevhodnejšou formou omladzovacej procedúry je výmena životného partnera. Tisíckrát už bola spracovaná téma o starnúcom seladónovi, ktorý si obstará o generáciu mladšiu slečnu a vyveksľuje ňou staršiu, opotrebovanú, ale stále milujúcu alebo aspoň oddanú manželku. Ďalší priebeh je trápny ako stierače na ponorke, pretože v ňom ide o premenu úspešného zrelého muža na bezdomovca s adresou. Veď aj ľudová múdrosť tvrdí: Ak chceš urobiť zo starého muža blázna, daj mu mladú ženu. Ľudia sú nepoučiteľní, pretože nasledovníci sa vyskytujú v nezmenšenom počte. Opačné garde je v našich zemepisných šírkach pomerne zriedkavé, pretože podmienkou ulovenia gigola staršou dámou je existencia tučného bankového konta. U nás zatiaľ prevažuje výskyt tučných dám nad výskytom dám s tučným kontom. Miernejšou a spoločensky takmer akceptovanou verziou tejto formy revitalizácie je zadováženie si mladšieho milenca alebo milenky. Keďže pri nej je najdôležitejšie dodržanie absolútnej diskrétnosti nebudem sa o nej ďalej šíriť (viď príslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností).

Všetky uvedené a množstvo ďalších tu neuvedených príkladov svedčí o akejsi vekovej neposednosti. Ako sa v matematike ku každému x podľa nejakého predpisu priraďuje nejaké y, tak sa aj ku každej vekovej hladine podľa nejakej konvencie priraďuje určitá forma správania sa. V našom veku už adekvátne správanie obsahuje v sebe prvky stabilizácie hraničiacej s rezignáciou. Plzák napríklad pre tento vek odporúčal sexuálne aktivity na úrovni lacnej automatickej práčky (jeden až dva programy a dosť). Žiadne experimenty! Nie je na tom nič zlé. Z aktérov života sa postupne stávame jeho glosátormi a tí z nás, ktorí napriek striebristým vlasom týrajú svoje telá vo fitnes centrách, pokúšajú sa konkurovať mládežníkom na diskotékach alebo presviedčajú seba i okolie, že im nič neubudlo z mozgovej kapacity, si vyslúžia skôr náš súcitný pohľad, než nasledovaniahodný obdiv. A mladí ich s prehľadom posielajú späť do hrobu, ako v rovnomennom českom filme.

 

Očakávania

Pôvodne som túto časť nazval DEPRESIA a mala aj taký podtón. Našťastie sa opäť ukázala pravdivosť Nárožného výroku Nač stahovat kalhoty, když brod je ještě daleko a ja som s radosťou pôvodný text vymazal. Už som vymazal nejeden odsek, najmä z dôvodu jeho údajne deprimujúceho obsahu. Ale uznajte sami, čo je deprimujúceho na odseku, ktorý začínal správou z tlače, že slovenskému mužovi v našom veku ostáva štatistických 12 až 15 rokov života. To predsa nie je dôvod na depresiu, ale výzva žiť zmysluplnejšie, ta ne?

Posledný májový deň ma Laco prekvapil jóbovkou, že poplatok zaplatila štvrtina (slovom osem) záujemcov o stretnutie, pričom štvrtinu zo štvrtiny (to je tak málo, že to ani neviem vypočítať) poslali manželiaci Cvečkovci. Do stretnutia ostáva 25 dní, Slovač si všetko necháva na poslednú chvíľu, zahraniční zaplatia až na mieste atď. Ale začal vo mne hlodať červík pochybnosti. Čo ak sme to s tým optimizmom prehnali, čo ak chvíľkový záujem vystriedala každodenná všednosť, čo ak internetová stránka s fotografiami a textami pôsobí vlastne demotivujúco (načo tam ísť, keď je všetko na webe)? K depresii prispela aj moja kolegyňa priznaním, že iba časť textu ju nenútila potláčať zívanie. Našťastie Laco mi po návšteve u skokanských manželiakov tvrdil, že sa Maja na texte celkom dobre bavila. Takže píšem ďalej. Píšem, pretože som to v slabej chvíli sľúbil Lacovi, píšem, aj keď mi to nejde, pretože som ostal tým duševným robotníkom, za ktorého ma označil Luďo z vedľajšej triedy, a nie talentovaným pisálkom, za ktorého by som sa rád považoval ja. Píšem bez nároku na úplnosť, pretože som nebol kronikárom, ani účastníkom všetkého a aj tá pamäť … Nakoniec, reinkarnácia spomienok je jedným z racionálnych dôvodov nášho stretnutia. Uvidíte, že kolektívna pamäť robí divy. A to aj v prípade, že individuálne IQ sa príliš neodlišuje od automatickej práčky. Vypnutej. Po sčítaní našich aktuálnych IQ nás vezmú nielen do študentskej menzy, ale aj do tej s veľkým písmenom.

Pred časom som čítal povzdychnutie jedného autora všetci hovoria, nikto nepočúva; všetci píšu, nikto nečíta. Dúfam, že v tomto prípade to bude naopak a čo jeden napísal, prečítajú všetci. Dyslektikom to prečíta opatrovateľka. Ani vlastne neviem, či máme medzi sebou nejakého dyslektika. Pochádzali sme väčšinou z chudobných rodín a na nejaké dyslexie, alergie a na iné panské huncútstva sme nemali prostriedky. Pomaly to dopisujem, zo slúchadiel mi znie Elvis a mne ostáva iba dodať: Príďte, už sa na vás teším. Stoly sa budú prehýbať pod dobrotami, bude znieť lahodná hudba a všade dookola budú samí príjemní známi ľudia. Komu nebude vyhovovať ponúkané menu, môže si v štýle Jula Satinského objednať niečo pod zub v cene nepresahujúcej výšku mongolského štátneho rozpočtu. Julo s tým mal konkrétne skúsenosti, pretože už na škole chcel v rámci záujmovej činnosti navštevovať krúžok mongoloidov.

A pozrite si fotografie z posledného stretnutia, aby sa vám neprihodil taký lapsus ako mne, keď som o spolužiakovi s výzorom arabského teroristu vyhlásil, že ten s nami určite nechodil do školy a na naše stretnutie sa dostal omylom alebo zo zištných dôvodov. Aby naše tváre pri stretnutí nenadobudli výraz kandidáta, ktorý sa ocitol na nezvoliteľnom mieste kandidátky alebo výraz, o ktorom Vladimír Renčín pod svojím krásnym kresleným vtipom napísal: Z výrazu vaší tváře soudím, že ste do tohoto obchodu zabloudil nedopatřením! I keď v prípade spolužiakov, ktorých (možno) uvidíme po 40 rokoch (Jožo Selecký alias Willy, Draža, Vierka Fišerová, Alino, Janka a Jožo Kostolský alias Štupliš) nám ani fotografie nepomôžu. A aktuálna verzia Moniky Deharovičovej ostane pred nami ukrytá naďalej. V každom prípade bude vhodné vziať si fotoaparáty, aby sa táto lapália o ďalších 40 rokov neopakovala.

Takže príďte! A berte to ako rozkaz od podplukovníka vyradeného zo všetkých vojenských evidencií. Výhovorky sa neprijímajú. Nedostatok času, plnenie iných dôležitých úloh, nezamestnanosť, nadváha, nepravidelný tlkot srdca, spustené rampy (moja obľúbená výhovorka), ani spustené nohavice, či očko na pančuchách nemôžu byť dôvodom, aby ste si nechali ujsť toto jedinečné a neopakovateľné stretnutie. Ako v reklame na Fidorku (keď musíš, tak musíš). Je to Last Minute! Absolutely, dodal by Mr. Bean.

 

P. S.

To nie je Pohraničná stráž, ale post scriptum, i keď som ochotný uznať, že PC častejšie znamená osobný počítač, než post coitum. Ako už naznačuje úvodná skratka rozhodol som sa pokračovať. Viem pritom, že väčšina pokračovaní (mušketiermi počínajúc, cez rôzne smrtonosné pasce a zbrane až k nemocnici na kraji mesta) nedosiahne úroveň pôvodiny. Uvedomujem si, že je vrcholne nerozumné písať pokračovanie. Veď pôvodná verzia Last Minute sa stretla s pomerne dobrým ohlasom a mohol som sa vytešovať, že sa mi po dlhej dobe zasa niečo podarilo. Kritici boli vlastne iba dvaja. Lacovi sa nepozdával vek Morica a úzka paleta použitých typov písma, Ľuborovi zasa absencia jeho športových úspechov. Laco, ako majiteľ webovej stránky, si kritizované nedostatky opravil do podoby ladiacej s jeho kultúrnymi stereotypmi sám a mne ostalo doplnenie športovej tematiky.

Veľmi sa mi do toho nechce, pretože je mi bližší cigaru fajčiaci a whisky popíjajúci Churchill s jeho striktným odmietaním športovania, než upotený atlét na tartane očakávajúci búrlivé ovácie od všetkých 17 divákov. Ak sa mám vrátiť k športovej tematike, veľmi rád spomínam na krátke obdobie mojich pokusov o parkúrové jazdenie na koni, ku ktorému ma priviedol Luďo napriek tomu, že tiež nie vlajkovou loďou bodybuildingu. Okrem iného si pamätám, ako sa sťažoval, že napriek množstvu prečítaných rodokapsov zistil existenciu významného rozdielu medzi tam uvádzaným textom ľahko ostrohami popchol koňa a ten tryskom vyrazil k horizontu a praxou začiatočníkov, vyčerpávajúcich sa márnymi pokusmi o uvedenie koňa do akéhokoľvek pohybu končiacou nenápadným pohybom koňa, po ktorom sa začiatočník nápadne zbieral zo zeme. Ja som sa počas jednej vychádzky takto zbieral zo zeme sedemkrát. Šesťkrát sa mi, po predchádzajúcich nedobrovoľných saltách a piruetách, podarilo pristáť na nohách. Pri poslednom páde som však napikoval hlavou do čiastočne spráchniveného pňa, kôň využil moju dezorientáciu na útek do stajne a zo mňa spravil pešiaka. Od tej doby každý môj neúspech na intelektuálnom poli rád pripisujem na vrub tomuto pádu na hlavu. Je to predsa také pohodlné.

Za šport je možné z istého hľadiska považovať aj to, ako nás Draža v rámci neformálneho tréningu juda nešetrne ukladala na podlahu. Mňa ukladala obzvlášť rada. Nebola to ani tak otázka sympatie, ale vhodnej kombinácie výšky a váhy (mal som pri nezmenenej výške o 40 kg menej, ako v súčasnosti). Čím vyšší a ľahší, tým vychýliteľnejší. Ideálny sparringpartner. Nie som si istý, či tiež platí, že čím vyššia, tým ľahšia a tým ideálnejšia.

Je nepopierateľné, že pod Ľuborovým vedením a príkladom sme sa nadštandardne venovali atletike. Ľubor pri tom dokonca preskočil sám seba. S odstupom času a s prihliadnutím k jeho nevýškarskej výške, mi to až tak úžasné nepripadá. To taká Maja Zajičková (nomen omen), tá sa preskočila dokonca niekoľkokrát a iba ozajstný neprajník môže pindať niečo o tom, že to bolo iným smerom. Keď ten úžasný výkon chápeme ako skalár (a nemyslím tým onú placatú akváriovú rybku), tak na smere až tak nezáleží. To, že sa nakoniec títo dvaja skokani do rôznych smerov vzali, zaváňa podozrením, či náhodou nekalkulovali s tým, že potomok skokana do výšky a skokanky do diaľky by mohol byť, napríklad, dobrým trojskokanom.

S atletikou som veľmi rýchlo skončil vo vynútenej pozícii zapisovateľa a diváka. Tiež to malo svoje čaro. Napríklad, keď trénovali, na svoj vek veľmi dobre vyvinuté, adeptky atletiky z nižších ročníkov. Nemohol som neobdivovať, ako ich múdra príroda vybavila proporciami, ktoré im umožňovali podľa potreby meniť ťažisko nad latkou, neudrieť sa pri dopade na pieskové doskočisko a byť fotogenické aj v prípade, že my, náhodní diváci, sme nemali vo fotoaparáte film a v ústach sliny. Keď som nedávno čítal, že na olympiádu do Atén ide 10000 športovcov a až 5000 funkcionárov, začal vo mne hlodať červík pochybnosti, či som urobil dobre, že som s tým športovým funkcionárčením sekol bez toho, aby som sa stal členom nejakej delegácie. Mirečku máš dolary? Klucí já nemám dolary, já jsem delegace. A keď som už pri športovej tematike, nedá sa zabudnúť na naše bezvrtuľové spolužiačky Blaženu a Vierku, ktoré bez ohľadu na vyhovujúce proporcie sem–tam pristáli aj tvrdšie, než pôvodne očakávali.

Pri návšteve u Cvečkovcov, kde sa Laco vnucoval s nejakými organizačnými detailmi pripravovaného stretnutia a Ľubka prehovárala domácu baskervillku, aby nás nezožrala, sme s domácim Milanom náročne degustovali Špačkovicu. To vám je božský nápoj. Já tedy kupuji u svého drogisty čtvrt litru za korunu, ale řeknu vám, to není k přirovnání. Ak by sa medzi čitateľmi vyskytovali nejakí abstinenti, priblížil by som im zážitok z degustácie Špačkovice k pocitom, ktoré som mával ako brigádnik v Bratislavských mliekarňach pri degustácii jahodového džemu pôvodne určeného na dochutenie jogurtu. Áno, toho jogurtu, ktorý sa plnil do kónických sklenených nádobiek uzatvorených povoskovaným kartónom a predával sa za 1.30 Kčs. Ako v Špačkovici, tak i v tomto džeme bolo cítiť nefalšovaný prírodný pôvod bez prídavkov antioxidantov, emulgátorov, stabilizátorov, farbív a iných zaručene neškodných svinstiev nevinne označovaných písmenom E. A žiadne prídavky a vylepšenia necítite ani v Špačkovici, a to ani na druhý deň. Kam sa hrabú univerzitní profesori a kandidáti vied. Jožo, to je klasa! Richtár dedinky s takým studeným názvom (Lednica) a akô čudo dokáže vypáliť. Normálne sme mali po tom pollitri chuť skandovať Špafi na hrad!. Zabránila nám v tom iba obava, že by nás cez kopec mohlo počuť tam sídliace menšie zlo.

Jožo sa nemôže čudovať, ak ho pri príchode na stretnutie zištne podrobíme ešte telesnejšej prehliadke, ako Hrču pre jeho podobu s arabským teroristom. Hrča pritom na ochutnávanie Špačkovice zamestnáva na plný úväzok Marcella. Marcello ochutnal, pochválil a aj tak mu nedal ochutnať s vysvetlením, že on je lenivý aj chľastať. To mi pripomenulo tlstých ľudí, ktorí popierajú že sú tlstí, len nie sú leniví poriadne sa nažrať.

 

Právo a bezprávie

Keď Švejk vyhlásil Tak nám zabili Ferdinanda, bolo vo výroku obsiahnuté tušenie, že sa niečo neodvratne skončilo. Ak ja začiatkom augusta prehlásim Tak nám skončili horúčavy, je v tom obsiahnutá iba nádej, že tomu bude naozaj tak. Už je toho príliš. Týždeň i dva týždne horúčav sa dajú zniesť, ale aby táto príprava na krematórium trvala viac ako mesiac, to nie je normálne. Napriek horúčavám naďalej neverím na fámy o skleníkovom efekte. Skôr ich považujem za prostriedok na donútenie Američanov, aby platili až sa prehnú. Nie je pritom dôležité, že sa v Indii účinkom kyslých dažďov rozpadá Tádž Mahál, ani dôsledky automobilovej expanzie v Číne. Ponechajme stranou aj správu, že v Egypte idú schovať sochu Ramzesa II., ktorá na svojom mieste vydržala bez ujmy trinásť storočí pred našim letopočtom a dvadsať storočí letopočtu nášho. Nedokáže vydržať ďalších pár desiatok rokov, pokiaľ tí dôležití panáci presúvajúci sa z jedného miesta na druhé nespotrebujú posledný liter ropy. Je potrebné, aby sme pri správach o rúbaní amazonského pralesa pochopili, že japončíci musia mať ku každému jedlu nové paličky. Nič z uvedeného nie je dôležité. Dôležité je, že Amíci majú peniaze a o tie ich treba pumpnúť. Nič iné totiž OSN a jej podobné socialistické organizácie s geneticky zakódovaným parazitizmom nedokážu vymyslieť. Čo by sme vlastne chceli od organizácie, kde každý štát má rovnaké hlasovacie právo. Ako USA, tak i Vanuatu. Komisii pre ľudské práva svojho času predsedala Veľká socialistická ľudová líbyjská arabská džamahírija na čele s Muamarom, chorobne závislým na moci a čerstvo nadojenom ťavom mlieku. Jeho dvaja poddaní vložili do kazeťáku namiesto kazety semtex a ukončili tak pri Lockerbie nielen ľudské, ale akékoľvek práva dvoch stoviek ľudí, ktorí im osobne, ani Líbyi, ani Muamarovi a dokonca ani jeho dvom ťavám nič neurobili. O ľudských právach môžu v OSN donekonečna kecať aj zástupcovia krajín, v ktorých sa aj odlišný názor trestá smrťou (napríklad ak vám nájdu v batožine Bibliu, pretože ste tým naplnili skutkovú podstatu hrdelného zločinu šírenia kresťanstva). Prípadne krajín, kde si ešte pamätajú na chuť mäsa z porazených nepriateľov. Ani ja som nemal veľa chuti ísť v tomto roku voliť. Uvedomil som si, že môj hlas má rovnakú váhu, ako hlas hociktorého kontajnerového prospektora. Je smutným paradoxom, že boj o ľudské práva v súčasnosti rezultoval do situácie, v ktorej najviac práv majú ľudia s najmenšími povinnosťami. Zopár príkladov.

V autobuse si nedávno ku mne prisadol bezdomovec (možno občasný obyvateľ Mea culpy). Nemal celoročný, štvrťročný, mesačný, ani žiaden iný lístok. Napriek tomu smrdel hrozne a celoročne. Určite nemal občiansky, vodičský, voličský a ani žiaden iný preukaz a už vôbec nemal ohľad na naše nosy. Bolo leto a ja som ľutoval, že som raňajkoval. Máte dojem, že by sa s ním náhodne sa vyskytnuvší, alebo privolaný revízor alebo policajt naťahoval? Určite nie. Tak mi povedzte, načo si (ja hlupák) kupujem električenku?

Za odvoz smetí platím v posledných rokoch asi dvadsaťnásobok toho, čo som platil pred cinkaním kľúčmi. Platím, triedim odpad a rozmýšľam, čo by som ešte mohol v tejto veci podniknúť. A potom v TV vidím, že to ide aj inak. Na Luníku IX tam žijúci workoholici smeti netriedia, ani nevynášajú. Tam sa smeti vyhadzujú z okna. Vot kak prosto. Keď ich vrstva dosiahne dva až tri metre a smrad z nich je neznesiteľný už aj pre miestnych potkanov, magistrát vycáluje milión a pošle tam smetiarov s ťažkou technikou. Niekedy sa k nim nezištne pridá aj Čarnogurský. Smeti vybagrujú a odvezú. Miestni ich namiesto vďačnosti zasypávajú nadávkami, kamením a fľašami. O krátky čas sa celá situácia opakuje. 1200 ton smetí z jedného sídliska za rok! Tak mi povedzte, načo (ja hlupák) nosím smeti do kontajnera?

Pred týždňom mi bez výstrahy vypli v byte prúd. V piatok, pri 35°C v tieni a nefunkčnej chladničke sa ma spoľahlivo zmocnilo tiché zúfalstvo a začal som opäť fajčiť. Tak mu treba, veď nezaplatil! To je síce pravda, pretože som v banke nemal správne určený limit inkasa. Banka, ktorá žije z mojich peňazí, tu predsa nie je na to, aby ma upozornila na nezrealizovanú platbu. Rozvodný závod, ktorý takisto žije z mojich peňazí, tu tiež nie je na to, aby upozornenia o nedoplatkoch posielal doporučene. A pošta, ďalšia skvelá inštitúcia žijúca z mojich peňazí, tu tiež nie je na to, aby doručila aj nedoporučené zásielky. Iba ak by náhodou išli okolo alebo súťažili, kto spraví aspoň jeden dobrý skutok denne. Pri tejto príležitosti si márne spomínam, kedy naposledy mi pošta doručila, teda doniesla do bytu balík alebo doporučený list. Namiesto toho mi hodia do schránky oznámenie o uloženej zásielke, odfúknu si, zotrú z čela pot a na tvári sa im rozhostí výraz spokojnosti z dobre vykonanej práce. Takže tie gigantické poplatky a príplatky sú za nič, vlastne za to oznámenie. Všetky tieto skvelé organizácie začnú fungovať, až vtedy, keď ich vyrušíte z ich zasmradeného ticha a teplúčka. Potom vás bez varovania odpoja od elektriny a za opätovné zapojenie zinkasujú 1513.- Sk aj s DPH. Keďže som už po tej hororovej skúsenosti opätovne pripojený, môžem si v TV vychutnať zábery na pavučinu drôtov pripojených na najbližší stĺp elektrického vedenia. Takto riešia na Luníku naši spoluobčania leninskú ideu elektrifikácie a socializmu. Tým faktúry nechodia. Ani ich nikto neodpája, pretože by sa na úrade vlády mohla prebudiť Klárika Šeříková a označiť to za diskrimináciu menšín. Je nakoniec za to platená. Ale nikto sa nezaoberá, ani nikto nie je platený za štúdium diskriminácie väčšín. Tak mi povedzte, prečo si (ja hlupák) tiež nenatiahnem nejakú predlžovačku?

Tento týždeň bola na internete správa, že 36 rodín sa v Dzurindovom rodisku nasťahovalo do nových bytoviek „nižšieho štandardu“. Na pripojenom snímku (nie ilustračnom) bol akýsi Jožo Ščuka aj so svojim harantom v kúpeľni „nižšieho štandardu“. V tom jeho špinavom vyťahanom tričku mi v peknej novej kúpeľni pripadal ako škvrna blata na vyleštených topánkach Po 30 rokoch života v paneláku je aj naša kúpeľňa zrelá na rekonštrukciu s cieľom dosiahnuť stav „nižšieho štandardu“. Najskromnejšie odhady oscilujú okolo 70 kilokorún. A Ščuka to dostal zadara. Vlastne si čosi aj odrobil, pretože patril k pracujúcej menšine nájomníkov. Ostatní boli unavení a chorí. Tí nebudú platiť 350.- Sk mesačne, ako Jožo, ale viac, možno až 400! To je trest! Ja za trojizbový, tridsaťročný, malometrážny, panelákový byt platím dvadsaťnásobok a než sa rok s rokom zíde, bude to i viac. Tak mi povedzte, prečo som sa (ja hlupák) narodil blonďavý a modrooký a nie čierny a kučeravý.

V súčasnosti sa to len tak hmýri extrémizmom a rasizmom. Zbijú Róma alebo Maďara a je z toho menšinový problém. Napriek tomu, že bitku dostal občan Slovenskej republiky maďarskej národnosti. Maďarom je podľa mňa iba občan Maďarska, ktorý je tu na návšteve alebo prišiel pred Ministerstvo vnútra počítať uhorské župy. Význam národnosti v dnešnom svete objektívne klesá. Byť na národnosť hrdý alebo ju považovať za kvalifikáciu je úbohé. Okrem toho, podľa našej ústavy je národnosť voliteľná, čo umožňuje napríklad aj mne prihlásiť sa k maďarskej národnosti. Mne, ktorý nemám ani kvapku maďarskej krvi. Tú mal aj Koprfingl v Spalovačovi mrtvol (já mám jenom kapku německé krve, ale ta je pane cítit). Takže keď zbijú tých, čo sa im bridí byť Slovákmi, hneď sa rozpúta obrovské vyšetrovanie, či ich zbili preto, že niečo šľohli, niekomu prebrali dievča alebo iba preto, že sú Rómami alebo tými inými Slovákmi, teda z rasistických alebo národnostných príčin. Nepočul som ešte, že by sa bitka, ktorú schytal nejaký gadžo od skupinky Rómov vyšetrovala z hľadiska takého istého rasizmu. Kto je menšinou a kto väčšinou je relatívne. Pomôže dvom rodinám, ktoré sa zabudli odsťahovať a ocitli sa tak na okraji osady, že globálne patria k bielej väčšine? Sú beznádejnou lokálnou menšinou, či sa im to páči alebo nie. Potom sa hlava jednej z rodín snaží zabrániť, aby jej väčšina nezožrala ich psa a zahynie rukou sfetovaného útočníka. Rasizmus je možné vidieť aj v tom, keď belšia farba pokožky signalizuje útočníkom lepšiu korisť. To mám mať donekonečna výčitky svedomia, strpieť pozitívnu diskrimináciu, najrôznejšie multi-kulti, politickú korektnosť a deformované posudzovanie trestných činov? Veď aj Miki povedal, padni, komu padni. Akurát sa toho nedržal.

Začal som spochybňovaním rovnakých práv pri nerovnakých povinnostiach. Situácia je ešte horšia. Tí, ktorí ani netušia, že majú aj nejaké povinnosti, majú v konečnom dôsledku omnoho väčšie práva ako my. Neveríte? Voľby predsa pomohla Smeru vyhrať aj banda chamtivcov, ktorí „investovali“ do nebankových subjektov a keď im to nevyšlo, volili stranu, ktorá im sľúbila odškodnenie. Prostriedky na odškodnenie sa vezmú tým, ktorí namiesto istoty štvornásobného ručenia sa spoľahli na šikovné ruky a zdravý rozum. Malí slovenskí špekulanti sa namiesto toho spoliehajú, že ich pochybné kšefty zaplatí mlčiaca väčšina. Pamätáte si, ako pri prvej návšteve pápeža na Slovensku navarili párky a vyrútili sa do Vajnôr robiť biznis? Nevyšlo im to. Cieľová zákaznícka skupina bola akási čudná. Iba sa modlili a ako malé deti sa tešili, že vidia živého pápeža namiesto obvykle vídaných živých generálnych tajomníkov. Ale párkami sa napchávať, to ani Bohovi. Ako sa potom dá robiť biznis a mať už v prvom roku miliónový autiak? Tak sa spravodlivo rozhorčení biznismeni, zelení ako ich párky, vybrali po kompenzáciu na úrad vlády. Tam sídliaceho premiéra Čiča síce vo VUMLe nenaučili základom trhovej ekonomiky, ale pretože je to v podstate dobráčisko od kosti, mal pre ich zelené párky typicky ľavicové pochopenie. To spočíva v tom, že sa pomáha zo spoločného a nie zo svojho. Už som o tom písal pri zmienke o ľavicovo orientovaných boháčoch. Ani neviem, ako sa to skončilo, ale viem, že v krajine akou je Slovensko sa žije fantasticky. Kúpite si lós, vsadíte Keno alebo tipnete, ktorá herka vyhrá v Petržalke dostihy ... a nevyhráte. Nič to. Vehementne sa dožadujte kompenzácií, odškodnenia, skrátka spravodlivosti. Ak splnením svojich požiadaviek podmienite podporu príslušnej partaji, nie ste celkom bez šance. Keby nepomohlo ani to, obviňte tých, ktorí vám stoja v ceste z rasizmu, z utláčania menšín, z príslušnosti ku krajnej pravici, zo sociálnej necitlivosti a podľa potreby z čohokoľvek ďalšieho. A bojujte ďalej. Bojujte o právo nechať tiecť vodu zo spoločného vodovodu, keď ste si už nabrali (veď aj tak ju neplatíte), o právo podiškurovať si o novotách v čakárni u lekára bez nutnosti vycálovať za to zajacovku, o právo dostať byt vždy, keď predchádzajúci predáte alebo spravíte neobývateľným (ak je už vybývaný, ako vravia obyvatelia Luníku IX), o právo byť zamestnaným aj keď sa vám nechce robiť a vlastne ani nič robiť neviete. Novinami prebehla správa o odškodnení komunistov, ktorí prehrali mocenský boj v roku 1968. O dvadsať rokov môže aj Martináková so Ševcom dostať odškodné za prehrané voľby.

Tak mi na záver povedzte, prečo (ja hlupák) pracujem, slušne sa správam, platím dane a všemožné poplatky, plním si občianske (z času na čas i manželské) povinnosti a volím pravicu. Alebo mi aspoň povedzte, prečo sa aj pár dní po dovŕšení šesťdesiatky ešte čomukoľvek čudujem.

 

Prológ

Minulost je bumerang, který se nevrací.

Jiří Olič

 

Iste ste si všimli, že s pribúdajúcim vekom rastie aj nutkanie vrátiť sa do mladších čias, ešte raz prežiť prežité, opätovne zažívať napätie začiatkov, ktoré v reálnom živote prešli do pokračovaní, a koncov. Nutkanie stretnúť seba samého v mladšom vydaní. Zažiť akúsi sci-fi časovú slučku. Vo všeobecnosti sa toto pnutie nazýva nostalgiou a prejavuje sa zapratávaním obydlia suvenírmi, fotografiami, nahrávkami a iným haraburdím, ktoré má uchovať a v prípade potreby oživiť to, čo už objektívne pominulo. Iste sa vám pri návšteve známych stalo, že ste viac-menej nedobrovoľne listovali s domácou paňou v rodinných albumoch, ktoré mali viac zväzkov ako Encyclopedia Britannica, zatiaľ čo sa domáci pán lopotil s diaprojektorom alebo iným diablovým vynálezom, ktorý na vás mienil nasadiť, ak by ste, navzdory očakávaniam, prehliadku albumov prežili. Prirodzene, že takéto správanie neodsudzujem, nevysmievam sa z neho a dokonca mi ani nie je príliš cudzie. Nepochopiteľné v spojitosti s ním môže byť nanajvýš sklamanie týchto uchovávateľov relikvií, keď nehíkate nadšením nad fotografiami neznámych ľudí a turistických destinácií, ktoré ste nikdy nenavštívili, neupadáte do vytrženia a nevstávajú vám neoholené chlpy na celom tele pri počúvaní skladby, s ktorou domácu pani, na rozdiel od vás, spája nevšedný erotický zážitok spred mnohých rokov. Pretože pri našej púti životom vchádzame do obdobia, v ktorom nostalgia bude predstavovať významný generačný pocit, ktorý už nie je iba pocitom jednotlivca, zmienim sa o nej trocha bližšie. Vlastne ma na to naviedla Monika, ktorá si nevedela vysvetliť, prečo nikto neurobil spoločnú fotografiu účastníkov stretnutia.

Pracovné povinnosti ma dlhé roky v mesačných intervaloch privádzali do Slovenskej Ľupče. Nedalo sa pritom neprejsť okolo Badína, rodiska mojej matky, v ktorom som zažil veľa nezabudnuteľných prázdnin. Badínčanov nazývajú hlobáni, pretože boli známi hĺbením chodieb. Ani raz som sa neodvážil opätovne ho navštíviť napriek tomu, že vtedy a vlastne ani teraz by to nebolo spojené so žiadnym neprekonateľným problémom. Veď Badínsky prales už navštívil aj princ Charles a on to má z domu ešte ďalej, ako ja. Predstavujem si, aké by to bolo, opätovne sa nadýchnuť charakteristického a nenapodobiteľného koktailu vôní lesných kvetín a živice ihličnanov, obdivovať pestrofarebné raky na dne priehľadnej bystrinky, zazrieť slepúcha farby neoxidovaného medeného drôtu, nabrať do rúk vlhkú červenkastú zeminu, či pokúsiť sa vyhľadať strom, v korune ktorého som kedysi našiel zarytú mínu. Navštíviť domček starých rodičov, kde všetko malo svoju vôňu a chuť. A nebola to iba vôňa čerstvo narúbaného dreva, rakyty, kozieho mlieka, sena, ovčej kožušiny, dedinských perín, ale aj stovky ďalších vôní, ktorými voňal prakticky každý predmet. Odvtedy som sa už nestretol s ochutenou zemiakovou kašou, zvanou fučka, ani s palacinkami z kozieho mlieka. A ak som si niektorý z predmetov mohol vziať so sebou, dlho voňal aj v smradľavej Bratislave. Predstavujem si, aké by bolo krásne opätovne sa vyšplhať do báňa nad líškarňou a objesť sa najlepšími malinami na svete. Ale líškareň pravdepodobne zlikvidovala ekonomika prípadne Sloboda zvierat a z báňa je po päťdesiatich rokoch statný les, pokiaľ ho nejaký nedočkavý debil nepredal do Rakúska. V predstavách porovnávam scény leteckej invázie vo vojnových filmoch s letom kŕdľa husí, ktorým gazdiné zabudli skrátiť perie, nad hlavnou cestou v Badíne. S otvorenými ústami som obdivoval, ako kozy a kravy po návrate z paše vystúpia z obrovského stáda a neomylne zabrúsia do svojej maštale. Ako by som mohol zabudnúť na dva dni temna po doštípaní osami, u ktorých som paličkou rekognoskoval, či majú pohodlné hniezdo. Alebo, ako som sa s babkou lopotil, než sme veľké zväzky konope (zdôrazňujem – konope!!) naukladali do močiara, zaťažili kameňom a čakali na odhnitie mäkkých častí, aby sa z neho po ďalšej úmornej práci stalo biele hrubé plátno úplne nevhodné pre narkomanov. Rád by som videl výraz v tvári členov Národnej protidrogovej jednotky, ak by som sa pokúšal zopakovať to dnes. Ostatne, tak ako povedal Meky Žbirka, nemám rád ľudí, ktorí berú drogy. Najmä colníkov.

Pre tých, ktorí vyrastali na dedine, môžu byť moje prázdninové návraty nudné a nemusia ani rozumieť dôvodu, prečo o nich vlastne píšem. Nie som si istý ani záujmom o spomienky na starú Bratislavu. Napriek tomu pár riadkov napíšem aj o nej. Ja som totiž starý Bratislavčan a prvých osem rokov života som prežil na adresách, ktoré by dnes vyvolali uznanlivé pokývanie hlavou. Narodil som sa v terajšom centre mesta na Molotovovej ulici, ktorú dnes poznáte pod názvom Obchodná, pretože tam zatiaľ naďabíte skôr na obchod, než na Molotov-koktail. Napriek trojnásobnému sťahovaniu naša rodina neopustila trojuholník so základňou na Palisádach a vrcholom na Červenom kríži. Táto časť mesta spolu s ruinami bratislavského hradu, Slavínom a Horským parkom predstavovala celý môj svet a je mi dodnes blízka. Vtedy bol môj svet, ale nielen on, vlastne všetko omnoho menšie, ako dnes. I ja. Nemožno sa preto čudovať, že keď ma zrazilo jedno z mála premávajúcich áut, bolo to auto švajčiarskeho konzula, že mojím spolužiakom a kamarátom bol syn K. L. Zachara a že sme istý čas bývali v dome s bielymi mramorovými schodmi a tri a pol metrovou výškou miestností. A práve do týchto priestorov nám starý otec z Badína poslal tú najkrajšiu jedličku, na akú v hore naďabil. Žiadne z nasledujúcich Vianoc neboli krajšie. Presťahovanie sa do Ružovej doliny už znamenalo vysídlenie na perifériu, z ktorej som sa dodnes nevyhrabal. Na moje opilecké iredentistické protest songy typu Bratislava Bratislavčanom! nikto nebral ohľad. V Ružovej doline Bratislavu ohraničovali Zsl. mliekarne, Zsl. mraziarne a „filmovka“. Za nimi bol majer, protitankový zákop v trase terajšej Bajkalskej ulice, za ním nasledovalo množstvo jazierok a veľké prázdne územie budúceho sídliska Štrkovec, ktoré sme volali Šutrovka. A v diaľke domčeky Trnávky lemované žltozeleným tokom ekologického pozdravu z CHZJD, ktorý sme volali smradľavka. Zo strany Prievozu sme susedili s „Bulharmi“, ktorí dokázali bez dotácií z Európskej únie, agrochemikálií a nárekov zabezpečovať čerstvou zeleninou, ovocím a kvetmi celú Bratislavu. V spomenutých jazierkach bola krištáľovo čistá voda. Ryby, žaby, mlokov, užovky a inú háveď som videl aj v niekoľkometrovej hĺbke, brehy mali zarastené šachorom a kúpať sa v nich dalo ako na Seychelách. Dnes z nich ostalo iba Štrkovecké jazero a Rohlík, obe zasrané odpadom, labuťami a „trativodom“ z blízkej zástavby. Využiteľné sú iba na korčuľovanie, a aj to iba v zime. Tok smradľavky prekryli, veď čo oči nevidia, to srdce nebolí. V Mliekarňach si zriadil palebné postavenie likvidátor privatizéra susedných Mraziarní, Žaluďa. A potom ich zbúrali. Ale asi nie preto. O osude filmovky neviem nič, ale v jej okolí už teraz trónia mrakodrapy Glória, Rozadol, pripravujú sa Renesance, Universo a Olympia. O pár rokov tam bude Manhattan a keď sa tam náhodou dokrivkám budem pôsobiť ako pako z Vyšného Nemeckého.

 

Robertino

To nie je názov robertka pre slečny, ani meno talianskej mutácie lídra Smeru, a už vôbec nie mladého speváka. To je názov reštaurácie, v ktorej sme sa mali stretnúť a napodiv sme sa aj stretli napriek tomu, že Laco s jemu vlastným sadizmom, túto zmenu oznámil na poslednú chvíľu. Globetrotterovi Luďovi žiadna zmena neublíži, trafil aj Alino, väčšie obavy som mal o cezpoľných. Veď Bratislava je po 40 rokoch nepochopiteľná pre domácich a nieto pre tých, ktorí do nej zavítajú toľko v slučaje krajnoj neobchodimosti. A môžete hádať, kto došiel posledný? No predsa Ďurinská so Skoumalovou! Presne tak, ako pred rokom. Pred rokom prišla Ďurinská do Bratislavy už ráno, aby nezmeškala. Tentoraz vyrážali so Skoumalovou do Robertina zo Štrkovca. Nik to nemal bližšie. Výsledok je na chlp rovnaký. Možno majú meškanie ako ™.

Zišlo sa nás 24, teda o niečo menej, ako minule. Menej je niekedy viac, i keď spravidla viacej je niekedy ešte viac. Prišla Anka Poliaková aj Monika Deharovičová. Anka prišla napriek tomu, že neznáša aj nižšie teploty než tie, ktoré panovali pri stretnutí, Monika napriek tomu, že cestovné z Popradu ju takmer pripravilo o dôchodok. Monikine šaty a účes silno pripomínali Sharon Stone (nečítajte to Šaron stone, pretože to by opisovalo ochkanie bývalého izraelského premiéra) v Základnom inštinkte. Ďalšie podobnosti so zmieneným filmom, napr. či má v kabelke sekáčik na ľad, som sa neodvážil zisťovať. Celý jej zvyšok, vrátane hlasu bol už autenticky Monikin.

Laco v úvode stretnutia zaujal výhodnú pozíciu pri vchode a udivoval nielen najbelasejšou košeľou, pravdepodobne vypranou v Perwolle, ale aj prehľadom starého veksláka, s akým kasíroval prichodiacich. Tí dopadli ako klienti nebankových subjektov. Skôr než sa uistili, že sú na správnom mieste, boli ľahší o oceľorytinu Cyrila s Metodom a ako protihodnotu držali v ruke CD, o ktorého využití časť z nich nemala ani potuchy. Zmätené výroky o tom, že si k CD kúpia počítač, som pripisoval úpalu, chytenému cestou. Skôr uverím, že si niekto kúpi voňavý stromček a bude sa vytešovať perspektívou kúpy Maybachu alebo podobného slušného auta k nemu. Trhovník Laco určite umiestnil všetky CD a keby sa o ňom vedelo skôr, nemusel skrachovať Calex. Laco by ich chladničky predal aj Eskimákom.

Pre začiatok som sa usadil medzi internatistami a neoľutoval som. Jednak preto, že Janko Pastorok na svoje meniny oferoval pastorkovicu, čo je mutácia špačkovice a jednak preto, že Jožko si spomenul, ako raz Ľuboš nastavil všetky hodiny v jeho okolí o hodinu dopredu. Jožko, vtedy ešte zodpovedný mládenec, po prebudení takmer zomrel od hrôzy pri predstave, že zmešká vyučovanie. V rekordnom čase sa obriadil, aby po príchode do školy zistil, že je v nej so školníkom sám. Iný porozprával o bohémovi, ktorý nikdy nevstával pred poludním. Raz dostal obsielku k súdu už na 8 h. ráno. Nariadil si všetky možné budiče a bol presvedčený, že v tomto čase budú ulice prázdne, ako škola pri Jožovej návšteve. Keď uvidel na uliciach množstvo ľudí, nechápal, kvôli čomu volajú toľkých k súdu.

Atmosféra bola uvoľnenejšia a menej upätá, ako minule. Už sa nikto nepachtil za zháňaním nových informácií. Všetko prebiehalo pokojne, samozrejme okrem počiatočného návalu u Moniky, ktorý pripomínal stav po predvianočnej dodávke jonatánok do socialistického zelovocu. V skupinkách sa voľne obmieňalo ich zloženie, dokonca ani fajčiari neboli diskriminovaní. Pretože sa mi vplyvom úporného tepla zvýšilo promile alkoholu v krvi nezaregistroval som odchod jednotlivých spolužiakov zo stretnutia. Popíjal som červené, neuvedomujúc si, že v kombinácii s Ibalginom budem po nejakej dobe ťažko predstierať, že bdiem. Milan, ako leader Cvečka’s Rescue Teamu, si spomenul na Nosáľove prednášky o civilnej obrane a o prvej pomoci, o ktorej zasa od Miloslava Šimka vieme, že musí byť poskytnutá tak, aby nebola súčasne pomocou poslednou. V neskorej večernej hodine si z piatich protišokových zásad začínajúcich na T síce spomenul iba na TRANSPORT, ale v danej chvíli to bolo lepšie, ako keby si spomenul na TEPLO a začal ma prikrývať dekami. Ako postihnutý šokom som vďačne prijal dopravnú záchranu, akurát ma obťažovalo vypytovanie sa spolujazdcov, či ideme správnym smerom. Na tých 2 – 3 kilometroch deliacich Robertino od mojej obľúbenej nocľahárne, ktorú niektorí nazývajú domovom, sa vlastne ani nedalo zablúdiť. Než som definitívne zaspal, trikrát som vstal z postele trápený obsedantnými myšlienkami, že som v Robertine zabudol 1. fotoaparát, 2. mobil, 3. sako. Fotoaparát mám požičaný a mobil akciový, to by nebolo také strašné, ale to sako ... to je sako do truhly! Na druhé také si už z dôchodku nenašetrím. Uspokojený zistením, že všetko je na svojom mieste, som sám pre seba odmával stretnutie spolužiakov v roku 2005. Po prebudení som mal, ako obvykle, abstraktný pocit viny.

Zo stretnutia som spravil 80 fotografií, ostalo ich 65. Okrem vyradenia nepodarených, som prvýkrát prikročil k autocenzúre. Je síce pravdou, že väčšina z nás vyzerá ešte relatívne dobre. Rovnako je pravdou, že nie vždy. Preto považujem vyraďovanie časti fotografií skôr za prejav ohľaduplnosti, než cenzúry. Tento nový fenomén súčasne naznačuje, že by sme sa mali prestať stretávať, až vtedy, ak z 80 vyhotovených snímok nebude ani jedna použiteľná. Tiež sa mi prvýkrát podarilo vyhotoviť z nepoužiteľných fotografií použiteľné výrezy. K tejto možnosti som dospel intuitívne, pretože čítanie návodov na použitie uráža moju osobnú integritu. Na záver som začiernil červené oči, zlepšil expozíciu a teplotu farieb, znížil o 15 % celkovú červenosť spolužiakov a s výsledkom som celkom spokojný. Nemôžem byť spokojný s tým, že Luďo sa tentoraz fotograficky ulial, ani s tým, čo vyprodukoval Laco. Vždy som Laca obdivoval, ako z tých primitívnych foťákov po tajomných postupoch v tmavej komore vydoloval pozerateľné fotografie. A dnes? Má rovnaký typ digitálneho fotoaparátu ako ja a jeho fotografie zo stretnutia vyzerajú ako príloha k žiadosti o bielu paličku a slepeckého psa.

 

Robertino II

Začína júl, je presne 60 rokov po tom, ako Američania zvrhli atómovú bombu nad atolom Bikini. Tá vyprodukovala toľko tepla, že dala vzniknúť rovnomenným úsporným plavkám a my sme uzavreli ďalšiu kapitolku našich stretávaní. Počasie sa bez ohľadu na názory rosničkárov umúdrilo, výsledkom čoho bolo príjemné, pre teplošov priam až chladné počasie. To, že stretnutie sa konalo v rovnakom priestore, ako pred rokom, sa ukázalo byť výhodou pre všetkých, okrem mňa s Dobríkom. Obaja, osobitne ja, sme sa tvrdošijne dobýjali do prvého baraku, ktorý sa vyskytol pri ceste. Nevarovalo ma, že je obývaný nejakým Kissom, skôr ma rozhorčovalo, prečo sú zavreté dvere, prečo nás to politbyro stretnutia nechce pustiť medzi seba, aké pikle tam tí kujoni kujú. Po chvíli nás obyvateľka domu požiadala, aby sme neobťažovali a pobrali sa ďalej, kde je to ozajstné Robertino. Takže začiatok s efektným nástupom podľa predstáv dvoch rodených Bratislavčanov celkom nevyšiel.

Väčšina účastníkov využila neskorší termín príchodu, následkom čoho vznikla pred pol piatou neprehľadná situácia, počas ktorej sa zmätení spolužiaci zvítavali a objímali pomaly aj s personálom. Došlo nás celkom 26, čo je v daných podmienkach veľmi slušná účasť. Ak by ste chceli hádať, kto došiel posledný, nemusíte. Táto tajnička bola rozlúštená dávno pred stretnutím. Každý, kto prečítal predchádzajúce časti vie, že to nemohol byť nikto iný, než Skoumalová. Žiadne prekvapenie sa nekonalo. Zaujalo nanajvýš to, že prišla bez Ďurinskej a so svojim príchodom a konzumáciou robila také cavyky, až sa financmajstrovi Lacovi napriek chladnejšiemu počasiu začal perliť pot na čele. Ďurinská poslala účastníkom stretnutia pozdravnú SMS, ktorá dĺžkou a tónom môže konkurovať novoročným prejavom hláv štátov alebo telegramom posielaným pri prelete nad územím iného štátu v inom, než bombardovacom lietadle.

Aj keď sa oficiality prakticky nekonali, došlo konečne na spoločnú fotografiu. Pre istotu vo viacerých mutáciách. Čo keby ju niekto omylom vo svojom digi foťáku premazal nejakým zátiším. Marcello si tiež chcel uchmatnúť to krátkodobé zoskupenie prítomných, ale je už pomalší, takže výsledok pripomínal tú slávnu scénu z Mr. Beana, v ktorej na Silvestra maľoval izbu pomocou náložky umiestnenej v nádobe s farbou, ktorá vybuchla v dobe, keď si jeho známy prišiel pre zabudnutý klobúk. Jeho profil v podobe nevyfarbenej steny naznačuje podobu Marcellovej fotografie spolužiactva prchajúceho z krátkodobej koalície na všetky strany. Medzi absurdity života patrí aj to, že na spoločnej fotografii neuvidíte Moniku, autorku myšlienky spoločnej fotografie, napriek tomu, že sa aj tohto stretnutia krátkodobo zúčastnila. Zapôsobilo na ňu tak silno, že na ďalších sa už s ňou pravdepodobne nestretneme. C’est la vie.

Vybavenie fotoaparátmi bolo úžasné. Ja, ako takmer monopolný dodávateľ použiteľných fotografií z predchádzajúcich dvoch stretnutí, som sa hanbil fotiť v konkurencii tých mnohopixlových zázrakov, ktorým sa vďaka nejakým toporivým telieskam vysúva alebo zasúva objektív priam nemravným spôsobom. A hovoria tomu zoom. Také slovo sme v mladosti ani nepoznali. V miestnosti sa to pri tej nadúrode fotoaparátov každú chvíľu blýskalo, takže spoľahlivé informácie o začínajúcej búrke sa dali zohnať iba na dvore. Na druhej strane ma prekvapila Lacova informácia, že Alino nafotil iba dvanásť fotografií, čo je na môj vkus a jeho fotoaparát pomerne málo. Asi šetril pamäťovú kartu pred sklerotizáciou. Oni tí naturalizovaní čechúni sú od prirodzenia šetrní. Takto z neho fotoreportér nebude. Dúfam že Marcello, Laco, Cvečkovci a prípadne aj ďalší, ktorých som si s foťákom ani nevšimol, takí šetrní neboli.

Vďaka kolízii termínu stretnutia s prenosmi z MS vo futbale sa hneď na začiatku stretnutia vytvorila skupinka, s ktorou bolo možné komunikovať iba medzi polčasmi. Ale nikomu to osobitne neprekážalo. Dokresľuje to neoficiálny, neslávnostný, priam civilný ráz stretnutia. Je potešiteľné, že stačili tri po sebe idúce stretnutia na to, aby sme sa odlíšili od iných oslavujúcich skupín a aby naše stretnutia pripomínali náhodné stretnutie starých priateľov bez oficiálností a silenia sa do niečoho. Bolo zaujímavé sledovať nenútené vytváranie a následné rozpadávanie sa debatných krúžkov, kde sa na rozdiel od parlamentu nikto nesnažil iného prekričať, ani uraziť. Ja som sa rád vyskytoval v blízkosti debatného krúžku, riešiaceho osteoporózu, pretože tam bol trvalý prebytok kolových nápojov. Ale nie, to som si vymyslel. Kolové nápoje nemôžu zaujať pivára. Iba som chcel exploatovať nápad Šimka a Grossmanna, že v nemocnici sa najlepšie pozerá televízor na očnom oddelení, pretože je tam vždy voľno.

Niekomu síce chýbala slávnostnejšia atmosféra, niekomu organizovanejší priebeh, ale celkovo bola prítomná spokojnosť, čo je vidno aj na fotografiách, ktoré som nasnímal. Asi budem musieť zasa časť výtvorov vyradiť. Už sú trojhviezdičkové, takže hlavným dôvodom selekcie nie je ich technická kvalita, ale tematická stereotypnosť (nakoniec, čo sa dá nafotiť v miestnosti plnej debatujúcich a konzumujúcich ľudí). Zuzkine nekorigovateľne červené oči boli pre mňa rovnakým problémom ako telesné rozmery niektorých spolužiakov, ktoré sa mi nepodarilo odstrániť ani zmenou pomeru strán. Ale pokiaľ bol na fotografii prítomný výraz alebo niečo, čo ma zaujalo, tak som ju nechal. Takže po čase možno nájdete na internete fotku melancholického Vlada, šibalského Špafiho, permanentne prekvapenej Majky, koňakom sa dezaktivujúceho atómového Janka, Petra s asymetrickým ochlpením, špásujúceho Paľa a tiež Alina v nesnímateľnej maske Robinsona Crusoa. Možno tam uvidíte aj lietadlo, ktoré sa stretnutia určite nezúčastnilo, ale Laco ho medzi snímky zo stretnutia zaradil, demonštrujúc tým veľkú radosť z nového foťáku. Osoby fotografované vonku majú vďaka presvitajúcim slnečníkom ružový až červený odtieň. Pripomínajú plameniakov alebo Jasného film Až přijde kocour s mladučkou Milkou Vašáryovou, kde bola prvý krát použitá farba na vyjadrenie emócií. City, necity, Draža na snímke vyzerá ako Červená Karkulka. Akurát nemá košíček a nenamierila si to k babičke, ale do Robertina. Časť spolužiakov má na fotografiách mysliteľsky podopretú bradu. Auguste Rodin by z nich mal radosť. Iná časť výrazne gestikuluje rukami. To podľa určitých výskumov nesvedčí o našej inteligencii, pretože inteligentný človek je údajne ten, ktorý dokáže popísať krásnu ženu bez toho, aby si pomáhal rukami. Podľa tejto teórie by museli byť Taliani, Španieli a iné južné národy zoskupeniami hlupákov. A pritom práve medzi nimi sa môže nachádzať ten, ktorý pozná poslednú číslicu Ludolfovho čísla.

Na stretnutí ma niekto poľutoval, že venujem obrovské množstvo času písaniu (možno by uvítal, keby som mu namiesto toho porýľoval záhradku), iný sa zasa nevedel vynačudovať tomu, že som celý život prežil bez vlastnenia osobného auta, o nákladnom ani nehovoriac. Oba názory síce skrývajú v sebe aj výpoveď o ich autoroch, ale treba odpovedať. Vox populi, vox dei. Písaniu nevenujem veľa času. Písanie ma nezaťažuje, a to ani z hľadiska času. Problém je niečo vymyslieť. Takže v odpovedi na prvú otázku alebo reakcii na prvý názor musím súhlasiť s tým, že premýšľanie o zmenách, dopĺňaní alebo pokračovaní mi zaberá nejaký čas. Otázkou je, či sa tak deje na úkor niečoho. Určite nie. A ak by ma to nebavilo, tak by som to jednoducho nerobil. Počas písania týchto riadkov beží na jednom programe Sedem statočných a na inom Dannyho jedenástka. Sedem statočných nakrútili v čase nášho príchodu na priemyslovku a videl som ho mnohokrát. Stále ho považujem za dobrý a aktuálny film. Vďaka nemu sme spoznali výpalníkov v akcii dávno predtým, než sa usalašili aj na Slovensku. Film má výborné obsadenie, úžasnú hudbu a dynamický dej. Už pri prvom zhliadnutí ma zaujal nielen kľúčový výrok Calveru: Cožpak by Pánbůh dal ovcím takové rouno, kdyby nechtěl, aby je stříhali?, ale aj úvahy o cti, hrdinstve, povinnosti, profesionalite a ďalších miznúcich vlastnostiach. Predstaviteľa Calveru, Eliho Valacha, na Art filme v Trenčianskych Tepliciach pobavilo, keď mu prezradili, že v slovenčine jeho meno znamená buď bačovho pomocníka alebo vykastrovaného žrebca. Jedno lepšie, ako druhé. No a napriek tomu, že beží taký dobrý film, vlastne dva dobré filmy, pretože aj Dannyho jedenástka patrí vo svojom obore k špičke, nepozerám televíziu, ale píšem dojmy zo stretnutia. Filmy budú opakovať, ale dojmy sa po vyprchaní naspäť do hlavy nevrátia. Preto nie je písanie prejavom obetavosti.

Pri som sa opäť dostal na pisateľské rázcestie. Skleróza mi bráni v opisovaní udalostí minulých, neakčný život rovesníkov ma odrádza od opisovania súčasnosti. Jediné, čo mi v tejto situácii ostáva (okrem zatiaľ nepredstaviteľnej možnosti prestať písať) je blogovať, teda na internete publikovať komentáre, postrehy, názory na udalosti vôkol písané štýlom můj milý deníčku ... Zaznamenávať to, čo by mohlo zaujať okrem mňa ešte aspoň jedného z 36 spolužiakov. Počítam so stratou čitateľov, ktorí v doterajšom texte snorili po pozitívnych zmienkach o sebe a dvíhali obočie ak ich nenašli. Zmysel tejto mojej činnosti nespočíva iba v službe spolužiakom a náhodným čitateľom, ale aj v službe sebe samému. Slávna talianska novinárka Orianna Fallaci, o ktorej sa militantným moslimom snívali hrozné sny, poznamenala, že vyslovené slovo odletí, ale napísané ostáva na papieri. S ľútosťou priznávam, že obstojnými nápadmi takmer hýrim a dokážem si ich aj v hlave utriediť. Ale než sa dostanem k počítaču, z nápadov a utriedených myšlienok mi ostane iba tupý výraz v tvári a nenaplnená nádej, že si spomeniem o čom to bolo. Robiť si poznámky na dostupné papieriky mi nedovoľuje pýcha a poznámky na manžety, ako Brettschneider, zasa strih a materiál súčasných košieľ. Aj Hedvige sa tak ťažko písalo na blúzku, že Dunaj premenovala na Dunai. Okrem toho väčšinu nápadov dostávam pri venčení Bruta, pretože tam sa rozumová aktivita redukuje na vyhýbanie sa do psím hovienkam a preventívne likvidovanie psích konfliktov. Pritom je všetkým jasné, že my postarší si všetko veľmi dobre pamätáme. Len sa nám to už akosi horšie vybavuje. Celkom dobre si spomínam, že prvé knihy, ktoré som po rozprávkach prečítal, boli Kabunauriho pomsta a Sirdar, vodca stáda, že prvé filmy, ktoré som videl boli Sadko a Iľja Muromec. Ale na aký nápad som prišiel pri včerajšom venčení, tak to si nespomeniem. Takže moje texty sú aj nejakou formou externej pamäte. Počas prežitých rokov som sa zmieril s neschopnosťou zapamätať si vtipy a preto som ich vďačným poslucháčom. Ale súčasne viem, že keď som náhodne zapamätaný vtip porozprával dvom–trom ďalším poslucháčom, stal sa súčasťou môjho arzenálu. Obdobne je to s týmito textami. Je smutno pravdivé, že aj v tej najušľachtilejšej a altruizmom predchnutej činnosti je možné objaviť skrytý egoistický motív. Spolužiactvo mi tlmočilo aj výhrady k môjmu neospravedlniteľnému zlozvyku donekonečna upravovať text predchádzajúcich častí. Slávnostne som sa zaviazal, že spravím záverečnú redakciu napísaného a pokračovať budem aditívnym spôsobom, teda tak, ako sa písalo v ére, keď pod pojmom textový editor si nič konkrétne nepredstavoval ani Bill Gates. Svoj záväzok plním. Dokonca som vyrobil aj mutáciu textu pre krajiny, ktorých obyvatelia dokážu písať bez dĺžňov, mäkčeňov, vokáňov a iných užitočných ozdôb. To som ešte netušil, že Laco, ktorého svedomie hryzie viac, ako komáre v Devínskej Novej Vsi, pretransformuje texty do súborov .pdf, ktoré sú čitateľné aj v Číne. Napriek tomu tam tieto texty zatiaľ nevyvolali väčší ohlas.

Odpoveď na druhú otázku je ešte jednoduchšia, než na prvú. V čase, keď automobilová loby ešte nestihla zlikvidovať MHD a plošný rozmer Bratislavy je neporovnateľný s veľkomestami, sa dá žiť aj bez auta. Trochu horšie, ale dá, aj keď od človeka s diplomom inžiniera prevádzky kolesovej a pásovej techniky znie takéto vyjadrenie pomerne čudne. Problémom je, že ak nemáte auto, ostávajú vám nejaké peniaze, použiteľné napríklad na zaplatenie taxíka, ktorý vám budú závidieť nielen chudáci, ktorí naň nemajú, ale aj príležitostní opilci vlastniaci auto. Keďže je dosť príkladov normálnej existencie bez auta, mobilu, televízora a iných vymožeností, považujem výroky typu Ako len môžeš?!?! iba za určitú formu pózy. Žiť sa podľa mňa nedá bez domova. Vtedy už naozaj nejde o život, resp. práve vtedy ide o život. Napadlo ma to aj pre podozrivú blízkosť Robertina a útulku pre bezdomovcov Mea culpa.

Na záver by som sa chcel pochváliť, že vďaka Zuzke došlo počas stretnutia k presunu takmer 30 LP s vysokým obsahom Elvisa do blízkosti môjho gramofónu, ktorému pri pohľade na tie poklady (King Creole, Elvis Is Back, Elvis In Person, Elvis Country, Elvis Forever) začala od vzrušenia poskakovať prenoska. Predtým som poskakoval aj ja, ale iba toľko, čo mi artróza a hanblivosť dovolili. Raz za čas sa môže aj mne pošťastiť dôjsť bez slepeckej paličky k zrnu. Mať štipku šťastia. Ako keď sa reportér v Moskve pýtal: Ako je to možné Nina Alexandrovna, že vy, vedecká pracovníčka, sa živíte prostitúciou? Ani sama neviem. Jednoducho, šťastie.

 

Zasadania

Krátko po spísaní výziev na telefonáty a mailáty sa samozvaný organizačný výbor stretol štvrtý a pravdepodobne posledný krát. Tento krát u nás. Bolo pri ňom dosiahnutých niekoľko historických prvenstiev. Všetci účastníci sa bez pomoci výťahu a tatranských horských nosičov dokázali vyšplhať do piateho podlažia. Druhým triumfom bolo, že sa nezľakli prítomnosti nášho pitbula Brutusa. A tretím zázrakom bolo, že odolali nástrahám kontrolnej vzorky Špačkovice a dali sa zlákať na mnou vyprodukované palacinky. Tie sa síce príliš nepodarili, ale z vlastnej skúsenosti mi potvrdíte, že v prítomnosti návštevy sa pokazí obraz vášho televízora, v prítomnosti opravára sa prestane prejavovať porucha, pre ktorú ste ho volali a že existuje množstvo ďalších schválností, ktoré potvrdzujú platnosť nielen prírodných, ale aj Murphyho zákonov. Na ďalší deň sa mailom ozvala i Vierka Pastýriková–Kramárová alias konopná hachla, ktorá sa skrochmelila z letúna (Závarský) alias orchidea v lavóre(Chrobák), i keď tieto rádobyvtipné označenia vypovedajú skôr o ich autoroch, než o našej spolužiačke. Takže nášmu stretnutiu už nič nebráni. Ale keď už som pri tej našej triednej platinovej kráske, nedá sa nespomenúť aspoň dva z plejády vtipov o blondínkach:

Príde blondínka k policajtovi, ktorý stojí pred policajnou stanicou a pýta sa ho Prosím vás, neviete, kde je tu policajná stanica? Policajt sa na ňu prekvapene pozrie a povie Prečítajte mi názov tej budovy za mnou. Blondínka sa otočí, prečíta názov Policajná stanica, obráti sa k policajtovi a spýta sa ho A teraz mi to už poviete?

V lietadle, ktoré letí z New Yorku do Paríža, sedí v I. triede blondínka napriek tomu, že má letenku do II. triedy a svoje miesto odmieta opustiť. Keď letušky vyčerpajú všetky možnosti, ako ju z miesta dostať, obrátia sa na kapitána. Kapitán im s úsmevom oznámi, že preňho to nie je problémom, nakoľko jeho žena je blondínka a za tie roky nadobudol značné skúsenosti. Pristúpi k blondínke zašeptá jej do ucha pár slov, blondínka sa zdvihne a poslušne zaujme svoje miesto v II. triede. Čo ste jej preboha povedali? pýtajú sa letušky. Ale nič zvláštne. Oznámil som jej, že do Paríža letí iba II. trieda.

Všimol som si, že prvý z vtipov sa podobá vtipu, ktorý bol pred piatimi rokmi v internetovom prieskume, ktorého sa zúčastnilo 300 tisíc respondentov, označený za najlepší vtip všetkých čias. Tu je:

Dvaja poľovníci idú lesom, keď jeden z nich náhle omdlie. Nedýcha, oči má sklené. Druhý z poľovníkov zúfalo volá mobilom lekára: Môj priateľ je mŕtvy. Čo mám teraz robiť? Lekár odpovedá: Upokojte sa! Najprv si musíme byť istí, že je skutočne mŕtvy. Na druhej strane slúchadla je najskôr chvíľu ticho, potom sa ozve výstrel a znovu hlas poľovníka: Okey, a teraz čo mám robiť?

Účasť na stretnutí by mohla byť dokonca vyššia ako 100 %. Túto neobvyklú účasť by sme mohli dosiahnuť najmä vďaka Lacovi, ktorý sa vypracoval na špičkového sliediča (niečo medzi mjr. Jirsákom a Tommy Lee Jonesom. Dokázal nájsť nielen pendlerku Vierku Fišerovú, nonkonformného Joža Seleckého, samotára Paľa Mistríka, takmer zabudnutého Joža Kostolského, ale aj Alina, ktorý dávno pred ostatnými zdrhol na Západ. Zakotvil síce iba v Prahe, ale Západ je to v každom prípade. A bomba na záver! Laco dokázal nájsť aj Janu Besedovú! A to už išlo o hľadanie porovnateľné s hľadaním myšlienok v prezidentovom novoročnom prejave. Vyhľadal si všetkých Besedovcov v telefónnom zozname Devínskej Novej Vsi a trpezlivo volal jednému po druhom. Mal šťastie a už pri treťom volaní naďabil na Besedovej sesternicu. Zvyšok bol iba rutinnou operáciou. Keď si uvedomíme 40-ročnú pauzu, zmenu priezviska, výzoru, spoločných známych a ďalších identifikátorov ostáva iba zanôtiť si s Del Shannonom Hats Off To Laci. Dúfam, že Laco opojený pátračskými úspechmi neprivedie na stretnutie desiatky neznámych ľudí, ktorí síce s priemyslovkou a s nami nemajú nič spoločné, ale Laco ich našiel, tak prečo by sme mu neurobili radosť a neprijali ich medzi seba.

Na tomto mieste sa patrí končiť a zaprisahávať sa, že už nikdy, naozaj nikdy nesadnem k počítaču a nebudem nič dopisovať a ani napísané donekonečna prepisovať. Lenže, ako hovorí James Bond Never say never again, čo v preklade znamená never nikomu alebo podľa inej verzie buď opäť neverný. S cudzími rečami je celkovo oštara. Asi preto, že sú také cudzie. Pocítil som to v Kalifornii, kde ma tlmočník žiadal, aby som sa už nepokúšal hovoriť po anglicky, pretože tak ako ja vravia u nich iba opití černosi. Keďže žil v Amerike a s černochmi sa stretával častejšie, ako ja s Maigom z Gurunu, vyhovel som mu. S angličtinou som mal prúser aj nedávno. Obdivoval som mladú vlčiačku s kupírovaným chvostom a okrem toho, že som sa majiteľa opýtal ako k tomu došla, zaujímalo ma aj jej meno. Bajvaj, znela odpoveď. Snáď By Way, opáčil som. Nie, Bajvaj, trval na svojom majiteľ a vysvetlil mi, že to je na počesť križovatky Bajkalskej a Vajnorskej ulice, kde ju našiel. Takže s angličtinou radšej nie.

To v Moskve, tam som bol frajer. Nadupaný bábuškou, Brozmanom a dvojmesačným kurzom na Vojenskej akadémii v Brne som okrem iného zarazil nekritický obdiv môjho ľavicovo založeného kolegu, ktorý na VDNCh (to nie je ruská skratka chemickej priemyslovky, ale skratka ich výstaviska) obdivoval, akú veľkú budovu venovali výstave antén. Pointou je, že tento, v Nemecku vyštudovaný Maďar, sa nestihol zoznámiť s celou azbukou a ruský nápis APTEKA (lekáreň) čítal ako ANTENA. Patril do rodu tých, ktorý nápis MIRU MIR čítajú ako MUPY MUP a v mailovej adrese namiesto znaku napíšu rovno ZAVINÁČ. Ešte dobre, že nie údenáč.

Aj keď to málokto predpokladal, uskutočnilo sa aj piate zasadanie. Uskutočnilo sa opäť vo vile Cvečkovcov, ktorí vystupovali v dvojúlohe manželov–spolužiakov (ďalej len manželiaci). Zasadanie sa nieslo sa v znamení spomienok, syrových nití, nízko stupňového piva a dobrej hudby. Spomienky ma prekvapili. Je neuveriteľné, koľko podrobností sme poskladali z tých čriepkov, ktoré ostali v jednotlivých hlavách. Pripomínajú hlásenie počítača, že našiel niekoľko osamotených reťazcov, ktoré nemajú význam a pravdepodobne iba zaberajú miesto. Tie naše tiež nemajú význam ak ostatnú osamotené. Ak sa pospájajú s inými osamotenými spomienkami, dá sa pozoruhodne presne rekonštruovať jedna štvorročnica zo začiatku druhej polovice dvadsiateho storočia. Škoda len, že sú väčšinou úzko naviazané na dobu a ich aktérov, takže pre nezainteresovaných sú takmer bezcenné. Nadšenie z toho, ako sa nám vybavujú spomienky na školské roky postupne vystriedala depresia pri náhlych zmenách tém rozhovoru. Aj tam sme sa síce dopracovali k odpovediam, ale až po niekoľkých hodinách či dňoch. Po dlhšej rozprave sme sa napokon uzniesli, že stretnutie je pripravené, nite boli čerstvé, pivo pochádzalo zo šiesteho schodu, baskervilka bola neagresívna a hudba počúvateľná. V tomto poslednom bode máme síce s domácim pánom odlišné názory, ale ani to nezabránilo, aby mi moju zbierku neobohatil o niekoľko vzácností. A víkend som strávil zbavovaním vinylových kotúčov šumu (zapráskané desky).

A keď sme u tých manželov treba spomenúť, že propagátor sériovej monogamie Bolek Polívka chváli inštitúciu manželstva, pretože v ňom môžeme súložiť, aj keď sa nám nechce. Za ešte väčší vynález však pokladá Viagru, pretože s jej pomocou môžeme súložiť, aj keď už nemôžeme. Internetom mi prišla správa, že Playboy pripravuje samostatnú edíciu pre ženatých mužov. Každý mesiac bude na jeho obálke tá istá žena.

Na záver sa hodí trochu chémie, najlepšie od skupiny Lojzo, ktorá si v Učiteľke chémie zanôtila:

-ný, -natý, ženatý,

-itý, zbitý, ičitý,

-ový, -istý, -ičelý

Že ste sa to učili inak? To si predsa nemôžete pamätať. Veď od maturity po stretnutie uplynie 14623 dní, to je vyše 350 tisíc hodín! Každú hodinu nám odumrú desaťtisíce mozgových buniek. Za tú dobu nám, zo IV. C, odumrelo toľko mozgových buniek, že by sa nimi dala vypchať Cheopsova pyramída. V takej situácii tvrdiť, že si pamätáme na nejaké koncovky je značná opovážlivosť.

 

You’ve Got Mail

Ozvi sa mi, keď zavolám,

vieš, že nerád ostávam sám.

Ozvi sa mi na každý pád,

prezradím ti, že ťa mám rád.

Miroslav Žbirka: S tebou je kríž

 

Nadpis je názvom jedného amerického filmu. Celkom sa mi páčil, veď Meg Ryan je rozkošná a nemusí sa kvôli tomu ani vyzliecť. Ale nie o filme som chcel písať. Iba o názve, o nádeji a očakávaní, ktoré v sebe skrýva. Dostal si mail ... niekto ti napísal ... niekto na teba myslí ... niekto s tebou počíta ...atď. Takéto niečo navodí fajn pocit. Veď o odcudzení sa vravelo, písalo a filmovalo už v šesťdesiatych rokoch. Samozrejme, že vtedajšie odcudzenie bolo lokalizované na ten najzápadnejší zo všetkých možných západov a západiek. Veď odtiaľ pochádzalo a podľa nevykynožiteľných boľševikov aj pochádza všetko zlo. A po pár rokoch máme odcudzenie aj tu. Väčšina z nás pritom nezmenila svoju šírku a dĺžku (mám na mysli zemepisnú, u ostatných to už nie je také jednoznačné). Máme k dispozícii úžasné prostriedky komunikácie a napriek tomu nekomunikujeme. Ostávame na mieste a napriek tomu sa vzdialenosti medzi nami zväčšujú. Svojho času som obdivoval ilustráciu všesmerového rozpínania vesmíru po big-bangu pomocou rastúcich vzdialeností medzi bodmi namaľovanými na povrchu balóna, ktorý nafukujeme. Vo všeobecnosti sa nadchnem akýmkoľvek zjednodušením určeným pre tých jednoduchších. Aj keď, pravdupovediac, big-bang z hľadiska pozorovateľa nechápem dodnes.

Ale späť ku komunikácii. V istom období sme mali možnosť stýkať sa za jednotnú cenu. Nejde pritom o žiaden variant Kámasútry, ale cenového rovnostárstva. Mohol som napríklad dotyčnému zatelefonovať, napísať alebo sa za ním vybrať osobne. To všetko za 1.- Kčs. Zdá sa vám to neuveriteľné a máte nutkanie vychvaľovať dobu, v ktorej takéto niečo bolo možné? Prosím. Nedávno ma zaujala historka zo španielskej občianskej vojny. Tiež o jednej, veľmi obľúbenej forme rovnostárstva. Revolucionári na oslobodenom území zrovnali platy aj ceny a na zvýšenie kultúrnej úrovne bojovníkov povolali slávneho tenoristu. Tenorista, rozladený nízkym honorárom oznámil pred vystúpením prítomným, že keď sú si všetci rovní poberie sa ku vchodu kontrolovať vstupenky a niekto z rovných prítomných príde na javisko zaspievať. Revolucionárom sa predĺžili nosy a uvedomili si, že nemôžeme byť rovní, pretože nie sme rovnakí. Ani mravce sa nesnažia, aby ich robotníci a vojaci boli na jednej úrovni s kráľovnou. To by si mali uvedomiť všetci (a je ich požehnane), ktorí podobné nezmysly sľubujú alebo ich očakávajú až do dnešných dní ... a ich vierozvestov volia (dopísané 17. 06. 2006 13:28:35).

Spolužiaci sa rozpŕchli nielen po Slovensku, ale aj po svete. Písať im listy je síce možné, ale neviem, či tento starodávny zvyk ešte niekto pestuje. Ja som klasický list nenapísal a ani nedostal dobrých desať rokov. Dnes sa skrátka už nepíše, klasicky netelefonuje a ani sa neposielajú telegramy. Dnes sa chatuje, mailuje, esemeskuje, mobiluje a skypuje. Oba posledné výrazy som si vymyslel a oba sú nepresné. Cez Skype je totiž možné nielen telefonovať, ale aj chatovať, konferovať, posielať súbory a dokonca predvádzať sa pred webovou kamerou. Nedávno sme to skúšali s Lacom a ide to. Teda predvádzal sa iba on (je webkamerovlastník). Inak, žiadna veľká sláva. Jednak Laco ako taký a jednak časový posun. Zatiaľ čo hlas prichádza s nepozorovateľným oneskorením, oneskorenie obrazu zaregistrujú aj momentálne retardovaní príjemcovia. Na 300 m vzdialenosť predstavuje oneskorenie iba dve-tri sekundy. Ale ak by v tomto fungovala lineárna závislosť, mohol by som si v utorok pokecať s Luďom a vo štvrtok by z Calgary dorazil jeho obrázok. Technika boľšaja, kuľtury net. Zatiaľ je to s Luďom našťastie tak, že na mail odoslaný hodinu popoludní dostanem od neho odpoveď o piatej popoludní. Toho istého dňa, pochopiteľne. Opačne to bohužiaľ funguje tak, že odpovede na mail zo septembra 2004 sa dočkal v decembri 2005. A odpoveď na januárový mail som mu ešte nenapísal. Časť prijímaných e-mailov nazývam komunikačnými mimobežkami. Je o nich slovenské príslovie On o jej kozách a ona o jeho voze. Vtedy mám intenzívny dojem, že sa e-maily minuli a každý z komunikátorov píše ďalej, trochu naštvaný, že ten druhý mu neodpovedá. Paradoxom je, že máme technické predpoklady k tomu, aby sme sa ukomunikovali k smrti. Lenže tých, ktorí nás pred týmto strašným koncom zachraňujú, je niekoľko miliárd. Výsledok popísal už pán Murphy: Ak máte pero, chýba vám papier. Ak máte papier, chýba vám pero. Ak máte papier i pero, nemáte čo napísať. Asi na tom nie je nič neobvyklého, pretože kalkulačka nás odnaučila počítať spamäti, textový editor písať rukou a internet byť neukojiteľne zvedavými. Pravdepodobne každý vynález má v sebe zakódované niečo, čo zabraňuje jeho jednostranne pozitívnemu účinku.

V polovici mája ma Laco prekvapil zorganizovaním audiokonferencie medzi Izraelom (Vierka), Rakúskom (Zuzka) a Slovenskom (Laco a ja). Boli sme takí prekvapení fungovaním techniky, až tým trpela plynulosť hovoru. Nabudúce to bude lepšie. Po pár dňoch konštatujem, že ani nabudúce to nebolo lepšie, pretože som pri ďalšej konferencii bol v úlohe audiovoyeura. Laco v súčasnosti vyhľadáva nové kontakty na Skype s rovnakou investigatívnou zanietenosťou, s akou predtým snoril po spolužiakoch. Pre svoju záľubu v audiokonferenciách sa môže pokojne uchádzať o hrdý titul triedny konferencier. Pri tejto príležitosti spomeniem, že Milan Lasica našiel spojovacie znaky aj medzi takými vzdialenými pojmami, akými sú konferencier a podprsenka. Konštatoval, že keď nie sú, tak nie sú. Ale keď sú, hneď to má vyššiu úroveň. Inak tie audiokonferencie mi pripomínajú gruppensex. Tam sa tiež človek môže ulievať bez toho, aby to iným vadilo (o tom som sa iba dočítal, to nemám zo skúsenosti!). Musím sa chrániť, inak ma Zuzka opätovne označí za macha. Ani vlastne neviem s akým počiatočným písmenom sa to píše. Ak s veľkým, bude to pripomínať ministra Slovenského štátu. Ak s malým, bude to pripomínať muža, ktorý zvádza ženy rýchlosťou zvuku. Že by? Budem sa jej musieť na to opýtať. Ale keď ona je taká mladá. Aby sa pri vysvetľovaní nedajbože nezapýrila.

Ale späť ku komunikácii. Napísal som celý odsek a zasa som skĺzol k technike a k sexu. Ako malý Jarda. Problém nespočíva v technike, ale v jej využívaní. Na každom kroku stretávame ľudí s mobilmi, ktoré ich mentálne prevyšujú. Pre niektorých je limit 160 znakov pre SMS nie postačujúci, ale nedostižný. Komunikácia sa od doby, keď sa prestali čítať knihy redukuje na jednoslovné vety a módne hovorové stereotypy (to môžem – to nemusím – to je o tom – ty koxo – ty kokos – ty brďo – to je iné žrádlo – to je sila!). Takže je úplne zbytočné zlepšovať technické parametre, keď chýba invencia. Aj ospevovaný internet sa dostane do závozu, ak počet akceptorov mnohokrát prevýši počet donórov. Všimli ste si, akou neskutočnou rýchlosťou sa šíria dobré obrázky, vtipy alebo videá? Pretože forwardovať, preposielať, je ľahšie, ako hľadať, nachádzať, kompletizovať a úplne neporovnateľné s utrpením, ktoré sprevádza tvorbu. Plagiátorov sa týka i historka s Michalom Prokopom. Neučil sa ruštinu, ale ako hudobník mal vynikajúci sluch. Ruštinárka, rodená Ruska ho chválila: Prokop, vy tak prekrasno vyslovujete. Bohužiaľ vy nemate čo vyslovovať.