Choď na obsah Choď na menu
 


Blogy do roku 2006

1. 3. 2016

Očakávania

Pôvodne som túto časť nazval DEPRESIA a mala aj taký podtón. Našťastie sa opäť ukázala pravdivosť Nárožného výroku Nač stahovat kalhoty, když brod je ještě daleko a ja som s radosťou pôvodný text vymazal. Už som vymazal nejeden odsek, najmä z dôvodu jeho údajne deprimujúceho obsahu. Ale uznajte sami, čo je deprimujúceho na odseku, ktorý začínal správou z tlače, že slovenskému mužovi v našom veku ostáva štatistických 12 až 15 rokov života. To predsa nie je dôvod na depresiu, ale výzva žiť zmysluplnejšie, ta ne?

Posledný májový deň ma Laco prekvapil jóbovkou, že poplatok zaplatila štvrtina (slovom osem) záujemcov o stretnutie, pričom štvrtinu zo štvrtiny (to je tak málo, že to ani neviem vypočítať) poslali manželiaci Cvečkovci. Do stretnutia ostáva 25 dní, Slovač si všetko necháva na poslednú chvíľu, zahraniční zaplatia až na mieste atď. Ale začal vo mne hlodať červík pochybnosti. Čo ak sme to s tým optimizmom prehnali, čo ak chvíľkový záujem vystriedala každodenná všednosť, čo ak internetová stránka s fotografiami a textami pôsobí vlastne demotivujúco (načo tam ísť, keď je všetko na webe)? K depresii prispela aj moja kolegyňa priznaním, že iba časť textu ju nenútila potláčať zívanie. Našťastie Laco mi po návšteve u skokanských manželiakov tvrdil, že sa Maja na texte celkom dobre bavila. Takže píšem ďalej. Píšem, pretože som to v slabej chvíli sľúbil Lacovi, píšem, aj keď mi to nejde, pretože som ostal tým duševným robotníkom, za ktorého ma označil Luďo z vedľajšej triedy, a nie talentovaným pisálkom, za ktorého by som sa rád považoval ja. Píšem bez nároku na úplnosť, pretože som nebol kronikárom, ani účastníkom všetkého a aj tá pamäť … Nakoniec, reinkarnácia spomienok je jedným z racionálnych dôvodov nášho stretnutia. Uvidíte, že kolektívna pamäť robí divy. A to aj v prípade, že individuálne IQ sa príliš neodlišuje od automatickej práčky. Vypnutej. Po sčítaní našich aktuálnych IQ nás vezmú nielen do študentskej menzy, ale aj do tej s veľkým písmenom.

Pred časom som čítal povzdychnutie jedného autora všetci hovoria, nikto nepočúva; všetci píšu, nikto nečíta. Dúfam, že v tomto prípade to bude naopak a čo jeden napísal, prečítajú všetci. Dyslektikom to prečíta opatrovateľka. Ani vlastne neviem, či máme medzi sebou nejakého dyslektika. Pochádzali sme väčšinou z chudobných rodín a na nejaké dyslexie, alergie a na iné panské huncútstva sme nemali prostriedky. Pomaly to dopisujem, zo slúchadiel mi znie Elvis a mne ostáva iba dodať: Príďte, už sa na vás teším. Stoly sa budú prehýbať pod dobrotami, bude znieť lahodná hudba a všade dookola budú samí príjemní známi ľudia. Komu nebude vyhovovať ponúkané menu, môže si v štýle Jula Satinského objednať niečo pod zub v cene nepresahujúcej výšku mongolského štátneho rozpočtu. Julo s tým mal konkrétne skúsenosti, pretože už na škole chcel v rámci záujmovej činnosti navštevovať krúžok mongoloidov.

A pozrite si fotografie z posledného stretnutia, aby sa vám neprihodil taký lapsus ako mne, keď som o spolužiakovi s výzorom arabského teroristu vyhlásil, že ten s nami určite nechodil do školy a na naše stretnutie sa dostal omylom alebo zo zištných dôvodov. Aby naše tváre pri stretnutí nenadobudli výraz kandidáta, ktorý sa ocitol na nezvoliteľnom mieste kandidátky alebo výraz, o ktorom Vladimír Renčín pod svojím krásnym kresleným vtipom napísal: Z výrazu vaší tváře soudím, že ste do tohoto obchodu zabloudil nedopatřením! I keď v prípade spolužiakov, ktorých (možno) uvidíme po 40 rokoch (Jožo Selecký alias Willy, Draža, Vierka Fišerová, Alino, Janka a Jožo Kostolský alias Štupliš) nám ani fotografie nepomôžu. A aktuálna verzia Moniky Deharovičovej ostane pred nami ukrytá naďalej. V každom prípade bude vhodné vziať si fotoaparáty, aby sa táto lapália o ďalších 40 rokov neopakovala.

Takže príďte! A berte to ako rozkaz od podplukovníka vyradeného zo všetkých vojenských evidencií. Výhovorky sa neprijímajú. Nedostatok času, plnenie iných dôležitých úloh, nezamestnanosť, nadváha, nepravidelný tlkot srdca, spustené rampy (moja obľúbená výhovorka), ani spustené nohavice, či očko na pančuchách nemôžu byť dôvodom, aby ste si nechali ujsť toto jedinečné a neopakovateľné stretnutie. Ako v reklame na Fidorku (keď musíš, tak musíš). Je to Last Minute! Absolutely, dodal by Mr. Bean.

It's Over

Vo vlaku sa pýtajú deduška, kam cestuje. Ale na zraz maturantov po 60 rokoch. A kde ho máte? Ako vždy, na Štrbskom plese. A koľko sa vás tam ešte schádza? No, pravdu povediac, posledných osem rokov tam už chodím len sám."

Tak, a je po všetkom. Teda nie úplne po všetkom, zatiaľ iba po stretnutí. Je čas bilancovania tých spoločne strávených 12 hodín. Načim upozorniť, že od šerenia sa ku kuropění vydržalo iba kaviarenskými ventilátormi ošľahané tvrdé jadro triedy. Vydarilo sa stretnutie? Naplnili sa naše očakávania? Oplatila sa vynaložená námaha? Kedy si ho zopakujeme?

Vlasta Burian by naše schádzanie sa komentoval slovami: Pánové, vy se zde slézáte, jak švábi na pívo. Ja s Luďom sme nepostrehli, že hlavný vchod Apollo klubu je zozadu, ostali sme osamotení tuho rozmýšľajúc, či sme si nepomýlili dátum, čas alebo miesto. Luďo dokonca uvažoval, či je v správnej krajine. Stretnutie začalo nevyhlásenou súťažou Who Is Who. Došlí mali poznať prichádzajúcich skôr, než sa stihnú predstaviť. Jednoznačným víťazom sa stal Jožo Kostolský, ktorý sa umiestnil na druhom mieste. Prvá cena nebola udelená, pretože sme ju rezervovali pre spolužiaka, ktorého nespozná nikto, dokonca ani on sám seba samého. Jožo v túžbe po víťazstve dokonca vyrástol! Z chlapca, ktorého prezývka štupliš napovedala, že nebol omnoho vyšší ako výrobok z korku, sa prepracoval na vyšší európsky priemer. Na ďalšom mieste sa umiestnil Alino, ktorý využil na naše zmätenie kombináciu viacerých rafinovaných trikov. Inšpirujúc sa inšpektorom Clouseauom prišiel smerom od Tróje, odkiaľ ho nikto nečakal, zmenil si farbu vlasov z plavých na striebristé, doplnil celok fúzmi, bradou a okuliarmi, hovoril plynulou federálčinou a nebyť nejakého nedočkavca v našich radoch, ktorý vykríkol jeho meno, mali by sme problém. Takto sme sa mohli tváriť ako súdni znalci a unisono si mrmlať: To je Alino, to je jasné, kto by ho nepoznal. Ďalším orieškom mala byť Janka, rafinovane prišla až neskoro večer. Tú som však nespoznal iba ja, pokladajúc ju za manželku, ktorá si prišla vyzdvihnúť niektorého spolužiaka. Paradoxné pritom je, že práve Janka sa zmenila minimálne. Výdobytky chémie z nej síce spravili platinovú blondínku, ale na druhej strane dlhodobý pobyt na ministerstve jej dopomohol k zachovaniu mladistvého vzhľadu a sviežej pleti. Posledným mali byť Draža a Vierka Fišerová, ale tie nám to uľahčili jednak tým, že si vyrobili rovnaké vlasy, aké mali na priemyslovke a jednak tým, že okrem prípustného a pochopiteľného zaoblenia hrán sa ani nezmenili.

Výzorom prekvapil Janko Pastorok, ktorý pláva proti prúdu a zatiaľ čo nám ostatným vlasy šednú, belejú, prípadne sa s nami nadobro lúčia, Janko, ktorý bol počas priemyslovky tmavším blonďákom, nadobudol v súčasnosti vzhľad tmavšieho bruneta. Ale inak ostal rovnaký, s mierne udiveným výrazom v tvári a zhovorčivosťou na úrovni jednej miliďurinskej. Prekvapil aj náš triedny, ktorého vlasy majú už dlhšiu dobu charakter nepovinného predmetu, ale ktorý napriek tomu vyzerá tak dobre, že pre nezainteresovaného by bol značný problém nájsť ho medzi nami, o 12 rokov mladšími sopliakmi. Nemožno sa preto čudovať, že počas večera sa Vierka P. od neho ani nepohla. Neviem, či ste si všimli, že Jano Mika bez príznakov plastickej operácie silne pripomína Freddieho Mercuryho. Líšia sa snáď iba v tom, že Jano nie je zo Zanzibaru, nespieva, má iné predné zuby a ostal heterosexuálom. Dalo by sa zmieniť aj o silnej podobe Ľubky so španielskou kráľovnou Sofiou, ale to by ma už jedna časť spolužiakov podozrievala, že od Ľubky niečo chcem a zvyšok by si uvedomil, že vlastne nevie ako vyzerá kráľovná Sofia, prípadne, že nejaká kráľovná Sofia vôbec existuje.

Už zmienená Ďurinská sa vybrala do Bratislavy v skorých ranných hodinách. Aby nezmeškala! Nezadarilo sa. V cieľovej rovinke bola predstihnutá spolužiakmi z blízkeho Hamburgu, Haify a Malmő a spoločne so Skoumalovou dorazili s meškaním hodným akademického senátu. Dochádzka nevyšla ani Petrovi, ktorý na stretnutie prišiel skratkou cez Šaľu a tiež Lojzovi, u ktorého som príčinu, ani výhovorku nezistil. Vôbec nedorazili Selecký, Anka Poliaková, ani Jano Mistrík. Najväčším prekvapením bolo, že neprišiel Jožko Hetényi, ktorý pred stretnutím uprednostnil polihovanie v nemocnici. A to som poctivo skúmal jeho aktuálne fotografie, aby som si ho s nikým nesplietol. Škoda. Ostáva mi popriať mu skoré uzdravenie.

Po Lacovom úvodnom prejave sa v abecednom poradí prednášali stručné správy o sebe, tzv. samosprávy. Niektorým bolo tak ľúto bubliniek, nenávratne unikajúcich z naliateho šampanského, že svoje curriculum vitae skrátili na poďakovanie organizačnému výboru, oznámenie pracoviska a počtu detí a záverečnú frázu a to je tak asi všetko). Je zvláštne, koľko spoločných čŕt malo prednesených 34 osudov. Veľa z nás pracuje mimo oboru (a to nám v 60-tych rokoch vraveli o úžasnej perspektíve chémie), veľa z nás pracovalo prakticky celý život na jednom mieste (a to ani nie sme v Japonsku) a veľa z nás považuje svoju rodinu za takú dôležitú, že jej venovali podstatnú časť príspevku. Po prípitku a večeri sa na ploche sály vytvorili záujmové diskusné krúžky, ktoré z vtáčej perspektívy mohli pripomínať spartakiádne vystúpenie. Krúžok slabochov-fajčiarov dislokovaný na terase bol neustále infiltrovaný nefajčiarmi, ktorí zadarmo dýchali naše peniaze premenené na cigaretový dym.

Laco zaistil na stretnutie discjockeya, ktorý striedal Abbu s dychovkou. Neskôr sa dostalo i na hudbu, ktorú som pripravil špeciálne na toto stretnutie. Po prehraní putoval výber českej pop music 60-tych rokov do Izraela, kde je jej ponuka mizerná a zopár nostalgikov si ju rado vypočuje a druhý výber ostal rodinnému DJ ako etalón. Exodus prítomných po oznámení o uzavretí účtov ustálo iba zopár skalných, ale aj tí po uplynutí 12 hodín od začiatku stretnutia s brieždením opustili miesto činu. Potom ma už prekvapil iba Luďo. Celý večer pravidelne popíjal, celý večer ma provokoval, o 04.49 h. zaspal a zmĺkol, aby o 07.00h. vstal čerstvý ako rybička. Ľudí s takou vitalitou by malo byť povolené celoročne strieľať, a to bez predchádzajúcej výstrahy.

Keď už som bol kvôli tomu nezmarovi donútený vyliezť z postele aj ja, nahral som 88 fotografií do počítača a nestačil som sa čudovať, koľko spolužiakov má na fotkách červené oči. Asi to súvisí s ich politickou orientáciou. To náš pitbul má na fotografii oči jasne zelené. Asi požiadam Greenpeace alebo iné hnutie, aby si nášho Brutusa vybrali do svojho loga. Určite je fotogenickejší, ako veľryba alebo panda. Mám smutnú správu pre Majku. S využitím príslušného softvéru síce dokážem korigovať červené oči, ale nedokážem otvoriť oči zatvorené. Tento defekt asi spôsobilo opakované sledovanie Kristiána: zavřete oči, odcházím ... Aspoň si bude nabudúce dávať pozor a s tým jej cudne sklopeným pohľadom to v jej veku nebude preháňať.

Trochu neskôr odoslal svoj pozdrav z Calgary spolu s výberom maminých fotografií aj Luďo zo susednej triedy. Najlepšia je jeho aktuálna fotografia. Také visia v nadnárodných spoločnostiach. Na druhej strane portrét niekedy predčí predlohu. To sa stalo Švabinskému pri portrétovaní Fučíka, Che Guevarovi, keď sa zistilo, že v polarizovanom svetle vyzerá lepšie ako v normálnom a napokon i Štefánikovi, ktorého bez generálskej čiapky ani nespoznáte. Aj Luďo pri stretnutí, na ktoré si našiel čas medzi Londýnom a Vysokými Tatrami, vyzeral civilnejšie, ako na tej slávnej fotke.

Same Time, Next Year, takto jednoducho vyjadria Američania môj nápad do budúcnosti. Nepíšem to po americky, preto že viem po americky (to nevedel ani major Terazky), ale preto, že si pamätám originálne názvy zhliadnutých filmov. Celkom dobre sa to hodí pri konverzácii s Japoncami, Švédmi a príslušníkmi iných exotických národov. Z tohto filmu si aj tak okrem názvu veľa nepamätám. Podstatné je, že ním chcem podporiť myšlienku každoročného stretávania sa. Pochopiteľne stretávania sa iba tých, ktorí v duchu Komenského chcú, môžu a vedia. Chcenie a možnosť nechám na uváženie každého, čo sa týka vedenia viem, že na budúci rok pripadne piatok na 24. júna. Na mieste sa dohodneme neskôr. Stretnutie o dva roky, keď väčšina z nás bude mať 60 rokov alebo stretnutie každých päť rokov, navrhované nostalgikmi, ktorí nemôžu zabudnúť na päťročnice, vôbec nevylučuje každoročné stretávania sa. Obávam sa, že s predlžovaním intervalov stretnutí bude rásť počet tých, ktorí už nebudú ani chcieť, ani môcť, ani vedieť, ktorí skrátka už nebudú. Je to možno desivé, ale ako vyštudovaný krízový manažér vidím veci v ich najhoršej verzii. Pozitívne je, že sa človek potom úprimne teší každej odchýlke od predpokladaného. Máte rok na rozmyslenie. V máji 2005 sa samozvaný organizačný výbor sám ozve.

Ešte som ostal dlžný vysvetlenie, prečo Dobríka v predchádzajúcich textoch nenazývam krstným menom. Hlavný internetový cenzor Laco odmietal uverejniť jeho meno v hovorovej verzii Luďo a trval na spisovnej verzii Ľudo. Je to jazykovo správne, ale keďže som ho tak nikdy neoslovil, ostal Dobríkom. Vyhovel som aj Lacovej požiadavke na redukciu počtu odsekov, aj keď som tým stratil posledné zvyšky prehľadu nad napísaným. Ale zmeniť frotérov na spisovných frotteurov som už odmietol. Cudzích frotteurov nechceme a našich, slovenských frotérov si nedáme, odkazuje mu aj terasomočič Jano Nečas SlovaKIA.

A na ten najúplnejší záver sa patrí uviesť prehľad literatúry a iných JPP zdrojov, z ktorých som skonštruoval predchádzajúci text. Nerád by som sa jeho neuvedením dostal do skupiny zlodejov, ktorých činnosť sa iba v starom Egypte nazývala vykrádaním, neskôr to už bolo prerozdeľovanie, premiestňovanie, arizovanie, znárodňovanie, privatizácia, tunelovanie a kompilovanie. Takmer vyčerpávajúci prehľad som uvádzal v starších verziách tohto textu. Neskôr som ho vypustil, pretože vyčerpával iba čitateľov.

 

Dozvuky?

Dva týždne po stretnutí napísal Dobrík ďalší príspevok na internetovú stránku. Normálne v takej situácii dvakrát zariadkujem, napíšem nový nadpis 4. Dobrík II a pokúsim sa vyjadriť, k čomu ma jeho príspevok inšpiroval. Bohužiaľ. Pri čítaní som ostal v nemom úžase. Okrem očakávaných ód na Monikinu prítomnosť sa zaskvel aj neočakávanými a nepochopiteľnými útokmi proti mne. A ešte ich chcel uverejniť na internete! Túdle. Mám rád rôzne druhy humoru, vrátane čierneho, absurdného, škótskeho, anglického atď. A ak by som mal istotu, že žiaden zo spolužiakov nekonvertoval na islam, vyjadril by som sa takmer bez strachu aj k dánskym karikatúram. Ale to, čo predviedol Luďo, je zlomyseľnosť maskovaná za humor. V takých situáciách pátram po dôvode. Nezjedol som mu v škole ani jednu desiatu, nie som mu nič dlžný a predpoklad, že by mojím ponižovaním sám podrástol, nie je hoden jeho intelektu. Takže neviem. Sme na prahu šesťdesiatky. Už by sme mali byť dospelí a uvedomiť si, že niektoré veci sa dospelým netolerujú. Luďo na môj protest reagoval iba konštatovaním, že máme rozdielne názory na humor, resp. aspoň na jeho aplikácie. Nuž takým zvláštnym humorom je aj to, keď zazvoním pri cudzích dverách a slečny, ktorá otvorí, sa opýtam: Slečna, ste kurva? Pravdepodobne sa ohradí No dovoľte! A ja to humorne zavŕšim No čo, čo, čo, spýtať sa snáď môžem, nie? Skutočne na popukanie. Ak vám to, tak ako mne, nepripadá príliš smiešne, dá sa to vysvetliť tým, že máme rozdielny názor na humor!?

V predchádzajúcej časti som sa viackrát zmienil o mojom vzťahu k hudbe, pričom zverejniteľná je iba tá jeho časť, ktorá sa týka pop music a jej odnoží. Napísať, že sa mi páči aj tzv. vážna hudba je to isté, ako priznať sa ku kožnej, či pohlavnej chorobe. Opatrný nakoniec musí byť človek aj pri zmienke o tom, že číta knihy. Najmä pred Victoriou Beckham a jej manželom. Tak som sa rozhodol, že jednu kapitolku venujem hudbe, ktorú môžete počuť z jubilejného výberu. Nasadil som si slúchadlá, pustil prehrávanie náhodným výberom a takmer bezmyšlienkovite (to mi ide) písal o tom, čo tá hudba vo mne asociuje. Boli to neskutočné tri hodiny klepotania na klávesnicu. Časový limit tvorený dĺžkou skladieb som dodržal len tak-tak. Ale je to na svete. Keďže sa nechcem vnucovať, zaradil som celý text do prílohy a do ďalšej prílohy som premiestnil rôzne citáty, ktoré sa mi postupne zbierajú a nemám silu ich vymazať. V texte som opravil iba prieklepy, inak by to neboli impresie, ale nejaká forma pojednania. Kto chce prečíta, kto nechce bude iba počúvať, a kto ani Bohovi, môže CD používať namiesto zrkadielka a donekonečna sa ho vypytovať, kto je najkrajší na celom svete.

Dodatočne som jednu úpravu predsa len vykonal. Skladby som zoradil podľa abecedy a nie podľa poradia, v akom som ich počúval. To je prípustné. Všetko pre zákazníka. To je, spoločne s trvalým zlepšovaním, mottom mojej novej profesie, ktorou o 26 mesiacov ukončím svoju profesionálnu kariéru.

 

 P. S.

To nie je Pohraničná stráž, ale post scriptum, i keď som ochotný uznať, že PC častejšie znamená osobný počítač, než post coitum. Ako už naznačuje úvodná skratka rozhodol som sa pokračovať. Viem pritom, že väčšina pokračovaní (mušketiermi počínajúc, cez rôzne smrtonosné pasce a zbrane až k nemocnici na kraji mesta) nedosiahne úroveň pôvodiny. Uvedomujem si, že je vrcholne nerozumné písať pokračovanie. Veď pôvodná verzia Last Minute sa stretla s pomerne dobrým ohlasom a mohol som sa vytešovať, že sa mi po dlhej dobe zasa niečo podarilo. Kritici boli vlastne iba dvaja. Lacovi sa nepozdával vek Morica a úzka paleta použitých typov písma, Ľuborovi zasa absencia jeho športových úspechov. Laco, ako majiteľ webovej stránky, si kritizované nedostatky opravil do podoby ladiacej s jeho kultúrnymi stereotypmi sám a mne ostalo doplnenie športovej tematiky.

Veľmi sa mi do toho nechce, pretože je mi bližší cigaru fajčiaci a whisky popíjajúci Churchill s jeho striktným odmietaním športovania, než upotený atlét na tartane očakávajúci búrlivé ovácie od všetkých 17 divákov. Ak sa mám vrátiť k športovej tematike, veľmi rád spomínam na krátke obdobie mojich pokusov o parkúrové jazdenie na koni, ku ktorému ma priviedol Luďo napriek tomu, že tiež nie vlajkovou loďou bodybuildingu. Okrem iného si pamätám, ako sa sťažoval, že napriek množstvu prečítaných rodokapsov zistil existenciu významného rozdielu medzi tam uvádzaným textom ľahko ostrohami popchol koňa a ten tryskom vyrazil k horizontu a praxou začiatočníkov, vyčerpávajúcich sa márnymi pokusmi o uvedenie koňa do akéhokoľvek pohybu končiacou nenápadným pohybom koňa, po ktorom sa začiatočník nápadne zbieral zo zeme. Ja som sa počas jednej vychádzky takto zbieral zo zeme sedemkrát. Šesťkrát sa mi, po predchádzajúcich nedobrovoľných saltách a piruetách, podarilo pristáť na nohách. Pri poslednom páde som však napikoval hlavou do čiastočne spráchniveného pňa, kôň využil moju dezorientáciu na útek do stajne a zo mňa spravil pešiaka. Od tej doby každý môj neúspech na intelektuálnom poli rád pripisujem na vrub tomuto pádu na hlavu. Je to predsa také pohodlné.

Za šport je možné z istého hľadiska považovať aj to, ako nás Draža v rámci neformálneho tréningu juda nešetrne ukladala na podlahu. Mňa ukladala obzvlášť rada. Nebola to ani tak otázka sympatie, ale vhodnej kombinácie výšky a váhy (mal som pri nezmenenej výške o 40 kg menej, ako v súčasnosti). Čím vyšší a ľahší, tým vychýliteľnejší. Ideálny sparringpartner. Nie som si istý, či tiež platí, že čím vyššia, tým ľahšia a tým ideálnejšia.

Je nepopierateľné, že pod Ľuborovým vedením a príkladom sme sa nadštandardne venovali atletike. Ľubor pri tom dokonca preskočil sám seba. S odstupom času a s prihliadnutím k jeho nevýškarskej výške, mi to až tak úžasné nepripadá. To taká Maja Zajičková (nomen omen), tá sa preskočila dokonca niekoľkokrát a iba ozajstný neprajník môže pindať niečo o tom, že to bolo iným smerom. Keď ten úžasný výkon chápeme ako skalár (a nemyslím tým onú placatú akváriovú rybku), tak na smere až tak nezáleží. To, že sa nakoniec títo dvaja skokani do rôznych smerov vzali, zaváňa podozrením, či náhodou nekalkulovali s tým, že potomok skokana do výšky a skokanky do diaľky by mohol byť, napríklad, dobrým trojskokanom.

S atletikou som veľmi rýchlo skončil vo vynútenej pozícii zapisovateľa a diváka. Tiež to malo svoje čaro. Napríklad, keď trénovali, na svoj vek veľmi dobre vyvinuté, adeptky atletiky z nižších ročníkov. Nemohol som neobdivovať, ako ich múdra príroda vybavila proporciami, ktoré im umožňovali podľa potreby meniť ťažisko nad latkou, neudrieť sa pri dopade na pieskové doskočisko a byť fotogenické aj v prípade, že my, náhodní diváci, sme nemali vo fotoaparáte film a v ústach sliny. Keď som nedávno čítal, že na olympiádu do Atén ide 10000 športovcov a až 5000 funkcionárov, začal vo mne hlodať červík pochybnosti, či som urobil dobre, že som s tým športovým funkcionárčením sekol bez toho, aby som sa stal členom nejakej delegácie. Mirečku máš dolary? Klucí já nemám dolary, já jsem delegace. A keď som už pri športovej tematike, nedá sa zabudnúť na naše bezvrtuľové spolužiačky Blaženu a Vierku, ktoré bez ohľadu na vyhovujúce proporcie sem–tam pristáli aj tvrdšie, než pôvodne očakávali.

Pri návšteve u Cvečkovcov, kde sa Laco vnucoval s nejakými organizačnými detailmi pripravovaného stretnutia a Ľubka prehovárala domácu baskervillku, aby nás nezožrala, sme s domácim Milanom náročne degustovali Špačkovicu. To vám je božský nápoj. Já tedy kupuji u svého drogisty čtvrt litru za korunu, ale řeknu vám, to není k přirovnání. Ak by sa medzi čitateľmi vyskytovali nejakí abstinenti, priblížil by som im zážitok z degustácie Špačkovice k pocitom, ktoré som mával ako brigádnik v Bratislavských mliekárňach pri degustácii jahodového džemu pôvodne určeného na dochutenie jogurtu. Áno, toho jogurtu, ktorý sa plnil do kónických sklenených nádobiek uzatvorených povoskovaným kartónom a predával sa za 1.30 Kčs. Ako v Špačkovici, tak i v tomto džeme bolo cítiť nefalšovaný prírodný pôvod bez prídavkov antioxidantov, emulgátorov, stabilizátorov, farbív a iných zaručene neškodných svinstiev nevinne označovaných písmenom E. A žiadne prídavky a vylepšenia necítite ani v Špačkovici, a to ani na druhý deň. Kam sa hrabú univerzitní profesori a kandidáti vied. Jožo, to je klasa! Richtár dedinky s takým studeným názvom (Lednica) a akô čudo dokáže vypáliť. Normálne sme mali po tom pollitri chuť skandovať Špafi na hrad!. Zabránila nám v tom iba obava, že by nás cez kopec mohlo počuť tam sídliace menšie zlo.

Jožo sa nemôže čudovať, ak ho pri príchode na stretnutie zištne podrobíme ešte telesnejšej prehliadke, ako Hrču pre jeho podobu s arabským teroristom. Hrča pritom na ochutnávanie Špačkovice zamestnáva na plný úväzok Marcella. Marcello ochutnal, pochválil a aj tak mu nedal ochutnať s vysvetlením, že on je lenivý aj chľastať. To mi pripomenulo tlstých ľudí, ktorí popierajú že sú tlstí, len nie sú leniví poriadne sa nažrať.

Historky

Práve som dočítal e-mail od Ľubky s pochvalou na Last Minute, ktorá sa celkom príjemne číta. Rovnako dobre musia byť čitateľné historky z našej mladosti. Historky musia byť dokonca lepšie, ako skutočnosť. Tak, ako Ľubove prerozprávania filmov boli lepšie, ako filmy samotné. Všeličo je prípustné, ak človek ctí žáner. Výnimočný bol v tomto Luďo dávno pred usídlením sa v Calgary, ktorý dokonca ľudí delil na tých, ktorí jeho poljohimbínové sentencie returnujú, tých, ktorí ich aspoň pochopia a na tých, ktorí sa po ich vypočutí urazia.

Napriek výzvam sa niektorí spolužiaci zatiaľ neozvali. Lojzo chodí na týždňovky do zahraničia a zavolal. Zavolal v nedeľu, inokedy nemôže. Zavolal, pretože má záujem a chce prispieť k úspechu stretnutia. Iní možno sedia doma a čakajú, ako to všetko dopadne. Nešlo pritom o zdvorilostné volania. Chcel som, aby táto per partes vznikajúca písomnosť bola naším spoločným dielom, v ktorom zohrám nanajvýš úlohu redaktora. Spomínate si na pasáž o kolektívnej pamäti? Výsledok trojmesačného zbierania dobových fotografií, historiek a iných relikvií bude na CD. To, čo sa nedostane na CD, to zabudneme. Čo zabudneme, o to sme prišli. Uchovajte si spomienky, to je všetko, čo vám ostane, spievali už pred 30 rokmi Simon s Garfunklom v kratučkej skladbe Bookends Theme, ktorú vám na to CD napálim aj keby som mal byť za to upálený vlastníkmi autorských práv. Dělejte, dělejte, já to pak náročně skritizuju, vyhlasoval svojho času môj veliaci generál. Predpokladám, že sa chceme stretnúť. Ak má stretnutie vyjsť podľa našich predstáv, treba preň urobiť o niečo viac, než poslať peniaze na určený účet a dostaviť sa v určený termín na určené miesto. To nemá byť stretnutie otrávených a znudených (tak som tu, bavte ma), ktorých dokáže prebudiť z letargie iba obdiv prípadných pochlebovačov ó ako dobre vyzeráš, a kde si všade bol, a akú úžasnú kariéru si urobil, óóóh alebo ak niekto osloví spolužiačku A jejé Jarka, teba by som oblečenú ani nespoznal. Zaiste oceníte, že som do posledného kvázicitátu vložil krstné meno, ktoré sa v našej triede nevyskytovalo. To je len taká prevencia pred zlobou tých, ktorí kvalitu tohto textu oceňujú podľa frekvencie zmienok o nich a samozrejme iba v dobrých súvislostiach. To nemá byť stretnutie, kde je kritériom úspešnosti dosiahnutie 100% účasti, ale stretnutie ľudí rovnakej krvnej skupiny, ľudí, ktorých nespájal iba zasadací poriadok, ale aj putá odolávajúce zubu času. Niektorí ľudia si nemajú čo povedať po piatich minútach. O koľko je cennejšie, ak si iní majú čo povedať aj po 40 rokoch.

Ak vás neznechutilo ani čítanie P.S. a spomeniete si na ďalšie príhody, napíšte, zatelefonujte, zaesemeskujte, zamailujte. Inak ma donútite kombinovať. Naposledy som kombináciou dospel k poznaniu, že Jano Mika je veľké zviera v Jaslovských Bohuniciach. Do penzie pôjde v roku 2008 a v tom istom roku aj odstavia atómku. To nemôže byť náhoda, ani výsledok spojeného nátlaku Rakúšanov a EÚ. Je to určite výsledok poznania, že bez Jana tá atómka jednoducho nebude fungovať a bude ju istejšie odstaviť v deň jeho odchodu do penzie. Lebo keď nefunguje bordel, treba vymeniť dievčatá a nie záclony. Napriek takýmto konštrukciám mi stále chýbajú príbehy našich cezpoľných spolužiakov. Nestačí písať, že bez Pastorka nenaštartuje auto a Paľo Mazák bol na vojne mazákom aj v čase, keď jeho rovesníci boli holubmi. To by bolo slabé. Za čas, ktorý trávili spolu sa predsa muselo odohrať množstvo príhod, z ktorých sú už dnes historky. Od Laca som napríklad počul, že protestovali proti príkoriam páchaným na nich vychovávateľkou v internáte tým, že naukladali rôzne potraviny do krytu lampy a výsledok svojej tvorby položili pred dvere jej izby. Zdanlivo nič mimoriadne. Pointou príbehu je, že oné potraviny najprv nechali prejsť svojím tráviacim traktom.

Som rád, že iba niekoľko dní po zverejnení predchádzajúcej historky došlo dementi (čítať tvrdo, to nie je oslovenie) od jej aktérov. Veď dementi istým spôsobom patrí k nášmu veku. Horšie je, že rozdiel medzi historkou a skutočnosťou pripomína známe hlásenie dedinského rozhlasu, že večer sa bude premietať švédsky pornografický film Dala baba vojakovi. Nakoľko v tomto prípade ide o háklivú historku, je treba uviesť všetko na pravú mieru. Nie je teda pravdou, že cezpoľní spolužiaci mali konflikty s vychovávateľkami. Pravdou je, že ich mali svojim spôsobom radi, aj keď sa občas na dverách ich izby objavil nápis KRAVÍN. Nie je pravdou, že naloženie zvyškov potravín do krytu lampy bolo výrazom protestu. Pravdou je, že to bol výraz krajnej núdze po havárii vodných zdrojov v okolí Slovnaftu. Nie je pravdou, že výsledný produkt skončil pred dverami izby vychovávateliek. Pravdou je, že skončil pred dverami riaditeľa internátu Belza, kde sa dopravca s nasadením života doplazil prekonajúc ostražitosť miestnych Cerberov. Nie je pravdou, že internátni Holmesi nenašli páchateľa. Pravdou je, že páchateľa (za ktorého označili neskoršieho slávneho producenta Špačkovice) identifikovali podľa útržku týždenníka Štart, ktorého bol monopolným čitateľom a používateľom. Klasickým vydieraním dotlačili Hrču s Marcellom k priznaniu. Nie je pravdou, že páchateľov po priznaní Belzo inzultoval. Pravdou je, že Belzo bol už vtedy obéznejší, ako jeden z páchateľov v súčasnosti, a nemal šancu našich, vtedy rýchlonohých, spolužiakov dobehnúť. A nakoniec nie je pravdou, ani to, že dvojica bola vylúčená z internátu. Pravdou je, že odišli sami, nakoľko sa im podarilo včas zohnať privát.

Ostatné ostáva nezmenené. Hrčovi sa mnou zjemnená úprava jeho dementi neveľmi pozdávala a svoj názor podporil príkladom, ktorý dokumentuje, že veci je potrebné nazývať pravým menom bez ohľadu na pobúrenie, ktoré to vyvolá. Ide o hádanku, či slepec môže stúpiť do hovna. Odpoveď A: Môže, pretože hovno vidí je totožná s odpoveďou B: Môže, pretože hovno nevidí, i keď odôvodnenia sú opačné. Skúste si dosadiť za inkriminované slovo iné a uvidíte, aké problémy budete mať s vysvetľovaním pointy hádanky. Asi ako ja pri interpretácii rozprávky O dvanástich mesiačikoch. Moja vnučka, bývajúca necelý kilometer od, nevedela za svet pochopiť, prečo bolo pre Marušku problémom zohnať vo februári jahody.

 

 Zasadania

Krátko po spísaní výziev na telefonáty a mailáty sa samozvaný organizačný výbor stretol štvrtý a pravdepodobne posledný krát. Tento krát u nás. Bolo pri ňom dosiahnutých niekoľko historických prvenstiev. Všetci účastníci sa bez pomoci výťahu a tatranských horských nosičov dokázali vyšplhať do piateho podlažia. Druhým triumfom bolo, že sa nezľakli prítomnosti nášho pitbula Brutusa. A tretím zázrakom bolo, že odolali nástrahám kontrolnej vzorky Špačkovice a dali sa zlákať na mnou vyprodukované palacinky. Tie sa síce príliš nepodarili, ale z vlastnej skúsenosti mi potvrdíte, že v prítomnosti návštevy sa pokazí obraz vášho televízora, v prítomnosti opravára sa prestane prejavovať porucha, pre ktorú ste ho volali a že existuje množstvo ďalších schválností, ktoré potvrdzujú platnosť nielen prírodných, ale aj Murphyho zákonov. Na ďalší deň sa mailom ozvala i Vierka Pastýriková–Kramárová alias konopná hachla, ktorá sa skrochmelila z letúna (Závarský) alias orchidea v lavóre (Chrobák), i keď tieto rádobyvtipné označenia vypovedajú skôr o ich autoroch, než o našej spolužiačke. Takže nášmu stretnutiu už nič nebráni. Ale keď už som pri tej našej triednej platinovej kráske, nedá sa nespomenúť aspoň dva z plejády vtipov o blondínkach:

Príde blondínka k policajtovi, ktorý stojí pred policajnou stanicou a pýta sa ho Prosím vás, neviete, kde je tu policajná stanica? Policajt sa na ňu prekvapene pozrie a povie Prečítajte mi názov tej budovy za mnou. Blondínka sa otočí, prečíta názov Policajná stanica, obráti sa k policajtovi a spýta sa ho A teraz mi to už poviete?

V lietadle, ktoré letí z New Yorku do Paríža, sedí v I. triede blondínka napriek tomu, že má letenku do II. triedy a svoje miesto odmieta opustiť. Keď letušky vyčerpajú všetky možnosti, ako ju z miesta dostať, obrátia sa na kapitána. Kapitán im s úsmevom oznámi, že preňho to nie je problémom, nakoľko jeho žena je blondínka a za tie roky nadobudol značné skúsenosti. Pristúpi k blondínke zašeptá jej do ucha pár slov, blondínka sa zdvihne a poslušne zaujme svoje miesto v II. triede. Čo ste jej preboha povedali? pýtajú sa letušky. Ale nič zvláštne. Oznámil som jej, že do Paríža letí iba II. trieda.

Všimol som si, že prvý z vtipov sa podobá vtipu, ktorý bol pred piatimi rokmi v internetovom prieskume, ktorého sa zúčastnilo 300 tisíc respondentov, označený za najlepší vtip všetkých čias. Tu je:

Dvaja poľovníci idú lesom, keď jeden z nich náhle omdlie. Nedýcha, oči má sklené. Druhý z poľovníkov zúfalo volá mobilom lekára: Môj priateľ je mŕtvy. Čo mám teraz robiť? Lekár odpovedá: Upokojte sa! Najprv si musíme byť istí, že je skutočne mŕtvy. Na druhej strane slúchadla je najskôr chvíľu ticho, potom sa ozve výstrel a znovu hlas poľovníka: Okey, a teraz čo mám robiť?

Účasť na stretnutí by mohla byť dokonca vyššia ako 100 %. Túto neobvyklú účasť by sme mohli dosiahnuť najmä vďaka Lacovi, ktorý sa vypracoval na špičkového sliediča (niečo medzi mjr. Jirsákom a Tommy Lee Jonesom. Dokázal nájsť nielen pendlerku Vierku Fišerovú, nonkonformného Joža Seleckého, samotára Paľa Mistríka, takmer zabudnutého Joža Kostolského, ale aj Alina, ktorý dávno pred ostatnými zdrhol na Západ. Zakotvil síce iba v Prahe, ale Západ je to v každom prípade. A bomba na záver! Laco dokázal nájsť aj Janu Besedovú! A to už išlo o hľadanie porovnateľné s hľadaním myšlienok v prezidentovom novoročnom prejave. Vyhľadal si všetkých Besedovcov v telefónnom zozname Devínskej Novej Vsi a trpezlivo volal jednému po druhom. Mal šťastie a už pri treťom volaní naďabil na Besedovej sesternicu. Zvyšok bol iba rutinnou operáciou. Keď si uvedomíme 40-ročnú pauzu, zmenu priezviska, výzoru, spoločných známych a ďalších identifikátorov ostáva iba zanôtiť si s Del Shannonom Hats Off To Laci. Dúfam, že Laco opojený pátračskými úspechmi neprivedie na stretnutie desiatky neznámych ľudí, ktorí síce s priemyslovkou a s nami nemajú nič spoločné, ale Laco ich našiel, tak prečo by sme mu neurobili radosť a neprijali ich medzi seba.

Na tomto mieste sa patrí končiť a zaprisahávať sa, že už nikdy, naozaj nikdy nesadnem k počítaču a nebudem nič dopisovať a ani napísané donekonečna prepisovať. Lenže, ako hovorí James Bond Never say never again, čo v preklade znamená never nikomu alebo podľa inej verzie buď opäť neverný. S cudzími rečami je celkovo oštara. Asi preto, že sú také cudzie. Pocítil som to v Kalifornii, kde ma tlmočník žiadal, aby som sa už nepokúšal hovoriť po anglicky, pretože tak ako ja vravia u nich iba opití černosi. Keďže žil v Amerike a s černochmi sa stretával častejšie, ako ja s Maigom z Gurunu, vyhovel som mu. S angličtinou som mal prúser aj nedávno. Obdivoval som mladú vlčiačku s kupírovaným chvostom a okrem toho, že som sa majiteľa opýtal ako k tomu došla, zaujímalo ma aj jej meno. Bajvaj, znela odpoveď. Snáď By Way, opáčil som. Nie, Bajvaj, trval na svojom majiteľ a vysvetlil mi, že to je na počesť križovatky Bajkalskej a Vajnorskej ulice, kde ju našiel. Takže s angličtinou radšej nie.

To v Moskve, tam som bol frajer. Nadupaný bábuškou, Brozmanom a dvojmesačným kurzom na Vojenskej akadémii v Brne som okrem iného zarazil nekritický obdiv môjho ľavicovo založeného kolegu, ktorý na VDNCh (to nie je ruská skratka chemickej priemyslovky, ale skratka ich výstaviska) obdivoval, akú veľkú budovu venovali výstave antén. Pointou je, že tento, v Nemecku vyštudovaný Maďar, sa nestihol zoznámiť s celou azbukou a ruský nápis APTEKA (lekáreň) čítal ako ANTENA. Patril do rodu tých, ktorý nápis MIRU MIR čítajú ako MUPY MUP a v mailovej adrese namiesto znaku napíšu rovno ZAVINÁČ. Ešte dobre, že nie údenáč.

Aj keď to málokto predpokladal, uskutočnilo sa aj piate zasadanie. Uskutočnilo sa opäť vo vile Cvečkovcov, ktorí vystupovali v dvojúlohe manželov–spolužiakov (ďalej len manželiaci). Zasadanie sa nieslo sa v znamení spomienok, syrových nití, nízko stupňového piva a dobrej hudby. Spomienky ma prekvapili. Je neuveriteľné, koľko podrobností sme poskladali z tých čriepkov, ktoré ostali v jednotlivých hlavách. Pripomínajú hlásenie počítača, že našiel niekoľko osamotených reťazcov, ktoré nemajú význam a pravdepodobne iba zaberajú miesto. Tie naše tiež nemajú význam ak ostatnú osamotené. Ak sa pospájajú s inými osamotenými spomienkami, dá sa pozoruhodne presne rekonštruovať jedna štvorročnica zo začiatku druhej polovice dvadsiateho storočia. Škoda len, že sú väčšinou úzko naviazané na dobu a ich aktérov, takže pre nezainteresovaných sú takmer bezcenné. Nadšenie z toho, ako sa nám vybavujú spomienky na školské roky postupne vystriedala depresia pri náhlych zmenách tém rozhovoru. Aj tam sme sa síce dopracovali k odpovediam, ale až po niekoľkých hodinách či dňoch. Po dlhšej rozprave sme sa napokon uzniesli, že stretnutie je pripravené, nite boli čerstvé, pivo pochádzalo zo šiesteho schodu, baskervilka bola neagresívna a hudba počúvateľná. V tomto poslednom bode máme síce s domácim pánom odlišné názory, ale ani to nezabránilo, aby mi moju zbierku neobohatil o niekoľko vzácností. A víkend som strávil zbavovaním vinylových kotúčov šumu (zapráskané desky).

A keď sme u tých manželov treba spomenúť, že propagátor sériovej monogamie Bolek Polívka chváli inštitúciu manželstva, pretože v ňom môžeme súložiť, aj keď sa nám nechce. Za ešte väčší vynález však pokladá Viagru, pretože s jej pomocou môžeme súložiť, aj keď už nemôžeme. Internetom mi prišla správa, že Playboy pripravuje samostatnú edíciu pre ženatých mužov. Každý mesiac bude na jeho obálke tá istá žena.

Na záver sa hodí trochu chémie, najlepšie od skupiny Lojzo, ktorá si v Učiteľke chémie zanôtila:

-ný, -natý, ženatý,

-itý, zbitý, ičitý,

-ový, -istý, -ičelý

Že ste sa to učili inak? To si predsa nemôžete pamätať. Veď od maturity po stretnutie uplynie 14623 dní, to je vyše 350 tisíc hodín! Každú hodinu nám odumrú desaťtisíce mozgových buniek. Za tú dobu nám, zo IV. C, odumrelo toľko mozgových buniek, že by sa nimi dala vypchať Cheopsova pyramída. V takej situácii tvrdiť, že si pamätáme na nejaké koncovky je značná opovážlivosť.

 

A určite príde Monika!!!

Tak toto určite nečakal nikto. To je bomba! V predchádzajúcej časti som pel oslavné ódy na Lacove hľadačské schopnosti. Alino, Janka, Kostolský, Mistrík, Selecký to je celá plejáda mien, s ktorými bola pred rokom spojená mizivá nádej, že ich ešte niekedy uvidíme. Napriek tomu sa to u troch z piatich podarilo a tí zvyšní dvaja ... no, to je iná história. Tí pravdepodobne nechcú ani vidieť, ani byť videní. Tým sa mohlo hľadanie pokladať za ukončené. Na pokus o vyhľadanie Moniky chýbal akýkoľvek záchytný bod. Veď viete, tie dievčiská sa povydávajú, presťahujú a zvyšok života obskakujú okolo manžela a deciek. Kde by mali pri tom všetkom čas spomenúť si na bývalé spolužiactvo alebo nebodaj udržiavať nejaké kontakty. A hľadajte ich za tejto situácie! Preto som na túto tému rezignovane napísal: A aktuálna verzia Moniky Deharovičovej ostane pred nami ukrytá naďalej. Je to neuveriteľné, ale už to nie je pravda. Stačilo do hľadania tejto pomenšej, atraktívnej blondínky zapojiť našu obľúbenú Sociálnu poisťovňu a pripustiť, že Monika by pred úradmi mohla byť aj Emou a grandiózne prekvapenie bolo na svete. Ospravedlňujem sa Jožkovi Hetényimu, ktorému som venoval predchádzajúcu kapitolu pokladajúc ho za potenciálnu tohtoročnú CuperStar, ale som nútený mu oznámiť, že v cieľovej rovinke bol predstihnutý o Monikine Prsia. Nuž čo, raz vyhrá toreador, inokedy zasa býk, ako sa vraví v pointe známeho gastronomického vtipu.

Pokiaľ dobre počítam nevideli sme ju okolo 43 rokov!!! To je dvojgeneračná pauza! Predstava, že je z nej dnes dôchodkyňa, vyvoláva ešte zmiešanejšie pocity, ako keď sa človek napije špačkovice (najprv vytreštíte oči a potom sa vašimi útrobami začne šíriť príjemné teplo). Pôvodne som chcel ilustrovať zmiešané pocity svokrou a roztrieskaným novým autom, ale potom som si spomenul na mizivé zastúpenie milovníkov čierneho humoru v našej triede. Môj obľúbený Ambrose Bierce vymyslel jeho nasledovnú definíciu: Čierny humor je ako slepec hľadajúci v tmavej miestnosti čierny klobúk, ktorý tam nie je. Kto si okrem výpisov z banky sem tam prečíta aj nejakú knihu, mohol naďabiť na Nezralé maliny Jiřího Hubača prípadne vidieť ich televíznu inscenáciu, dokonca aj v slovenskej verzii pod názvom Stará dobrá kapela. Mám silnejúci pocit, že pár styčných bodov by sa našlo.

Monika žije v Poprade, dokonca je popradskou rodáčkou, ergo východniarkou, takže je čudné, že nie je na žiadnom ministerstve a dokonca ani nič nesprivatizovala. Nebráni sa myšlienke prísť na stretnutie a ak sa jej to podarí, odlíši sa tým od pani Columbovej. O oboch sa totiž rozpráva, ale nikto ich nevidel. Preto som zvolil optimistický názov tejto kapitoly. Mimochodom, viete, že vrcholom optimizmu je kúpiť si za posledné peniaze peňaženku? Je zaujímavé, že v situácii, keď pre nedostatok podnetov píšem tempom jednej vety denne, mi reálna situácia poskytla sólo kapra, ktorého nám môže závidieť aj bulvár.

Po počiatočnom nadšení nad nálezom, ktorý znesie porovnanie s Carterovým nálezom Tutanchamóna, som začal pochybovať. Čo ak to nie je ona?!? Aj keď sme pred časom nezodpovedne akceptovali, že veľká októbrová bola v novembri, že Konštantín bol Cyril, Uľjanov Lenin, Džugašvili Stalin, policajti boli príslušníkmi, hasiči požiarnikmi a prostitútky príživníčkami, nemusíme hneď uveriť že Ema Marková z Popradu je identická s Monikou Deharovičovou z Bratislavy. O pár dní sa opäť ukázalo, aký obrovský kus cesty urazila veda a technika počas nášho života. Laco sa vybral do Vysokých Tatier. Údajne preto, aby sa pokochal výhľadmi do údolia, v ktorých mu doteraz bránili tie blbé stromy. Úplnou náhodou sa stretol s Monikou a rovnako náhodne mal so sebou nielen fotoaparát, ale aj pekný, po maďarsky hovoriaci statív. Slovo dalo slovo a boli z toho fotografie, ktoré už na druhý deň putovali internetom do môjho počítača napriek tomu, že sme v tej istej dobe viedli s Lacom cez internet hovor!! Môcť s niekým telefonovať, vidieť ho pomocou web-kamery a súčasne preberať zasielané fotografie, a to všetko zadarmo, to je silná káva pre nás, ktorí sme si pod komunikáciou predstavovali telefonát z kabínky na pošte, pod reprografiou kopírák a pod fotografiou tie rozmazané čiernobiele obrázky, ktorými nás zásobovala firma FOTO Podolinský.

Keď fotky dorazili, bolo mi jasné, že s identifikáciou Moniky budú mať problém iba tí, ktorí už majú problém prakticky so všetkým. Ale tí pravdepodobne na stretnutie nedorazia, pretože Laco, poctivo sledujúci všetky reality show, zmenil v poslednej chvíli miesto stretnutia, aby vyselektoval spolužiakov s nábehom na Alzheimera. Zvyšok účastníkov môže z programu stretnutia pokojne vynechať zoznamovací večierok. Ten zvyšok nebude nejako zvlášť početný. Vierka Fišerová a Draža už absolvovali asynchrónne stretnutie, Zuzka dala prednosť predaju ušľachtilých kovov, Pišta dôvody svojej neúčasti zahmlil tak tajomne, že by k nemu mohol prísť na školenie aj riaditeľ Národného bezpečnostného úradu, platinovú Janku opúšťajú zuby a aj nálada a nepríde ani Vierka K. napriek tomu, že tam bude Adam R. Nedôjde ani Špafi. Asi mu došla Špačkovica a s holými rukami Slovač nechodí ani k príbuzným. Nedôjde Paľo, ani Feni. Že nedôjde Feni, to sa dá pochopiť. Údajne si poplietol týždeň a nezabezpečil si kŕmenie rybičiek. Ale koho kŕmi Paľo som nezistil.

Konečne sme dali dohromady to avizované CD. Nie je síce dokonalé, ale ako prvý nástrel celkom ujde. Obdivuhodné je, koľko všeličoho sa na jedno CD vojde (a to ešte 1/5 ostala voľná!) S príslovečnou skromnosťou môžem potvrdiť, že hudba a texty sa vydarili. A s príslovečnou veľkorysosťou môžem potvrdiť, že i fotky a ostatné archiválie nie sú zlé. Summa sumárum, máte sa na čo tešiť. V hudbe ide o skvosty z rokov 1958 – 1964, pričom ani jeden zo spevákov nie je zastúpený viac, ako dvakrát. Bonusom sú minireprodukcie obalov príslušných CD. Slovenská hudba chýba, pretože vtedy ani veľmi nebola a česká hudba je zastúpená poslabšie, pretože chybí mi ta jistota, zda je to ta, nebo ta, teda či ide o hudbu vydanú v rokoch 1960 – 1964. Rozhodne medzi ňu (ale iba z časového hľadiska) nepatrí Holubí dům, ktorý na hudbu Jaroslava Uhlíře otextoval vtedy zakázaný Zdeněk Svěrák (pod pseudonymom E. Synek). Je pre nás charakteristické, že aj po roku 1989 sa na nahrávkach holubieho baráku uvádza Emil Synek a nie Zdeněk Svěrák (čo keby sa to obrátilo?). Inak Jiří Schelinger, ktorého táto pesnička urobila nesmrteľným, zomrel kurióznym spôsobom, keď v rámci Bratislavskej lýry podgurážený skočil z mosta SNP nie doprosta, ale do Dunaja, pretože vy v tý Bratislavě s tím Dunajem naděláte. Má množstvo nasledovníkov, ktorí, vyzbrojení teniskami, pětikorunou v kapse a skúsenosťami z Jeseníkov a Krkonôš, každoročne prichádzajú pokoriť Tatry.

Ale vrátim sa k tej pamäti. Pravdepodobne ste aj vy zistili, že v prvom poradí nám z pamäte nemiznú udalosti, ale ich chronológia a vzájomné súvislosti. Chcel som písať napríklad o tom, ako sme kolektívne zdrhali z niektorých izolovaných vyučovacích hodín, ako aj o tom, že časť našich spolužiakov sa alibisticky do školy vracala. Len už neviem, či to bolo na priemyslovke alebo na vysokej. Takže radšej späť k CD. Jedinou podmienkou na jeho úspešnú exploatáciu je mať k dispozícii počítač alebo aspoň domáce kino (nerozhoduje pritom, či máte domáce kino značky Slovan, Pohraničník, Palace, Praha, Dukla alebo Tatra). Zámerne nespomínam náladu, ako nutnú a postačujúcu podmienku. Tá príde. Až sa to s nami začne potápať, zistíme, ako tí na Titanicu, že lepšie sa to znáša, keď hrá dobrá hudba. To má človek priam chuť začať natierať zábradlie.

 

Robertino

To nie je názov robertka pre slečny, ani meno talianskej mutácie lídra Smeru, a už vôbec nie mladého speváka. To je názov reštaurácie, v ktorej sme sa mali stretnúť a napodiv sme sa aj stretli napriek tomu, že Laco s jemu vlastným sadizmom, túto zmenu oznámil na poslednú chvíľu. Globetrotterovi Luďovi žiadna zmena neublíži, trafil aj Alino, väčšie obavy som mal o cezpoľných. Veď Bratislava je po 40 rokoch nepochopiteľná pre domácich a nieto pre tých, ktorí do nej zavítajú toľko v slučaje krajnoj neobchodimosti. A môžete hádať, kto došiel posledný? No predsa Ďurinská so Skoumalovou! Presne tak, ako pred rokom. Pred rokom prišla Ďurinská do Bratislavy už ráno, aby nezmeškala. Tentoraz vyrážali so Skoumalovou do Robertina zo Štrkovca. Nik to nemal bližšie. Výsledok je na chlp rovnaký. Možno majú meškanie ako ™.

Zišlo sa nás 24, teda o niečo menej, ako minule. Menej je niekedy viac, i keď spravidla viacej je niekedy ešte viac. Prišla Anka Poliaková aj Monika Deharovičová. Anka prišla napriek tomu, že neznáša aj nižšie teploty než tie, ktoré panovali pri stretnutí, Monika napriek tomu, že cestovné z Popradu ju takmer pripravilo o dôchodok. Monikine šaty a účes silno pripomínali Sharon Stone (nečítajte to Šaron stone, pretože to by opisovalo ochkanie bývalého izraelského premiéra) v Základnom inštinkte. Ďalšie podobnosti so zmieneným filmom, napr. či má v kabelke sekáčik na ľad, som sa neodvážil zisťovať. Celý jej zvyšok, vrátane hlasu bol už autenticky Monikin.

Laco v úvode stretnutia zaujal výhodnú pozíciu pri vchode a udivoval nielen najbelasejšou košeľou, pravdepodobne vypranou v Perwolle, ale aj prehľadom starého veksláka, s akým kasíroval prichodiacich. Tí dopadli ako klienti nebankových subjektov. Skôr než sa uistili, že sú na správnom mieste, boli ľahší o oceľorytinu Cyrila s Metodom a ako protihodnotu držali v ruke CD, o ktorého využití časť z nich nemala ani potuchy. Zmätené výroky o tom, že si k CD kúpia počítač, som pripisoval úpalu, chytenému cestou. Skôr uverím, že si niekto kúpi voňavý stromček a bude sa vytešovať perspektívou kúpy Maybachu alebo podobného slušného auta k nemu. Trhovník Laco určite umiestnil všetky CD a keby sa o ňom vedelo skôr, nemusel skrachovať Calex. Laco by ich chladničky predal aj Eskimákom.

Pre začiatok som sa usadil medzi internatistami a neoľutoval som. Jednak preto, že Janko Pastorok na svoje meniny oferoval pastorkovicu, čo je mutácia špačkovice a jednak preto, že Jožko si spomenul, ako raz Ľuboš nastavil všetky hodiny v jeho okolí o hodinu dopredu. Jožko, vtedy ešte zodpovedný mládenec, po prebudení takmer zomrel od hrôzy pri predstave, že zmešká vyučovanie. V rekordnom čase sa obriadil, aby po príchode do školy zistil, že je v nej so školníkom sám. Iný porozprával o bohémovi, ktorý nikdy nevstával pred poludním. Raz dostal obsielku k súdu už na 8 h. ráno. Nariadil si všetky možné budiče a bol presvedčený, že v tomto čase budú ulice prázdne, ako škola pri Jožovej návšteve. Keď uvidel na uliciach množstvo ľudí, nechápal, kvôli čomu volajú toľkých k súdu.

Atmosféra bola uvoľnenejšia a menej upätá, ako minule. Už sa nikto nepachtil za zháňaním nových informácií. Všetko prebiehalo pokojne, samozrejme okrem počiatočného návalu u Moniky, ktorý pripomínal stav po predvianočnej dodávke jonatánok do socialistického zelovocu. V skupinkách sa voľne obmieňalo ich zloženie, dokonca ani fajčiari neboli diskriminovaní. Pretože sa mi vplyvom úporného tepla zvýšilo promile alkoholu v krvi nezaregistroval som odchod jednotlivých spolužiakov zo stretnutia. Popíjal som červené, neuvedomujúc si, že v kombinácii s Ibalginom budem po nejakej dobe ťažko predstierať, že bdiem. Milan, ako leader Cvečka’s Rescue Teamu, si spomenul na Nosáľove prednášky o civilnej obrane a o prvej pomoci, o ktorej zasa od Miloslava Šimka vieme, že musí byť poskytnutá tak, aby nebola súčasne pomocou poslednou. V neskorej večernej hodine si z piatich protišokových zásad začínajúcich na T síce spomenul iba na TRANSPORT, ale v danej chvíli to bolo lepšie, ako keby si spomenul na TEPLO a začal ma prikrývať dekami. Ako postihnutý šokom som vďačne prijal dopravnú záchranu, akurát ma obťažovalo vypytovanie sa spolujazdcov, či ideme správnym smerom. Na tých 2 – 3 kilometroch deliacich Robertino od mojej obľúbenej nocľahárne, ktorú niektorí nazývajú domovom, sa vlastne ani nedalo zablúdiť. Než som definitívne zaspal, trikrát som vstal z postele trápený obsedantnými myšlienkami, že som v Robertine zabudol 1. fotoaparát, 2. mobil, 3. sako. Fotoaparát mám požičaný a mobil akciový, to by nebolo také strašné, ale to sako ... to je sako do truhly! Na druhé také si už z dôchodku nenašetrím. Uspokojený zistením, že všetko je na svojom mieste, som sám pre seba odmával stretnutie spolužiakov v roku 2005. Po prebudení som mal, ako obvykle, abstraktný pocit viny.

Zo stretnutia som spravil 80 fotografií, ostalo ich 65. Okrem vyradenia nepodarených, som prvýkrát prikročil k autocenzúre. Je síce pravdou, že väčšina z nás vyzerá ešte relatívne dobre. Rovnako je pravdou, že nie vždy. Preto považujem vyraďovanie časti fotografií skôr za prejav ohľaduplnosti, než cenzúry. Tento nový fenomén súčasne naznačuje, že by sme sa mali prestať stretávať, až vtedy, ak z 80 vyhotovených snímok nebude ani jedna použiteľná. Tiež sa mi prvýkrát podarilo vyhotoviť z nepoužiteľných fotografií použiteľné výrezy. K tejto možnosti som dospel intuitívne, pretože čítanie návodov na použitie uráža moju osobnú integritu. Na záver som začiernil červené oči, zlepšil expozíciu a teplotu farieb, znížil o 15 % celkovú červenosť spolužiakov a s výsledkom som celkom spokojný. Nemôžem byť spokojný s tým, že Luďo sa tentoraz fotograficky ulial, ani s tým, čo vyprodukoval Laco. Vždy som Laca obdivoval, ako z tých primitívnych foťákov po tajomných postupoch v tmavej komore vydoloval pozerateľné fotografie. A dnes? Má rovnaký typ digitálneho fotoaparátu ako ja a jeho fotografie zo stretnutia vyzerajú ako príloha k žiadosti o bielu paličku a slepeckého psa.